Už prvé stránky Svätého písma opisujú stvorenie sveta zavŕšené požehnaním, ktoré Boh udeľuje človeku (porov. Gn 1, 28) i stvorenstvu (porov. Gn 1, 22). Rovnako Božie požehnanie sprevádza človeka i po stvorení, spočíva na jeho práci (porov. Dt 2, 7), jeho chlebe, vode (porov. Ex 23, 25) i na poliach, ktoré obrába, aby boli úrodné (porov.
Keď človek žehná inému človeku alebo veci, tak čerpá práve z Boha, prameňa a pôvodcu všetkého dobra. Žehnanie spočíva v bohatstve a dobrote Boha, ktorého požehnané meno sa vzýva pri modlitbe. Požehnávanie v Starom zákone je často spojené s prinášaním obety (porov. 1 Sam 9, 13). Klasickú formulu požehnávania v Izraeli nachádzame v Knihe Numeri 6, 23 - 27:
„Povedz Áronovi a jeho synom: Takto budete žehnať Izraelitov: ,Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!'“
V Novom zákone vidíme samotného Pána Ježiša, ktorý je požehnaným plodom lona Svätej Panny (porov. Lk 1, 42), ako udeľuje požehnanie napríklad deťom (porov. Mk 10, 16) či apoštolom (porov.
Svätý Pavol píše, že v Kristovi spočíva všetko požehnanie: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1, 3). Cirkev vyznáva a ohlasuje Ježiša Krista a pokračuje v jeho diele. Keď služobník Cirkvi žehná, koná tak v mene Cirkvi, s Cirkvou a v prospech Cirkvi, čiže jednotlivých živých kameňov, z ktorých je postavená, vzývajúc a chváliac Otca skrze Syna v Duchu Svätom.
Apoštolské Požehnanie
Apoštolské požehnanie na pergamene je špeciálnou formou požehnania, ktorá úzko súvisí s obetou a má silný cirkevný rozmer. Udeľuje ho Svätý Otec prostredníctvom Úradu apoštolskej charity. Tento úrad patrí medzi najstaršie úrady rímskej kúrie. Pôvodne v Ríme rozdávať almužnu chudobným v mene pápeža mali na starosti diakoni. Zodpovednými za charitné diela sa stali tzv. cubicularii, ktorí pôvodne netvorili špeciálnu hierarchickú hodnosť. No už za Inocenta III. (1198 - 1216) sa v jeho bule hovorí o úrade almužníka ako už o existujúcom úrade.
Blahoslavený Gregor X. (1271 - 1276), ktorého ofícium na jeho sviatok označuje ako pauperum amantissimus - najmilujúcejší chudobných, zriadil Úrad apoštolskej charity a určil úlohy a charakteristiky almužníka. Úlohou Úradu apoštolskej almužny je v mene pápeža vykonávať charitné diela v prospech chudobných. V súčasnosti túto službu vykonáva poľský kardinál Konrad Krajewski.
Pápež Lev XIII. dal almužníkovi fakultu udeľovať apoštolské požehnanie na pergamene. Je to ozdobný pergamen, na ktorom je portrét Svätého Otca a text, že Svätý Otec udeľuje mimoriadne apoštolské požehnanie. Ďalej meno osoby, ktorej sa požehnanie udeľuje, suchá pečať úradu a podpis Almužníka. Požehnanie sa udeľuje konkrétnym osobám, cirkevným spolkom alebo farnostiam. Momentálne je možné požiadať o požehnanie napísané v hlavných svetových jazykoch, pričom zástupcovia slovenskej komunity v Ríme vyjadrili túžbu, aby sa vydávali aj v slovenčine, a zároveň ochotu spolupracovať na ich príprave. O prípadnom znovuvydávaní apoštolského požehnania na pergamene v slovenčine budeme prostredníctvom Katolíckych novín informovať.
Požehnanie je možné vybaviť buď osobne pri návšteve Vatikánu priamo na Úrade apoštolskej charity (vchod cez Bránu svätej Anny), ktorý je otvorený od pondelka do soboty od 9. do 13.30 hodiny, alebo prostredníctvom internetovej stránky www.elemosineria.va. Finančná čiastka, ktorú veriaci obetuje pri prosbe o požehnanie, je určená na charitné diela Svätého Otca pre potreby chudobných.
Význam Požehnania
V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie. Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky.
Slovo požehnávať vo význame, v akom bolo prebraté do slovenčiny, súvisí s nemeckým segnen a latinským signare. Znamená označiť niečo alebo niekoho nejakým znakom, obyčajne krížom, čo bol sprievodný znak udeľovania požehnania vo vzťahu k osobe alebo veci. Výraz benedictio je však širší a len v kontexte s hebrejským beraka sa ukáže jeho skutočný význam. Toto hebrejské slovo znamená dar, čím sa naznačuje obojstranný vzťah: darca a obdarovaný.
