Vianoce - sviatky pokoja, radosti a hojnosti. Čo však vianočné sviatky znamenali pre našich predkov? Vianoce sú významným sviatkom, ktorý oslavujú ľudia na celom svete, bez ohľadu na rasu či národnosť, jediné, čo ich spája, je viera.
V prvom rade je však potrebné zdôrazniť duchovný i historický význam Vianoc. Vianoce sú obdobím, kedy si pripomíname narodenie Ježiša, spasiteľa všetkých kresťanov, tiež jeho vtelenie. Najdôležitejšie je nezabudnúť na hlavný dôvod Vianoc - príchod Boha na svet, aby nás zachránil. Nekonečný Boh prijal konečné telo, aby sa nám stal prístupným. A to je láska.
Presný dátum narodenia Pána skutočne nie je známy. 25. december ako deň jeho narodenia bol totiž prvýkrát doložený až v roku 336 v Ríme, no dodnes sa na ňom nezhodujú všetci veriaci. Aj preto katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra, pričom vychádzajú práve z gregoriánskeho kalendára. Zvyšok pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára, a to 7. januára.
Nebolo tomu však vždy tak, spočiatku sa totiž narodenie Pána nijako špeciálne neoslavovalo, až od polovice 3. storočia sa slávilo spolu s inými zjaveniami Pána dňa 6. januára. Na západe sa zasa niekedy uprostred 4. storočia objavila osobitná spomienka Božieho narodenia. Tento dátum bol neskôr všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal aj medzi ľuďmi. Sv. Ján Zlatoústy vo svojej kázni prednesenej v r. 386 hovorí o tom, že už vtedy bol tento deň všeobecne známy.
Ježiš sa narodil v Betleheme, čo je mesto asi 8 kilometrov južne od Jeruzalema, rodiska kráľa Dávida.
O kom a o čom sú skutočné Vianoce?
Arcibiskup Orosch hovorí, že pravé šťastie pramení z dávania a lásky a Vianoce sú o darovaní seba tomu druhému. Tá je hlavným posolstvom Vianoc. Vianoce majú byť pokojným časom radosti z narodenia Ježiša Krista.
Duchovný význam Vianoc, hoci je stále ten istý, je predsa vždy nový. Na jednej strane slávime sviatky podobným spôsobom, máme doma v rodinách isté tradície, ktoré konáme, mnohí práve pred Vianocami idú na svätú spoveď a na svätú omšu. Vždy slávime sviatok narodenia dieťaťa Ježiš. Čo sa však mení, je doba, v ktorej žijeme, naše vnímanie a pohľady na svet.
Vianočné posolstvo je skutočne silné. Dôkazom toho je, že ho neslávia iba kresťania, ale všetci - aj veriaci patriaci do iných náboženstiev či neveriaci. Každý človek vníma, že tento čas je niečím tajomný. A práve toto je základ pre premýšľanie nad tým, že človek žije aj pre vyššie hodnoty ako len pre tento materiálny svet. Vianoce majú človeku pomôcť začať vnímať seba v novom svetle, novým spôsobom. Pre nás veriacich je týmto zdrojom práve naša kresťanská viera, ktorá je zdrojom radosti a nádeje.
Každý kraj a rodina má svoje tradície. Keďže som ako farár pochodil farnosti od Veľkého Krtíša cez Šahy, Štúrovo až po Bratislavu, mal som možnosť vidieť mnohé rôzne zvyky. Súčasne, už ako biskup, ich trávim na arcibiskupskom úrade spolu so svojimi spolupracovníkmi a rehoľnými sestrami. Na štedrý večer zvyčajne začíname spoločnou modlitbou vešpier, pokračujeme ďakovnou modlitbou za všetko, čo nám Boh dáva, a potom nasleduje štedrá večera, ako je to aj v iných rodinách zvykom.
Dnešní ľudia prežívajú Vianoce rôzne. Žiaľ, pre mnohých sa zúžili len na zábavu, jedenie, pitie; všetko je prežívané len povrchne, navonok. Avšak skutočné Vianoce nie sú len v tom, čo kúpime či napečieme. Skutočné Vianoce sú v našom srdci. Sú to sviatky, keď sa nepozeráme len na seba a svoje potreby, ale sme pozorní na druhých. Vianoce sú o darovaní seba tomu druhému. Je dobré, keď je rodina na Vianoce spolu, ak je to možné. Vtedy, keď sa nikam neponáhľame, máme viac času druhého vypočuť, podeliť sa, ako žijeme. Tiež v rámci rodiny spoločná modlitba pri stole a spievanie kolied či koledovanie ako vianočná iniciatíva, napomáhajú utužiť vzájomné vzťahy.
Viera, nádej, láska sú kľúčové vianočné témy. Vianoce sú časom oddychu a načerpania síl fyzických aj duchovných. Sú akoby novým rozpálením našej snahy žiť rodinne a deliť sa s tými, ktorí nič nemajú. Častokrát aj počas rôznych vojen vo svete sa na Vianoce nebojovalo; bolo vyhlásené prímerie, ako napríklad počas prvej svetovej vojny na západnom fronte medzi Nemeckom a Anglickom. Človek má radosť práve vtedy, keď sa dáva. Silu k tomu nájdeme práve vo viere, bez ktorej by Vianoce neboli. A ich hlavným posolstvom je láska, ktorú nám ukázal Boh.
Vianočné obdobie totiž pokračuje aj po Štedrom dni, končí sa až nedeľou po Zjavení Pána.
Vianoce sú časom, kedy je treba poďakovať.
Vianočné posolstvo nie je v našich označeniach. Na Vianoce slávime niečo neuveriteľné - Boh sa stal človekom. Kým sa tak nestalo, dokazoval Boh svoju lásku k nám v stvorenstve - zveril nám prírodu, aby sme v jej nádhere cítili ruku Stvoriteľa. Konal ako ten, kto miluje, ako ten, kto chce milovaného obdariť, kto chce pre neho len to najlepšie. Ale Boh ukázal ešte inú a ťažšiu cestu, ako prejaviť milovanému svoju lásku. Bol ochotný pre milovanú osobu trpieť, obetovať sa pre ňu. Akoby Bohu nestačila láska, ktorá daruje. On nás miloval a miluje láskou, ktorá pre nás trpela a obetovala aj svoj život. A tu sa ukrýva celé posolstvo Vianoc. Boh sa stáva človekom v Ježišovi Kristovi. Ukazuje a potvrdzuje svoju lásku k človeku obetou na kríži.
Božia láska umožňuje kresťanom sláviť Vianoce aj tam, kde to vonkajšie okolnosti nedovoľujú. Práve preto môže posolstvo Vianoc zaznievať v nemocniciach, na smrteľnej posteli, v opustenom srdci, v trpiacich a prenasledovaných... To je to Slovo a Svetlo, ktoré svieti vo tmách. Svieti všetkým ľuďom dobrej vôle vo vianočnej noci, ale aj vo Veľkonočnej vigílii.