Vzťah medzi pravoslávnou cirkvou a komunistickým režimom bol poznačený konfliktmi, prenasledovaním, ale aj snahou o prežitie. Cieľom tohto článku je preskúmať dejiny pravoslávnej cirkvi počas komunistického režimu, s dôrazom na situáciu v Rumunsku a Československu.
Pamätník obetiam komunizmu v Prahe
Pravoslávna Cirkev v Rumunsku Počas Komunizmu
V životopise patriarchu Justiniána Marinu sa naplno odrážajú pohnuté dejiny Rumunska v 20. storočí. Najskôr bol učiteľom, ženatým kňazom a rektorom seminára. Ako 34-ročnému mu zomrela manželka. V auguste 1945 sa stal mníchom a už v deň mníšskeho podstrihnutia ho vysvätili za pomocného biskupa pre metropolitu v meste Iaşi. V roku 1947 Justinián Marina nastúpil po metropolitovi Ireneuovi Mihalcescuovi v Iaşi.
Ani nie 23-ročný rumunský kráľ Michael I. štátnym prevratom 23. augusta 1944 zosadil vojenského diktátora Iona Antonescua, ktorý priviedol krajinu do spojenectva s nacistickým Nemeckom. Avšak 30. decembra 1947 komunisti prinútili Michaela I. Patriarcha Justinian Marina (1901 - 1977). V roku 1944 Justinián Marina poskytol komunistickému vodcovi Gheorgheovi Gheorghiu-Dejovi prístrešie, keď bol tento na úteku zo zadržiavacieho tábora v Târgu Jiu. Tento veľkodušný čin sa mal neskoršiemu patriarchovi mnohonásobne vrátiť.
Dodnes je sporné, do akej miery Justinián Marina využíval svoje vzťahy s komunistickou elitou, aby dosiahol slobodný priestor pre svoju cirkev alebo či bol inštrumentalizovaný komunistickou nomenklatúrou. V pozícii patriarchu sa Justiniánovi Marinovi darilo udržať pomerne silné postavenie pravoslávnej cirkvi v Rumunsku počas komunizmu. Podľa hodnotenia nadácie Pro Oriente jediným porovnateľným príkladom takej silnej cirkevnej prítomnosti v Sovietskom bloku bola katolícka cirkev v Poľsku. Patriarcha Justinián sa staral o teologické vzdelávanie, výstavbu nových a renováciu starých chrámov.
Korene Kresťanstva v Rumunsku
Rumunský pravoslávny kňaz Ioan Moga, ktorý pôsobí na Viedenskej univerzite, poukázal na to, že oblasť Dobrudže (medzi spodným tokom Dunaja a Čiernym morom) bola už v období pred kresťanským letopočtom osídlená gréckymi kolóniami, ktoré potom v 1. Kresťanstvo prenikalo do tohto regiónu už v apoštolskom období. Podľa cirkevnej tradície tu mal misionárčiť apoštol Andrej, pokrvný brat apoštola Petra. Ostatná časť dnešného Rumunska prišla do kontaktu s kresťanstvom skrze rímsku okupáciu (107 po Kr.). Z dácko-rímskeho obyvateľstva severne od Dunaja sú známi kresťanskí mučeníci zo začiatku 4. storočia. Biskupi z tohto regiónu sa zúčastnili na lokálnych a ekumenických konciloch 4. a 5. storočia. Kvôli latinskému rázu svojho jazyka mali ľahší prístup k Západu.
Drevený chrám z Transylvánie v bukurešťskom skanzene
Avšak veľké sťahovanie národov od 5./6. storočia ochromilo na celé stáročia ďalší rozvoj cirkevného života. Až v 14. storočí boli v novovzniknutých rumunských kniežatstvách nanovo zorganizované biskupstvá v jurisdikcii Konštantínopolu: v roku 1359 metropólia Valašska, v roku 1401 metropólia Moldavska. V Transylvánii (Sedmohradsku) je doložená od roku 1377 existencia pravoslávneho biskupa. Na rozdiel od latinských počiatkov 4. storočia sa v tej dobe v liturgii používala cirkevná slovančina a od 16. storočia stále viac rumunčina. Avšak v Sedmohradsku pre mnohonárodnostné zloženie (Maďari, Sasi, Sikuli, Rumuni) bolo také niečo sotva možné. Zvyšné pravoslávne obce sa zreorganizovali v 18. storočí ako diecéza, ale až metropolita Andrei Şaguna (1848 - 1873) dal pravoslávnym Rumunom v Habsburskej ríši novú cirkevno-inštitucionálnu podobu.