Podstata požehnania teda nespočíva v tom, že vyprosujeme dobro pre nejakú osobu alebo označujeme znakom kríža nejaký predmet, ale že vzdávame Bohu vďaku. Každé požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život. Požehnanie je teda modlitbou, mostom medzi Bohom a človekom.
Zameranie katolíckych odpovedí: Prečo katolíci žehnajú veci?
Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. „Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo ,amuletom‘, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú,“ hovorí liturgista Štefan Fábry. Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva. V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“.
Čo znamená, že je vec požehnaná?
Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia. Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí.
V kresťanskej teológii sa spájajú dve skutočnosti: To, že aj požehnanie vecí je vždy zamerané na osoby, a to, že aj vec, predmet, nám môže pripomínať skutočnosti, ktoré nás posväcujú. Vychádza z úmyslu a modlitby cirkvi. A predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú. Čiže účinok požehnania závisí od toho, aká veľká je viera toho, kto požehnanie prijíma?
Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná.
Je veľmi dôležité uvedomiť si rozdiel medzi sviatosťami a požehnaniami. Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí. Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere. Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi.
Pojmy: Požehnanie, Posvätenie, Vysvätenie
V Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov:
- Vysvätenie (lat. ordinatio) sa týka prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona.
- Zasvätenie (lat. consecratio) sa týka životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien).
- Posvätenie (lat. dedicatio) používame v spojitosti s kostolom a oltárom.
- Požehnanie (lat. benedictio) vyjadruje aj udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov.
Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka.
Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami. Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou.
Kňazi požehnávajú svojich veriacich v závere každej svätej omše. Na to sa možno trochu zabúda, lebo nám zovšednelo, vnímame ho ako súčasť záverečného obradu svätej omše. Ale v princípe je to silná prosba adresovaná Bohu, aby naplnil svojou milosťou tých, ktorí sa zišli na slávenie Eucharistie alebo inej liturgie.
Okrem požehnaní, ktoré súvisia s vysluhovaním sviatostí, sú aj iné, ktoré sa tradične spájajú s istými sviatkami počas roka a vtedy sa aj udeľujú. Spomenuté požehnanie rodín v domácnostiach sa u nás koná v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období, požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja, sviec na Hromnice.
Cirkev pozná aj požehnanie budov, ktoré je spojené s ich postavením, napríklad požehnanie novej školy, nemocnice, úradu, pracovných prostriedkov, domu. Požehnávať môže nielen kňaz, ale aj laik. V akých prípadoch?
Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice.
Starostlivosť o požehnané predmety
Požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu. Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí.
Modlitby požehnania
Modlitby požehnania sú vždy sprevádzané čítaním Božieho slova, vonkajšími úkonmi a symbolmi. Preto má štruktúra požehnania vždy dve časti (tie sa musia zachovať aj pri skrátených obradoch):
- Prvá časť - čítanie Božieho slova je dôležitá preto, aby sa požehnanie stalo posvätným znakom, ktorý práve z hlásania Božieho slova čerpá svoj zmysel a poriadok. K čítaniu Božieho slova sa môže viazať aj úvodné slovo, krátke vysvetlenie, prípadne príhovor. Je možné na oživenie viery vsunúť aj žalm, spev alebo posvätné ticho.
- Druhá časť smeruje k chvále a velebeniu Boha - ako pri všetkých liturgických modlitbách skrze Krista v Duchu Svätom. Jej stredobodom je samotná modlitba požehnania sprevádzaná osobitným znakom. Tieto viditeľné znaky majú pripomínať Pánovu spásonosnú činnosť a poukazovať na súvis so sviatosťami. Najčastejšie používanými znakmi sú: vystretie, vyzdvihnutie a zloženie rúk, vkladanie rúk, pokropenie požehnanou vodou, incenzovanie a znak kríža.
Kým niektoré z nich nie sú povinné, podľa dekrétu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí z roku 2002, sa znak kríža musí konať vždy, pri každom požehnaní osôb, či vecí.
Keďže požehnania sú liturgickými úkonmi, preto sa pri nich vyžaduje spoločné slávenie, keďže ono lepšie zodpovedá povahe liturgickej modlitby. Vážnejšie požehnania sa teda majú sláviť v spoločenstve miestnej cirkvi, prípadne s predsedníctvom biskupa, menšie aspoň v spoločenstve farností na čele s farárom alebo aspoň menšej skupinky veriacich.
Udeľovanie požehnania je teda rozlievaním Božej milosti, dobra a ochrany v tomto svete na príhovor Cirkvi. Rovnako sa stáva oslavou Božej moci a vďakou za prijaté dobrodenia. Malo by mať teda významné miesto v našom živote, a to nielen pri oficiálnych liturgických sláveniach, ale aj v bežnom živote.
tags: #pozehnanie #v #rimskokatolickej #cirkvi