Pravoslávna cirkev: Štruktúra a vedenie

Pravoslávna cirkev, hoci na Slovensku predstavuje náboženskú menšinu, zohráva významnú úlohu v náboženskom a kultúrnom prostredí krajiny. Tento článok sa zameriava na štruktúru a vedenie pravoslávnej cirkvi, jej postavenie na Slovensku a jej ekumenické vzťahy s inými cirkvami.

Pravoslávny chrám.

Pravoslávna cirkev na Slovensku

K Pravoslávnej cirkvi sa pri sčítaní v roku 2021 prihlásilo 50 677 ľudí, čo tvorí 0,93% náboženskú menšinu.

Ide o špecifickú situáciu na Slovensku, pretože k pravoslávnej viere sa hlásia najmä Rusíni. A to už prakticky vedenie RTVS ignoruje Rusínov.

Vzťahy Pravoslávnej cirkvi k ostatným cirkvám sú poznačené krízou v celosvetovom ekumenickom hnutí. Dôležitým faktorom je geografické položenie Slovenska, ktorého územím prechádza hranica medzi západnou a východnou kresťanskou tradíciou. Pre takéto územia je charakteristická aj prítomnosť Gréckokatolíckej cirkvi. Vzťahy pravoslávnej cirkvi ku gréckokatolíckej sú zložité všade, Slovensko nie je výnimkou.

Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (ERCSR)

Vznik ERC SR bol dôsledkom rozdelenia Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Ekumenická spolupráca na Slovensku pokračovala v novej organizačnej forme a nových politicko-spoločenských podmienkach.

Skutočnosť, že spolupráca cirkví na Slovensku nebola otrasená rozdelením Československa, že prirodzene pokračovala ďalej na platforme Ekumenickej rady cirkví v SR, možno s odstupom rokov hodnotiť ako zrelosť kresťanských cirkví na Slovensku v ich vzájomných vzťahoch.

Vznik ERCSR však neznamenal ani ochabnutie vzťahu s kresťanskými cirkvami v Čechách. Úmysel intenzívne spolupracovať bol deklarovaný oboma radami pri rozdelení ERC v ČSFR.

Pri vzniku ERCSR stálo 6 riadnych členských cirkví (Evanjelická cirkev a.v.; Reformovaná kresťanská cirkev; Pravoslávna cirkev; Cirkev bratská; Evanjelická cirkev metodistická; Cirkev československá husitská) a 4 cirkvi so štatútom pozorovateľa (Rímskokatolícka cirkev; Bratská jednota baptistov; Cirkev adventistov siedmeho dňa; Apoštolská cirkev).

Bratská jednota baptistov bola prijatá za riadneho člena ERCSR na zasadnutí výboru ERCSR 26. januára 1996.

30. októbra 1995 bola prijatá najprv so štatútom pozorovateľa a po schválení vlastnou synodou (3. 12. 1997) za riadneho člena Starokatolícka cirkev.

Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike bola zaregistrovaná Ministerstvom kultúry ako združenie cirkví v súlade s ustanovením. §4. 3 cit. zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností a zákona SNR č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností.

Ciele a aktivity ERCSR

Základným cieľom ekumenického hnutia je hľadanie a spoločné slávenie viditeľných znakov jednoty cirkví.

Vzťahy kresťanských cirkví na Slovensku sú do veľkej miery určované pomerom počtu príslušníkov jednotlivých konfesií: rímskokatolícka cirkev predstavuje okolo 70 %, ECAV 7 %, Reformovaná kresťanská cirkev 3 %, Pravoslávna cirkev 2 %, ostatné cirkvi pod 1 % členov z celkového počtu obyvateľov SR - podľa sčítania ľudu v roku 2001.

V tejto situácii sa ERCSR usilovala o budovanie a zlepšovanie vzájomných vzťahov. Stala sa účinnou platformou, na ktorej cirkvi riešili viacero kritických situácií.

