Právna spôsobilosť farnosti: Definícia a kontext v kánonickom práve

Porovnávacia právna veda, alebo právna komparatistika je jednou z najmladších odvetví právnej vedy. Bola to najmä subjektívna tvorivá činnosť vedcov, ktorá spôsobila uznanie komparatistiky za osobitný právovedný odbor. Učebné texty sú členené do dvoch častí - na všeobecnú a osobitnú časť.

V historickom poohliadnutí sa za počiatkami právnej komparatistiky je potrebné rozlišovať dve línie. Realizovalo sa spočiatku spontánne, pričom porovnávanie tu vystupovalo ako jeden z najelementárnejších poznávacích postupov. Z zárodky porovnávacích rozborov nachádzame už v antike. Nimi realizované skúmanie práva jednotlivých polisov má porovnávací charakter.

Rímski právnici sa tiež často zaoberajú cudzím právom, porovnávajú najmä rímske právo s helénskym. Štúdium cudzieho práva nie je totiž pre Rimanov zaujímavé a slúži im len na vyzdvihnutie rímskeho práva, ktoré považujú za nadradené, nadčasové a ideálne. Rozvoja národných práv sa tieto porovnávajú v prvom rade s rímskym právom.

Na základe porovnávania práva vytvoril svoje významné dielo O duchu zákonov aj Ch. Montesquieu. Na význam používania porovnávacej metódy poukazovali aj F. Bacon, G. F. Pucho svojimi dielach používajú viacerí významní myslitelia novoveku. Porovnávanie len prostriedkom, ktorý slúži rôznym cieľom. Predovšetkým sa porovnávajú právne inštitúty rozličných národov, za účelom legitimácie prirodzenoprávnej teórie.

Ich tvorcovia využili popri domácich písaných aj nepísaných prameňoch aj predstupne cudzie právne predpisy. V našich podmienkach stojí za zmienku osvietensky zameraný právny historik Adam František Kollár, ktorý patril medzi najvzdelanejších ľudí vo svojej dobe. Jej začiatky môžeme umiestniť do 19. a 20. storočia.

Objavujú sa aj argumenty podporujúce právnu komparatistiku ako pomocnú vedu tvorby práva. Chybných právnych poriadkov bolo významným impulzom pre rozvoj právnej komparatistiky, pričom sa v tejto súvislosti do popredia dostáva praktický význam a užitočnosť porovnávania. Prvé publikácie, zakladajú sa katedry a ústavy porovnávacej právnej vedy na vysokých školách a vznikajú prvé komparatistické spoločnosti.

Po ňom dochádza k rozkvetu právnej komparatistiky, ktorá sa stáva populárnym odvetvím právnej vedy, získava vedecké sebavedomie a prerastá v skutočné hnutie. Prvá etapa trvá od jej vzniku do obdobia II. svetovej vojny. V tomto období sa o jej rozvoj zaslúžili najmä francúzski a nemeckí komparatisti (preto bola až do obdobia po II. svetovej vojny označovaná ako francúzsko-nemecká škola). Francúz Henri L\'evy-Ullmann, Angličan Harold C. Gutteridge, Američan Hessel Yntema a ďalší.

Ako cieľ si vytýčuje zjednocovanie práva a vytvorenie jednotného svetového práva. Od svojho zrodu a tento utopický charakter potvrdil aj ďalší vývoj. Po II. svetovej vojne, keď sa vzhľadom na spoločenské reálie od zjednocovania práva ako cieľa upúšťa. Novou realitou je aj rozpad koloniálnych systémov a vznik nových štátov so špecifickou právnou problematikou. V tejto etape svojho vývoja sa teda právna komparatistika zaoberá najmä otázkami štúdia tzv.

Vo svojom diele Veľké právne systémy súčasného sveta. V tomto období však nebol rovnomerný. Kým v právnej vede západného sveta sa rozvíja vo veľkej miere, sovietska právna veda zaujala k nej jednoznačne odmietavý postoj. Tento sovietsky predstup silne brzdil rozvoj právnej komparatistiky v ostatných socialistických krajinách. Vacia veda najmä v Maďarsku, v Poľsku a v Československu úspešne rozvíjaná a získala svetové uznanie.

Spoločensko-politické zmeny odohrávajúce sa v tom obdobie priniesli reformu právnych poriadkov krajín strednej a východnej Európy.
Realizujú sa v iných súvislostiach, rozsahu a kvalite. Zájmu zostáva aj celková globalizácia a s ňou súvisiace otázky.
Porovnávanie tých základných hodnôt, ktoré ich právo vyjadruje.

Definícia farnosti a jej typológia; definícia farára, nadobudnutie a strata úradu, úlohy farára; farský administrátor (slov. správca farnosti); kaplán (lat. vicarius paroecialis); Hospodárska rada farnosti a pastoračná rada farnosti. Duchovný správca. Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi. Zriaďovať, zrušovať farnosti alebo ich meniť má právo jedine diecézny biskup, ktorý nemá farnosti zriaďovať, zrušovať ani ich značne meniť bez vypočutia mienky presbyterskej rady.

Kľúčové úlohy a právomoci farára

• Vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti.
• Vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovávaní predpisu kán.

Členovia: tí, čo zo svojho úradu majú účasť na pastoračnej službe vo farnosti - má zakázané: vykonávať všetky tzv.

Cirkev má právo zakladať a viesť školy akéhokoľvek odboru, druhu a stupňa. Ak nie sú k dispozícii školy, v ktorých sa poskytuje výchova, preniknutá kresťanským duchom, úlohou diecézneho biskupa je postarať sa, aby sa založili. Katolíckou školou sa rozumie tá škola, ktorú vedie kompetentná cirkevná vrchnosť alebo verejná cirkevná právnická osoba alebo ktorú cirkevná vrchnosť písomným dokumentom za takú uznáva.

Je nutné, aby sa výuka a výchova v katolíckej škole opierala o zásady katolíckej náuky; učitelia sa majú vyznačovať správnou náukou a bezúhonnosťou života. Cirkevnej vrchnosti podlieha katolícka náboženská výuka a výchova, ktorá sa poskytuje v akýchkoľvek školách alebo sa zabezpečuje prostredníctvom rozličných spoločenských oznamovacích prostriedkov; úlohou Konferencie biskupov je vydávať pre túto oblasť činnosti všeobecné normy a úlohou diecézneho biskupa je usmerňovať ju a dozerať na ňu.

Tabuľka: Prehľad práv a povinností v cirkevnom práve

Hierarchia Katolíckej cirkvi

tags: #pravna #sposobilost #farnost