Právnici, spravodlivosť, cirkev a morálka: Vzájomný vzťah

Problém hodnôt je starý ako dejiny myslenia. Od nepamäti v ľudskej spoločnosti rezonuje hľadanie a zdôvodnenie motívov vedúcich k hodnotovým postojom vyplývajúcich z psychofyziologickej štruktúry osobnosti, identifikácie a zdôvodnenia hodnôt a na noeticko-ontologickú povahu hodnôt. Teda „večné hľadanie" rozdielu medzi správnym a nesprávnym, spravodlivým a nespravodlivým. Vznik, fungovanie a premenu hodnôt objasňuje samostatná filozofická disciplína, axiológia.

Jej základy položil Nicolai Hartmann, ktorý po prvý raz použil pojem axiológia pre určenie hodnôt. Pojem hodnota zaviedol do filozofie Hermanna R. Lotze. Lotze zaviedol pojem hodnoty ako toho, čo má význam, platnosť iba pre subjekt, pričom hodnota nieje produktom ľubovôle subjektu: hodnota je objektívna ako všeobecne platná forma chcenia a správania sa.

M. Schelera a N. Hartmanna možno označiť za najvýznamnejších predstaviteľov axiológie. Obaja vychádzajú zo zásady časovo neobmedzene platných hodnôt. Hodnoty sú pôvodné esencie, nezávislé od akéhokoľvek myslenia a tvorby. Nemožno ich tvoriť, ani ničiť, možno ich len odhaľovať. Poznávanie hodnôt sa deje prostredníctvom citu, ktorý sa zvykne nazývať dobrým alebo zlým svedomím.

Scheler dospel k názoru, že hodnoty sú takými obsahmi, ktoré nemožno racionálne postihnúť. Personalizmus je tiež základom axiológie N. Hartmanna. Hartmann analyzuje pojmy subjekt a osobnosť a dospieva k názoru, že nejde o identické pojmy. Podľa Hartmanna, subjekt je predpokladom osobnosti.

Hartmann analyzuje pojmy subjekt a osobnosť a dospieva k názoru, že nejde o identické pojmy. Podľa Hartmanna, subjekt je predpokladom osobnosti. Subjekt je ontologická kategória, čiže má svoj vnútorný svet, stojaci v určitom vzťahu k vonkajšiemu svetu. Osobnosť je axiologická kategória, pretože svojimi aktmi je predpokladom a tvorcom hodnôt. Hodnotenie je akt poznávací, gnozeologický. Preto Hartmann odmieta Schelerovu hierarchiu osobností. Úroveň osobnosti je priamo úmerná od úrovne subjektu.

Vedomie hodnôt a zodpovednosti sa vždy spája len s jednotlivcom. Hartmannov axiologický personalizmus sa týka len ľudskej osobnosti, ktorá tvorí prostredníka medzi realitou a hodnotami. Základom morálky, podľa Hartmanna, nie sú príkazy, zákazy, normy, pravidlá ale hodnoty. To je dôvod, prečo etika musí byť budovaná na axiológii. Axiológia vychádza z nepochybných fenoménov mravného života, nie na predpokladoch, ktoré sú nášmu poznaniu dané. Človek nemôže hodnoty ľubovoľne vytvárať, či dokonca rušiť. Hodnoty sú nezávisle dané bez ohľadu na ich poznanie, či akceptáciu zo strany ľudstva. Filozofická etika je maieutikou mravného vedomia.

M. Scheler a N. Hartmann vo filozofických úvahách dospeli k názoru o nemennosti hodnôt. Tézu o nemennosti hodnôt rozvinul W. Windelband, podľa ktorého skutočnosť, že jedna hodnota nastupuje na miesto inej neimplikuje jej prehodnotenie. Hodnota zostáva obsahovo nemenná, mení sa len naše stanovisko k nej. Podmienkou existencie hodnôt je ich sociálna funkcia a kontinuitnosť sociálneho vývoja. Hodnoty vytvára človek, hodnota neexistuje mimo spoločnosti a spoločnosť neexistuje bez hodnôt. Každá generácia preveruje hodnoty, a buď ich ratifikuje alebo odmietne. Odmietnutie hodnôt však spôsobuje diskontinuitu vo vzťahu k minulosti.