Ekumenické bohoslužby sú najvýraznejším viditeľným znakom jednoty cirkví. Tradícia ústredných ekumenických bohoslužieb v SR sa začína 19. januára 1997, keď sa vo Veľkom kostole Evanjelickej cirkvi a. v. zišli k spoločným modlitbám predstavitelia cirkví združených v ERCSR s predstaviteľmi Rímskokatolíckej cirkvi.

ERCSR slúžila ako prostredie, v ktorom sa tvorili spoločné stanoviská cirkví k aktuálnym spoločenským udalostiam.

Najrozsiahlejšou oblasťou činnosti s najzreteľnejšími výsledkami je práca ERCSR pri koordinácii postupu cirkví vo vzťahu k štátu.

Už v roku 1994 na pozadí procesu, ktorý sa začal prípravou medzištátnej zmluvy SR s Vatikánom sa vyprofilovala myšlienka že ERCSR má podobne ako KBS zastupovať cirkvi vo vzťahu k štátu, stáva sa partnerom pre štátne orgány.

ERCSR od roku 1993 udržiava živé kontakty s Ekumenickou radou v ČR a s partnerskými organizáciami v zahraničí. Ide predovšetkým o spoluprácu so Svetovou radou cirkví /SRC/a jej oddelením pre Európu a s Konferenciou európskych cirkví /KEK/.

Ekumenický patriarchát Konštantínopolu.

Štruktúra a vedenie vybraných pravoslávnych cirkví

Pravoslávne cirkvi sú autokefálne, čo znamená, že sú nezávislé a majú vlastnú hlavu - patriarchu, metropolitu alebo arcibiskupa. Medzi najvýznamnejšie pravoslávne cirkvi patria:

• Bulharská pravoslávna cirkev: Hlavou je patriarcha Neofyt.
• Gruzínska pravoslávna cirkev: Jedna z najstarších kresťanských cirkví, jej počiatky siahajú k apoštolovi Ondrejovi v prvom storočí.
• Ruská pravoslávna cirkev: Pochádza z krstu kyjevského kniežaťa Vladimíra I. v roku 988.
• Rumunská pravoslávna cirkev: Od 12. septembra 2007 je patriarchom Daniel, ktorý v tejto funkcii vystriedal teoktistu, ktorý zomrel 30. Júla 2007.
• Srbská pravoslávna cirkev: Jej história siaha do 7. storočia, pričom v roku 1346 bola povýšená na patriarchát.

Prehľad štruktúry a vedenia vybraných pravoslávnych cirkví:

Akcia P a likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi

Jednou z citlivých tém v cirkevnej histórii Československa bola tzv. Akcia P, ktorá de facto znamenala nelegitímne likvidovanie jedného mnohotisícového náboženského spoločenstva - Gréckokatolíckej cirkvi. Spôsoby a formy, akými sa všetko odohralo, v mnohom pripomínal netolerantnú dávnu minulosť.

Pravoslávna akcia bola spolu s násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva jedným z prvých otvorených prejavov inkorporovania totality do politického režimu na Slovensku začiatkom päťdesiatych rokov. Išlo o zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a vierovyznania a ich nahradenie pravoslávnou cirkvou a náboženstvom.

Likvidovanie tejto únie s Rímom a zavedenie pravoslávia boli oficiálne zdôvodňované snahou oslabiť vplyv Vatikánu. Hlavným cieľom akcie však bolo ideologické upevnenie sovietskeho systému na novozískaných územiach ZSSR a v priľahlých satelitných krajinách.

Gréckokatolícka cirkev ovládaná pápežskou kúriou totiž predstavovala reálnu i latentnú prekážku plnej sovietizácie týchto krajín a regiónov. Pravoslávna akcia na východnom Slovensku bola aj prejavom servilnosti Komunistickej strany Československa voči KSSZ.

Vyznačovala sa totiž lojálnym postojom, ba snáď aj aktívnou podporou komunistického režimu podľa vzoru všeruskej pravoslávnej cirkvi.

Keď na opakovanú žiadosť zo ZSSR reagoval K. Gottwald, Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa mala uskutočniť už v priebehu roku 1949, avšak jej realizácia bola potom odložená vzhľadom na pripravovanú tzv. katolícku akciu.

