Mnohí z nás vedia od svojich rodičov, príbuzných a blízkych, že sme boli pokrstení. Starší zas vedia o tom, že pred sobášom sa kňaz vypytuje, či sme boli pokrstení, v ktorom chráme a zaujíma ho aj to, akého sme vierovyznania. To je stručná charakteristika dnešnej situácie a okolností, ktoré nám pripomínajú, že sme prijali svätú tajinu krstu. Dnes sa však v našich chrámoch akosi málo hovorí o krste.
Čo znamená krst v živote človeka?
Krst, ktorý sme prijali, je nové narodenie z vody i Ducha. Je to narodenie, nie telesné, ale duchovné, pre nový život v Christu a s Christom. Preto aj Cirkev počas udeľovania svätej tajiny krstu prikazuje spievať oslavný hymnus: „Jelicy vo Christa krestistesja, vo Christa oblekostesja. Aleluja“. Všetci, ktorí sme pokrstení, prijali sme do svojho vnútra Christa a v Christov odev čistoty sme sa obliekli.
Trojitým ponorením do vody v mene Svätej Trojice: Otca - Amiň, Syna - Amiň, i Svätého Ducha - Amiň, zomrel starý človek a narodil sa nový, pretože každý, kto sa narodil od telesných rodičov, sa pod vplyvom hriechu Adama a Evy v raji, rodí ako starý človek, zaťažený týmto prvotným hriechom.
Cirkev vykonáva svätú tajinu krstu v mene Svätej Trojice z toho dôvodu, že ju takto prikázal vykonávať samotný Christos. Písmo nám svedčí, že keď na misijnú činnosť posielal svojich učeníkov, povedal im: „Choďte do celého sveta, krstite národy v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“(Mt 28, 19-20).
Krst sa vykonáva v mene Svätej Trojice, pretože krstom sa začleňujeme do života s trojjediným Bohom, respektíve vo svätej tajine krstu sme sa narodili pre tento život v jednote s našim Stvoriteľom, ktorým je Boh Trojica.
Pravoslávie a katolicizmus - Prečo sa jedna cirkev rozdelila
Svätý Ján Krstiteľ a krst pokánia
Zo Svätého Písma vieme, že krst vykonával aj sv. Ján, Predchodca Christa, ktorého nazývame Krstiteľom, pretože od neho prijal krst aj Isus Christos v rieke Jordán. Ján krstil vodou. Táto udalosť je sprítomňovaná vo sviatku Bohozjavenia, kedy aj Cirkev vykonáva tzv. veľké svätenie vody. Jánov krst však nebol krstom nového narodenia, ale krstom pokánia, preto aj Ján povedal: „Ja vás krstím vo vode na pokánie, ale prichádzajúci za mnou (rozumej Isus Christos), je silnejší než ja, ktorému nie som hodný niesť jeho obuv. On vás bude krstiť Svätým Duchom“ (Mt 3, 11). Tento prorok vyzýval Izrael, aby činil pokánie, lebo sa priblížilo Kráľovstvo nebeské a každému, kto sa s vierou v Boha, v pokore a v pokání dal pokrstiť, Boh odpustil hriechy.
Christos, ako Boží Syn, však bol bez hriechu. Prečo teda prijal krst od Jána, nakoľko odpustenie hriechov, ako vtelený Boží Syn nepotreboval. Odpoveď na tieto naše úvahy nájdeme v evanjeliu podľa Matúša. Isus Jánovi, ktorý sa Ho zdráhal pokrstiť, povedal: „nám je dané naplniť každú pravdu“ (por. Mt 3, 15), čo znamená, že úlohou Christa bolo naplniť Zákon. Preto prijal krst pokánia od Jána. Jeho prijatím posvätil vody, aby sa voda stala opäť nositeľkou života, aby mala takú istú kvalitu, ako pri stvorení sveta, kedy: „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gen 1, 2).
