Kto pozná dejiny Slovenska, ten si veľmi dobre uvedomuje, že naše územie nikdy nebolo možné chápať ako akési kultúrne jednoliate. Naopak, na našom území sa stretávali a spolunažívali rôzne kultúry, etniká, národnosti, náboženské skupiny. V posledných desaťročiach sa následkom globalizácie, ako aj otvorených hraníc tá pestrosť obyvateľov našej krajiny ešte zvýraznila. Prejavuje sa to napríklad aj čoraz exotickejším výberom mien slovenských rodičov pre ich deti.
V tejto eseji sa pokúsime zamyslieť nad jedným aspektom tejto kultúrnej rôznorodosti - konkrétne budeme uvažovať o rozmanitosti náboženských presvedčení, cirkví a náboženských spoločností. Pozrieme sa na historický vývoj v oblasti náboženstva a cirkví na Slovensku, ich vierouky, ich vplyvu na kultúru a život ľudí, na vzájomné vzťahy cirkví a náboženských spoločností, a zhodnotíme v tomto zmysle aj súčasnosť. Pričom si, pravdaže, uvedomujeme, že dnešné dianie treba vnímať z hľadiska celkovej sekularizácie spoločnosti.
Avšak sekulárna spoločnosť - to ešte nemusí znamenať, že táto spoločnosť je ako celok úplne hluchá voči náboženstvu, voči témam súvisiacim s duchovnom, so vzťahom k Bohu, k morálnym otázkam. Túžba človeka ako bytosti po niečom duchovnom, po niečom posvätnom, je nadčasová - a nepochybne sa týka aj našej súčasnosti.
Svätý Cyril a Metod, apoštoli Slovanov
História Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
Prijatie kresťanstva na našom území je spájané s misiou sv. Cyrila a sv. Metoda, hoci je prakticky nesporné, že kresťanskí misionári pôsobili na dnešnom Slovensku už predtým. Cyril a Metod pochádzali z východného (byzantského) kultúrneho okruhu a v tomto duchu vplývali aj na zrod našej písomnej kultúry.
Za Arpádovcov, s ktorými sú spojené začiatky Uhorského kráľovstva, došlo k preorientovaniu kultúry našich predkov smerom k západnému kresťanstvu, aj pokiaľ ide o vonkajšie znaky. Uhorskí králi Štefan I. a Ladislav I. boli cirkvou kanonizovaní a stali sa vzorom cností. Celý kultúrny život bol v časoch stredoveku pod silným vplyvom katolíckej cirkvi. Aj v oblasti náboženstva však v našich končinách môžeme vnímať určitú heterogénnosť - v priebehu stredoveku osídľujú územie Slovenska aj židia.
Čiastočne pravoslávie žilo v národe aj na strednom a západnom Slovensku vďaka historikom, národným buditeľom a kultúrnym pracovníkom. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska vznikajú snahy o oficiálny návrat úniou zjednotených východných kresťanov do pravoslávnej Cirkvi. Na Slovensko sa z Ameriky a čiastočne aj z Ruska vracajú vysťahovalci.
Na Slovensko sa z Ameriky a čiastočne aj z Ruska vracajú vysťahovalci. V roku 1950 komunistická štátna moc z politických príčin úplne zlikvidovala gréckokatolícku cirkev. Väčšia časť gréckokatolíkov prestúpila do pravoslávnej Cirkvi.
V roku 1990 po páde socialistického režimu nastáva vo víre politických udalostí spor gréckokatolíkov a pravoslávnej Cirkvi o majetok. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady dňa 29.mája 1990 vydalo Zákonné opatrenie, podľa ktorého všetok majetok, ktorý bol ku dňu 28.apríla 1950 majetkom gréckokatolíckej cirkvi a teraz je majetkom pravoslávnej Cirkvi, sa týmto dňom stáva opätovne majetkom gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávna cirkev týmto rozhodnutím stratila 80% svojich nehnuteľností, ktoré do roku 1990 užívala.
Medzi cirkvami nastali veľké nezhody. Štátna správa v snahe vyriešiť krivdy, ktoré boli jej rozhodnutím urobené na obidvoch cirkvach, pomohla finančnými dotáciami zmierniť túto situáciu.
