Drahí bratia a sestry, v živote sa stretávame s rôznymi výzvami a ťažkými obdobiami. Realitu nemáme popierať, ale prijať. Božie prisľúbenia nám môžu pomôcť túto realitu zvládnuť. Poďme sa spoločne zamyslieť nad tým, ako sa Boh o nás stará každý deň a aký význam má viera v Jeho prítomnosť.
Čítanie z Knihy proroka Ezechiela začína rovnakou témou: „Ja sám vyhľadám svoje stádo a ujmem sa ho“ (Ez 34,11). Boh sa o mňa osobne stará. Nie je vzdialeným Bohom, pre ktorého by môj život znamenal príliš málo.
Svetové náboženstvá, ako môžeme vidieť, vždycky vedeli, že Boh je v konečnom dôsledku jeden. Tento Boh však bol ďaleko. Zdanlivo ponechával svet iným mocnostiam, silám a božstvám. S tými bolo treba dohodnúť sa. Jediný Boh bol dobrý, avšak vzdialený. Nepredstavoval nebezpečenstvo, ale neposkytoval ani pomoc. Nebolo preto nevyhnutné sa ním zaoberať. Mnohí si možno ani nepriali, aby sa Boh o nich staral. Nechceli byť Bohom rušení. Avšak tam, kde sú starosť a láska Božia vnímané ako nepríjemnosť, je prekrútená ľudská existencia. Je krásne a potešujúce, keď je niekto, kto ma má rád a stará sa o mňa.
Je veľmi užitočné začať deň pozitívne. Tým najpozitívnejším štartom do dňa je aspoň krátka modlitba, ktorou sa naladíme na Pána Boha a prejavíme svoju ochotu spolupracovať s Jeho milosťou a požehnaním. Môžeme to urobiť aj týmito slovami: Dobré ráno, Pane Bože môj, čo dnes zamýšľaš? Môžem byť toho súčasťou? Vďaka Ti. Amen.
„Poznám svoje ovce a moje ovce poznajú mňa“ (Ján 10,14), hovorí Cirkev pred evanjeliom Pánovými slovami. Boh ma pozná, stará sa o mňa. Táto myšlienka by nás mala skutočne robiť šťastnými. Nechajme ju preniknúť hlboko do svojho vnútra. Potom tiež pochopíme, čo vyjadruje: Boh chce, aby sme ako kňazi v jednom malom bode dejín zdieľali jeho starosť o ľudí. Ako kňazi chceme byť ľuďmi, ktorí sa v spoločenstve s jeho starosťou o ľudí staráme a konkrétne im túto Božiu starostlivosť dávame zakúsiť.
Vráťme sa k nášmu Žalmu. Hovorí sa tam: „Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (23, 3-4). Pastier ukazuje správnu cestu tým, ktorí sú mu zverení. Predchádza a vedie ich. Povedzme to inak: Pán nám ukazuje, ako sa realizuje správne bytie človeka. On nás učí umeniu byť osobou. Čo mám robiť, aby som sa nezvrhol, aby som nepremárnil svoj život v strate zmyslu? Práve to je otázka, ktorú si musí klásť každý človek a ktorá má svoju platnosť v každom životnom období.
Z evanjelia vieme toto: On sám je život. Izraelský ľud bol a je vďačný Bohu, pretože v prikázaniach ukázal cestu života. Veľký Žalm 119 je jedinečným výrazom radosti z tohto faktu: netápeme v temnotách. Boh nám ukázal, kde je cesta a ako môžeme správne kráčať. Môžeme sa z nich tešiť a radovať, pretože v Kristovi sú pred nami ako žitá realita. On sám nás obšťastňuje.
Božie prisľúbenia v Biblii
Rozdiel medzi pozitívnym myslením a Božími prisľúbeniami v Biblii (Svätom Písme, Božom Slove, alebo len Písmo, či Slovo) je práve v tom, že autorom prisľúbenia a autoritou, ktorá k nám hovorí nie sme my sami, resp. iný človek, ale Boh. Boh, ktorý nás absolútne presahuje, keďže je všemohúci, vševediaci a všadeprítomný. Keď niečo prisľúbime my, nevieme zagarantovať, že sa tak stane. Náš prísľub vie prekaziť množstvo vecí. Keď však niečo prisľúbi Boh, on svoj sľub aj garantuje, teda s istotou sa môžeme oň oprieť. Toto prináša do našich životov pokoj a dôveru v takej miere, ktorú nám pozitívne myslenie nikdy neprinesie.
Božie Slovo je plné Božích prisľúbení, ktoré sú zdrojom požehnania (rôznorodého dobra) do našich životov. Požehnanie môže spočívať v rôznych veciach:
- „Cti svojho otca a svoju matku“.
- „Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady.
- „Horiaci plameň uhasí voda a dobročinnosť bude na zmierenie za hriechy.