V roku 1859 Valašsko a Moldavsko vytvorili štát „Rumunsko“, ktorý bol od roku 1878 nezávislý a od roku 1881 kráľovstvom. Tento politický vývoj viedol už v roku 1872 k ustanoveniu Svätej Synody „autokefálnej Rumunskej pravoslávnej cirkvi“, ktorú Konštantínopol zatiaľ ešte neuznával. Až v roku 1885 jej Konštantínopolský ekumenický patriarchát udelil autokefáliu.
Rozpadom Rumunského kráľovstva pod tlakom stalinských okupačných vojenských oddielov koncom roku 1947 sa začalo ťažké obdobie pre náboženské spoločenstvá v Rumunsku: komunisti mnohých duchovných a veriacich uväznili, gréckokatolícku cirkev zrušili prijatím zákona. Pravoslávna cirkev, ktorá sa usilovala dohodnúť s režimom, aby si zaistila prežitie, zažívala aj drsné údery: v roku 1959 komunisti vyhnali 4 750 zo 6 000 mníchov a mníšok z kláštorov. V neskorých 80. rokoch minulého storočia komunisti nariadili v rámci „systemizácie“ zbúrať vyše 20 pravoslávnych chrámov v Bukurešti.
Pravoslávna cirkev sa v 90. rokoch 20. storočia mohla vrátiť do škôl, nemocníc, vojska a väzníc. Pravoslávni veriaci v priebehu niekoľkých rokov postavili vyše 2 000 nových chrámov, oživili mnohé kláštory, založili pravoslávne združenia mládeže a študentov.
Pravoslávna Cirkev v Československu Počas Komunizmu
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska. Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce.
Akcia P: Likvidácia Gréckokatolíckej Cirkvi
Rozpadom Rumunského kráľovstva pod tlakom stalinských okupačných vojenských oddielov koncom roku 1947 sa začalo ťažké obdobie pre náboženské spoločenstvá v Rumunsku: komunisti mnohých duchovných a veriacich uväznili, gréckokatolícku cirkev zrušili prijatím zákona. Pravoslávna cirkev, ktorá sa usilovala dohodnúť s režimom, aby si zaistila prežitie, zažívala aj drsné údery: v roku 1959 komunisti vyhnali 4 750 zo 6 000 mníchov a mníšok z kláštorov. V neskorých 80. rokoch minulého storočia komunisti nariadili v rámci „systemizácie“ zbúrať vyše 20 pravoslávnych chrámov v Bukurešti.
Gréckokatolícku cirkev sa komunisti pokúsili zničiť hneď tromi spôsobmi. Udreli na rehoľníkov, potom prišli na rad reholníčky a napokon zlikvidovali celé spoločenstvo. Komunisti si na ňu trúfli ako na žiadnu inú z cirkví - na 18 rokov ju natvrdo zrušili, duchovných väznili a mučili a aj po obnove v roku 1968 bola naďalej v nemilosti režimu. Nenávisť voči gréckokatolíckej cirkvi síce zúrila na našom území už pred osudným rokom 1950, keď ju zlikvidovali, no skutočné okovy jej štátna moc nasadila až po komunistickom prevrate.
Akcia P, známa aj ako Akcia Pravoslavizácia, bola premyslená a systematická, podieľali sa na nej vysokí štátni úradníci, no tiež tí, ktorí mali k veriacim najbližšie - samotní duchovní. Desiatky cirkevných predstaviteľov sa odmietli podriadiť vôli mocných. Za odpor zaplatili slobodou či dokonca životom. Vo väzení zažili fyzické a psychické mučenie. Skutočne rehabilitovaní boli až po oslobodzujúcom roku 1989. Spolu s núteným a násilným odsunom rehoľníkov v apríli 1950 (Akcia K) a internáciou ženských reholí v auguste toho istého roka (Akcia R) sa oficiálny zákaz gréckokatolíckej cirkvi zaradil medzi pamätné udalosti demonštrujúce obludnosť komunistického režimu a jeho nenávisť voči akémukoľvek náboženstvu.