Hodnoty vznikajú v procese socializácie. Aké hodnoty človek prijme a stotožní sa s nimi, je určujúcim znakom jeho osobnosti. Pôsobí ako zdroj motivácie a správania, určuje akým človek je. Medzi základné funkcie hodnôt môžeme zaradiť:

• hodnoty ako stavebné kamene kultúry,
• funkcie hodnôt ako súčasti vytvárania obsahu sociálnych vzťahov,
• hodnoty ako jeden z definičných vzťahov osobnosti,
• hodnoty ako zdroj motivácie správania,
• hodnoty ako súčasť identifikátorov skupiny či etnika, spoločenstva alebo inštitúcií,
• hodnoty ako zdroj sociálnej a kultúrnej súdržnosti,
• hodnoty ako zdroj charakteristiky rozvrstvenia a hierarchizácie spoločnosti,
• hodnoty ako atribút morálky.

Hodnoty je možné rozdeliť podľa rôznych kritérií. Cieľové hodnoty sa vzťahujú na k požadovanému výsledku a inštrumentálne k prostriedkom na dosiahnutie tohto výsledku. Podľa obsahu rozlišujeme hodnoty etické, estetické a iné.

Hodnoty rozlišujeme na duchovné (spravodlivosť, láska, viera, nádej), kultúrne, spoločenské (úcta k tradíciám, vlastenectvo), ekonomické (majetok, úspory), politické (sloboda, demokracia) a iné.

Morálka je systém noriem, princípov a hodnôt, ktoré regulujú správanie ľudí v spoločnosti. Morálka sa zaoberá otázkami dobra a zla, spravodlivosti a nespravodlivosti, a usiluje sa o vytvorenie harmonických vzťahov medzi ľuďmi.

Katolícka morálka stojí na dvoch kľúčových pilieroch: na starozákonných prikázaniach daných Mojžišovi na vrchu Sinaj, a na blahoslavenstvách vyhlásených Ježišom Kristom v Programovej reči na vrchu blahoslavenstiev, ktoré sú zároveň „Magnou chartou“ Nového zákona. Boh dal desať Božích prikázaní izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša. Izrael sa totiž po oslobodení z Egypta stal akoby dospelým. Boh, ktorý sa prejavil ako jeho osloboditeľ, s ním uzavrel zmluvu: Izrael mal poslúchať Boha a Boh mu mal za to žehnať! Tento imperatív sa stal pre izraelský ľud záväzným a Zákon, spečatený v tejto Zmluve, milosťou a auto-epifániou Boha. Požiadavky dané Mojžišovi určovali, ako majú žiť ľudia podľa Boha, a teda vo svojej plnej dôstojnosti.

Mojžiš dal príkaz vytesať desať Božích prikázaní do dvoch kamenných tabúľ, aby boli viditeľné celému Izraelu. Desať Božích slov alebo Dekalóg (odvodený od gréckych slov deká+logos) neskrýva v sebe žiaden tajomný symbol, ale je súhrnom praktických požiadaviek, ktoré možno zrátať na desiatich prstoch. Prvé tri prikázania mali upriamiť zrak ľudu smerom vertikálnym. Sú to nariadenia dotýkajúce sa vzťahu človeka voči Bohu a ostatných šesť prikázaní (z druhej tabule) upriamuje pozornosť Izraela k horizontu: na vzťah človeka k iným ľuďom, k prírode a k veciam, od ktorých závisí spoločenský a sociálno-praktický život.