Oficiálne miesta popierali nacionálny charakter akcie P a sústavne deklarovali, že ide o opatrenie cirkevnej, nie národnostnej politiky. V skutočnosti však ani objektívne nebolo možné, aby pravoslávna akcia nepriamo nezasiahla do národnostných pomerov v regióne.

Gréckokatolícka cirkev mala v spoločenskom i národnom živote ľudu na severovýchodnom Slovensku veľkú autoritu. Jej administratívne zrušenie bolo preto zákonite pochopené ako vonkajší zásah nielen proti ich viere, ale i proti národnosti.

Dôsledkom toho bolo, že ortodoxiu odmietli nielen slovenskí, ale aj rusínsky cítiaci veriaci, ktorí sa tiež priklonili k rímskokatolíckej cirkvi. Na základe istého nesúhlasu s núteným včlenením do pravoslávnej cirkvi, ale ani s ukrajinskou orientáciou, ktorá sa s ňou podvedome do istej miery spájala, začali sa mnohí z nich hlásiť za Slovákov.

Podľa cirkevnej štatistiky z roku 1948 mala Gréckokatolícka cirkev v Československu 305 654 veriacich, 240 farností, 1 050 filiálok a 440 kostolov. Pred likvidáciou v roku 1950 mala k dispozícii 282 kňazov a 34 rehoľníkov.

Propagácií pravoslávnej cirkvi sa venoval najmä tlačový orgán Ukrajinskej národnej rady Prjaševčiny (UNRP) Prjaševščina už od roku 1946, zvlášť pri vhodných príležitostiach.

Novému politickému prostrediu a zámerom bola prispôsobená organizačná štruktúra pravoslávnej cirkvi v republike. Do konca II. svetovej vojny totiž ortodoxná cirkev v Československu podliehala jurisdikcii srbskej patriarchie a pozostávala z troch eparchií: českej a moravsko-sliezskej na západe, ako aj mukačevsko-prešovskej na východe.

V roku 1946 bola pravoslávna cirkev v Československu prevedená pod právomoc Moskvy a do Prahy prišiel rostovský biskup Jelevferij, ktorý sa stal arcibiskupom pražským a českým ako exarcha moskovskej patriarchie.

Na eparchiálnom zhromaždení 30. decembra 1949 v Prešove boli zvolení členovia Exarchátnej a Eparchiálnej rady. Biskupom prešovskej pravoslávnej eparchie sa stal archimandrita A. P.

Hlavným koordinátorom akcie P bol Slovenský úrad pre veci cirkevné (SLOVÚC) v Bratislave, ktorý rovnako ako Státní úrad pro věci cirkevní (SUC) v Prahe vznikol na základe zákona č. 217/1949 Zb. zo 14. októbra 1949.

Sekretariát ÚV KSS na zasadaní 7. januára 1950 sa uzniesol na plnej straníckej podpore pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

Na zasadnutí Sekretariátu ÚV KSS 30. marca 1950 dr. G. Husák konštatoval, že návratové výbory pracujú aktívne a majú už aj výsledky, a to hlavne v okresoch Snina, Medzilaborce a Stropkov.

S blížiacim sa termínom vlastného aktu zrušenia únie stále aktuálnejším bolo riešenie otázky pravoslávnych kňazov. V tom čase bolo na Slovensku iba 18 popov, a aj keď istá časť gréckokatolíckych duchovných pod psychickým nátlakom, na základe sľubov i priamym podplatením bola ochotná túto úlohu plniť, zďaleka to nepostačovalo.

Príprava akcie P mala priaznivejší ohlas medzi ukrajinsky orientovaným obyvateľstvom. Vysvetľovalo sa to tým, že táto časť populácie bola naviazaná predovšetkým na východný obrad, ktorý bol o oboch cirkví skoro identický, pričom o dogmatické otázky sa príliš nezaujímala. Aj keď spočiatku niektoré skupiny Ukrajincov do istej miery váhali, v tomto smere sa rozhodne angažovala UNRP.

