Teológia a metafyzika vedy: Hľadanie dialógu medzi vedou a vierou

Mnohé problémy, ktoré sa riešia v oblasti výskumu prírodných vied, ako aj v oblasti teológie, nevyhnutne vedú k neustálemu dialógu medzi vedou a teológiou. Tento dialóg neprebieha iba v súčasnosti, ale má už za sebou aj svoju históriu. Dokonca sa zdá, že bez odvolávania sa na dejiny vedy, teológie a ich vzájomných vzťahov by bol do značnej miery nejasný. Ba čo viac, mnohé súčasné problémy vznikajúce pri tomto dialógu sa práve vďaka dejinám vedy a filozofickej reflexii nad ňou vyhýbajú konfliktom a neporozumeniu a dosahuje sa ich kompetentné pochopenie.

Keď sa zaoberáme súčasným stavom výskumu v problematike vzťahu vedy a viery, musíme sa vrátiť do obdobia vzniku pozitivizmu a novopozitivizmu, teda do 19. a 20. storočia. Skúsme sa pozastaviť hlavne pri myšlienkach novopozitivizmu a dôsledkoch, ktoré z neho vplývali pre dialóg vedy a viery. Dôležitou etapou pre dialóg vedy a viery bolo obdobie panovania marxistickej filozofie.

Správne pochopenie dialógu vedy a viery vyžaduje, aby sme sa naň pozerali aj zo strany teológie, lebo tento dialóg sa neformuje iba námahou zo strany vied. Teológia svojou otvorenosťou a reflexiou môže tento dialóg upevniť. Zlá analýza a nedostatok otvorenosti znemožňuje dialóg a teológiu uzatvára do oblasti nedostupnej pre človeka - do oblasti otázok ťažkých a vzdialených od života.

Manifest Viedenského kruhu R. Carnapa, H. Hahna a O. Neuratha, zverejnený roku 1929, bol počiatkom filozofického smeru zvaného novopozitivizmus. Požiadavkou, ktorá sprevádzala jeho vznik a rozvoj bolo, aby sa ľudské vedomosti opierali o empirické metódy poznania. Presnejšie túto myšlienku formuloval postulát stotožnenia zmysluplnosti s empirickosťou. Inak povedané, predstavitelia tohto smeru sa domnievali, že je možné bez väčších ťažkostí stotožniť pochopenie so skúsenosťou.

Za východiskový bod skúmania skutočnosti si novopozitivisti zvolili najjednoduchšie protokolárne vety, nazývané aj atomické, či bazové. Tieto vety musia hovoriť o bezprostredných zmyslových vnemoch (dátach). Všetky iné vety každej fyzikálnej teórie mali by byť odvodené od týchto bazových viet. Pravdivosť teórie potom záleží od pravdivosti bazových viet. Najjednoduchšia bazová veta musí byť vybudovaná podľa pravidiel logickej výstavby a musí sa jej dať pripísať kladná alebo záporná pravdivostná hodnota (pravda alebo nepravda). Iba také vety majú význam pre vedy, ktoré je možné empiricky verifikovať.

Všetky vedy musia byť odvoditeľné z fyziky a jazyk týchto vied z jazyka fyziky. Každá vedná oblasť, pokiaľ má mať zmysel, musí nájsť také postupy, ktoré by prekladali jej termíny a vety do jazyka fyziky. Takto skonštruovaný univerzálny jazyk vedy musí sa stať dokonalým, intersubjektívne zrozumiteľným nástrojom. Za pravdivé sa uznávajú iba tie vety, ktoré je možné empiricky overiť, verifikovať, čiže také, ktoré sú syntetické. Všetky ostatné vety nemajú zmysel, a teda nie sú vedecké. Zaoberať sa nimi je preto neužitočnou stratou času.

Tieto postuláty mali ďalekosiahle dôsledky. Na ich základe sa požadovalo, aby bola metafyzika zavrhnutá, pretože jej vety nepodliehajú princípom, ktoré prijali novopozitivisti. Metafyzika neopisuje skutočnosť, preto nemá zmysel a nemá právo existovať vo filozofii. V skutočnosti sa muselo odstúpiť od každej oblasti filozofie, ktorá používala vety nepodliehajúce verifikácii (tak to bolo napr. s etikou). Pretože skutočnosť skúmali iba vedy, jedinou úlohou filozofie bolo skúmať a objasňovať samotné vedy. Z celej filozofie ostala iba filozofia vedy, často chápaná ako metodológia vedeckého poznania.

