Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi, svätým Cyrilom a Metodom. Počiatočné dejiny Pravoslávnej cirkvi (ďalej PC) u nás sú spojené s misiou Cyrila a Metoda. Je jedna zo štrnástich pravoslávnych cirkvi vo svete uznaná všetkými pravoslávnymi patriarchátmi a miestnymi pravoslávnymi cirkvami ako autokefálna (organizačne a právne samostatná). S ostatnými pravoslávnymi cirkvami vo svete nás spája spoločná viera v Trojjediného Boha.
Pravoslávna cirkev vždy verila a verí, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju posväcuje, vedie a nás nabáda k bohumilému životu. Pravoslávna Cirkev na celom svete je jednou, lebo má jednotné učenie. Vierouka Pravoslávnej cirkvi je obsiahnutá vo Svätom písme a Svätej tradícii. Tradícii je zachovaná v živote Cirkvi ako aj v spisoch sv. otcov.
Kanonické právo Pravoslávnej cirkvi je založené na pravidlách, ktoré boli prijaté na siedmich všeobecných snemoch, na významnejších miestnych snemoch a na pravidlách, ktoré obsahujú spisy svätých otcov. Najvyšším zákonodarným orgánom spoločným pre všetky pravoslávne cirkvi na svete je všeobecný snem, ktorý je aj ich spoločným putom.
Usporiadanie Pravoslávnej cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do vlastných miestnych cirkví. Miestne cirkvi sú spojené do jednej Cirkvi všeobecnej. Do tohto systému všeobecnej cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V nej sa však neskôr vyvíjalo pápežstvo. Zatiaľčo až do 9. storočia sa rímsky patriarchát zúčastňoval všetkých všeobecných snemov a ich uzneseniam sa podriaďoval, neskôr sa v rímskej cirkvi uplatňovala zásada, že uznesenia všeobecných snemov potrebujú schválenie rímskeho biskupa. Východné cirkvi proti týmto tendenciám vždy protestovali. To viedlo roku 1054 k rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský.
Je historickým omylom, hoci dosť bežným, myslieť si, že Pravoslávna cirkev vznikla v roku 1054 odtrhnutím od Ríma. Miestne pravoslávne cirkvi neboli nikdy podriadené Rímu, hoci rímsky biskup, ako biskup pôvodne prvého hlavného mesta Rímskej ríše, bol považovaný za veľkú autoritu. Právny pomer východných patriarchov k rímskemu bol rovnaký, ako bol ich pomer navzájom medzi sebou. Nebol to vzťah podriadenosti, ale rovnosti.
Pravoslávna cirkev vyriešila svoj vzťah k národnostiam a štátnym útvarom tak, že je organizovaná podľa štátnym území a podľa národov. K starobylým patriarchátom patria patriarcháty: carihradský, ktorého predstaviteľ je "prvý medzi rovnými", alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský.
História Pravoslávnej cirkvi na Slovensku
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev. O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor.
S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania.
Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský. Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti.
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska.
Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva. Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania.
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie. Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.
Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Zdržiaval sa na viacerých miestach, najmä v Budíne, Komárne a vo Viedni, kde aj 27. 10. 1706 zomrel.
Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi. Podľa rozhodnutia cirkevného a národného snemu konanom v roku 1722 v Novom Sade za prítomnosti Mojseja Petroviča po jeho smrti má ústredie srbskej Cirkvi préjsť do Sremských Karloviec, čo sa tak aj stalo.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.
Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Taktiež v bohoslužobných textoch bol vždy nazývaný pravoslávnym. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci.
Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. O vzťahu Ľ. Štúra k Pravoslávnej cirkvi najvýstižnejšie vypovedá jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti.
Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa. Z tohto obdobia pochádza aj prvý pravoslávny katechizmus v slovenskom jazyku, ktorý spracoval Jozef Podhradský pôsobiaci ako pedagóg v Srbsku.
Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Pravoslávne bohoslužby v Čechách sa začali konať ruskými duchovnými v chráme svätého Mikuláša v Prahe na Staromestskom námestí už v roku 1874 a v Mariánskych Lázních (chrám 1902).
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska a Zakarpatska nastáva náboženská a národná obroda. Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej c...
Vo východnej časti Slovenska trvala PC vďaka vplyvu Kyjevskej Rusi do 17. st. Po sv. Cyrilovi a Metodovi bol prvým biskupom a ich nasledovníkom po takmer tisíc rokoch moravsko-sliezsky biskup Gorazd, ktorý bol vysvätený 25. septembra 1921 v srbskom Belehrade. Po r. 1945 prešla PC po organizačnej stránke z jurisdikcie srbskej Cirkvi do jurisdikcie ruskej Cirkvi. Vývoj cirkevnej organizácie smeroval k osamostatneniu cirkvi - autokefalite. Tá bola vyhlásená 8. a 9. decembra 1951 pri bohoslužbách v Katedrále sv.