Na umlčanie hlasov, ktoré vyjadrovali pochybnosti o oprávnenosti či legitímnosti akcie P mali dbať bezpečnostné orgány. Ony mali pre akciu vytvárať „sterilné prostredie“, najmä pre fázu jej priamej realizácie.

Vedúcim činiteľom v Prahe sa pôvodný plán akcie založený na zorganizovaní dvoch masových podujatiach zdal zložitý a riskantný, preto v spolupráci s vedením pravoslávnej cirkvi dohodli jeho zjednodušenie. Podľa pokynov prednostu I. odboru SUC dr. Eckarta sa na zasadnutí tzv. veľkého soboru 28. Sobor sa realizoval 28. apríla 1950 za plnej podpory oficiálnych orgánov.

Takto zinscenované zhromaždenie ľudí jednomyseľne prijalo uznesenie, že zrušuje Užhorodskú úniu z roku 1646, že likviduje gréckokatolícku cirkev, odmieta podriadenosť rímskej kúrii a konštatuje návrat duchovných i veriacich „do lona Ruskej pravoslávnej cirkvi“.

Súčasná situácia na Ukrajine

V súčasnosti správam z cirkevnej oblasti na Ukrajine dominujú konflikty o vlastníctvo cirkevných budov a obvinenia z kolaborácie na adresu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Sedemdesiatročná sovietska diktatúra vychovávala „sovietskeho človeka“, ktorý bol vychovávaný v paternalizme a nebol zvyknutý na osobnú zodpovednosť.

Pre tých, ktorí prišli do Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, národný faktor buď nebol dôležitý, alebo svoju kultúrnu identitu spájali s postsovietskym alebo ruským kultúrnym priestorom. Keďže v 90. rokoch a začiatkom tretieho tisícročia pretrvávala postsovietska mentalita u väčšiny obyvateľstva (čo potvrdili úspechy komunistov a socialistov v parlamentných voľbách), národne orientované cirkvi mali citeľne menej prívržencov ako Ukrajinská pravoslávna cirkev.

Od začiatku súčasťou zjednotenej Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sú dvaja bývalí biskupi Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ako aj niekoľko desiatok duchovných a aktívnych laikov. Takéto zlúčenie rôznych pravoslávnych komunít a štruktúr je pomerne zriedkavé, a preto ide o významnú udalosť v cirkevných dejinách. Zjednotili sa štruktúry, ktoré pôsobili na rovnakom území.

Vzhľadom na dvanásť členov Svätého synodu a celkový počet približne 40 biskupov Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sa v priebehu niekoľkých rokov väčšina jej episkopátu podieľa na formulovaní zásadných rozhodnutí v cirkevnej správe.

Rovnako zmýšľajúci ľudia, ktorí sa pripojili k Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny z rôznych jurisdikcií, navrhli vo verejnom dokumente s názvom Desať téz pre Pravoslávnu cirkev Ukrajiny seriózny plán zmien pre celú cirkev.

Ďalšia dôležitá udalosť v Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny je symbolická, aj keď nemení vnútornú štruktúru: v septembri 2023 táto cirkev prejde na tzv. novojuliánsky kalendár, ktorý používa väčšina pravoslávnych cirkví, a preruší spojenie s juliánskym kalendárom, ktorým sa riadi Ruská pravoslávna cirkev.

Ďalším dôležitým vývojom je prekonanie tzv. kánonickej izolácie ukrajinských cirkví, v ktorej sa nachádzali takmer 30 rokov.

Vo svojom príhovore moskovský patriarcha zaútočil na Konštantínopolský patriarchát aj gréckokatolíkov.

Od začiatku vojny má Pravoslávna cirkev Ukrajiny tri nové zodpovedné úlohy. Po prvé, táto cirkev - tak ako celá aktívna časť spoločnosti - poskytuje konkrétnu pomoc vojakom na fronte a obyvateľstvu postihnutému ostreľovaním.

tags: #pravoslavna #cirkev #vodca