Tým, že Christos posvätil vody, dal nám reálnu možnosť sa nanovo narodiť pre nový život, lebo voda sa znovu stala živlom, ktorý je nositeľom života. V tom spočíva kontinuita Jánovho krstu s našim krstom. Ak by sa Christos nedal pokrstiť od Jána, voda by nemala kvalitu pre nový život.
Rozdiely medzi pravoslávim a rímskym katolicizmom
Pravoslávna cirkev vznikla pred takmer 1000 rokmi pri prvom veľkom rozdelení cirkvi. Nepodlieha pápežovi. Existuje viac pravoslávnych cirkví (ruská, srbská, rumunská, albánska, česko-slovenská) a každá má na čele patriarchu. Hlavný rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi je v trochu odlišnom slávení liturgie (bohoslužby, omše) a v inom uctievaní svätých. Hlavou pravoslávnej cirkvi je ekumenický patriarcha, ale každá pravoslávna cirkev má aj svojho vlastného patriarchu (napr. srbský Pavle). Pravoslávni duchovní nežijú v celibáte a majú rodiny.
Pravoslávna cirkev sa riadi podľa juliánskeho kalendára, čo znamená, že napríklad Vianoce oslavujú pravoslávni veriaci nie 24. decembra, ale 6.-7. januára. Podobne majú o 13 dní posunutú aj Veľkú noc a podobne. Pravoslávni sú iným slovom ortodoxní. Najznámejšie ortodoxné cirkvi sú grécka a aramejská.
Ďalší rozdiel je pri samotnom prijímaní. Prijať môžu všetky deti do 6. rokov, keďže sa predpokladá, že sú stále nevinné bez hriechu a až potom po prvej svätej spovedi (cháp prvé sväté prijímanie, ale toto majú naše deti absolvované pri krste, podobne ako aj birmovku) prijímajú výlučne len po vyspovedaní sa.
Hlavný rozdiel medzi pravoslávim a rímskym katolicizmom, okrem toho, že pravoslávni neuznávajú Petra ako jediného zástupcu Krista na zemi, je spor o pôvod Svätého Ducha, keď v katolíckom vierovyznaní Svätý Duch vychádza z Otca a Syna a v pravoslávnom len z Otca. Ďalej je to podávanie eucharistie (prijímania) pod oboma spôsobmi - aj malým deťom, čo ešte nemali spoveď. Prijímanie u dospelých je ale prísnejšie (asi ako katolícke pred 2. Vatikánskym koncilom). Celkovo sa môže zdať, že vo viacerých veciach sú benevolentnejší (ako napr. umožnenie sobášiť sa viackrát, aj rozvedeným), ale je to cirkev ortodoxná a dodržiavajú zásady evanjelia prísnejšie. Majú prísnejší a dlhší pôst, viac sviatkov, viac svätých, ktorých si každá pravoslávna cirkev vyhlasuje sama. Napríklad v Rusku a na Ukrajine nemôže do chrámu vstúpiť žena s nepokrytou hlavou.
Tabuľka rozdielov medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou
| Rozdiel | Pravoslávna cirkev | Rímskokatolícka cirkev |
|---|---|---|
| Pápež | Neuznáva primát pápeža | Uznáva pápeža ako hlavu cirkvi |
| Pôvod Svätého Ducha | Vychádza len z Otca | Vychádza z Otca i Syna (Filioque) |
| Eucharistia | Podávanie pod oboma spôsobmi aj deťom | Prísnejšie podávanie Eucharistie dospelým |
| Celibát kňazov | Kňazi sa môžu ženiť | Kňazi žijú v celibáte |
| Kalendár | Juliánsky kalendár | Gregoriánsky kalendár |
Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že pochádza od Otca, opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia. Toto učenie zachováva pravoslávna cirkev v ôsmom článku svojho vyznania viery, ktorým je neporušené nicejsko-carihradské vyznanie viery, uznávané všeobecnými cirkevnými koncilmi, ktoré rozhodli, že je neprípustné čokoľvek z vyznania viery vypúšťať, alebo k nemu niečo pridávať.
