Naša cirkev má na našom území počiatky už u Cyrila a Metoda. Je priamou nositeľkou a pokračovateľkou ich tradície, v plnosti zachováva a chráni učenie, ktoré nám priniesli svätí bratia v r.863 a ktorí tu zorganizovali život Cirkvi. Aj keď po smrti sv. Metoda r.885 boli žiaci sv.
Slovanské etnikum si v karpatskej kotline zachovalo pôvodnú vieru a cyrilometodskú tradíciu, najmä na východnom Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Aj napriek tomu si naši prarodičia zachovali svoje tradície a vieru. Čiastočne pravoslávie žilo v národe aj na strednom a západnom Slovensku vďaka historikom, národným buditeľom a kultúrnym pracovníkom.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska vznikajú snahy o oficiálny návrat úniou zjednotených východných kresťanov do pravoslávnej Cirkvi. Na Slovensko sa z Ameriky a čiastočne aj z Ruska vracajú vysťahovalci.
V roku 1950 komunistická štátna moc z politických príčin úplne zlikvidovala gréckokatolícku cirkev. Väčšia časť gréckokatolíkov prestúpila do pravoslávnej Cirkvi.
V roku 1990 po páde socialistického režimu nastáva vo víre politických udalostí spor gréckokatolíkov a pravoslávnej Cirkvi o majetok. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady dňa 29. mája 1990 vydalo Zákonné opatrenie, podľa ktorého všetok majetok, ktorý bol ku dňu 28. apríla 1950 majetkom gréckokatolíckej cirkvi a teraz je majetkom pravoslávnej Cirkvi, sa týmto dňom stáva opätovne majetkom gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávna cirkev týmto rozhodnutím stratila 80% svojich nehnuteľností, ktoré do roku 1990 užívala. Medzi cirkvami nastali veľké nezhody.
Štátna správa v snahe vyriešiť krivdy, ktoré boli jej rozhodnutím urobené na obidvoch cirkvach, pomohla finančnými dotáciami zmierniť túto situáciu.
Cesta tajomnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie nevypovedaných príbehov
Pravoslávie v Kojšove
Počiatok Pravoslávia v Kojšove môžeme oficiálne datovať rokom 1953, kedy začal slúžiť sv. bohoslužby d.o. Štefan Balog. Dochádzal z Gelnice, kde býval. Ešte predtým bol prvým pravoslávnym kňazom na farnosti d. o. Viktor Michalič, ktorý v Kojšove slúžil 27 rokov ako gréckokatolícky kňaz. V päťdesiatych rokoch minulého storočia prestúpil spolu z drvivou väčšinou Kojšovčanov na sv. Pravoslávie a neskôr sa stal prvým slovenským pravoslávnym biskupom na Slovensku (michalovská eparchia). Prijal mníšske meno Alexander. Zomrel 25. 11. 1954 v Prešove.
Erb obce Kojšov
Ďalšími správcami pravoslávnej farnosti Kojšov boli: d. o. Slivárik (1957), d. o. Mgr. Vasiľ Šuliman, d. o. ThDr. Michal Olexa (1960 - 1961), d. o. Mgr. Juraj Lovič (1961 - 1968). Do roku 1968 pravoslávny veriaci slúžili sv. bohoslužby v pôvodnom chráme (dnes gréckokatolícky). Gréckokatolícky veriaci, ktorí ostali uniatmi, konali bohoslužby 18 rokov na cintoríne v kaplnke. Modlili sa sami alebo za prítomnosti svojho duchovného. Zmena nastala v roku 1968, kedy sa pravoslávni veriaci museli vzdať farskej budovy a chrámu v prospech znovuobnovenej gréckokatolíckej farnosti Kojšov.