Z povedaného vyplýva, že Desať Božích prikázaní plní aj pedagogicko-výchovnú funkciu. Absolútna záväznosť Dekalógu platí fakticky od čias Mojžiša až po naše dní. Požiadavky Desatora sú na prvý pohľad veľmi jednoduché, no napriek tomu je v nich prítomná celá prirodzená morálka dohliadajúca na to, čo človek robí. Hlavnou cnosťou starozákonnej morálky bola predovšetkým spravodlivosť grécky dikaiosyne, latinsky iustitia). Večný Boží zákon (lex aeterna) sa ozýva v srdciach všetkých ľudí predovšetkým prostredníctvom svedomia (grécky syneidesis, latinsky conscientia), ktorý sa v človeku ozýva ako prirodzený zákon (lex naturalis).

Prvé Božie prikázanie akcentuje príkaz: klaňať sa iba jedinému pravému Bohu (Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba) a zákaz chodiť za cudzími bohmi. Žiadni cudzí bohovia nesmú byť zo strany Izraela predmetom kultu ani adorácie. Boh netoleruje žiadne iné božstvá. On odmieňa iba tých, ktorí ho milujú, ale trestá neveru. Prvé prikázanie teda evidentne odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus) a prikazuje odmietať všetky zlaté, strieborné, medené, drevené, či hlinené modly. Hriechom proti prvému Božiemu prikázaniu je aj ateizmus, keďže je odmietnutím Boha a popretím jeho existencie.

Druhé prikázanie hovorí: Meno Božie je sväté. Žalmista doslova hovorí: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi“ (Ž 8,2). Tým je zdôvodnená ochrana Božieho mena, aby nebolo zneuctené a ani vyslovované ľahkomyseľne alebo zbytočne v bežnej komunikácii. Božie meno si má človek uchovávať v pamäti. Má si ho ctiť s bázňou, to znamená používať ho iba na to, aby Boha chválil a oslavoval. V Katechizme katolíckej cirkvi sa uvádza, že: “(:…) jeho meno bolo zjavené tým, ktorí v neho veria. Z povedaného vyplýva, že: „dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti.“ Zneužívať Božie meno, meno nebeského Otca, meno Pána Ježiša, meno Ducha svätého a Panny Márie je ťažkým hriechom a rúhaním.

Jan Hus a jeho odkaz

Česi v pondelok oslavujú Deň upálenia Jana Husa. Jeho príbeh plní noviny i televízne vysielanie. Bol to všeobecný koncil, ktorý, paradoxne, zvolala svetská moc, konkrétne rímsky a uhorský kráľ Žigmund, v ktorého záujme bolo odstrániť vtedajší rozpor v západnej cirkvi, ktorá sa nachádzala v jednej zo svojich najťažších kríz.

Rozpadla sa do niekoľkých observancií, mala dvoch, niekedy až troch pápežov, z ktorých každý sa pokladal za právoplatného a ostatných posielal do horúcich pekiel. Západná cirkev, ktorá sa od vrcholného stredoveku budovala ako hierarchická, centralizovaná inštitúcia, a takto vstupovala do styku s panovníkmi, prestala byť spoľahlivým partnerom a tieto veci bolo treba dať do poriadku. Predovšetkým išlo o usporiadanie cirkevných záležitostí. Bolo to niekoľko káuz. Asi nemá zmysel, aby sme sa púšťali do rozpitvávania teologických záležitostí. Z dnešného pohľadu Hus v podstate heretikom nebol. Niektoré jeho tézy však podľa všetkého boli za hranou učenia vtedajšej cirkvi.

To, že koketoval s názormi anglického teológa Jána Viklefa, na neho vrhalo vážne podozrenie, no pri obžalobe bol zrejme rovnako dôležitý ako vieroučná stránka jeho pôsobenia aj problém s ponímaním cirkevnej disciplíny a cirkevného práva. Cirkevní právnici, ktorí viedli proces, boli svojím zmýšľaním rovnakí ako dnešní právnici, to znamená, že sa pohybovali vo sfére veľmi presne vymedzenej terminológie, veľmi presne vymedzených noriem: má dať, dal, nedá, dostane. Z tohto hľadiska bolo pre nich prekvapujúce a do veľkej miery neprijateľné, keď Hus narábal s pojmami, ktoré síce patria do teológie, ale aj do cirkevného práva, pomerne voľne. Aj právo vykladal pomerne voľne, podriadiac ho etickým a teologickým kritériám. Asi najzávažnejšie mu priťažilo, že nerešpektoval autoritu.