Oficiálne bola gréckokatolícka cirkev zakázaná 28. apríla 1950. Stalo sa tak vo veľkej sále hotela Čierny orol v Prešove na takzvanom Prešovskom Sobore. Minimum z nich boli gréckokatolíci. Aj naďalej však zostala v nemilosti totalitného režimu až do oslobodzujúceho novembra 1989.
Na otázku, prečo sa komunisti rozhodli tvrdo a okato zakročiť voči gréckokatolíkom, existuje viacero odpovedí. Súvisia s pozíciou tejto cirkvi v rámci Československa aj s jej samotnými predstaviteľmi. Ako píše Jozef Coranič v publikácii Cirkev v okovách totalitného režimu , komunisti videli v Akcii P príležitosť demonštrovať silu a zároveň prispieť k rozvratu a oslabeniu katolíckej cirkvi ako takej. Ich konečným cieľom bol totiž zánik všetkých cirkví a ateizácia spoločnosti.
K zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi prispela jej „podobnosť“ s pravoslávím. Z laického a nezainteresovaného pohľadu je jediným výrazným rozdielom uznávanie, respektíve neuznávanie pápeža. Zatiaľ čo pre gréckokatolíkov je najvyšším predstaviteľom rímsky pápež, pre pravoslávnych je to ekumenický patriarcha. Komunisti tak chceli dosiahnuť „bezbolestný“ prechod veriacich z jednej cirkvi do druhej s cieľom oslabiť vplyv Vatikánu.
Pravoslávna cirkev bola navyše oproti gréckokatolíckej v inej pozícii aj vo vzťahu k centru ZSSR - k Moskve. Štátna moc v Rusku jej ešte pred rokom 1950 ponúkla pomoc a spoluprácu, za ktorú očakávala protislužby. Vtedajší patriarcha Alexej sa nechal zviesť vidinou rozšírenia vplyvu, avšak neuvedomoval si, že komunsiti chcú zlikvidovať všetky cirkvi a pravoslávie využijú iba ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa.
„Moskva tretí a posledný Rím,“ aj toto starobylé heslo podľa autora knihy Dejiny gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 - 1989 Petra Šturáka ilustrovalo ciele, ktoré vyzerali pre pravoslávnych napohľad lákavo. A tak sa vytvorila dokonalá pôda pre expandovanie náboženstva, ktoré bolo dočasne schodnou cestou aj pre komunistov.
Vývoj počtu veriacich Gréckokatolíckej cirkvi v Prešovskom a Košickom kraji v roku 1950:
| Kraj | Počet veriacich |
|---|---|
| Prešovský | >225 000 |
| Košický | >225 000 |
Následky Akcie P
Ešte počas konania soboru mocní zadržali prešovského biskupa Pavla Gojdiča. Pre komunistov bol hrozbou, pretože voči prechodu na pravoslávie vyjadril jasne negatívny postoj a apeloval aj na veriacich. Po internácii vo viacerých kláštoroch ho nakoniec v roku 1951 odsúdili za vlastizradu na doživotie. Ďalším z odsúdených bol jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý dostal miernejší trest - 15-ročné väzenie. Obaja si za mrežami prešli mučením a zlým zaobchádzaním, hladovali, žili v chladných celách a neraz sa dostali na dno svojich fyzických síl.
Na Slovensku pôsobilo okrem prešovského biskupa, pomocného biskupa a generálneho vikára Mukačevskej apoštolskej administratúry ďalších 328 kňazov. Dostupné štatistiky jasne demonštrujú, aký postoj mali voči Prešovskému soboru - prestúpilo iba 45 z nich, poväčšine zohrával veľkú úlohu strach z väzenia či iných postihov. Zvyšných 238 duchovných sa postavilo k likvidácii cirkvi negatívne, čím sa pre mnohých z nich začalo peklo.
Komunisti odpor neakceptovali a rozhodli sa s neúhlasiacimi porátať po svojom - odsun, nútené práce aj väzenie. Kňazi, neraz s celými rodinami, museli opustiť domovské farnosti a odísť stovky kilometrov ďaleko, kde pracovali v priemyselných továrňach aj na poliach.
Záver
Pravoslávna cirkev a iné náboženské spoločenstvá zažívali počas komunistického režimu ťažké časy. Prenasledovanie, väznenie a likvidácia cirkevných štruktúr boli bežné praktiky. Napriek tomu sa cirkvi snažili prežiť a zachovať svoju identitu. Po páde komunizmu sa im otvorila cesta k obnove a rozvoju.
tags: #pravoslavna #cirkev #a #komunizmus