Pravoslávna cirkevná obec v Humennom je súčasťou autokefálnej (samostatnej) Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. Tým je zároveň aj členkou pravoslávnej Cirkvi tak, ako to vyznávame v Niceocarihradskom symbole viery „Verím v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev“.
Ak chceme hovoriť o histórii či vzniku Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom, je potrebné vrátiť sa do dávnej kresťanskej minulosti, korene ktorej siahajú až k samotným počiatkom kresťanstva na teritóriu strednej Európy. Naša cirkev má na našom území počiatky už u Cyrila a Metoda.
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Je priamou nositeľkou a pokračovateľkou ich tradície, v plnosti zachováva a chráni učenie ktoré nám priniesli svätí bratia v r.863 a ktorí tu zorganizovali život Cirkvi.
Tieto korene zisťujeme v misijnom diele Cyrila a Metoda, ktoré sa rozvinulo vo svojich základných líniách na území staromoravského štátu (inak nazývaného Veľká Morava) v 9. storočí, ktorý susedil s bulharskou ríšou. Oblasti východného Slovenska v časoch prenikania Maďarov boli postupne pričleňované k stredovekému uhorskému štátu. Nakoľko príslušníci vládnúcej arpádovskej uhorskej dynastie boli tolerantní ku gréckej a slovanskej tradícii, pravoslávie sa tak mohlo pomerne pokojne rozvíjať.
Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.
Pravoslávie v Uhorsku
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska.
Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský. Tu teda bola živá slovanská Cirkev.
V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách.
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Valasi boli zväčša Slovania, ktorí po hrebeňoch Karpát prišli na Slovensko z územia dnešného Rumunska.
Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky". Častokrát bolo možné stretnúť aj termín "ruska vira", "ruskyj čelovik".
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie.
Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. V Komárne prvý drevený chrám bol už v roku 1511. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.
Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná.
Farar Timkovic v pastoracii 132 Vznik pravoslavnych na Slovensku 2020
Obdobie po vzniku ČSR
Príchádza však revolučný rok 1848, ktorý prináša čiastočné oživenie. Slovania v podunajskej monarchii hľadajú k sebe cestu. V Prahe sa v tom istom roku konal Slovanský zjazd a myšlienka slovanskej vzájomnosti niesla so sebou aj záujem o pravoslávnu Cirkev. Na Slovensku ju s nadšením víta Ľudovít Štúr a iní národovci. No možnosti návratu k pravosláviu si na seba nechali počkať až ku koncu 19. a začiatku 20. storočia.
Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej cirkvi.
Hlavne po 1. svetovej vojne sme svedkami prudkého rozbehu činnosti pravoslávnych na Podkarpatskej Rusi a na východnom Slovensku. Týka sa to aj obnovy života Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom. Zriadením ruského gymnázia obnovujú sa pravoslávne bohoslužby, ktoré sa spočiatku vykonávali v triedach ruského gymnázia a neskôr pre výkon pravoslávnych bohoslužieb boli vyčlenené priestory v humenskom kaštieli.
V roku 1950 zákazom pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi sa pravoslávni veriaci vrátili do chrámu, ktorý doteraz od rozhodnutia Márie Terézie slúžil gréckokatolíckym veriacim. Tento chrám pre výkon bohoslužieb užívali do roku 1968.
Rok 1968 bol rokom povolenia pôsobnosti gréckokatolíckej cirkvi podľa zákona č. 70/68 Zb. V tom čase na farnosti pôsobil o. Ján Huntej, ktorý bol nútený odovzdať farskú budovu pre potreby gréckokatolíckej cirkvi a sám sa nasťahoval do rodinného domu. Došlo aj k zákazu vykonávania pravoslávnych bohoslužieb v chráme pre pravoslávnych veriacich. To značne oslabilo Pravoslávnu cirkevnú obec v Humennom. Pravoslávni veriaci tak boli nútení zúčastňovať sa svätých bohoslužieb v Strážskom alebo v Michalovciach.