Keď mu pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hazmburku zakázal kázať, nerešpektoval to. A najvážnejšia vec: neprijal pápežský súd a odvolal sa ku Kristovmu súdu, čo bolo pre právnikov neakceptovateľné. Stále totiž musíme mať pred očami, že sa ocitol na súdnom procese. Napríklad. U nás je populárna vetička, že zákon porušený nebol. Nie. Vtedy platné procesné pravidlá boli dodržané.

O Husovi sa veľmi často hovorí ako o mučeníkovi pravdy. Na nej mu záležalo a toto presvedčenie ho hnalo aj do Kostnice. Bol pomerne naivný. Glejt je počeštený tvar nemeckého slova Geleit, čo bolo potvrdenie, ktoré zabezpečovalo Husovi bezproblémový prechod po území ríše. Nie. To, čo sa udialo v Kostnici, môžeme opísať aj ako porušenie záruk, ktoré sa mu dostali. Ako kňaz mal Hus povinnosť i právo kázať, viesť bohoslužby a podobne. Účastníci koncilu a reprezentanti mesta sa však obávali, čo sa stane, keď príde takýto vášnivý kazateľ, ktorý dokázal doma vzburcovať ľudí. Nakoniec sa jeho ochrany zriekol aj Žigmund.

Hus bol len jedným z bodov rokovania koncilu a zďaleka nie najdôležitejším. Asi by som nepoužil presne tieto slová, ale dá sa povedať, že z panovníkovho pohľadu bol cieľ koncilu významnejší ako to, s čím tam išiel Hus. Ten sa zúčastnil troch verejných vypočúvaní, kde mohol prezentovať svoje názory, hoci opäť trochu podcenil situáciu. Od trinásteho storočia, keď sa začali prenasledovať heretické hnutia v južnom Francúzsku, to nebolo nič výnimočné. Trest upálením sa zdôvodňoval očistným účinkom ohňa. Samozrejme, nevykonávala ho cirkev, ktorá z podstaty svojho učenia zabíjať nemôže. Môžeme to tak nazvať, ale učenie nepustí.

Hus bol aj rektorom pražskej univerzity. Úplne sa to rozlíšiť nedá, pretože sa nachádzame v štrnástom a na začiatku pätnásteho storočia a jednou z charakteristík stredoveku je, že duchovná a svetská sféra sú neoddeliteľne spojené. Funkcia panovníka, hoci ho dnes pokladáme za svetského predstaviteľa štátu, mala aj výrazný duchovný rozmer. Rovnako pápež či iný vysoký cirkevný hodnostár bol súčasťou politického diania. Jan Hus bol rektor a zároveň kňaz, kazateľ v Betlehemskej kaplnke, významný učenec, reformátor českého pravopisu a to všetko sa navzájom prelínalo.

Od čias osvietenstva máme vo zvyku to rozlišovať, ale v stredoveku, keď kresťanské náboženstvo a cirkev bolo natoľko prítomné v každodennom živote - keď mám použiť veľmi nedokonalý príklad - ako dnes internet, sa to urobiť nedá. Tam nebola alternatíva. Napriek tomu, že ich pôvodne zriaďovali cirkevné inštitúcie, stávali sa univerzity postupne samostatnými inštitúciami a alfou a omegou ich činnosti sa stalo slobodné bádanie a slobodné šírenie myšlienok. Napríklad časť učiteľov parížskej univerzity, podľa ktorého vzoru vznikla aj pražská univerzita, sa v druhej polovici trinásteho storočia dostala do sporu s miestnym biskupom, ktorý na nej zakázal vyučovať aristotelizmus. Ďalšiemu rozvoju filozofického a teologického bádania však tým nezabránil. Kvôli Kutnohorskému dekrétu z pražskej univerzity odišli Nemci.

