Slovenské vysťahovalectvo a Slováci žijúci v zahraničí sú imanentnou súčasťou našej minulosti a majú podstatný význam nielen pre naše národné dejiny, ale i pre súčasnosť a budúcnosť. Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem od konca 17. storočia do 19. storočia bolo dlhotrvajúcim migračným pohybom v rámci vtedajšieho Uhorska a prebiehalo v niekoľkých etapách.
Békešská oblasť bola po skončení tureckého ťaženia v Uhorsku značne vyľudnená a pustá. V prvej polovici 18. storočia tam však vznikli tri ohniská osídlenia Slovákov. Išlo o Békešskú Čabu (Békés - Csaba), Sarvaš (Szarvas) a Poľný Berinčok (Mezőberény). Slovenskí prisťahovalci postupne vytvorili v riedko obývanej stolici súvislé a kompaktné slovenské osídlenie, ktoré sa časom stalo jadrom a východiskom ďalšieho sťahovania, ktoré neskôr zasiahlo aj čanádsku župu.
Na dolnozemskej ceste nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode Turkov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol obhospodáriť. V Békéšskej stolici rozlišujeme tri typy osídľovania:
- neorganizované a živelné osídľovanie jednotlivcami - utečencami a ich rodinami, poddanými, ktorí utiekli od svojho zemepána;
- priame, už organizované sťahovanie osadníkov zo severného Uhorska;
- sťahovanie osídlencov zo znovaosídlených oblastí do iných častí stolice - alebo južnejšie, do Báčky, Banátu a Sriemu tzv. vypúšťanie rojov.
Všetky tri typy osídľovania sa mohli uplatňovať súčasne. Napríklad osadníci z Békéšskej Čaby, Sarvašu a Poľného Berinčoka v rokoch 1747-48 presídlili organizovane a s povolením do Mokrej - Apatelek v Aradskej stolici (dnes Mocrea v Rumunsku). V roku 1753 takto osídlili Níreďházu (Nyíregyháza), kam odchádzali aj v ďalšom období vo väčších či menších skupinkách.
Zakladanie nových osád malo viacero príčin. Bolo to predovšetkým preľudnenie prvých osád prirodzeným populačným prírastkom, príchodom ďalších osadníkov zo severných stolíc, vyčerpaním pôdy či ťažkými životnými podmienkami. K pohyblivosti poddaných prispievalo aj slobodné sťahovanie či zánik trojročnej daňovej úľavy, resp. útek pred štátnymi daňovými ťarchami.
Koordinované a organizované osídľovanie slovenských poddaných v prvej polovici 18. storočia je spojené predovšetkým s menom baróna Jána Juraja Harruckerna (1664-1742). Podarilo sa mu získať z komorských majetkov mesto Ďulu a osady Doboz, Čabu, Körösladány, Gyarmat (Füzes), Ӧcsöd, Vésztö, Szentes a Szeghalom, aj s príslušnou pôdou. Tieto osady sa nachádzali na vyľudnenom území vtedajšej Békešskej, a čiastočne aj Čongrádskej a Zarándskej stolice. Koncom júla roku 1719 získal Harruckern od Karola III. privilégium na osídlenie 300 slovenských a 200 maďarských rodín v Čabe.
Slabšou stránkou doterajšieho výskumu obrazu dolnozemských Slovákov je ich značná anonymita. Doterajšie výskumy nám podávajú pomerne málo informácií o konkrétnych osobách, osobnostiach, rodinách a rodoch, ktoré sa rôznymi spôsobmi a často rozhodujúcou mierou zúčastňovali na behu udalostí a na utváraní noriem životného štýlu v novoosídlených osadách Dolnej zeme. Do kategórie osobností takéhoto typu nepatrili iba skromne zastúpení vzdelanci, či slovenskí kňazi a učitelia.