Pravoslávie možno rozdeliť na dva prúdy: Východné (napr. Grécka pravoslávna cirkev, Ruská pravoslávna cirkev, Srbská pravoslávna cirkev a iné) a orientálne (Koptská pravoslávna cirkev, Asýrska cirkev Východu a iné). Pravoslávni sú kresťania východných obradov (byzantský, arménsky a iné), no existuje i minorita západného obradu (napr. v Ruskej zarubežnej cirkvi). Vysluhujú sedem sviatostí (tajín): krst, myropomazanie (birmovku), Eucharistiu, spoveď, kňazstvo, manželstvo a pomazanie chorých.
Filioque a jeho dôsledky
Hlavný rozdiel medzi pravoslávim a rímskym katolicizmom, okrem toho, že pravoslávni neuznávajú Petra ako jediného zástupcu Krista na zemi, je spor o pôvod Svätého Ducha, keď v katolíckom vierovyznaní Svätý Duch vychádza z Otca a Syna a v pravoslávnom len z Otca.
Tí, ktorí ho pôvodne vpísali do Kréda, dúfali, že tak zdôraznia Kristovo plné Božstvo proti jeho popieraniu ariánmi. Lenže toto svojvoľné doplnenie ekumenického vyznania viery spôsobilo spustošenie cirkevného života. Keby nič iné, bolo hlavnou príčinou Veľkého rozkolu (schizmatu). To preto, že Filioque narušuje učenie o Trojici a následne i učenie o Cirkvi. (Zásadná zmena v "projekte" má za dôsledok zmenu v "stavbe".)
Porušenie učenia o Trojici cez Filioque viedlo tiež k casto oplakávanému zabúdaniu na svätého Ducha v západnej cirkvi, co v 20. storocí viedlo k vzniku charizmatického hnutia. Svedectvo PísmaPodla biblického svedectva je Boh zjavený ako Jeden Boh, ale je tiež zjavený ako tri rozdielne božské Osoby. Nie je ani potrebné hovorit, že niektoré tieto slová o neopísatelnom Bohu sú ludským jazykom. Ale clovek k tomu potrebuje nieco povedat. Boh je skutocne neviditelný, nevyslovitelný, nepochopitelný aj nekonecný, ale Boh je aj Pán, ktorý sa nám sám zjavil. Vtelené Slovo hovorí ludskými slovami; Slovo Božie je zapísané ludskými slovami. Jazyk, ktorý Cirkev používa k reci o Bohu, je vskutku ludským jazykom, ale inšpirovaným ludským jazykom, jazykom Bohom vybraným, skrze ktorý sa Pán dáva poznat. Pretože len Boh sám je absolútny, tento jazyk je "relatívny". Ale jazyk Božieho sebazjavenia je absolútne relatívny vo vztahu k Bohu, zatial co vo vztahu k tvrdeniu o Bohu je absolútne správny. Sloveso "vychádzat", ako je užívané v Biblii a vo Vyznaní viery, býva casto zamienané so slovom "posielat".Povedané inak, ludia radi zamienajú vecné vychádzanie svätého Ducha s casovým poslaním Ducha (poslanie na tento svet, kde existuje cas - v case). Vychádzanie odkazuje na vztah svätého Ducha k Otcovi - Duch vychádza vecne iba z Otca. Casové posielanie (misia), t. j. Môžeme povedat, že Syn a Duch "vysielajú jeden druhého" do sveta i do naších životov. Lebo v casovom poslaní (misii) svätý Duch prichádza z a skrze Syna, a to v tom zmysle, že Duch je vyslaný do sveta Synom. Ak sa stáva, že toto vysielanie Syna a Ducha do sveta býva nazývané "vychádzaním", potom takéto oznacenie „kalí vodu“. Potrebujeme zachovat jasné myšlienkové rozlíšenie medzi vecným vychádzaním svätého Ducha „z“ alebo „od“ Otca a jeho poslanie do sveta. Mnoho zmätkov okolo Filioque vychádza z nedodržania tohto rozlíšenia a neboli by sme prekvapení, ak by tí, ktorí pridali zmienený pojem do Vyznania viery, boli pomýlení práve v tomto bode.