Po Husovej smrti sa krajina nábožensky rozštiepila a otriasli ňou hrôzy náboženských vojen, ale po vyrovnaní sa v krajinách Českej koruny vytvorila bezprecedentná situácia, keď až do Bielej hory popri sebe existovali v jednej krajine dve konfesie, ktoré sa relatívne znášali. Bolo to obdobie rekatolizácie, vláda Habsburgovcov, upevnenie postavenia katolíckej cirkvi, pre ktorých bol Hus hrozbou a buričom. Je zaujímavé, že mnohé tézy, ktoré formuloval Hus, formuluje aj Luther, ktorý dokonca hovoril, že bez toho, aby sme to vedeli, sme všetci husitmi.

Morálka a spravodlivosť

Naše rozhodnutia v morálnych dilemách nás ukazujú takých, akí sme v skutočnosti sme. Dobré rozhodnutia robia náš život lepším, zlé rozhodnutia nás vracajú späť. Čo je správne a čo nie? Na základe čoho sa máme rozhodnúť? Ako to máme vedieť? Štúdium morálky sa v posledných rokoch stalo vedou zahŕňajúcou výskum v oblasti teórie hier, evolučnej biológie, genetiky, správania zvierat, psychológie, neurológie a antropológie. Túto novú vedu o morálke začal tvoriť Charles Darwin vo svojej práci Pôvod človeka a pohlavný výber (vyšla v roku 1871).

Súčasná evolučná veda potvrdzuje, že gény sa môžu replikovať nielen na úkor iných génov (sebecký gén - Dawkins 1976), ale môžu sa replikovať aj v zhode s inými génmi. Nie konkurencia, ale práve spolupráca sa ukazuje ako víťazná stratégia. Matematika spolupráce - teória nenulových hier - potvrdzuje, že existuje veľa druhov spolupráce. Potvrdzuje, že jednotlivcom sa často darí lepšie ak spolupracujú, ako keby riešili problémy sami. Teória sociálnej výmeny ukazuje, že „obchodovanie“ s láskavosťou (napr. ja ťa poškriabem na chrbte a ty poškriabeš mňa) posúva jednotlivcov ďalej a vysvetľuje prečo sa niektoré zvieratá spájajú a spolupracujú.

Teóriu morálky ako kooperácie cieľavedome rozvíja vo svojej práci vedecký kolektív Dr. Olivera Scotta Curryho, ktorý je riaditeľom výskumu pre Kindlab, na kindness.org (s láskavosťou.org). Ľudia žijú v sociálnych skupinách milióny rokov a počas tejto doby čelili množstvu rôznych problémov, ale aj príležitostí na spoluprácu, vzájomne prospešné sociálne interakcie, vrátane založenia rodiny, starostlivosti o chorých, výberu správnych vodcov, love v tíme, v zdieľaní potravy (jedla). To všetko ukázalo aké obrovské výhody poskytuje spolupráca. Prichádza v mnohých formách a podobách ako sú sociálne inštinkty, dedičstvo evolúcie či novšie kultúrne inovácie - zvyky, normy a zákony.

Existuje veľa rôznych foriem, typov spolupráce, podľa ktorých vieme vysvetliť veľa rôznych foriem morálky. Výber príbuzných vysvetľuje prečo cítime osobitnú povinnosť starať sa o naše rodiny. Teória spolupráce - mutualizmus - vysvetľuje, prečo vytvárame skupiny a koalície, prečo si ceníme jednotu, solidaritu a lojalitu. Sociálna výmena dáva odpoveď na to, prečo veríme druhým, opätujeme láskavosti, prečo cítime vinu a vďačnosť, robíme nápravu a odpúšťame. Tieto typy a formy spolupráce sú nesmierne cenné a preto si ich nesmierne vážime. A práve tieto cenné hodnoty nazývajú filozofi našimi morálnymi hodnotami.

Teóriu morálky ako kooperácie nám hovorí, prečo máme viacero morálnych pravidiel a hodnôt, ukazuje nám, aká bude táto morálka. Ak je morálka súborom kooperatívnych pravidiel - biologických a kultúrnych riešení problémov spolupráce opakujúcich sa v ľudskom spoločenskom živote - vytvára množstvo testovateľných predpovedí, ktoré je možné testovať. Ak morálka je názov pre spoluprácu, ľudia budú považovať spoluprácu za morálne dobrú.