Obdobie po roku 1989
Po roku 1989 nastáva nové obdobie, charakterizované akceptáciou plurality názorov v spoločnosti. Pochopiteľne, aj v súvislosti so súčasnosťou náboženského a cirkevného života na Slovensku treba spomenúť stále aktuálny trend sekularizácie.
Kresťanské cirkvi majú v živote spoločnosti svoje miesto. Mnohokrát však môžeme hovoriť skôr o tzv. folklórnom kresťanstve, teda o dodržiavaní vonkajších rituálov týkajúcich sa daného vierovyznania, napríklad v prípade krstu, cirkevného sobáša či prvého svätého prijímania. Istotne teda pri odhade počtu praktizujúcich veriacich na Slovensku nemôžeme jednoducho vychádzať z oficiálnych čísel zo sčítaní obyvateľstva.
Rozdiel medzi „formálnymi“ a praktizujúcimi veriacimi by bol asi najmarkantnejší v prípade Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá zohrala podstatnú úlohu v dejinách Slovenska, avšak práve najmä jej členov sa týka vnímanie náboženských obradov skôr ako záležitosti zvyku, tradície než ako prejavu skutočnej viery a hlbokého presvedčenia človeka.
Pokiaľ hovoríme o tých členoch cirkví, ktorí svoju vieru aktívne vyznávajú, okrem bohoslužieb je iste mnoho iných možností, ako prežívať spoločenstvo s ďalšími veriacimi. Miestne podujatia organizujú spravidla farnosti. Ale nemôžeme opomenúť aj väčšie akcie. Nedávno sa v Bratislave konal Národný pochod za život, organizovaný katolíckou Konferenciou biskupov Slovenska. Ale katolíci organizujú opakovane napríklad aj tzv.
V zásade sa dá povedať, že najväčšie slovenské cirkvi spolupracujú. Tu treba uviesť aj fakt, že Rímskokatolícka cirkev spoločne s Gréckokatolíckou cirkvou na Slovensku sa vlastne považujú za jednu Katolícku cirkev - i keď v zmysle práva ide o dve cirkvi. Obe však uznávajú autoritu pápeža ako rímskeho biskupa.
Predstavitelia rímskokatolíkov a gréckokatolíkov komunikujú s inými cirkvami, vrátane evanjelikov, ale prejavujú dlhodobo záujem aj o komunikáciu s predstaviteľmi židovských komunít.
Kým katolíci a evanjelici sa (aj na Slovensku) stali súčasťou procesu zbližovania jednotlivých cirkví a denominácií známeho pod názvom ekumenizmus, v súvislosti so Svedkami Jehovovými o takejto účasti nemôže byť reči.
Avšak aj v súčasnosti môžeme hovoriť o spoločenstvách vykazujúcich znaky cirkvi či náboženskej spoločnosti, ktoré nie sú registrované. Zrejme to súvisí aj so zákonnou podmienkou na registráciu, ktorou je vyzbieranie pomerne vysokého počtu podpisov členov cirkvi či NS.
Pokiaľ ešte ide o kresťanské spektrum, môžeme spomenúť viaceré menšie protestantské cirkvi ako je Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská či Cirkev adventistov siedmeho dňa. Tieto cirkvi sa až tak silno voči katolíkom či vôbec väčším, tradičným cirkvám nevyhraňujú.
K radikálnejším, resp. netradičnejším cirkvám (pokiaľ ide o naše prostredie) môžeme zaradiť aj Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Ide o najväčšiu cirkev v rámci mormónstva a jedinú z tohto náboženského smeru, ktorá je zastúpená na Slovensku.
Prevažne na východe republiky je zastúpená Pravoslávna cirkev. Podobne najmä východného Slovenska sa týka pôsobenie slovenskej gréckokatolíckej cirkvi. Gréckokatolícki eparchovia (biskupi) sú súčasťou Konferencie biskupov Slovenska, ktorá združuje aj rímskokatolíckych biskupov.
Zaujímavosťou je uznávanie spovede (sviatosti zmierenia) u pravoslávnych zo strany katolíckej cirkvi.