- „Do pokladníc si ukladaj dobročinnosť, ona ťa vytrhne z každého zla.
Pavol vo svojich listoch píše aj o tom, že Boh nevypočul jeho modlitbu. Ale Pavol z toho nie je zdeptaný. Jeho zápal v nasledovaní Krista nie je menší. Vie, že Božie zámery sú dobré. Bohu dôveruje. Vie, že to, že má dar viery a milosti je neporovnateľne väčšie než čokoľvek iné. Dokonca na mnohých miestach píše, že má radosť. Pavol nie je sklamaný, zatrpknutý kresťan.
Modlitba nie je o tom, či získam od Boha maximum. Modlitba nie je len prosba. Je to dôvera, že Boh sa o mňa stará a vie lepšie ako ja. Keď sa Pán Ježiš modlil v Getsemanskej záhrade, povedal: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Boh sa o nás a o tento svet stará. Všetko vie. Múdro a s láskou všetko spravuje. Teraz vidíme hmlisto. Zažijeme svoj „aha moment“.
Sväté Písmo prináša svedectvá o tom, že úspech a šťastie sa budujú v Božej milosti. Taká je skúsenosť apoštola Pavla, ktorý o sebe napísal: Z Božej milosti som tým, čím som, a Kristova milosť nebola vo mne márna. Božia milosť znamená Božiu priazeň, Jeho priateľstvo. Znamená, že Boh ma má rád a stará sa o mňa. Dôveruje mi. Nenechá ma zlyhať. Bol to práve Boh, ktorý nás priviedol tam, kde sme teraz.
Keď sa pozrieme späť a analyzujeme roky svojho života, zrazu s prekvapením môžeme uvidieť, ako Boh začal našu životnú cestu, náš príbeh, ako nás viedol, sprevádzal, ako riadil dôležité životné momenty, našu myseľ, srdce i jazyk! Tomu sa hovorí viera v Božiu moc a Božiu prítomnosť a ochotná spolupráca s Bohom.
Na záver jedno maličké upozornenie, ktoré som čítal v príručke o modlitbe. Bolo tam napísané: Daj si pozor, za čo sa modlíš! Môžeš to dostať! Preto je ideálne modliť sa tak, ako nás učil náš Božský Majster.
Boh sa o nás stará, vôbec nič nám nechýba. Boh nám dáva odpočinutie ducha, duše i tela. Obnovuje mi život. Nebudem sa báť zlého. Boh je so mnou a jeho blízkosť mi je útechou. Boh ma dvíha nad mojich nepriateľov, žijem v bezpečí. On ma posväcuje. Mám až nadbytok dobra pre svoj život. Dobrota a milosť ma sprevádzajú každý deň. Žijem priateľstvo s Bohom. Boh mi dáva udatnosť a novú silu, ktorá sa neminie ani v námahách. Boh mi dáva rozmôcť sa v každej oblasti (napravo i naľavo sa rozšíriš). Zmilúva sa nado mnou večnou milosťou. Prisahal mi, že sa nebude na mňa viac hnevať, ani ma nebude viac karhať. Jeho milosť sa už nikdy nepohne odo mňa. Jeho priateľstvo so mnou je večné. On ma mení po každej stránke v dokonalejšieho človeka. Moji potomkovia budú priateľmi Boha.
Boh sa o mňa stará
Starostlivosť a zodpovednosť
Súčasťou Ježišovho posolstva bolo aj radikálne, „nestarajte sa!“ (Mat 6:25). Samozrejme, takéto vyhlásenie si vyžaduje bližšie vysvetlenie. Evanjelický aj ekumenický preklad hovoria: „Nebuďte ustarostení!“ Ježiš ľudí nevolal k nezodpovednosti alebo ľahkovážnosti, no varoval ich, aby nedovolili starostiam života, aby im začali vládnuť. Viedol ich k tomu, aby nezabúdali, že ich nebeský Otec sa o nich stará.
Ježiš povedal, že ak ani len to najmenšie nemôžeme, prečo sa staráme o to ostatné. Inými slovami, možno nad svojím problémom tráviš dlhé bezsenné noci, no starostením sa nevyriešiš absolútne nič. Možno ti pribudnú vrásky, zvýši sa tep tvojho srdca, zhorší sa ti zdravotný stav a začneš pociťovať horkosť voči človeku, o ktorom si myslíš, že je zodpovedný za tvoju mizériu. No k riešeniu problému sa tým ani len nepriblížiš. Starostenie sa má skutočne nulovú pozitívnu moc. Na druhej strane jeho negatívna sila je podivuhodne veľká.
Apoštol Pavol povedal: „O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude strážiť vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježišovi“ (Fil 4:6, 7). Uprostred kríz života je jednou z najvzácnejších devíz práve pokoj srdca. Napriek tomu, že okolo nás buráca oceán, v našom vnútri môže vládnuť pokoj.
