História Pravoslávneho Chrámu Svätých Cyrila a Metoda na Slovensku

Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec.

Turbulentné 17. storočie bolo spojené s rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie. Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru.

K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.

Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín. Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) zišli.

Na Slovensku panuje obdivuhodná úcta k dvom byzantským Grékom - bratom Konštantínovi-Cyrilovi a Metodovi narodeným v Tesalonikách (Solún). V žiadnej inej, len slovenskej ústave sa spomínaju ich mená, deň sv. Cyrila a Metoda - 5. júl je štátnym sviatkom, bolo im u nás postavených množstvo pamätníkov, pomenované sú podľa nich rôzne inštitúcie, vrátane dvoch univerzít - v Trnave a Nitre.

Medzi zaujímavosti patrí veľký počet kostolov a chrámov, ktoré boli solúnským bratom u nás zasvätené. Najväčší boom výstavby kostolov zasvätených sv. Cyrilovi a Metodovi je na konci 20. storočia a začiatkom 21. storočia.

Najväčší kostol sv. Cyrila a Metoda je v obci Terchová a je od slávneho architekta Milana M. Harminca. Najmenší gréckokatolícky chrám sv. Cyrila a Metoda na Slovensku je v obci Seniakovce. Dvojpodlažný pravoslávny chrám Položenia rúcha Presvätej Bohorodičky a sv. Cyrila a Metoda v Stropkove. Chrám sv. Cyrila a Metoda je hore.

Jediný ekumenický kostol sv. Cyrila a Metoda z obce Malý Krtíš, okres Veľký Krtíš. Prvý kostol zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi (v r. 1863) na území Slovenska z obce Selce v okrese Banská Bystrica.

V 17. stor. sa však v týchto oblastiach patrila pôda zväčša zemepánom západnej viery a tí chceli, aby aj ich poddaní boli príslušníkmi rovnakej cirkvi. Podľa vzoru Brest-litovskej únie sa preto snažili presvedčiť tunajšie obyvateľstvo na uznanie pápeža za hlavu svojej cirkvi pri zachovaní východného obradu, cirkevnoslovanského bohoslužobného jazyka, či juliánskeho kalendára. Náš ľud sa však pevne držal svojej viery a pokusy o násilné zavedenie únie, ktoré sa udiali napr. v roku 1614 na Zostúpenie Sv. Ducha v krásnobrodskom monastieri pri Medzilaborciach, veriaci jednoznačne odmietli a zmarili.

Páni sa teda snažili pôsobiť na národ cez jeho duchovných otcov, ktorí boli v tom čase taktiež poddanými. Prisľúbili im, že ak podpíšu úniu a prejdú s veriacimi pod jurisdikciu Ríma, dostanú pozemky a už nebudú musieť pracovať na pánskom. Tá sa do histórie dostala pod názvom „Užhorodská“. Nedá sa však povedať, že Pravoslávie v danom roku prestalo existovať. Podobné „podpisové akcie“ boli organizované aj v ďalších regionálnych centrách nasledujúcich 80 rokov. História Pravoslávia však pokračovala na dnešnom západnom Slovensku, kde sa počas veľkého sťahovania usídľovali srbské rodiny so svojimi kňazmi a biskupmi. Tí utekali pred Turkami a ako jediná miestna pravoslávna cirkev mala od rakúsko-uhorského cisára právo pôsobiť na našom území.

Na počiatku 20. storočia silneli snahy o návrat obyvateľstva k Pravoslávnej viere. Bolo to aj pod vplyvom cestovania našich ľudí za prácou do USA, kde sa dozvedali, že aj keď majú rovnaký obrad a vieru ako ostatní pravoslávni, oficiálne patria pod Rím. Celej situácii veľmi pomohla misia ruských emigrantov, ktorí v čele s archimandritom Vitalijom (Maximenko) založili v roku 1923 pravoslávny monastier prep. Jova Počajevského v Ladomirovej (okr. Svidník).