Pre dialóg vedy a viery boli dôležité aspoň tri elementy:

1. postulát používať univerzálny jazyk fyziky pre všetky oblasti vied vytvoril neprekonateľnú bariéru medzi vedou a vierou. Teologický jazyk sa nedá nijakým spôsobom previesť na fyzikálny jazyk. Teológia preto nehovorí o ničom, čo by bolo zaujímavé pre vedy.
2. Tým, že novopozitivizmus ocenil filozofiu vedy, súčasne ju stotožnil s vedeckým poznávaním. Takéto ponímanie často viedlo k tomu, že vedecké poznanie bolo uznávané ako jediný model poznania, ktorý musí byť prijatý aj v teológii.
3. Tým, že novopozitivizmus vnútil svoj spôsob argumentácie a myslenia, určil aj rámec, do ktorého má byť vložená pravda a zmysel. Keby sa teológia stotožnila s touto požiadavkou, stratila by svoju identitu a stala by sa ťažko prijateľnou formou “pozitivistickej teológie”.

Zdá sa, že veľká popularita pozitivistických a novopozitivistických ideí sa nestretla s adekvátnou reakciou u väčšiny teológov. Zaujali apologetické pozície a pokúšali sa kriticky zhodnotiť novopozitivistické myšlienky. Niektorí teológovia “prijali” vzniknutú situáciu a snažili sa nejakým spôsobom prispôsobiť teológiu novopozitivistickým kritériám. Inak povedané, teológia sa snažila tváriť ako veda. Dôsledok takejto stratégie bol opačný, ako sa očakávalo.

Novopozitivistickú konfrontáciu vedy a viery využívala marxistická filozofia. Na začiatku treba poznamenať, že marxisti neboli stúpencami ani pozitivizmu a tým menej novopozitivizmu lebo z ich strany sa stretli s ostrou kritikou svojich názorov. Vzťah vedy a viery marxisti chápali konfliktne. Keďže vedecký svetonázor uznávali za jediný spôsob videnia sveta, snažili sa svoje názory na svet a život budovať v závislosti od vedeckého poznania. Mali snahu ukázať, že svetonázor, ktorý zastávajú, nachádza svoje plné odôvodnenie a potvrdenie vo vede a vďaka tomu má aj svoje racionálne odôvodnenie. Tento postoj zakrýval isté mechanistické predpoklady.

Svet a človek môžu byť objasnení ľudským rozumom, ktorý nemá žiadne hranice, ak nie teraz, tak v najbližšej budúcnosti. Dokonca sa v súlade s nárokmi vedeckej metódy snažili podčiarkovať, že práve vďaka nej každá teória, ktorá už existuje, alebo vzniká, získava svoju spojitosť, jasnosť a plodnosť. Ľahko sa odvolávali na vedeckú metódu, keď chceli kritizovať náboženskú realitu.

“V takomto podaní sú náboženské pravdy neakceptovateľné, pretože v náboženstve chýbajú všeobecne dostupné dáta, ako aj experimentálny spôsob ich testovania a kritériá ich hodnotenia. Jedine veda je objektívna, otvorená, všeobecná, kumulujúca výsledky a pokroková. Okrem metodologického aspektu, ktorý marxisti využívali v boji proti náboženstvu, mal pre nich veľký význam aj ontologický aspekt. Predpokladom a súčasne východiskovým bodom pre marxistickú filozofiu bol materializmus, podľa ktorého je matéria fundamentom celého sveta i skutočnosti, ktorá nás obklopuje. V akomsi význame uznávali aj duchovné formy, ale stále to boli iba formy sekundárne, ktoré vznikali ako výsledok evolučných zmien prebiehajúcich v matérii. V tomto boli pod vplyvom redukcionizmu.

Ak novopozitivisti redukovali skutočnosť na fyziku tým, že sa uchyľovali k fyzikalizmu, tak marxisti redukovali skutočnosť na matériu. Verili, že “všetky javy budú do konca objasnené pomocou termínov operujúcich medzi materiálnymi súčasťami, ktoré sú jedinými operujúcimi príčinami vo svete.” Aj v tomto prípade bol dialóg nemožný. Samozrejme, teológia nemohla prijať materialistické predpoklady.