S týmto „duchovným ovzduším“ súčasnej doby môžeme spojiť a od neho odvodiť aj akúsi silnú orientáciu našej spoločnosti na konzum. Preto, pochopiteľne, predstavitelia náboženských smerov a cirkví proti týmto tendenciám často rôznymi spôsobmi vystupujú. A pokiaľ ide o orientáciu spoločnosti na konzum, tu si môžeme všimnúť ešte iný zaujímavý aspekt.
Ľudia sa častokrát obracajú aj k motivačnej, či duchovne zafarbenej literatúre - ale skôr v súvislosti s autormi, ktorí nevychádzajú z tradičných náboženských prúdov zastúpených na Slovensku. Tento jav by si istotne zaslúžil osobitnú analýzu. Možno takýto záujem vnímať ako o pokus súčasného človeka o vyviaznutie z konzumu a orientáciu na duchovný svet?
Je možné, že ľudia po tomto type „ezoterickej“ literatúry siahajú aj po predošlých, nie najlepších skúsenostiach s tradičnými cirkvami či ich členmi.
Pokiaľ uvažujeme v súčasnom kontexte o duchovne a orientácii ľudí naň, nemali by sme takú úvahu ohraničiť len na cirkvi, ba ani len na smery, ktoré sa bežne považujú za náboženské. Svoju hlbokú túžbu po posvätne môže človek vyjadriť napríklad aj v rámci niektorej politickej strany s hlboko prepracovanou ideológiou.
Áno, môžeme to povedať aj tak, že ľudia častokrát svoje putá s „tradičnými“ cirkvami pretrhali, keďže nemali pocit, že im majú čo ponúknuť, nemali dojem, že hovoria súčasným jazykom a pomenúvajú ich problémy a starosti. Skrátka, že sú možno vzdialené ich životom. Súčasťou toho môžu byť aj rôzne osobné, ale aj rôzne sprostredkované skúsenosti. Avšak akási túžba po posvätne aj po popretŕhaní týchto pút naďalej pokračuje.
Na Slovensku je značne zastúpená náboženská indiferentnosť. Ale sú tu zastúpené aj menšie skupiny ľudí, ktoré sa „hrdia“ svojím ateizmom a sekularizmom. Vo svojej rétorike sa zameriavajú na kritiku náboženstva ako takého a vystupujú antiklerikálne.
Vezmime si človeka, ktorý sa pravidelne zapája do charitatívnych či iných verejnoprospešných aktivít, no nechodí do kostola a pri sčítaní si uvádza „bez vyznania“. Som presvedčený, že takéhoto človeka nie je možné len tak „šmahom ruky“ zaradiť medzi „neveriacich“ ľudí.
Farar Timkovic v pastoracii 132 Vznik pravoslavnych na Slovensku 2020
Pokiaľ ide o otázku možného úpadku tradičných cirkví, je možné, že tieto cirkvi síce o ďalších veriacich prídu - ale možno to považovať za zásadnú stratu, pokiaľ pôjde o ľudí, ktorí doposiaľ neboli príliš aktívni?
Dovolím si rozhodne tvrdiť, že aj tradičné cirkvi budú naďalej hrať v spoločnosti podstatnú úlohu. Hoci by istotne mali seriózne reagovať aj na krízu v oblasti spirituality - a to predovšetkým vo svojich radoch. A nakoniec, možno predpokladať, že nie nedôležitú úlohu budú naďalej zastávať aj menšie a menej tradičné cirkvi a spoločenstvá.
Základné princípy a štruktúra Pravoslávnej cirkvi
Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“, podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo „kresťan“, keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že Pravoslávna Cirkev je organicky tou obcou, to jest ekléziou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha. Táto obec zostala nezmenenou počas celej histórie na mnohých miestach spomínaných v Novom Zákone.
Christos mal tak Božskú ako aj ľudskú prirodzenosť - a takáto je aj Cirkev. Podľa svojej ľudskej podstaty je Cirkev vystavená rôznym skúškam, ale má útechu v sľube: „Založím svoju Cirkev a brány pekelne ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). To znamená, že hoci búrky môžu trhať ľudskú podstatu Cirkvi, nemôžu zničiť Cirkev. Ona vydrží, kým Božím riadením vo svete nenastane druhý príchod Isusa Christa.