Už od samotného odchodu vysťahovalcov na Dolnú zem, ako aj od počiatkov formovania dolnozemských slovenských sídiel, zohrávali významnú úlohu aj najpriebojnejší a najschopnejší spomedzi samotných sedliakov. A práve takíto sedliaci významnou mierou prispeli k založeniu a k opätovnému osídleniu Békešskej Čaby v roku 1718. Nebol to však ľahký proces a prví prisťahovalci sa doslova od prvého dňa po usadení v Čabe stretávali s obrovským množstvom ťažkostí a komplikáciami, ktoré vznikali už pri zabezpečovaní tých najelementárnejších životných potrieb.
Rok 1718 predstavuje pre dejiny Békešskej Čaby významný medzník, kedy ju slovenskí prisťahovalci opäť osídlili a naštartovali novú etapu jej dejín a významnou mierou sa zaslúžili k jej rozvoju vo všetkých smeroch. Tento rok oslavujú okrúhle výročie, a to 300 rokov od jej znovuzaloženia slovenskými prisťahovalcami. Békešská Čaba leží v juhovýchodnej oblasti župy Békeš (juhovýchodné Maďarsko) a má štatút župného mesta. Rozprestiera sa na Východopanónskej panve, pri Kerešskom kanáli, ktorý tečie od Gerly k mestu Békeš.
Čo sa týka názvu Čaba, ten sa vo viacerých písomných zmienkach uvádza rozlične, napr.: Chaba, Chyaba, Choba, Czaba, Tót-Csaba, Békés - Csaba a pod. Samotný názov je pravdepodobne maďarského pôvodu a Čaba ho dostala podľa niektorého svojho zemepána s podobným menom. V 13. storočí sa pre túto lokalitu spomína názov Csaba mezeje (Čabovo pole). V súčasnosti je to jedno z najvýznamnejších a najväčších stredísk Slovákov žijúcich v zahraničí.
O dolnozemských Slovákoch a ich dejinách už vznikla rozsiahla odborná literatúra. Publikačne aktívni slovenskí vzdelanci z békešsko - čanádskeho regiónu vytvorili už v 19.storočí pozoruhodné diela v oblasti histórie, etnografie, resp. vlastivedy a tiež školského a cirkevného vzdelávania. Okrem toho vznikali zaujímavé monografie jednotlivých obcí a miest, či práce o samotnej Békešskej župe.
Začiatky úsilia historicky (a s vedeckými ambíciami) „zmapovať“ tento región boli spojené predovšetkým s činnosťou evanjelického kňaza Ľudovíta Haana. Tento rok si miestni Slováci v Čabe pripomínajú presne 200 rokov od jeho narodenia. Ľudovít Augustín Haan bol vlastencom v Kollárovom duchu a dlhé roky pôsobil v Békešskej Čabe ako evanjelický farár.
Nemožno nespomenúť jeho základné práce, s ktorými sa zapísal do povedomia aj ako „prvý historik“ Békešskej stolice, ktorý sa vo významnej miere zaslúžil o vedecké spracovanie dejín dolnozemských Slovákov v tejto oblasti. Okrem toho to bol intelektuál a jedna z najpozoruhodnejších osobností slovenskej Dolnej zeme. Získal vysokú odbornú i spoločenskú reputáciu v súdobom Uhorsku, ktorú nepoznamenal ani jeho slovenský pôvod, ani jeho občasné aktivity na poli národného života.
Za roky svojej kňazskej služby Ľ. Haan zapísal poznámkami 4 desiatky zošitov (zvyčajne vlastnoručne viazaných). Prvý z nich autor datoval od 2. decembra 1855 a zápisky v ňom končili začiatkom augusta 1856. Posledný zošit končil záznamami r. 1887. Haanove zápisy sa týkali konkrétnych povinností kňaza, niektoré mali intímnejší charakter.