Metodologické a ontologické stanovisko marxistov pripomínalo situáciu, v ktorej by veda mala imitovať, ba dokonca zastúpiť náboženstvo. “Deje sa tak vtedy, keď sa veľké úspechy vedy pri skúmaní sveta zamieňajú uspokojovaním existenciálnych potrieb človeka a celkovo s riešením všetkých problémov. Pokušenie scientizmu, čiže rozširovanie vedeckej metódy na absolútne všetky oblasti, ktoré sa dotýkajú človeka, je veľmi silným pokušením”

Na tomto mieste treba poukázať na vážne ohraničenie, ktoré sa ukázalo v súvislosti s predošlým stanoviskom. “Toto pokušenie beznádejne naráža na dve bariéry. Prvou, osobnou a ťažko komunikovateľnou bariérou sú existenciálne skúsenosti človeka: utrpenie, smrť, hľadanie zmyslu života, voľba medzi dobrom a zlom ... . (...) všetky pokusy zneutralizovať ich pomocou odvolávania sa na rôzne druhy pravidiel (metodologických alebo sémantických), ktoré deklarujú nezmyselnosť výpovedí, akými sú skúsenosti vyjadrované, sa ukazujú ako úplne bezmocné. V prípade pozitivizmu, logického novopozitivizmu, ako aj marxizmu išlo o dokonalý príklad toho, ako sa veda správa pri snahách nanútiť jej určité, údajne nutné štandardy.

Novopozitivisti nepredvídali veľa následkov, ktoré sa objavili v spojení s rozvojom vedy. Práve samotná veda zavrhla novopozitivizmus, a to prinajmenšom v niekoľkých aspektoch. Podrobné výskumy rozvoja vedy jasne ukázali, že veda neprijala metódu, ktorú jej navrhovali novopozitivisti. Ani prírodné zákony, dokonca ani jednotlivé vedecké teórie nie je možné sformulovať na základe pozitivistických metód. Presný rigorizmus, nútiaci k tomu, aby sa vedecké poznanie opieralo iba o empirickú skúsenosť, sa ukázal príliš úzkym.

Novopozitivisti sa počas výskumu vedy snažili taktiež predvídať scenár jej ďalšieho rozvoja. Mysleli si, že na základe prijatých predpokladov budú môcť projektovať nové experimenty a predvídať nové výnimky. Veda nevyužila tento návrh. Musíme pamätať, že tieto vážne výhrady voči novopozitivizmu pochádzajú zo samotnej vedy. Preto proti nim nebola možná obrana. O faktoch sa nemá diskutovať, fakty treba prijať. Veda sa nezakladá iba na čistom empirizme. Úpadok novopozitivizmu ukázal, že je potrebné brať do úvahy taktiež racionálne argumenty. Ostrý odpor empirizmu voči racionalizmu nikdy nikam nevedie.

Okrem kritiky pochádzajúcej z vied, novopozitivizmus akosi zvnútra podľahol podstatnému oslabeniu a rozkladu. Mnohí novopozitivistickí teoretici pod vplyvom kritiky značne zverifikovali svoje názory (napr. Carnap). Protokolárne vety nedosahujú až takú istotu, akú by jej chceli novopozitivisti pripísať. Tieto vety nemajú tiež privilegovaný štatút vo vzťahu k iným vetám.

Úpadok novopozitivizmu priniesol do dialógu vedy a viery nový impulz. Predovšetkým sa stratili neprirodzené hranice medzi vedou a teológiou. Stretnutie vedy a teológie už nemusí vytvárať konflikt, alebo spôsobovať vzájomné nedorozumenie. Ale neudialo sa to tak, že by sa v postnovopozitivistickej scenérii všetko vrátilo do normálnych koľají, alebo by sa vytvorila priam ideálna symbióza. Treba pamätať, že to už nie je ten istý dialóg, aký prebiehal pred pozitivizmom, alebo dokonca skôr. Tento dialóg sa veľmi obohatil. Oveľa ľahšie sa vedie dialóg, keď sa berie ohľad na metodologickú špecifickosť tak vedy ako aj teológie (je to cenný akcent novopozitivizmu).