Novým podmienkam po rozdelení Československa sa PC rozhodla prispôsobiť na sneme v decembri 1992 v Prešove, kde sa delegáti vyslovili za zachovanie jednoty cirkvi aj po rozdelení Československa. Na sneme bola schválená aj nová ústava cirkvi. Na Slovensku sú ustanovené dve eparchie: prešovská a michalovská. Na čele cirkevnej obce sú duchovní, ktorí spolu s kurátorským zborom riadia cirkevnú obec.
AKO SA SPASIŤ? Spása v Pravoslávnej Cirkvi
Štruktúra a organizácia Pravoslávnej cirkvi
Pravoslávna cirkev svoj vzťah k národnostiam a štátnym útvarom vyriešila tak, že je organizovaná podľa štátnych území a podľa národov.
8. riadny miestny snem Pravoslávnej cirkvi v Československu, konaný v Prešove 11. a 12. decembra 1992, reagoval na samostatný štátotvorný vývoj v českých krajinách a na Slovensku, ktorý vyústil v vznik samostatnej Českej republiky a samostatnej Slovenskej republiky dňa 1. januára 1993. Na základe jeho rozhodnutia zostala Pravoslávna cirkev v oboch štátoch nerozdelená, avšak pod novým názvom Pravoslávna cirkev v Českých krajinách a na Slovensku.
Medzi ďalšie autokefálne pravoslávne cirkvi patria:
- Bulharská pravoslávna cirkev
- Gruzínska pravoslávna cirkev
- Ruská pravoslávna cirkev
- Srbská pravoslávna cirkev
- Rumunská pravoslávna cirkev
Ponúkame vám k nahliadnutiu fotografie jednotlivých prvohierarchov pravoslávnych patriarchátov a miestnych pravoslávnych cirkvi vo svete. Všetci títo sú si seberovní nezávisle na tom, aké veľké územia spravujú a koľko veriacich patrí do ich jurisdikcie.
Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike zriadila Ústredie ekumenickej pastoračnej služby v ozbrojených silách Slovenskej republiky a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky na základe Zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami z 1 apríla 2002, uverejnenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 250/2002 a z nej vyplývajúcej Dohody medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o výkone pastoračnej služby ich veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky z 28. apríla 2005, publikovanej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 270/2005 dňa 24.
Ústredie vykonáva predmet svojej činnosti v súlade s právnymi normami uvedenými v čl. 1 ods. 1 Štatútu a v zmysle § 21 ods.1 zákona 523/2004 Z. z. Ústredie je osobitnou inštitúciou v štruktúrach ozbrojených síl a ozbrojených zborov registrované podľa zákona 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení zákona 394/2000 Z. z. ako právnická osoba s odvodenou právnou subjektivitou od zúčastnených cirkví a náboženských spoločností.
Ústredie prostredníctvom duchovných zabezpečuje veriacim RCNS zúčastnených na Dohode primeranú duchovnú starostlivosť v ich osobitných životných podmienkach v rámci pôsobnosti Ozbrojených síl SR, Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby a Finančnej správy Slovenskej republiky.
Funkcia a úrad generálneho duchovného OS a OZ SR sú zverené duchovnému s príslušnou cirkevnou hodnosťou. Generálneho duchovného menuje a odvoláva ERC na základe dohody RCNS. Generálny duchovný je v služobnom alebo pracovnom pomere a v tabuľkovej štruktúre Ústredia.
Správu o stave Ústredia podáva generálny duchovný raz za rok do 31. marca vysielajúcej cirkvi a ERC. V neprítomnosti zastupuje generálneho duchovného v záležitostiach odborného riadenia jeho zástupca. Menuje a odvoláva ho generálny duchovný na základe dohody RCNS. Zástupca má výkonnú moc v rozsahu určenia s výnimkou úkonov, ktoré si vyžadujú osobitné poverenie generálneho duchovného.
Generálny duchovný, ktorý je štatutárnym zástupcom Ústredia, riadi činnosť duchovných, má personálnu a finančnú právomoc. Odborne riadi, zabezpečuje a kontroluje ich činnosť v súlade s príslušnými zákonmi a predpismi. Schvaľuje organizačné poriadky úradov Ústredia v jednotlivých rezortoch. Vysielajúcej RCNS tlmočí svoje stanovisko k pôsobeniu ňou povereného duchovného.
Riaditeľ Úradu ekumenickej pastoračnej služby Ozbrojených síl SR., Riaditeľ Úradu ekumenickej pastoračnej služby Ministerstva vnútra SR, Riaditeľ Úradu ekumenickej pastoračnej služby Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, duchovný Finančnej správy SR. Riaditelia a duchovný Finančnej správy SR sú v služobnom alebo pracovnom pomere a v tabuľkovej štruktúre príslušného rezortu a sú duchovnými jednej z RCNS. Plnia úlohy Ústredia a pri vedení ekumenickej pastoračnej služby vo svojich rezortoch. Sú odbornými poradcami generálneho duchovného v daných rezortoch. Jeden z nich je zástupcom generálneho duchovného.