Veríme, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju vedie a nás nabáda k bohumilému životu.
Pravoslávna Cirkev je teda vnútorne riadená Svätým Duchom a navonok v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov podľa svojej tradície je riadená biskupmi. Každý pravoslávny biskup má rovnakú duchovnú právomoc od apoštolov. Predsa však biskupi majú aj tituly: arcibiskup, metropolita alebo patriarcha.
Pravoslávna Cirkev na celom svete je jedna, lebo ma jednotné učenie. Je však podelená podľa území podobne ako národy, ktoré vytvárajú jednotlivé štáty. Jednotlivé správne celky Cirkvi nazývame autokefálnymi - samostatnými alebo autonómnymi - samosprávnymi pravoslávnymi Cirkvami. To znamená, že každá autokefálna Cirkev ma po úradnej stránke svojho predstaveného a nepodlieha pod patriarchu, metropolitu či arcibiskupa, ktorý žije v inom štáte.
Vierouka pravoslávnej Cirkvi spočíva vo Svätom Písme a vo všeobecnej cirkevnej Tradícii. Cirkevná tradícia je zachovaná tak v poriadku Cirkvi a jej živote, ako aj v spisoch svätých otcov, t. j. Vyznanie viery pravoslávnej Cirkvi bolo sformulované na základe najstarších textov, vyznávaných veriacimi pri krste, opierajúcich sa o Tradíciu a Sväté Písmo, a do všeobecného užívania bolo uvedené čiastočne v roku 325, kedy bolo prijaté Prvým všeobecným snemom všetkých kresťanských miestnych cirkví, konanom v Nikei, a potom doplnené Druhým všeobecným cirkevným snemom v roku 381, konanom v Carihrade.
Toto vyznanie, nazvané Nikeo (alebo Nicejsko) - Carihradské, bolo spoločné pre všetky miestne Cirkvi, spojené do jednej svätej, všeobecnej, apoštolskej kresťanskej Cirkvi. Všetky nasledujúce cirkevné snemy sa k tomuto vyznaniu verne hlásili a zakázali ho meniť.
Zriadenie pravoslávnej (po grécky orthodoxnej) Cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do miestnych Cirkví. Miestne Cirkvi sú spojené do jednej všeobecnej (po grécky katholíckej) Cirkvi.
Najvyšším zákonodarným spoločným orgánom všetkých pravoslávnych Cirkví vo svete je všeobecný snem, ktorý je ich spoločným spojivom. Všeobecný snem ako najvyššia autorita Cirkvi rieši principiálne vieroučné otázky.
Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku
Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi svätými Cyrilom a Metodom. Po potlačení ich diela na území Veľkomoravskej ríše v 9. storočí udržiavala sa ešte slovanská bohoslužba do začiatku 12. storočia v Čechách a na Slovensku, kde v jeho východnej oblasti pretrvala až do našej doby.
Na tomto fakte nič nezmenilo ani zavedenie únie v r. 1649. Počiatky obnovenia pravoslávnej Cirkvi v Čechách, na Slovensku a Podkarpatsku spadajú do druhej polovice 19. storočia.
Prístupom Čechov k pravosláviu v rokoch 1900-1908 sa zaoberala aj ministerská rada vo Viedni, ktorá v nich videla nebezpečenstvo panslavizmu. Pretože sa pravoslávni Česi nemohli za Rakúsko - Uhorska zorganizovať do cirkevnej obce, zriadili si v r. 1903 "Pravoslávnu besedu” a neskôr spolok "Československá obec pravoslávna v Prahe”, ktoré mali pripraviť predpoklady pre cirkevnú organizáciu, ak by to umožnili pomery. To sa stalo štátnym prevratom v r.