V týchto búrlivých rokoch pravoslávne bohoslužby sa v Kojšove nekonali (asi 2 roky). 23. júla 1970 za prítomnosti zástupcov oboch cirkví: za gr.kat. cirkev - Dr. Štefan Ujhelyi, tajomník ordinariátu, Emil Zorvan, dekan, Július Zachariáš, správca farnosti Kojšov za pravos. Cirkev - Peter Spišák, riaditeľ ER, Michal Olexa, predseda MO, Vasiľ Šuliman, administrátor, bola uzavretá dohoda o spoluužívaní gréckokatolíckeho chrámu v Kojšove. Táto dohoda platila do roku 1990.
V 1972 bol za správcu farnosti ustanovený d. o. Mgr. Michal Kopčík, ktorý viedol farnosť do marca 1991. V roku 1990 pravoslávni veriaci stratili možnosť slúžiť bohoslužby v gréckokatolíckom chráme. Na sviatok sv. proroka Eliáša sa sv. liturgia konala pred dverami chrámu. Potom sa bohoslužby konali v priestoroch obecného úradu do r. 1991. Na sviatok Nanebovstúpenia Pána v 1991 sa slúžilo prvýkrát v modlitebni zakúpenej na bohoslužobné účely, č. d. 169. Pravoslávni veriaci sa stávali terčom slovných alebo fyzických útokov zo strany gréckokatolíkov.
V tomto období patrila pravoslávna farnosť v Kojšove pod pravoslávnu farnosť Slovinky ako filiálka. d. o.: Mgr. Juraj Halanda (do r. 1992) a Mgr. V roku 1995 sa začalo s výstavbou pravoslávneho chrámu. Pravoslávna cirkevná obec Kojšov mala vlastného správcu d. o. Mgr. Lakatu z Prešova (1997 - 99). Po ňom tu pôsobili Mgr. Juraj Lovič (1999 - 2002) a Mgr. V r. 1999 sa začalo slúžiť v novom chráme. 1. 10. 2000 blaženejším metropolitom Nikolajom. Je zasvätení sv. Od 15. decembra 2003 v PCO Kojšov pôsobí d. o. Mgr. Jozef Nemčík, PhD. Od 1. 10. 2004 tu správca farnosti aj býva.
V r. 1990 v Kojšove bývalo 885 obyvateľov, z toho 80 pravoslávnych veriacich. Počas pôsobenia d. o. Mgr. J. mitr. prot. Mgr. mitr prot. Mgr. mitr. prot. Mgr. prot. Mgr. Mgr. Ing. mitr. prot. prof. ThDr. mitr. prot. Mgr. mitr. prot. Mgr. JUDr. mitr. prot. prof. ThDr. mitr. prot. Mgr. mitr. prot. Mgr. mitr. prot. Mgr. prot. doc. ThDr. prot. Mgr. mitr. prot. Mgr. prot. Mgr. Ing. Ing. Mgr. Mgr. vodič: Mgr. prot. Mgr. Alexander Kleban, Ing. prot. PhDr. prot. doc. ThDr. prot. Mgr.
Slovinky - História obce
Oblasť Sloviniek bola osídlená v rozličných fázach od obdobia praveku, cez stredovek až k novoveku. Slovinky vznikli ako banícka osada na pôvodne rozsiahlom gelnickom chotári. V prvej písomnej správe z roku 1368 sa vyskytujú pod názvom Villa Abakuk a v ďalšej z roku 1374 ako Abacuk. V neskorších dokumentoch sú označované aj ako Abbakuk.
- Nižné Slovinky 1368 Abakuk, Abbakut, 1405 Slowynka, 1406 Zlowinka utraque, 1550 Alsoszlowinka, 1920 Nižné Slovinky maďarsky Alsózlovinka, Alsószalánk.
- Vyšné Slovinky 1460 Zlowinka utraque, 1550 Felsewszlovinka, 1920 Vyšné Slovinky, maďarsky Felsoszlovinka, Felsoszalánk.