Pre historika sú tieto zápisky cenné údajmi z konventov, záznamami plánovaných programov, odobierok, množstvom údajov o čabianskych rodinách, biografických údajov (vrátane miniportrétov mnohých Čabanov), predplatiteľov cirkevnej tlače atď. Haan vypisoval z matrík dokonca diagnózy zomrelých, vypracovával záznamy o miestnych cirkevných školách, výročné štatistické prehľady týkajúce sa školstva, cirkvi či mesta a jeho obyvateľstva a zaznamenal desiatky priezvisk slovenských evanjelických rodín v Čabe, ktoré zapisoval rôzne - v maďarskej i slovenskej transkripcii.
V r. 1845 vydal Ľ. Haan v Budíne po česky Pamětnosti B. Čabanské, ku stoletnj památce taměgssjho starého ewangelického chrámu sepsal…(1. vydanie). Druhé rozšírené vydanie vyšlo v Pešti r. 1866. Maďarský variant vyšiel tiež v Pešti v tom istom roku v rozsahu 60 strán.
V r. 1858 Ľ. Haan dokončil monografiu Békéscsaba története (Dejiny Békešskej Čaby) s vlastnými kresbami, ktorá však dlhé roky zostala v rukopise. Venoval sa v nej napríklad jazyku Slovákov, prezývkam, staviteľstvu atď. Časť monografie bola zverejnená r. 1866. Stručný výber vyšiel roku 1968. Úplne kniha vyšla až k 100. výročiu Haanovej smrti v roku 1991 pod názvom - Békés-csaba. A város története a kezdetektől a XIX. század harmadik harmadáig (Békešská Čaba. Dejiny mesta od počiatkov do tretej tretiny 19. storočia).
Najrozsiahlejšie dielo - Békés vármegye hajdana I - II (Minulosť Békešskej) - vyšlo r. 1870 v Pešti. Uvedená práca Ľ. Haanovi vyniesla reputáciu prvého historika Békešskej stolice. Neskôr sa mu podarilo zostaviť zbierku písomných prameňov, ktoré zozbieral a prepísal. Napokon mu vyšiel Diplomatarium Békésiense, ktoré obsahovalo 185 listín k dejinám stolice.
Ďalším významnejším Haanovým príspevkom, ktorým, okrem iného, obohatil poznanie dejín Békešskej Čaby, bola práca Békešská stolica v dobe Karola III.
Báčsky Petrovec
Ján Pravdoľub Bella v príspevku Slováci v Békéšskej stolici podáva prehľad o histórii tamojších Slovákov od r. 1718 do r. 1900. Najobsiahlejšie sa zaoberá Slovákmi v Békéšskej Čabe. Opiera sa najmä o práce Ľudovíta Haana, ale použil aj iné pramene. Pre nás je však ozajstné novum jeho analýza rodinných mien Slovákov v Békéšskej Čabe. Približuje a rozoberá krstné mená, podľa ktorých poukazuje na pôvod všetkých priezvisk tohoto typu.
Presne približuje aj tie priezviská, ktoré sa vytvorili podľa pôvodu a rodiska osídlencov. Bella približuje aj priezviská Čabanov z hľadiska regionálneho, potom podľa zamestnania, duševných a telesných vlastností, podľa častí tela, prírody, potravných článkov a podľa iných svojrázností. Tento jeho pokus bol skutočne priekopnícky. Bella v tomto príspevku uvádza aj dejepisné údaje Slovákov v Poľnom Berinčoku, Sarvaši, Endrőde, Békésszentandrási, Slovenskom Komlóši a v Kondoroši.
Časom vznikol pomerne ucelený obraz o najrozličnejších stránkach dejín a spôsobu života vysťahovalcov, ktorých potomkovia aj po troch storočiach zložitých a zaujímavých osudov dodnes žijú na území Maďarska, Rumunska, Srbska, Chorvátska a Bulharska. Na tomto mieste však treba podotknúť, že napriek širokému záujmu historikov, jazykovedcov, národopiscov, literárnych vedcov a ďalších špecialistov neobsiahol všetky pozoruhodnosti, ktorými dolnozemskí Slováci ozvláštnili ich historický, kultúrny a národnostný vývin.