Ďalšou dôležitou posilou sa v tomto dialógu nepochybne stala samotná veda. Jej rozvoj dovolil vniknúť do takých oblastí skutočnosti, ktoré boli, a možno aj sú, opradené mnohokrát nesprávnymi interpretáciami, ba dokonca svojráznou mágiou (napr. evolúcia, počiatok sveta, stvorenie, mozog človeka). Toto vnikanie je často príležitosťou, aby sa teológia očisťovala od neoprávnených náhľadov. Nie menej podstatným elementom, ktorý formuje dialóg, boli a sú oživené diskusie o zmysle a pravde.

Nebolo by správne pozerať sa na dialóg vedy a viery iba z pohľadu vedy. Mnohí vedci sa často pýtajú: Je teológia natoľko otvorená, aby mohla vstúpiť do dialógu s vedou? Keď hľadáme odpoveď na túto otázku, nemali by sme obísť dejiny teológie. Nemôžeme ich tu predstaviť vcelku, ale už zbežný pohľad do histórie ukazuje, že otvorenosť teológie na dialóg vyzerá všelijako.

Náboženstvo má dlhšie dejiny než veda. Predsa však bolo a je dôležité vedieť, že celý ten čas sa snažilo okrem iných doktrinálnych právd pripomínať aj dôležitý vzťah medzi Bohom a svetom. Počas svojej reflexie o svete náboženstvo v ňom stále odkrývalo určité hodnoty, ktoré veda nevnímala. Náboženský pohľad na svet, pokiaľ bol kompetentný, stále obohacoval celkový obraz sveta danej epochy. Stávalo sa však, že sa teológia snažila vnucovať spôsob, akým má človek pozerať na svet (napr. na prelome 17. a 18. storočia). V atmosfére dominácie sa objavili snahy podriadiť vedu pravdám viery, zabúdajúc pri tom na hľadanie pravdy.

Ťažkosti, ktoré vznikali na poli dialógu vedy a viery sa darilo riešiť rôzne. Pozitívnym príkladom boli osobnosti sv. Alberta Veľkého, či sv. Tomáša Akvinského. Negatívnym príkladom zas administratívnymi rozhodnutiami nariaďované zákazy a odsúdenia (napr. v roku 1277). Efekt bol obyčajne opačný, ako sa očakávalo.

Dôležitú úlohu v dialógu vedy a viery trvale zohrávalo Sv. písmo. Išlo predovšetkým o jeho interpretáciu. Knihy Sv. písma boli stále považované za Božie slovo adresované človeku. Okrem tejto Knihy sa už v časoch cirkevných Otcov (Origenés, sv. Augustín) objavila metafora - Kniha prírody, ktorá bola chápaná ako zvláštny zápis Božieho konania uložený v prírode. Mohli by sme riskovať a tvrdiť, že dialóg vedy a viery sa celkovo zakladá na prijatí zodpovedajúcich princípov, spájajúcich obe tieto Knihy.

V 20. storočí sa objavili v Katolíckej cirkvi aj v niektorých skupinách protestantskej cirkvi nebezpečné tendencie, ktoré sa snažili ohroziť dialóg. Na jednej strane katolícki fundamentalisti a na druhej strane napr. v USA Južní baptisti hlásali, že Sv. písmo ako Božie slovo obsahuje vedecké poznatky a podlieha doslovnej interpretácii. Takéto chápanie Sv. písma viedlo k presvedčeniu, že iba jeho doslovná interpretácia odhaľuje zmysel náboženskej pravdy (bez akejkoľvek výnimky) a že formulácie plynúce z Knihy prírody treba nutne podriadiť slovám Biblie.

Tento náboženský smer nebol nikdy širšie akceptovaný, hoci nebol ani úplne eliminovaný. Jednak treba konštatovať, že kresťanským cirkvám bola a je oveľa bližšia zásada, ktorú vypracoval už sv. Augustín v 4. storočí a ktorá hovorí: “ ... ak sa vyskytne konflikt medzi overenými poznatkami a doslovným chápaním Biblie, text Biblie sa má interpretovať metaforicky.” Tento princíp potvrdil aj Ján Pavol II. v prejave pri príležitosti 350. výročia vydania Dialógov sv. Augustína roku 1983 a v liste riaditeľovi Vatikánskeho observatória Georgeovi Coyneovi roku 1987. V encyklike Fides et ratio roku 1998 vytýčil teológii podstatné oblasti, ktorými sa má zaoberať v súvislosti s dialógom vedy a viery.