Skúmanie morálnej hodnoty siedmych morálnych pravidiel spolupráce v 600 etnografických správach o etike zo 60 spoločností, ktoré boli špeciálne vybrané za cieľom poskytnúť čo najreprezentatívnejšiu vzorku ľudstva, riešiteľským kolektívom Dr. Riešiteľský kolektív našiel príklady väčšiny týchto mravných pravidiel vo väčšine spoločností. Napríklad medzi etiópskymi Amharami sa „opovrhnutie príbuzenským záväzkom považuje za hanebnú odchýlku poukazujúcu na zlý charakter“, v Kórei ešte stále existuje „etika rovnostárskej komunity vzájomnej pomoci a spolupráce medzi susedmi a silná skupinová solidarita“.

Ľudia z jazykovej skupinby Bemba v Zambii prejavujú „hlboký zmysel pre úctu k autorite starších“. V kmeni Kapauku z Indonézie sa „idea spravodlivosti“ nazýva „uta-uta, polovica-polovica, ktorej význam sa veľmi približuje tomu, čo nazývame spravodlivosťou“. Napriek tomu, že teória univerzálnych pravidiel morálky je v rozpore so všeobecne rozšíreným názorom o morálke ako kultúrne relatívnemu javu výsledky analýzy morálky 60-tich rôznorodých etník boli tak konzistentné, že sa preukázalo, že existuje spoločné jadro univerzálnych morálnych princípov, pravidiel. Morálka je vždy a všade kooperatívny jav.

Súčasne sa však, podľa autorov štúdie, ukazuje, že morálne systémy sú identické vo všetkých rôznorodých kultúrach. Naopak, morálne hodnoty odrážajú konkrétnu hodnotu spolupráce v rôznych podmienkach. Rôzni ľudia a ich spoločnosti čelia rôznym problémom spolupráce i príležitostiam a nevyhnutne sa líšia i v tom, ako hodnotia sedem morálnych hodnôt.

Autori štúdie nám záverom dávajú návod, ako sa morálne správať. Ak je morálka súborom pravidiel spolupráce, potom je dobré a morálne tieto pravidlá dodržiavať. Je dobré spolupracovať. Mali by sme milovať svoju rodinu, byť lojálni k svojej skupine, opätovať priazeň, byť odvážni, rešpektovať svojich rodičov i nadriadených, byť spravodliví a rešpektovať majetok iných. Morálne problémy sú teda empirickými problémami, morálne otázky sú empirickými otázkami. Základnou otázkou je: „Čo je v tejto situácii najkooperatívnejší krok?“ Táto otázka má vždy objektívne správnu odpoveď. Niektoré spôsoby správania skutočne podporujú spoluprácu viac ako iné.

Ak pochopíme, že naša morálka je súborom vlastností, dispozícií a pravidiel na podporu spolupráce, spoločného dobra. Ak pochopíme, že morálka je produktom evolúcie prirodzeným výberom a novším kultúrnym vynálezom. Ak budú naše nové riešenia úspešné, poskytujú lepšie riešenia našich problémov a vedú k vyššej rovnováhe. Až potom urobíme pokrok, morálny pokrok.

Cirkev a kolektívna vina

Tradíciu kolektívneho ospravedlňovania sa Cirkvi za zločiny, prechmaty a pochybenia všetkých jej členov ako celku, čiže ospravedlňovanie sa Cirkvi ako Cirkvi za zločiny a pochybenia Cirkvi, zaviedol pápež Ján Pavol II. Na ich základe sa totiž dá usudzovať, že Cirkev pácha niečo zlé ako celok a nielen osobami jej jednotlivých, konkrétnych predstaviteľov, ktorí svojím konaním postupujú, ak ide o preukázateľný zločin proti Božím a cirkevným prikázaniam, práve aj proti princípom Cirkvi. Takýto dojem by mohol viesť až k spochybneniu istoty, že Cirkev je z princípu a podstaty nielen dobrá, ale najlepšia organizácia na svete, samotným Bohom ustanovená a nutná k spáse ľudí.