Obec patrila spočiatku pod správu richnavského hradného panstva, ktorého sa roku 1460 zmocnil Imrich Zápoľský. Práve z toho istého roku pochádza aj dokument svedčiaci o existencii už dvoch obcí s názvom Zlowinka. Od roku 1550 sa v písomnostiach stretávame s pomenovaním Vyšné Slovinky (Zlowinky Superior, Felsewszlovinka) a od roku 1555 aj s Nižnými Slovinkami (Alsó Szlovinka). Obe obce sa vyvíjali samostatne až do roku 1943, kedy sa znovu zlúčili do jedného celku.
Po Zápoľských sa hlavým zemepánom richnavského panstva a teda aj Sloviniek stáli Turzovci (po roku 1531). Krátky čas okolo polovice 16. storočia patrili Ondrejovi Bátorymu. Po vymretí Turzovcov (1636) a veľkých majetkových sporoch sa dostali definitívne do majetku Csakyovcov, majiteľov Spišského hradu. Títo ich vlastnili až do zrušenia poddanstva v roku 1848.
Erb obce Slovinky
Oblasť Sloviniek a okolia sa vyznačovala značným počtom ložísk strieborných a medených rúd. Tieto sa ťažili a spracovali po stáročia až do konca 19. storočia. Obyvateľstvo Sloviniek tvorili väčšinou baníci, uhliari a drevorubači. Čiastočne sa zaoberali aj roľníctvom a dobytkárstvom. V 18 storočí sa Slovinky preslávili aj mediarskou hutou svätého Mikuláša, ktorá patrila Združeniu hornouhorských ťažiarov.
V druhej polovici devätnásteho storočia medenorudné baníctvo a hutníctvo v Slovinkách upadalo a ťažba sa obmedzila väčšinou len na železnú rudu. Od roku 1885 sa začína nová éra baníctva železa, kde vyťažená železno- medená ruda je spracovávaná v neďalekých Krompachoch v Rimamuránskej- Šalgotariánskej železiarenskej účastinárskej spoločnosti.
Obdobie svetovej hospodárskej krízy v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia poznačili aj ťažbu železnej rudy na Slovinkách. Obnovenie banskej činnosti na ťažbu medenej rudy započalo v rokoch 1935 - 1938. Po ukončení II. svetovej vojny prešlo baníctvo niekoľkými organizačnými zmenami. Slovinské ložiská boli začlenené do Železorudných baní n. p. Spišská Nová Ves. Rozvoj baníctva v tomto období podmienil aj sociálny a kultúrny rozvoj obce.
Slovinky dávali prácu obyvateľom aj okolitých obcí. Vybudovali sa bytové domy v neďalekých Krompachoch a v Slovinkách, objekty infraštruktúry, kultúry a športu. Začiatkom 90. rokov minulého storočia nastáva útlm baníctva zo známych najmä ekonomických dôvodov. 24. októbra 1991 ministerstvo hospodárstva vydalo rozhodnutie k plánu likvidácie baní a úpravní na Slovinkách. 30. júna v roku 1993 vyfáral z bane posledný vozík medenej rudy. Týmto sa skončila slávna história dobývania rúd v Slovinkách.
Náboženská história
Pôvodným obyvateľstvom Sloviniek boli pravdepodobne Slováci. V priebehu 16. storočia sa tu prisťahovalo veľké množstvo rusínskeho obyvateľstva, ktoré prinieslo aj zmenu náboženského charakteru oboch obcí. Kostol a fara v Slovinkách existovali už v prvej polovici 14. storočia. Nevedno, či pôvodné patrocínium chrámu bolo totožné so sv. Jurajom, mučeníkom, ktorý je ako patrón miestneho kostola doložený iba od konca 16. storočia. Je dosť možné, že zmena patrocínia súvisela s príchodom rusínskeho grécko-katolíckeho obyvateľstva, keďže práve u nich je tento patrón bojovníkov a jazdcov veľmi obľúbený. Súčasný klasicistický kostol zasvätený sv. Jurajovi bol postavený až v rokoch 1799-1808.