Spomínali sme, že dialóg vedy a viery sa má opierať o jasné princípy vypracované jednak vedou, jednak teológiou. Rovnako cenným elementom, potrebným pre formovanie tohto dialógu, sú predpoklady, o ktoré sa opiera veda a teológia, a metóda, ktorou by sa mal dialóg riadiť. Zdá sa tiež potrebné vypracovať určitú schému, na báze ktorej by mohol dialóg prebiehať. Žiaľ, samotná metodológia nevyrieši problémy. Ani princípy, ani predpoklady či metóda, ani vypracované schémy nie sú schopné úplne opísať tak bohatý obsah dialógu. Napriek tomu práce zaoberajúce sa týmito problémami prebiehajú dosť intenzívne a ich úlohou je preskúmať možnosti a ohraničenia, ktoré vyplývajú z metapriestoru dialógu. Veľa námahy sa už vynaložilo a veľa námahy sa naďalej vkladá do práce na rekonštrukcii ...

Teológia bola v minulosti čestnou držiteľkou vznešených titulov. Napríklad pre Tomáša Akvinského, ako aj celý stredovek bola „kráľovnou vied“, pretože sa zaoberá najvyššími a najdôležitejšími otázkami o Bohu a človeku. Stáročia pred ním stotožňoval Aristoteles teológiu s vedou o bytí ako bytí, teda s „prvou vedou“ (či „prvou filozofiou“), ktorú nazývame metafyzika. Z pohľadu dnešného sveta by sme však sotva našli zbytočnejšiu vednú disciplínu ako je teológia.

Toto spochybnenie legitimity výrazne pociťujú teologické fakulty, a to nie len u nás, ale aj na prestížnych západných univerzitách vrátane Oxfordu, Cambridgeu, či Leuvenu. O to viac, že v drvivej väčšine sa tieto fakulty venujú jednej konkrétnej teológii - kresťanskej, či dokonca katolíckej (ktorej Magistérium si dokonca v niektorých otázkach nárokuje neomylnosť). Strategickým manévrom týchto fakúlt je aspoň čiastočná zmena programu, ktorá okrem štúdia kresťanskej teológie zahŕňa aj štúdium ostatných náboženstiev. Preto sa napríklad pred pár rokmi teologická fakulta v belgickom Leuvene, ktorej vznik datujeme do roku 1432, premenovala na „Fakultu teológie a náboženských štúdií“.

Jeden z dôvodov prečo sme sa dostali do tejto situácie súvisí so zmenami v západnej kultúre. Viera sa začala chápať ako výsostne subjektívna záležitosť, ktorej obsah sa javí byť mimo racionalnych schopností človeka. Ak kritériom toho, čo je „racionálne“ sa stane iba to, čo je overiteľné experimentálnou metódou prírodných vied, teológia sa zdá byť úplne diskvalifikovaná. Hoci je potrebné poznamenať, že tu v zástupe s ňou stoja aj všetky ostatné humanitné vedy. Ďalší problém teológie dnes súvisí s tým, že predmet jej skúmania ako aj jeho závery nemajú žiaden praktický úžitok pre našu spoločnosť ako celok. V dobe zameranej na praktický úžitok sa rozmýšľanie o Božej existencii alebo o Božích vlastnostiach či vzťahu k človeku a svetu zdá byť nezodpovedným marením drahocenného času.

A tak dnes uznávame, že každý človek má svoju vlastnú vieru, či nevieru, svoje vlastné presvedčenie o zmysle a pôvode sveta a človeka. Keďže nie je možné o nich racionálne nič vypovedať, tieto viery a presvedčenia sú v podstate rovnocenné. Pokúšať sa ich systematicky študovať, porovnávať a ukazovať na ich teoretické či praktické nedostatky je prejavom nadradenosti a netolerancie. Nie je potom prekvapivé, keď sa dnes nástojí na tom, že viera má byť odsunutá do súkromnej sféry a jej dosah na verejný život úplne minimalizovaný. Argumentovať pre verejnú politiku pomocou teologického argumentu sa dnes javí ako nepredstaviteľné.