Kancelár Ústredia má teologické vzdelanie, je v služobnom alebo pracovnom pomere a v tabuľkovej štruktúre Ústredia. V jeho pôsobnosti je osobná agenda generálneho duchovného, vedenie protokolárnej agendy generálneho duchovného, pastoračná, výchovná, koncepčná činnosť, agenda ERC, zabezpečenie kontaktu s verejnosťou a médiami, edičná a publikačná činnosť. Je ceremoniárom Ústredia. Je tajomníkom Rady Ústredia.
Zamestnanci Ústredia sú: generálny duchovný, kancelár, riaditeľ kancelárie, riaditeľ správy a potrebný počet profesionálnych vojakov a zamestnancov pre zabezpečenie úloh predmetu činnosti Ústredia. Organizačnú štruktúru Ústredia určuje organizačný poriadok.
Ústredie je odborným riadiacim a metodickým orgánom ekumenickej pastoračnej služby a riadi úrady ekumenickej pastoračnej služby v štruktúrach OS a OZ SR. Generálny duchovný na základe Dohody RCNS menuje, odvoláva, navrhuje povýšenie a preloženie všetkých osôb, ktoré sú v služobnom pomere a podliehajú odbornému riadeniu Ústredia, čo generálny duchovný vopred konzultuje s vysielajúcou cirkvou.
Poradným orgánom generálneho duchovného je Rada Ústredia, ktorá je zložená z troch riaditeľov úradov ekumenickej pastoračnej služby rezortov, duchovného Finančnej správy SR a kancelára Ústredia, ktorý je súčasne tajomníkom Rady Ústredia.
Štatút fondu schvaľujú RCNS zúčastnené na Dohode. Činnosť Ústredia finančne a materiálne zabezpečuje Ministerstvo obrany SR podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
Duchovným Ústredia náleží za službu odmena, primeraná ich hodnosti, úradu a miestnym a časovým okolnostiam. Po prijatí a nástupe duchovného do štruktúr OS a OZ SR zostáva naďalej duchovným RCNS, primerane sa na neho vzťahujú vnútorné predpisy RCNS, vo vieroučných a bohoslužobných veciach je jeho priamym nadriadeným predstaviteľ RCNS.
Duchovní v rámci plnenia úloh OS a OZ SR môžu byť vyslaní s jednotkami do zahraničia.
Duchovní Ústredia majú voči veriacim povinnosť zvestovať Božie slovo, prisluhovať sviatosti a pripravovať na ne, duchovne ich sprevádzať. Duchovní a diakoni ponúkajú pastoračnú službu osobám v rozsahu ich pôsobnosti a vykonávajú ju bez ohľadu na ich konfesionálnu príslušnosť, ale náboženské obrady vykonávajú podľa vnútorných predpisov svojich cirkví a náboženských spoločností. Duchovní Ústredia majú voči Ústrediu povinnosť viesť záznamy o všetkých náboženských úkonoch, matričné doklady dodať na príslušné miestne farské alebo iné úrady RCNS pri dodržaní parochiálneho práva príslušnej cirkvi.
Duchovný Ústredia má pri liturgických úkonoch právo a povinnosť nosiť predpísané bohoslužobné rúcho podľa vnútorných predpisov RCNS. Pri plnení služobných úloh, kde je stanovená ústroj pracovná a poľná, má právo nosiť jednotnú štólu - stuhu označenú znakom RCNS, Ústredia a ERC, respektíve štólu podľa vnútorných predpisov RCNS.
Disciplinárnu právomoc nad duchovným Ústredia v súvislosti so služobným pomerom v OS a OZ SR má jeho služobne nadriadený po predchádzajúcej dohode s generálnym duchovným. Uloženie disciplinárnych opatrení duchovnému Ústredia podľa platnej legislatívy OS a OZ SR oznámi generálny duchovný predstaviteľovi RCNS a ERC.
Na výkon pastoračnej služby majú duchovní Ústredia k dispozícii pastoračné miestnosti na bohoslužobné účely a administratívne miestnosti na úradné a iné činnosti v zmysle čl. 11. ods. 2. Dohody.
Pridelené miesta duchovných Ústredia sa medzi RCNS delia nasledovným pomerným spôsobom: 49% Evanjelická cirkev a. v. Pri obsadzovaní miest majú RCNS právo zmeniť nároky uvedené v kľúči a ponúknuť miesta v prospech niektorej inej RCNS. V záujme zachovania ekumenickej povahy Ústredia sa miesta na ňom obsadzujú tak, aby medzi riadiacimi pracovníkmi mali zastúpenie vždy Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku, Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, Pravoslávna cirkev na Slovensku a na princípe rotácie jeden zástupca ostatných RCNS.
Štatút schvaľujú a menia RCNS zúčastnené na Zmluve a Dohode.
Tento Štatút schválilo 11 registrovaných cirkví a náboženských spoločností zúčastnených na Zmluve a Dohode, dňa 15.11.2024.
Mapa pravoslávnych cirkví vo svete
tags: #pravoslavna #cirkev #biskup