Toto inštitucionálne pokánie, odprosovanie a ospravedlňovanie sa v konečnom dôsledku nedá ohraničiť a spadajú do neho, logicky domyslené, nutne všetky zlé skutky všetkých pokrstených katolíkov v dejinách Cirkvi. Je však Cirkev ochotná prebrať zodpovednosť skutočne za všetky? Za aké zločiny, chyby a previnenia sa máme ospravedlňovať, ak nie iba za vlastné? Chodíme sa snáď do spovednice spovedať z cudzích hriechov?

Kolektívna vina je pojem, ktorý v katolíckej viere predsa nenachádzame. Vieme, že každý je zodpovedný za svoje skutky, vieme, že sa máme spovedať zo svojich hriechov (nie cudzích), vieme, že po smrti nás čaká osobný súd, kde sa budeme Bohu zodpovedať zo svojich skutkov a vieme, že každý z nás má individuálnu slobodnú vôľu, ktorá je základom individuálnej zodpovednosti. V konečnom dôsledku nemôže nikto niesť priamu zodpovednosť za rozhodnutia inej osoby.

Ak nesprávnym spôsobom začneme aplikovať princíp solidarity, môžeme sa skĺznuť do nedovoleného uplatňovania zásady kolektívnej viny. Spravodlivosť žiada, aby každý jednotlivec si sám zodpovedal za svoje chyby a niesol za ne následky. Už v Mojžišovom zákone je požiadavka, že nemajú zomierať otcovia za synov, ani synovia za otcov, ale každý má zomrieť za svoj hriech. Láska dovoľuje, aby sme pomáhali znášať bratom následky za ich chyby, ba ona dokonca žiada, aby sme im tie následky pomáhali znášať, ak to oni sami nevládzu. Je to však úloha vyplývajúca z lásky a nie zo spravodlivosti.

Ak by sme za chyby jednotlivca brali na zodpovednosť celé spoločenstvo, potom by sme nesprávne chápali princíp solidarity a zavádzali by sme do života princíp kolektívnej viny, čo je morálne neprípustné. To však platí pre organizácie zlé, šíriace zlo z princípu a z podstaty svojej idey. Takže zásadná otázka znie: Je jedna, svätá, apoštolská a katolícka Cirkev takouto organizáciou?

Keďže bola založená a ustanovená samotným Božím Synom Ježišom Kristom, ako jediná istá brána k spáse a večnej blaženosti v Nebeskom kráľovstve, tak niečo také samozrejme pre veriaceho katolíka neprichádza do úvahy. Katolícka Cirkev je zo svojej podstaty dobrá, jej myšlienky, učenie, idey a morálka sú z podstaty dobré a spásonosné. Ich nasledovanie z princípu nemôže viesť k hriešnemu konaniu, ale naopak - ku svätosti.

Z toho zrejme a jasne vyplýva, že za katolícku Cirkev ako celok sa nemožno ospravedlňovať, pretože katolícka Cirkev je z princípu svetlom sveta a bránou ku spáse. Je možné odsúdiť ústami Cirkvi zločiny jednotlivých členov Cirkvi, čo Cirkev často robila, avšak ani za zločiny jednotlivých členov Cirkvi sa Cirkev ako celok nemôže ospravedlniť. Za tie sa môže ospravedlniť len samotný ich páchateľ. Konanie Cirkvi ako celku, a to bez ohľadu na to, koľko jednotlivcov v nej jej zásady a doktrínu porušuje, pretože celok Cirkvi nie je súčtom jej jednotlivcov, ale ako Boží zámer jednotlivcov predchádza, nemôže byť nikdy zlé. A preto je akékoľvek ospravedlňovanie sa celku Cirkvi ako Cirkvi za zločiny jej jednotlivých členov irelevantné.

tags: #pravnici #nicia #spravodlivost #a #cirkev #moralku