Predstava Písma o Synovi vecne rodenom z Otca a o Duchu vecne vychádzajúcom z Otca nám predstavuje Božstvo nielen ako jedno božské Bytie, ale aj ako rodinu troch rôznych Osôb. V pravoslávnom ucení je Otec jediným zdrojom Božstva, ale Syn - vecne rodený z Otca, a svätý Duch - vecne vychádzajúci z Otca sú rovnako tak Bohom. (Jednoduchý spôsob, ako nacrtnút rozdiel medzi Osobou a podstatou v Bohu je tento: "Osoba" ukazuje kto je Boh. Na otázku, kto je Boh, znie odpoved: "Boh sú tri Osoby." "Podstata" ukazuje, co je Boh.
Filioque má za následok zatemnenie biblického videnia Boha ako hierarchickej rodiny sebe rovných osôb. Svätý Duch sa stáva "súbehom", akýmsi druhom neosobnej sily, vyvierajúci z Otca i Syna, skôr než božskou Osobou, ktorá vychádza z Otca a ktorá je rovnocenným partnerom Syna. Preto sv. Ak chýba svätý Duch ako rovnocenná Osoba v Božstve, zostáva Syn, zretelný Obraz Otca "osamotený".
Mystické obrady (t.j. tajiny) pravoslávnej cirkvi je dualita Syna i Ducha sviatostne symbolizovaná. Eucharistické posvätenie je božským úkonom Syna i Ducha, pretože chlieb a víno sú posvätené Slovom Otca a cinom svätého Ducha. V obrade krestanského zasvätenia, vo vode krstu, je krstenec navlecený do Synovho Tela pôsobením Svätého Ducha. Pri pomazaní myrom je pokrstený Svätým Duchom, aby bol "christom", t.j. pomazaným. („christos s malým ch“ znamená ešte aj to, že sa mu máme pripodobnit, podobat svojím životom. Máme byt christom s malým ch. Pozn.
Starozákonné svedectvá o Trojici
Prejav troch Božích Hypostáz v jedinom Bohu v diele tvorenia vidíme v slovách Písma - Gn 1, 1-3: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo.“ Boh Otec tvorí svet Slovom a povedal Boh - > ~yhil{a/ rm,aYOw: Evanjelista Ján to vyjadril slovami: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo“ (Jn 1, 1-3). Slovo je druha Božia Hypostáza.
O účasti tretej Božej Osoby - Svätého Ducha pri stvorení sveta Mojžiš hovorí toto: „...a Duch Boží וְרוּחַ אֱ לֹהִ ים sa vznášal nad vodami.“ Paralelu tohto textu nachádzame aj v Ž 33, 6: „Hospodinovým slovom utvorené sú nebesá a dychom Jeho úst ich všetky voje - ~a\'b\'c.-lK\' wyPi x;Wrb.W Wf[]n: ~yIm;v\' hw\"hy> rb;d>Bi O účastí božieho Syna a Svätého Ducha pri stvorení sveta bohoslužobný text hovorí: Д¦ъ с.hй бЁ ќбw при1снw, и3 є4сть, и3 бyдетъ: нижE начинaемь, нижE престаsй, но при1снw nц7Y и3 сн7у счинeнъ и3 счислsемь: жив0тъ, и3 животворsй: свётъ, и3 свёта подaтель, самобlгjй, и3 и3ст0чникъ бlгостhни: и4мже nц7ъ познавaетсz, и3 сн7ъ прославлsетсz, и3 t всёхъ познавaетсz, є3ди1на си1ла, є3ди1но счетaніе, є3ди1но поклонeніе с.hz трbцы.
