Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
Počiatky Pravoslávia na Území Slovenska
O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. Niektorí, ako napríklad archimandrita Vasilij Pronin, sú tej mienky, že Mukačevská eparchia bola jedna z takzvaných siedmich panónskych eparchií založená svätým Metodom.
S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester. No podľa ruských historikov Bulharská ríša siahala až na oblasť dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny.
V každom prípade na sever od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. O Potisí historici nemajú jednotný názor, do akej miery bolo súčasťou Veľkej Moravy. Avšak je isté, že Svätoplukov rozkaz o zákaze slovanskej bohoslužby nemal dopad na územie mimo Veľkej Moravy. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska.
Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský. Komitáty boli neskôr premenované na župy. Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí. Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Ide tu o dar, nie o založenie monastiera.
Tu teda bola živá slovanská Cirkev. Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi.
Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky. Mohlo tak byť v Egeri, kde v roku 1047 vo Vathovom povstaní bol zabitý latinský protibiskup Buldus, ktorého národ neprijal.
Teritórium dnešného Rumunska, ako sme hovorili, z veľkej časti bolo súčasťou Bulharskej ríše, kde žilo mnoho Slovanov, preto sa tam dlho používala slovanská bohoslužba. Samotné cyrilské písmo pre rumunský jazyk bolo používané ešte v 19. storočí. Čiže z teriória Zakarpatska a Potisia alebo južného Poľska v tomto kritickom období pravoslávni biskupi mohli duchovne spravovať pravoslávnych veriacich na území dnešného Slovenska.
Pôsobenie Srbskej Pravoslávnej cirkvi
V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách. Zvlášť to potvrdzuje skutočnosť, že podľa dohody uhorského kráľa Žigmunda východnú časť Uhorska, kde žilo slovanské obyvateľstvo, spravoval srbský vojvoda Štefan Lazarevič v rokoch 1426 - 1427 a po ňom jeho synovec despot - vojvoda Georgij Brankovič v rokoch 1427 - 1439.
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska. V súvislosti s tým valachov nachádzame na území Zakarpatska, Zemplína, Šariša, Spiša, Liptova, Oravy, Gemeru, Horehronia, Hontu a Novohradu.
Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva. V súvislosti s tým významný slovenský historik P. Ratkoš hovorí: "Uhorská šľachta už r. 1465 oslobodila osadníkov na valaskom práve od platenia štátnej dane ("lucrum camerae-tributum") a toto ustanovenie bolo porušené až v čase tureckej expanzie. Podobne tiež valaské obyvateľstvo, ak bolo schizmatické, oslobodzovali od platenia cirkevného desiatku snemové uznesenia z konca 15. stor. (1495 : 45 a 1500 : 29). Pritom išlo hlavne o rumunské, srbské, ruské - pod ruským treba rozumieť rusínsko-ukrajinské etnikum ( poznámka naša) i slovenské pravoslávne obyvateľstvo, od ktorého vynucovali dávky svetskí nájomníci cirkevného desiatku. Nešlo o desiatu časť úrody ako u obyvateľstva na zvykovom či emfyteutickom práve, ale iba o päťdesiatinu (2 %) z dobytka..."
Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky". Častokrát bolo možné stretnúť aj termín "ruska vira", "ruskyj čelovik".
V regióne severovýchodného Uhorska neznamenalo to, že ide o takzvaného "velikorosa" - veľkorusa, ale o "malorosa". Týmto pojmom boli označovaní dnešní Ukrajinci, obyvatelia Haliča, Zakarpatska išlo teda o človeka, ktorý patrí do východoslovanskej vetvy a je pravoslávny. Názorný obraz tejto problematiky vidíme v zborníku Fr. Pestyho z roku 1864-65, ktorý v preklade profesora Petrova hovorí o východoslovenskej obci Žakarovce, čítame: "...Usadili sa tu z rozličných miest pravoslávni (gőrőg nem egyesult - gréckej nezjednotenej viery) Rusíni (ruthének), ktorí aj teraz sa nazývajú Rusnáky (rusznákok), hoci sú už rímskokatolíci. Podp.: rím.-kat. farár Scholik."
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie.
Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.
Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Zdržiaval sa na viacerých miestach, najmä v Budíne, Komárne a vo Viedni, kde aj 27. 10. 1706 zomrel.
V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Preto dostal titul "Mojsej Petrovič, prvý Božou milosťou arcibiskup a metropolita belehradský Srbska, Uhorska, Slavonska, Chorvátska, Srému, Banatu Temešvarského a Kráľovstva Vlašského a radca Jeho Najjasnejšieho Veličenstva" alebo ako "arcibiskup a metropolita belehradský a celého kresťanstva pod vládou Jeho Jasnosti cisára Rímskeho". Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.