Zásluhou prot. Vasiľa Čokinu, ktorý zbieral podpisy pravoslávnych veriacich za účelom zriadenia pravoslávnej farnosti v Humennom, sa pravoslávne bohoslužby obnovujú v roku 1970, keď správcom farnosti sa stáva prot. Mgr. Juraj Cuper. Jeho príchodom nastáva oživenie života pravoslávnej cirkevnej obce aj napriek tomu, že prekonával problémy s bývaním a spoluužívaním chrámu, ktoré trvali až do tzv. nežnej revolúcie v roku 1989. Opäť silný nátlak na pravoslávnych veriacich. Dopomohlo k tomu aj zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb. zo dňa 29.
Majetkoprávne vzťahy medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi boli riešené tak, že pravoslávni veriaci bez finančnej náhrady gréckokatolíkom odovzdávajú chrám. Dočasne užívajú drevený novosedlický chrám, ktorý sa nachádza v humenskom skanzene a hľadajú spôsob, ako nadobudnúť nový pravoslávny chrám. Realizácia tohto zámeru na seba nedáva dlho čakať.
Zásluhou otca prot. Mgr. Juraja Cupera, ktorý svojou šikovnosťou nadobúda pre Pravoslávnu cirkevnú obec v Humennom pozemok v hodnote 327 000 korún, ktorý bol od mesta cirkevnou obcou odkúpený a dňa 8. 9. 1991 vladyka Nikolaj, arcibiskup prešovský, posvätil základný kameň pre výstavbu nového pravoslávneho chrámu v česť sv. Cyrila a Metoda.
Do augusta roku 1993 sa otcovi prot. Mgr. Jurajovi Cuperovi podarilo za finančnej pomoci biskupského úradu vybudovať hrubú stavbu. V auguste 1993 otec prot. Mgr. Juraj Cuper definitívne ukončuje svoje pôsobenie ako správca farnosti v Humennom a venuje sa svojej práci ako tajomník Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, do funkcie ktorej bol zvolený ešte v roku 1992.
Ďalšie starosti s výstavbou chrámu na seba berie nový správca cirkevnej obce prot. Mgr. Peter Humeník, ktorý bol za správcu ustanovený menovacím dekrétom dňom 1. júla 1993. Aj napriek veľkým finančným problémom dostavba chrámu pokračuje a už 12. novembra 1995 sa pravoslávni veriaci v Humennom po štyroch rokoch výstavby chrámu dožili slávnostnej chvíle, kedy sa v dočasne upravenom chráme slúžila prvá svätá liturgia.
Významným dňom v dejinách Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom sa stáva 16. máj 1999. Vysokopreosvietený Nikolaj, arcibiskup prešovský a Slovenska, Vysokopreosvietený metropolita Nikolaj, arcibiskup Karpatoruskej pravoslávnej cirkvi v Pensylvánii v USA a Preosvietený Ján, biskup michalovský posvätili nový chrám. Veriaci aj napriek tomu že už majú nový chrám nezabudli ani na drevený chrám v humenskom skanzene, v ktorom našli útočisko v čase, keď sa ocitli bez chrámu a nemali kde slúžiť sväté bohoslužby.
V súčasnosti sa v deň múzeí a v deň sv. archanjela Michala vracajú tohto chrámu a slúžia v ňom sv. Takouto historickou cestou sa Pravoslávna cirkevná obec v Humennom dopracovala až k súčasnosti.
Súčasnosť
Dnes ma v meste nezastupiteľné miesto. Prispieva veľkou mierou k vytváraniu dobrých medziľudských vzťahov. Pri pravoslávnej cirkevnej obci pracuje skupina Bratstva pravoslávnej mládeže, ktorá je súčasťou Svetovej federácie pravoslávnej mládeže SYNDESMOS a podieľa sa na práci a formovaní mladého človeka. Organizuje rôzne mládežnícke akcie a prispieva svojou činnosťou k rozvoju cirkevnej obce.