Počet pravoslávnych veriacich v roku 1929 stúpol na 130 000. Na území Slovenského štátu bola pravoslávna Cirkev ostro sledovaná a len trpená. Po roku 1945 malo Pravoslávie v československej spoločnosti značnú popularitu. Pretože Srbská pravoslávna cirkev po 2. svetovej vojne nemala dosah na dianie a život pravoslávnej Cirkvi v Československu, pravoslávni veriaci požiadali Ruskú pravoslávnu cirkev o prijatie do jej jurisdikcie.

V roku 1950 sa komunistická štátna moc rozhodla zlikvidovať tzv. gréckokatolíkov. Sledovala tým oslabenie vplyvu Vatikánu na spoločnosť. Veriaci mohli prijať latinský obrad alebo prejsť do Pravoslávnej cirkvi. Necitlivý postup komunistov vzbudil u mnohých averziu. Po obnovení tzv. gréckokatolíckej cirkvi v r. 1968 dochádzalo k mnohým útokom na pravoslávnych kňazov a násilnostiam voči pravoslávnym veriacim.

K novej vlne nepokojov došlo v roku 1990 pri tzv. majetkovo-právnom vysporiadaní, kedy Pravoslávna cirkev na území Slovenska prišla o takmer všetok svoj nehnuteľný majetok.

Preto Posvätná synoda požiadala Jeho Svätosť moskovského patriarchu Alexija o udelenie autokefality. Túto autokefalitu neuznal Ekumenický patriarchát a ďalšie grécko-jazyčné Cirkvi. Napriek tomu mala Pravoslávna cirkev v Československu v svetovom Pravosláví dobré meno.

Po nadviazaní bližších vzťahov Jeho Blaženosť metropolita Dorotej písomne požiadal Ekumenický patriarchát o potvrdenie autokefality. Tejto žiadosti bolo vyhovené vydaním Patriaršieho a synodálneho Tomosu č. 1058 dňa 27. 1. januára 1993 sa Česko-slovenská federatívna republika rozdelila na dva samostatné štáty - Českú republiku a Slovenskú republiku.

Pravoslávna cirkev bola nútená reagovať na túto skutočnosť. V oboch štátoch boli zo zákona o cirkvách zaregistrované dva samostatné právne subjekty, a to Pravoslávna cirkev v českých krajinách a Pravoslávna cirkev na Slovensku. Veriaci ľud a duchovenstvo Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku na jej miestnom sneme rozhodli o zachovaní kanonickej jednoty tejto miestnej Cirkvi prostredníctvom spoločnej Posvätnej synody.

V súčasnosti má Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku dve metropolitné rady, štyri eparchie, jednu teologickú fakultu - Pravoslávnu bohosloveckú fakultu Prešovskej univerzity v Prešove - a niekoľko monastierov. Vydáva bohoslužobné knihy, teologickú literatúru, v Čechách oficiálny časopis Hlas pravoslaví a na Slovensku Odkaz sv. Cyrila a Metoda.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva je na Slovensku 49 133 veriacich, čo je 0,9% z celkového počtu obyvateľstva. Pravoslávna cirkev, ktorá na Slovensku nemá hlboké kult.

Vývoj Pravoslávnej Cirkvi v Uhorsku

Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.

O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska.

Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi. Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky.

V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách.

Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska.

Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky". Častokrát bolo možné stretnúť aj termín "ruska vira", "ruskyj čelovik".

V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci.

Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska.

V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Preto dostal titul "Mojsej Petrovič, prvý Božou milosťou arcibiskup a metropolita belehradský Srbska, Uhorska, Slavonska, Chorvátska, Srému, Banatu Temešvarského a Kráľovstva Vlašského a radca Jeho Najjasnejšieho Veličenstva" alebo ako "arcibiskup a metropolita belehradský a celého kresťanstva pod vládou Jeho Jasnosti cisára Rímskeho". Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.

Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska.

Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná.

Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Taktiež v bohoslužobných textoch bol vždy nazývaný pravoslávnym. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci A. Dobrjanskij, A. Duchnovič, A. Pavlovič, J. Stavrovskij-Popradov, A. Mitrak, A. Kralickyj, J. Fencik, J. Rakovskyj a ďalší.

Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov.

Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Pravoslávne bohoslužby v Čechách sa začali konať ruskými duchovnými v chráme svätého Mikuláša v Prahe na Staromestskom námestí už v roku 1874 a v Mariánskych Lázních (chrám 1902).

Pravoslávny Chrám Svätých Cyrila a Metoda v Košiciach

Napriek klesajúcemu počtu veriacich v Európe, ako uviedla Pápežská ročenka 2018, kostoly v Košiciach sa naďalej stavajú. Medzi nimi je aj pravoslávny chrám na ulici Československej armády. Jeden z nich už síce slúži veriacim, ale zvonku je ešte stále obohnaný plotom.

Budovali ho dlhých 16 rokov od kúpy pozemku. Momentálne sa stavajú garáže a pastoračné centrum. Veľké posvätenie Katedrálneho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého bolo 28. septembra 2013. Predpokladaný termín dokončenia druhej etapy stavby je 31. december 2020.

Pravoslávny chrám na ulici Československej armády funguje už päť rokov.

Ďalšie Významné Kostoly v Košiciach

Košice majú bohatú históriu a množstvo významných kostolov, medzi ktoré patria:

• Dóm svätej Alžbety (Hlavná ul.)
• Kostol Nanebovzatia Panny Márie (Dominikánske nám.)
• Kaplnka svätého Michala (Hlavná ul.)
• Kostol svätého Antona Paduánskeho, Františkánsky (Hlavná ul.)
• Kostol Najsvätejšej Trojice, Premonštránsky (Hlavná ul.)
• Kostol svätého Michala archanjela, Uršulínsky (Mäsiarska ul.)
• Kostol svätého Ducha (Južná tr.)
• Kalvínsky kostol (Hrnčiarska ul.)
• Kostol Sedembolestnej Panny Márie (Kalvária)
• Evanjelický kostol (Mlynská ul.)
• Ortodoxná synagóga (Puškinova ul.)
• Gréckokatolícky chrám Narodenia presvätej Bohorodičky (Moyzesova ul.)
• Kostol Božského Srdca Ježišovho (Komenského ul.)
• Kostol Krista kráľa (Moysesova ul.)
• Kostol Kráľovnej pokoja (Ul. Milosrdenstva)
• Kostol svätých košických mučeníkov (Nad jazerom)
• Kostol svätého Ondreja (Podhradová)
• Kostol svätého Gorazda a spoločníkov (Terasa)
• Gréckokatolícky chrám Božej Múdrosti (Furča)
• Gréckokatolícky chrám svätého Petra a Pavla (Terasa)
• Kostol Svätej Rodiny (Furča)
• Kostol Božieho Milosrdenstva (KVP)

Konfesionálne Zloženie Košického Kraja

Kraj má pestré národnostné zloženie, čo nie je - ako sme už naznačili - bez vplyvu na konfesionálnu príslušnosť jeho obyvateľov. Dominujú v ňom rímskokatolíci (48,39 percenta - 378 520), nasledujú gréckokatolíci (9,49 percenta - 74 240), po nich kalvíni (4,82 percenta - 37 731), luteráni (3,76 percenta - 29 409) a pravoslávni (1,91 percenta - 14 954). Viac než pätina (161 922) obyvateľov je bez náboženského vyznania.

V 440 mestách a obciach kraja stojí 796 kostolov a chrámov patriacich piatim denomináciám, z toho v krajskom meste je 43 kostolov a chrámov, ktorým sme venovali samostatný článok. Vyše dve tretiny kostolov a chrámov kraja patria katolíkom latinského a byzantsko-slovanského obradu, ale v období reformácie bola situácia v regióne výrazne odlišná v prospech Evanjelickej cirkvi helvétskeho vyznania (kalvínov).