Luther bol pracant. Zrazu musel riešiť množstvo problémov, o ktoré vôbec nežiadal. Traduje sa príbeh o tom, ako si raz večer líhal k spánku, pozrel von oknom a pýtal sa Boha: „Je tento svet tvoj alebo môj?“ Boh ho uistil, že svet patrí jemu, Bohu. Luther na to odpovedal: „Tak sa oň staraj!“
Ešte raz chcem jasne povedať, že Boh od nás vyžaduje zodpovednosť. Hovorí, že ten, kto sa nestará o svoju rodinu, je horší ako neveriaci (1Tim 5:8). Túžime byť tými najlepšími manželmi, rodičmi či zamestnancami, no odmietame žiť pod diktátom starostí. Problémy sú prirodzenou súčasťou života a sú na to, aby sme ich riešili; no nesmieme im dovoliť, aby nám kradli radosť či prekrúcali priority života.
Rozlišuj medzi urgentným a prioritným! Veci, ktoré sú naozaj prioritné, sú aj urgentné, ale nie všetko, čo sa javí ako urgentné, je aj prioritné. Nie je pravdou, že to, čo najviac „kričí“, má na sebe visačku najvyššej naliehavosti. Máme prirodzenú tendenciu venovať sa oblastiam, v ktorých sa cítime dobre alebo na ne máme obdarovanie. Plánuj! Ak nedostatočne plánujeme, vytvárame tak zbytočný stres a priestor pre telesné reakcie. John Maxwell hovorí: „Ak si zlyhal v plánovaní, naplánoval si si zlyhanie.“ Urob si zoznam vecí, ktoré potrebuješ urobiť, a urobené postupne odškrtávaj. Regeneruj! Potrebuješ si vo svojom živote vytvoriť priestor na odpočinok a regeneráciu duše i tela. Nájdi to, čo ti vyhovuje: šport, dobrá kniha, kvalitná hudba, dobrí priatelia, čas strávený s rodinou, rybárčenie, posedenie pri káve, dobrý film, prechádzka prírodou… Tvoja duša i telo majú reálne potreby a ich ignorovanie neprináša úľavu.
Prečo sa pýtať Boha?
V živote sú situácie, ktoré sa nám nepáčia a vôbec nerozumieme, prečo sa dejú. Niektorí tvrdia, že pýtať sa Boha, prečo sa niečo stalo je výrazom neúcty a neviery voči Nemu. Avšak, vôbec tomu tak byť nemusí. Práve preto niekedy potrebujeme vedieť odpovede, aby sme sa vyhli tomu, čo spôsobilo nepožehnanie. Ak budeme stále vkladať peniaze do deravej peňaženky, stále ich budeme strácať. Aj preto potrebujeme odhaliť dieru, kde sa vytráca požehnanie a Božia ochrana a vďaka tomu môžeme utíšiť rastúce pochybnosti a prehĺbiť náš vzťah s Bohom.
Ak sa v modlitbe otvoríme na Boží hlas, poprosíme o pomoc duchovného poradu, určite zamedzíme rastu nedôvery a sklamania a získame hlbšiu dôveru. Pritom sa naučíme ako sa podobným negatívnym skúsenostiam vyhnúť, ako pomôcť iným a súcitu s tými, ktorí zažili niečo podobné.
„Nie sme zo sveta, ale žijeme v tomto svete“ (nerobíme to, čo ľudia, ktorí si nectia Boha, ale žijeme spolu s nimi). Boh nám daroval úžasný spôsob, ako v ňom prežiť, a tým je každý deň spolupracovať s Duchom Svätým. Ten nás každý deň nabáda urobiť to či ono, pripomína nám, varuje nás, inšpiruje nás... S Ním dokážeme všetko riešiť a všetko zvládať, potrebujeme s Ním však počítať a dať mu priestor, aby nás mohol viesť. Stále je „po ruke“, ochotný poradiť a viesť. Podobne ako Jeho pomoc, by sme nemali odmietať pomoc iných- materiálnu, duševnú, duchovnú. Je to tiež spôsob, akým sa Boh stará o nás a ako nám chce v danej situácii pomôcť.
Pýtať sa Boha „Prečo?“ teda môže bez výčitky znamenať hľadať pomoc pri pochopení a prijatí ťažkej situácie, nájsť spôsob ako sa z ťažkej situácie dostať a nevrátiť sa do nej, nájsť silu a útechu Ducha Svätého, zničiť pochybnosti a rastúcu nedôveru voči Bohu a ľuďom, lepšie spoznať a zažiť Boha Otca ako milujúceho a starostlivého Otca. Naša viera je založená na osobnom vzťahu s Bohom a ak ju nanovo posilníme niekedy aj otázkou „prečo“, môžeme začať zažívať, že „nič nie je nemožné tým, ktorí veria“.
Boh sa o nás stará