Pri chráme pracuje pod vedením Mikuláša Surgenta spevácky cirkevný zbor, ktorý pravidelne spieva pri sv. Liturgiách v nedeľu, sobášoch, rôznych iných príležitostiach cirkevnej obce a reprezentuje cirkevnú obec a Pravoslávnu cirkev na Slovensku na rôznych podujatiach.
Neoddeliteľnou súčasťou činnosti cirkevnej obce je aj sociálna a charitatívna služba, ktorá bola a bude súčasťou života Cirkvi podľa vzoru nášho Spasiteľa Isusa Christa. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa v Humennom k pravoslávnej Cirkvi prihlásilo 1805 veriacich.
V súčasnosti prebieha rozpis ikon na stenách Pravoslávneho chrámu sv. Cyrila a Metoda v Humennom, s ktorým sme započali v mesiaci júl 2009. Stalo sa tak na základe uznesenia členov Rady pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom počas výročnej schôdze, ktorá sa konala dňa 4. januára 2009.
Vierouka pravoslávnej Cirkvi spočíva vo Svätom Písme a vo všeobecnej cirkevnej Tradícii. Zriadenie pravoslávnej (po grécky orthodoxnej) Cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do miestnych Cirkví. Miestne Cirkvi sú spojené do jednej všeobecnej (po grécky katholíckej) Cirkvi.
K starobylým patriarchátom sa počítajú patriarcháty: carihradský, ktorého predstaviteľ je "prvý medzi rovnými”, alexandrijský, antiochijský, jeruzalemský. Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku nadväzuje na dedičstvo, ktoré bolo našim národom dané slovanskými apoštolmi svätými Cyrilom a Metodom.
Na začiatku 19. storočia sa pravoslávna Cirkev v oblasti Podkarpatska a východného Slovenska začala opäť obnovovať, ale úrady tieto pokusy tvrdo trestali. Aj tu došlo k slobodnému hnutiu obnovy pravoslávia po vzniku samostatného Československého štátu. Sila tohto hnutia prekvapila politických činiteľov.
V r. 1929 dospel vývoj pravoslávneho hnutia v Československej republike až k zriadeniu dvoch eparchií - eparchie českej a eparchie podkarpatoruskej. Vývoj smeroval k zriadeniu slovenskej eparchie s nádejou, že sa potom spojí do miestnej autokefálnej Československej cirkvi pravoslávnej. Obe vzniknuté eparchie sa rozvíjali pod jurisdikciou, materskou starostlivosťou Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorej právna kontinuita pre nástupnické štáty rakúsko-uhorskej monarchie bola uznaná aj Československou republikou.
Povojnový vývoj v Československu priniesol v pravosláví zásadné organizačné zmeny. Pretože Podkarpatská Rus bola politicky oddelená od Československej republiky a pričlenená k ZSSR, bolo nutné samostatne zorganizovať pravoslávne cirkevné obce, ktoré z bývalej užhorodsko-prešovskej eparchie zostali na Slovensku. Tieto vyjadrili želanie prijať jurisdikciu Moskovského patriarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi. Tiež česká pravoslávna eparchia sa rozhodla pre zmenu jurisdikcie.
Dňa 2.10.1951 návrh biskupského zboru exarchátnej rady, aby požiadala Posvätnú synodu Ruskej pravoslávnej cirkvi o požehnanie k udeleniu autokefality pre pravoslávnych v ČSR, bol akceptovaný rozhodnutím synody zo dňa 10.10.1951. Slávnostne bola autokefalita Pravoslávnej cirkvi v Československu vyhlásená na verejnom zasadaní exarchátneho zhromaždenia 8.12.1951 v katedrálnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe a nasledujúceho dňa v nedeľu 9. decembra bol slávnostne uvedený do svojho úradu ako predstaviteľ novej autokefálnej pravoslávnej Cirkvi metropolita pražský a celého Československa Jelevferij. Svoj súhlas s týmto aktom potvrdili účasťou svojich delegácií popri materskej ruskej Cirkvi tiež antiochijská, gruzínska, rumunská, bulharská, albánska a poľská.
tags: #pravoslavny #farsky #urad