V uhorskej časti rakúsko-uhorského štátu sa pravoslávie udržalo vo svojej liturgickej podobe s cirkevnoslovanským jazykom a osobitými karpatoruskými spevmi, aj keď veriaci ľud bol od polovice 17. storočia násilím nútený formálne prijímať cirkevnú úniu s Rímom. Svedčí o tom i to, že tu nebola porušená kontinuita jestvujúcej pravoslávnej Cirkvi. Iba pravoslávni Srbi v Uhorsku mali ako obrancovia štátu proti Turkom cirkevnú slobodu a udržali si pravoslávie.
Na začiatku 19. storočia sa pravoslávna Cirkev v oblasti Podkarpatska a východného Slovenska začala opäť obnovovať, ale úrady tieto pokusy tvrdo trestali. Aj tu došlo k slobodnému hnutiu obnovy pravoslávia po vzniku samostatného Československého štátu. Sila tohto hnutia prekvapila politických činiteľov.
V r. 1929 dospel vývoj pravoslávneho hnutia v Československej republike až k zriadeniu dvoch eparchií - eparchie českej a eparchie podkarpatoruskej. Vývoj smeroval k zriadeniu slovenskej eparchie s nádejou, že sa potom spojí do miestnej autokefálnej Československej cirkvi pravoslávnej. Obe vzniknuté eparchie sa rozvíjali pod jurisdikciou, materskou starostlivosťou Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorej právna kontinuita pre nástupnické štáty rakúsko-uhorskej monarchie bola uznaná aj Československou republikou.
Koncom r. 1921 bol štátnym úradom predložený cirkevný štatút "Českej náboženskej obce pravoslávnej v Prahe”, ktorý bol schválený výnosom Ministerstva školstva zo dňa 31. 3. 1922. Podľa tohto štatútu všetci pravoslávni na území Čiech, Moravy a Sliezska tvorili jednu veľkú cirkevnú obec, ktorá mala sídlo v Prahe. V čele obce stál biskup, ktorý spravoval záležitosti spolu s predsedníctvom obce a so synodálnou radou. V miestach s vyšším počtom pravoslávnych veriacich boli podľa štatútu zriadené duchovné správy a tiež zbory (rady) starších s miestnou kompetenciou.
Paralelne s týmto vývojom postupovali organizačné práce i na východe vtedajšej republiky, kde vznikla mukačevsko-prešovská eparchia. Zriadením eparchií dosiahla Česká pravoslávna cirkev, ako aj karpatoruská Cirkev riadne kánonické jednotky, ktoré vytvorili základné predpoklady budúcej autokefálnej Cirkvi na území Československej republiky.
Nádejný vývoj Pravoslávnej cirkvi v Československu bol však otrasený udalosťami vojnových rokov 1939-1945. Znamenali pre ňu: 1) po rozbití Československej republiky prerušenie prirodzených väzieb oboch eparchií, 2) po prepadnutí Juhoslávie nacistami znemožnenie spojenia so srbským patriarchátom (obe eparchie boli prinútené v čase vojny podriadiť sa berlínskemu metropolitovi), 3) po vlasteneckej podpore poskytnutej účastníkom protinacistického odboja mučenícku obeť biskupa Gorazda a jeho druhov, 4) následnú perzekúciu všetkého českého pravoslávneho duchovenstva a časti laických pracovníkov pravoslávnej Cirkvi, a nakoniec 5) úradnú likvidáciu Českej pravoslávnej cirkvi, zákaz jej činnosti alebo jej podporu a konfiškáciu všetkého majetku (september 1942).
Povojnový vývoj v Československu priniesol v pravosláví zásadné organizačné zmeny. Pretože Podkarpatská Rus bola politicky oddelená od Československej republiky a pričlenená k ZSSR, bolo nutné samostatne zorganizovať pravoslávne cirkevné obce, ktoré z bývalej užhorodsko-prešovskej eparchie zostali na Slovensku. Tieto vyjadrili želanie prijať jurisdikciu Moskovského patriarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi.
Tiež česká pravoslávna eparchia sa rozhodla pre zmenu jurisdikcie. Návrat prevažne pravoslávnych Čechov z ukrajinskej Volyne v r. 1947 do vlasti priniesol nutnosť rozšíriť počet budovaných cirkevných obcí v českej eparchii. Preto 7. 12. 1949 jej eparchiálne zhromaždenie rozhodlo vyčlenením pravoslávnych cirkevných obcí na Morave a v Sliezsku zriadiť samostatnú pravoslávnu eparchiu olomoucko-brnenskú.