Pri stvorení človeka Gn 1, 26 „Potom riekol Boh: Učiňme נַ עֲשֶׂ ה človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!\" Pri vyhnaní z raja Gn 3, 22 „Hospodin, Boh však riekol: Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky!\" Pri zmätení jazykov Gn 11, 6-7 „Hospodin riekol: Hľa, sú jedným národom, všetci majú jeden jazyk; toto je začiatok ich činov a veru neodstúpia od ničoho z toho, čo si zaumienili urobiť. Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich jazyk, aby nik nerozumel reči druhého!\" Sv. Ján Zlatoústy hovorí, že ide o komunikáciu sv. Trojice. ( Lopuchin, Tolkovaja Biblia I., Peterburg, 1904, s. 85).
O Múdrosti sa hovorí, že stále jestvovala a bola rodená Bohom: „Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriediel obťažených vodami. Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila, ...“ (Prísl 8, 23-25) (rk preklad) - ГDь создa мz начaло путjй свои1хъ въ дэлA сво., прeжде вBкъ њсновa мz, въ начaлэ, прeжде нeже зeмлю сотвори1ти, и3 прeжде нeже бє1здны содёлати, прeжде нeже произhти и3ст0чникwмъ в0дъ, прeжде нeже горaмъ водрузи1тисz, прeжде же всёхъ холмHвъ раждaетъ мS. (csl.) Čiže ide tu o rodenie, čo grécky preklad LXX podáva - γεννᾷ με. 22 κύριος ἔκτισέν με ἀρχὴν ὁδῶν αὐτοῦ εἰς ἔργα αὐτοῦ, 23 πρὸ τοῦ αἰῶνος ἐθεμελίωσέν με ἐν ἀρχῇ, 24 πρὸ τοῦ τὴν γῆν ποιῆσαι καὶ πρὸ τοῦ τὰς ἀβύσσους ποιῆσαι, πρὸ τοῦ προελθεῖν τὰς πηγὰς τῶν ὑδάτων, 25 πρὸ τοῦ ὄρη ἑδρασθῆναι, πρὸ δὲ πάντων βουνῶν γεννᾷ με. yTil.l\'Ax tAmhoT.-!yaeB. lbeTe tArp.[\' varow> tAcWxw> #r,a, hf\'[\' al{-d[; Apoštol Pavol to doplňuje slovami: „na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky“ (Žid 1, 2).
V tejto súvislosti Boží Syn - Isus Christos hovorí: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta“ (Jn 17, 24). Preto je všetko Božie stvorenie veľmi dobré (Gn 1, 31) a má v sebe znak Múdrosti: „Hospodin múdrosťou položil základy zeme, upevnil nebesá svojou rozumnosťou“ (Prísl 3, 19) - БGъ премdростію њсновA зeмлю, ўгот0ва же небесA рaзумомъ: - hn\"Wbt.Bi ~yIm;v\' !nEAK #r,a\'-ds;y\" hm\'k.x\'B. hw\"hy> Boh Múdrosťou (Synom) vždy všetko koná. Múdrosť je spolučinná pri všetkých Božích dielach.
V Prísloví 8, 22-23 je to vyjadrené nasledovne: „Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek.“ (rím.kat. preklad). ГDь создa мz начaло путjй свои1хъ въ дэлA сво., 1Е#вр.: стzжa мz. Ruský synodálny preklad podáva: Господь имел меня началом пути Своего, прежде с...
V skratke, pravoslávna cirkev je jednou z najstarších kresťanských cirkví, ktorá sa drží učenia Ježiša Krista a zachováva tradície prvotnej cirkvi. Jej učenie o Svätom Duchu, ktorý vychádza len z Otca, je jedným z kľúčových rozdielov oproti rímskokatolíckej cirkvi.
Rozšírenie pravoslávia vo svete
tags: #pravoslavie #duch #vychadza #zo #syna