Podľa rozhodnutia cirkevného a národného snemu konanom v roku 1722 v Novom Sade za prítomnosti Mojseja Petroviča po jeho smrti má ústredie srbskej Cirkvi préjsť do Sremských Karloviec, čo sa tak aj stalo.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. V Komárne prvý drevený chrám bol už v roku 1511. Určité skupiny pravoslávnych veriacich žili v mestách Lučenec, Halíč, Fiľakovo, Ipolské Šiahy, Palanka, Levice, Dolný Kubín, Tvrdošín, Děkýš, Piarg, Sebechleby, Maria Nostra, Nemecká Ľupča, Lužná, Ružomberok, Modrý Kameň, Žeľovce, Hlohovec, Mestečko, Bojná, Tovarníky, Horné Krškany, Paňa, Ujlak, Veľké Bošany, Piešťany, Tornok, Šaly, Krakovany, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Nitra, Gajare, Uhorská Ves, Smolenice, Jastrabie, Žitná, Bratislava, Ilava, Trenčianska Teplá, Brodno, Prečín-Lehota, Mníchová Lehota, Bytčica Nezbud-Lúčka, Teplička, Trenčín, Slovenská Ľupča, Hriňová, Ostroluka, Sása, Banská Bystrica, Zvolen. Pravdepodobne aj v týchto mestách sa aspoň príležitostne konali bohoslužby. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.
Upevni, Bože - z dejín Pravoslávnej cirkvi na Slovensku do roku 1948
Užhorodská Únia a Jej Následky
Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Nebol tu však prítomný mukačevský biskup Vasilij Tarasovič. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná, o čom svedčia aj mnohé vzbury, napríklad povstanie vedené mníchom Sofróniom v 60.-tych rokoch 18. storočia v oblasti Marmaroša.
J. M. Korabinský vo svojom lexikóne vydanom v roku 1786 uvádza zoznam chrámov v jednotlivých obciach Uhorska. Podľa tohto zoznamu na teritóriu dnešného Slovenska bolo 11 uniatských chrámov a 175 pravoslávnych. Pravoslávne chrámy boli aj naďalej stavané, tak napríklad podľa listiny z 27. 10. 1835 zo Štátneho archívu v Košiciach boli robené zbierky na výstavbu pravoslávneho chrámu "pro graeco non unito" (pre grécky neuniatský) v obci Livov, okres Bardejov. Majetok Pravoslávnej cirkvi pozemnoknižne bol však postupne prevádzaný na Gréckokatolícku cirkev.
V niektorých obciach východného Slovenska chrámy postavené v 18. a 19. storočí boli zaknihované na Gréckokatolícku cirkev až po roku 1990 (napríklad Kečkovce, Jarabina, Soboš).
Národné Obrodenie a Pravoslávie
Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Taktiež v bohoslužobných textoch bol vždy nazývaný pravoslávnym. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci A. Dobrjanskij, A. Duchnovič, A. Pavlovič, J. Stavrovskij-Popradov, A. Mitrak, A. Kralickyj, J. Fencik, J. Rakovskyj a ďalší. Značný vplyv tu mali aj tí, ktorí hľadali väčšiu možnosť pracovať v slovanskom prostredí, preto odišli do Ruska. V svojej korešpondencii predstavovali iný svet Slovanov, ako bol známy v Rakúsko-Uhorsku. Takými boli napríklad I. Orlaj, P. Lodij, M. Baluďanskij, J. Huca-Venelin.
Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. O vzťahu Ľ. Štúra k Pravoslávnej cirkvi najvýstižnejšie vypovedá jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti.
Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa. Z tohto obdobia pochádza aj prvý pravoslávny katechizmus v slovenskom jazyku, ktorý spracoval Jozef Podhradský pôsobiaci ako pedagóg v Srbsku. Medzi Čechmi a Slovákmi v tom čase bol taktiež dobre známy, z ruštiny preložený, Obšírný křesťanský katechismus pravoslávno-katolické východní církve v původním jazyku proskoumaný a schválený svatou řídicí Synodou.
Slovenskí národní buditelia koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali čulé styky s českými národnými buditeľmi (napríklad Palacký, Rieger, Erben a ďalší) ako aj s Pravoslávnou besedou v Prahe založenou v roku 1903. Pravoslávne bohoslužby v Čechách sa začali konať ruskými duchovnými v chráme svätého Mikuláša v Prahe na Staromestskom námestí už v roku 1874 a v Mariánskych Lázních (chrám 1902).
tags: #pravoslavna #ikona #gorlice