Úryvok z dokumentu „Kráľovská listina kráľa Ľudovíta I.“ z roku 1368, kde sa prvý krát spomínajú Slovinky ako „Villa Abakuk“.
Administratíva a pamiatky
Vlastná administratívna činnosť sa začala v Slovinkách už v 16. storočí. Svedčia o tom zachované odtlačky pečatí Nižných Sloviniek na dokumentoch z 18. a 19. storočia. Hoci samotné písomnosti pochádzajú až z neskoršieho obdobia, obraz pečatného poľa nasvedčuje, že pečatidlo, ktorým obec overovala tieto dokumenty, pochádza už z konca 16. storočia. Pečatidlo s priemerom 24 mm nesie vo svojom strede svätého Juraja - rytiera na koni, ktorý kopijou bojuje s drakom, Znamenie je vložené do renesančného štítu. Kruhopis obsahuje text: „ SIGILLVM*PAGIS*ABACVTIENSIVM*“. Fakt, že znamenie je vložené do štítu, svedčí o tom, že obec mala svoj erb už koncom 16. storočia.
Možno sa toto pečatidlo používalo spočiatku aj na overovanie dokumentov Vyšných Sloviniek , kým si obec nedala vyhotoviť vlastné typárium. Jediným objektom zapísaným v Ústrednom zozname pamiatkového fondu je v súčasnosti gréckokatolícky kostol Sv. Juraja, nachádzajúci sa v obci na par. č. 1. V obci sa však nachádza mnoho ďalších objektov hlavne ľudovej architektúry, ktoré by si zaslúžili pamiatkovú ochranu.
V katastrálnom území obce sú evidované početné archeologické náleziská osídlenia od praveku až po stredovek.
Exkurzia žiakov pravoslávneho náboženstva
Tak, ako už býva zvykom, odmenou za celoročnú snahu žiakov sú každoročné koncoročné výlety. V piatok 25. mája sme sa so žiakmi pravoslávneho náboženstva zo ZŠ Slovinky 71 spoločne s riaditeľkou školy a vyučujúcim pravoslávneho náboženstva vybrali na exkurziu do 3.
Najprv sme so žiakmi navštívili Solivar, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou, jednou z najvýznamnejších technických pamiatok na Slovensku. Tu sme obdivovali technológiu čerpania a varenia soli zo soľanky pochádzajúcej zo 17. storočia. Prehliadka bola zaujímavá tým, že jednotlivé expozície tvoria technické objekty na čerpanie a varenie soli zo soľanky. Navštívili sme šachtu Leopold, četerne (rezervoáre soľanky), hutu, varňu a komory, v ktorých soľ skladovali. Žiaci mohli na návrší neďaleko šachty vidieť aj turňu - zvonicu, ktorá v starších časoch plnila funkciu klopačky. Klopaním na dosku sa oznamoval baníkom, resp.
Naše túlavé topánky smerovali na Pravoslávny kňazský seminár Prešovskej univerzity v Prešove. V chráme sv. Jána Bohoslova, ktorý je pýchou seminára, školy, našej Cirkvi a mesta Prešov sa prihovoril špirituál o. Dimitrij, ktorý vyzdvihol bohatstvo tohto chrámu ako dielo obrovskej duchovnej aj kultúrnej hodnoty v podobe ikon, ktorými je celý chrám rozpísaný. „Preto každý, kto do chrámu vstúpi, akoby došiel do odlišného sveta, do pravého Božieho príbytku posväteného modlitbami veriacich ľudí“ povedal o. Dimitrij vo svojom príhovore.
V Pravoslávnom kňazskom seminári pokračuje ďalší vzdelávací proces praktických cvičení z liturgiky, homiletiky, typikonu, cirkevnej slovenčiny a cirkevného spevu. Hlavným poslaním kňazského seminára je duchovná príprava bohoslovcov pre kňazské poslanie.
tags: #pravoslavna #farnost #slovinky