Pôvodné datovanie kostolov a chrámov:

• 12. storočie: 4
• 13. storočie: 61
• 14. storočie: 43
• 15. storočie: 21
• 16. storočie: 10
• 17. storočie: 18
• 18. storočie: 139
• 19. storočie: 182
• 20. storočie: 251 (z toho po Nežnej revolúcii 96)
• 21. storočie: 67

Gréckokatolícky Chrám povýšenia Svätého kríža v Čiernej nad Tisou.

Ekumenické Spoločenstvo v Košiciach

Ekumenické spoločenstvo vzniklo r. 1994 dobrovoľne, neformálne. Sú to tieto subjekty: Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev. Miestom stretnutí býva Teologická fakulta v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku. V budove TF KU je aj sídlo Ekumenického spoločenstva na území mesta Košice.

Každoročne konáme niekoľko významných bohoslužieb a aktivít. Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupujeme koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi. V mesiaci júni Ekuména Košice sa zúčastňuje na spomienke na výročie počiatku deportácií židov z mesta na Židovskom cintoríne.

Pravoslávny Katedrálny Chrám Sv. Ap. Rovných Cyrila a Metoda v Michalovciach

PATROCÍNIUM: Pravoslávny katedrálny chrám sv. ap. rovných Cyrila a Metoda

• OBEC: Michalovce
• OKRES: MIKRAJ
• RAJ: KEC
• CIRKEVNÁ ÚZEMNÁ JEDNOTKA: Michalovsko-košická pravoslávna eparchia
• ROK: 1996/2003/2007
• GPS: 48.758281, 21.913208
• STOROČIE: 20. storočie/21. storočie
• SPOLOČNÉ UŽÍVANIE KOSTOLA/CHRÁMU: NIE
• VLASTNÍK: Pravoslávna cirkev (100)
• ZÁKLADNÝ KAMEŇ: 4. 7. 1993 biskup michalovský Ján
• 2017 (posviacka ZK chrámovej zvonice) arcibiskup michalovsko-košický Juraj
• PRESNÝ DÁTUM / SVÄTITEĽ: 18. 5. 1996 Alexij II., patriarcha moskovský a celého Ruska, arcibiskup pražský a metropolita Dorotej, arcibiskup prešovský a Slovenska Nikolaj, arcibiskup solnečnogorský Sergej, biskup mukačevsko-užhorodský Eufimij, biskup olomoucko-brnenský Kryštof
• 6. 7. 2003 (posviacka mozaiky - ikony sv. Cyrila a Metoda na fasáde chrámu) biskup michalovský Ján
• 8. 7. 2007 (posviacka nového ikonostasu) Bohuslav Senič, správca pravoslávnej cirkevnej obce Sobrance, Vasiľ Bardzák, riaditeľ Úradu eparchiálnej rady Michalovskej pravoslávnej eparchie, KŇAZ: Štefan Horkaj (1996 - 2007)

Pozemok, na ktorom stojí pravoslávny katedrálny chrám, určil Mestský úrad v Michalovciach. Projekt chrámu vypracoval Ing. arch. J. Nemec. Základný kameň bol posvätený Jeho Preosvietenosťou Jánom, biskupom michalovským, dňa 4. júla 1993.

Chrám bol posvätený dňa 18. Vo veži sa tiež nachádzajú tri zvony s váhou 160 kg, 68 kg a 30 kg. Pri nateraz poslednej rozsiahlejšej rekonštrukcii, ktorá bola takmer úplne hradená z darov tunajších veriacich, strechu prekryli modrým plechom, vyhotovené boli i nové kupoly - pokrýva ich zlatý a modrý nerezový plech a ukončujú kríže, novú strechu dostala i nadmurovaná veža so zvonmi. Ikony na kupolu rozpísal o. S. Barilik.

tags: #pravoslav #chram #svatych #cyrila #a #metoda