Zdá sa, že toto je nevyhnutný osud teológie v modernej dobe. Stojí za zváženie, aký dôsledok bude mať absencia systematickej reflexie odpovedí človeka na základné otázky o zmysle nášho sveta. Zdá sa totiž, že udržať prísne agnostický charakter našej kultúry, nie je možné. Joseph Ratzinger píše v jednom zo svojich krátkych textov, že „zoči-voči otázke Boha si človek nemôže dovoliť byť neutrálny“ (Benediktova Európa v kríze kultúr, s. 67). Človek si kladie existenčné otázky, a potrebuje na ne dostávať odpovede. Keď mu ich nedá „premyslený“ kresťanský naratív, tak mu ich dá „nepremyslený“ kresťanský naratív, alebo „národný“, „komunistický“ či „iný“ naratív. A tu sa ukazuje, že otázka a predmet teológie nie je v skutočnosti taký irelevantný a neužitočný pre spoločnosť akoby sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Ratzinger v tejto súvislosti správne hovorí, že „otázka Boha je výsostne praktickým problémom, ktorý má dôsledky vo všetkých oblastiach nášho života“. (Benediktova Európa v kríze kultúr, s. 66).

Metafyzika a veda

Dnešnú filozofiu a filozofiu 19. stor. spojuje povedomie, že skončilo metafyzické obdobie. Je ohlasovaný zánik metafyziky. Ale čo je to metafyzika? Obvykle sa za metafyziku považuje každé filozofovanie prekračujúce medze pozitívnej vedy. Metafyzika podľa toho je nejasnosť, falošná hĺbka, sekularizovaná teológia, prekonaná a zastaralá múzejná veda. Tu sa vynára otázka čo je vedecké, čo je veda?

Pozitivizmus chápe vedu ako súbor popisov zmyslovo prístupných realít a prostriedkov tohto popisu. Takouto vedou však nemožno zachytiť celok. Takáto veda by zachytávala len fragmenty skutočnosti. Je to veda „pro praeterito“ relatívna a neucelená. Marxizmus chápe vedu ako aktívnu. Je to veda „pro futuro“. Nemá za úlohu len konštatovanie pravdy, ale je aj jej spolutvorcom. Avšak ani táto nedosahuje poznanie celku. A práve tradičná metafyzika bola náukou o celku.

Ako bola metafyzika chápaná v dejinách filozofie? Pozitivisti a hegelovci ju chápu ako stav ľudskej nezrelosti, prejavujúci sa tým, že ľudský duch nedokáže zachytiť plnú realitu a zamieňa ju s abstraktmi. Metafyzika sa podľa nich rozplynie v novej logike, ktorá nastupuje ako veda o univerzálnom celku. Táto dokáže metafyzické problémy vyriešiť dialekticky. Výsledkom týchto smerov bude integrálny humanizmus, ktorý považuje metafyziku za abstraktnú formuláciu teologických myšlienok a obviňuje ju zo zlého používania jazyka. No ani tieto smery, ako vlastne žiadne, ktoré sa pokúšajú o dostránenie metafyziky, si nevedia poradiť s otázkou celku.

Metafyzika je často videná ako sekularizovaná teológia. Proti tomuto stojí fakt, že metafyzika je staršia ako kresťanstvo a práve ona mu dala systematickú reč. Všetky neúspešné pokusy o odstránenie metafyziky poukazujú na to, že nie je treba odstrániť metafyzickú otázku, ale je potrebné zmeniť spôsob jej riešenia.

Historický vývoj metafyziky. Je ťažké zistiť ako sa metafyzika vyvinula, pretože najstaršie dejiny gréckej filozofie sú už reinterpretáciou vzniku metafyziky z pohľadu samotnej metafyziky. V najstarších dobách bola metafyzika vnímaná ako ENTELECHEIA predchádzajúceho vývoja gréckej filozofie. Vlastným problémom metafyziky bola nezastrenosť, ALÉTHEIA - pravda.

Náboženský (religiózny), ako to hovorí už samo slovo, znamená prepojenie na moci, sily a a zákony, ktoré presahujú ľudské schopnosti, potom sa dá hovoriť aj o ateistickom náboženstve, ako napr. buddhizme, ktoré nepozná žiadneho Boha, a napriek tomu je náboženstvom, obsahuje prepojenie (na to čo nás presahuje). Povedal by som, že aj ľudia ako komunisti, majú náboženstvo, veria totiž vo vedu, nepodmienečne veria modernej vede. A táto nepodmiečená viera, t.j. dôvera vo výsledky vedy, je vierou a je niečím čo presahuje jednotlivého človeka a je teda náboženstvom. Povedal by som, že žiaden človek nie je bez náboženstva a každý človek je v istom zmysle mimo seba, t.j.

tags: #teologia #stratila #metafyziku #vedy