Na Slovensku bola ustanovená samostatná prešovská eparchia. V dňoch 28. a 29. 7. 1950 bola vytvorená a konštituovaná nová pravoslávna eparchia na Slovensku: Michalovská pravoslávna eparchia.
Dňa 2.10.1951 návrh biskupského zboru exarchátnej rady, aby požiadala Posvätnú synodu Ruskej pravoslávnej cirkvi o požehnanie k udeleniu autokefality pre pravoslávnych v ČSR, bol akceptovaný rozhodnutím synody zo dňa 10.10.1951. Slávnostne bola autokefalita Pravoslávnej cirkvi v Československu vyhlásená na verejnom zasadaní exarchátneho zhromaždenia 8.12.1951 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe a nasledujúceho dňa v nedeľu 9. decembra bol slávnostne uvedený do svojho úradu ako predstaviteľ novej autokefálnej pravoslávnej Cirkvi metropolita pražský a celého Československa Jelevferij.
V nasledujúcich desaťročiach bola autokefalita našej Cirkvi prijímaná ako historická realita väčšinou miestnych pravoslávnych Cirkví.
VIII. riadny miestny snem Pravoslávnej cirkvi v Československu, konaný dňa 11. a 12. decembra 1992, reagoval na samostatný štátotvorný vývoj v českých krajinách a na Slovensku, ktorý vyústil do vzniku samostatnej Českej republiky a samostatnej Slovenskej republiky dňa 1.1.1993.
IX. miestny snem Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku po podrobnom preskúmaní schválil text tejto Ústavy a uložil všetkým cirkevným zložkám, aby sa ňou riadili vo svojej činnosti.
Naša cirkev má na našom území počiatky už u Cyrila a Metoda. Je priamou nositeľkou a pokračovateľkou ich tradície, v plnosti zachováva a chráni učenie ktoré nám priniesli svätí bratia v r.863 a ktorí tu zorganizovali život Cirkvi. Aj keď po smrti sv. Metoda r.885 boli žiaci sv.
Slovanské etnikum si v karpatskej kotline zachovalo pôvodnú vieru a cyrilometodskú tradíciu, najmä na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Aj napriek tomu si naši prarodičia zachovali svoje tradície a vieru.
Pravoslávna cirkev a ekumenizmus
V dnešnej dobe sa v Cirkvi často skloňuje slovo ekumenizmus. V slovníku cudzích slov je vysvetlenie tohoto slova jednoducho: „hnutie cirkví, ktoré chce zjednotiť všetky cirkvi sveta." Je to správne vysvetlenie, lebo sám Kristus sa modlil, aby sme všetci boli jedno (Jn 17,21).
Na tomto hnutí za jednotu, ktoré sa menuje ekumenickým hnutím, sa zúčastňujú tí, čo vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen jednotlivci ako takí, ale aj združení v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré títo jednotlivci nazývajú cirkvou svojou a Božou.
Katolícka cirkev vie, že vďaka podpore, ktorú jej poskytuje Svätý Duch, nemôžu slabosti, priemernosti, hriechy a niekedy aj zrady niektorých jej synov a dcér zničiť to, čo jej Boh vlial pre Boží plán milosti. Okrem toho, mnohé prvky posväcovania a pravdy jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Svätého Ducha, ako aj viditeľné prvky. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy.
Pravoslávna cirkev je jedná, svätá, všeobecná, apoštolská a založil ju Spasiteľ Isus Christos. Vznikla pri Zostúpení Svätého Ducha na apoštolov, ktorí ju rozšírili do celého sveta. Na dnešnom území Slovenska jej história začína príchodom sv. vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, kedy sväté moravské knieža Rastislav poprosilo byzantského cisára Michala o učiteľov viery. Tí na naše územie z Carihradu prišli v roku 863 a počas niekoľkoročnej misie učili slovanský národ Pravoslávnej viere.
Náboženské zloženie Slovenska podľa sčítania v roku 2021
tags: #prasoslavna #cirkev #na #slovensku