Vo štvrtok 7. marca sa predstavili slovenskí evanjelici, ktorí žijú v Českej republike, Rumunsku, Chorvátsku, Maďarsku a Srbsku.
Zborový farár Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Prahe Marián Čop, ktorý je aj superintendentom Evanjelickej cirkvi a. v. v ČR, predstavil ich cirkev i slovenský zbor aj prostredníctvom obrazovej prezentácie.
Slováci z Rumunska začali svoju prezentáciu úvodným slovom konseniora Ľudovíta Andreja Bobčoka, farára vo Vukovej, o Slovenskom evanjelickom luteránskom senioráte v Rumunsku so sídlom v Nadlaku, ktorý patrí do Evanjelickej luteránskej cirkvi v Rumunsku. Vybrané verše zo 103. žalmu prečítal Juraj Dušan Vanko, farár v Butíne. Po básni Modlitba za cirkev od Jána Lacka zaspieval spevokol GENERÁCIE pod vedením Ondreja Porubského a spevokol CANTATE pod vedením Ondreja Urama.
Etnické zloženie Slovenska
Chrámové zhromaždenie pozdravil a o živote Slovákov z Chorvátsku porozprával misijný farár v Evanjelickom a. v. slovenskom cirkevnom zbore v Iloku Dušan Saják. Tento zbor patrí do Evanjelickej cirkvi v Chorvátskej republike a svoj duchovný život aj slovenský jazyk rozvíjajú vďaka misijným farárom z ECAV na Slovensku Dušanovi a Božene Sajákovcom. Deti a mládežníci z Iloku pod vedením Boženy Sajákovej sa predstavili pestrým pásmom Čisté srdce, ktoré pozostávalo z piesní, básne a pantomímy.
Slovenskí evanjelici žijúci v Maďarsku sú súčasťou Evanjelickej cirkvi v Maďarsku. V hlavnom meste sú združení v Slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore a. v. v Budapešti; na ďalších miestach ich bohoslužobný život a misijné aktivity zabezpečuje Celoštátna slovenská duchovná služba prostredníctvom tzv. putujúcej farárky. Je ňou budapeštianska farárka Hilda Gulácsiová-Fabuľová, ktorá predstavila ich prácu a uviedla vystúpenie speváckeho zboru Ružičky z Békešskej Čaby. Pod vedením Ildiky Očovskej zaspievali piesne z Tranosciusa, ktorý doteraz používajú na slovenských službách Božích v niektorých zboroch.
Spevácky súbor z Pilišského regiónu na čele so spevákom Leventem Galdom, aktívnym členom Kultúrneho spolku pre zachovania tradícií v Mlynkoch, v sprievode harmoniky zaspieval latinské a slovenské piesne. Ich emotívny hudobný prejav vyvolal nadšený potlesk obecenstva, ktoré si vyžiadalo aj prídavok.
Bohatý program si pripravili aj slovenskí evanjelici žijúci v Srbsku. Históriu i súčasnosť Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku, ktorá je najväčšou slovenskou evanjelickou cirkvou v zahraničí, priblížil farár zo Starej Pazovy Igor Feldi, archivár Ústredného archívu SEAVC v Srbsku. V ruke držal paličku Dr. Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú si uchovávajú ako vzácne dedičstvo.
Chrámové zhromaždenie pozdravila i Katarína Melegová-Melichová, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku. Potom spevokol Tília zo Starej Pazovy pod vedením dirigentky prof. Anny Ďurdevićovej zaspieval dve nábožné piesne a ľudovú pieseň Rukoväť horácka. Po dve duchovné piesne pridali zborový spevokol z Pivnice, dychovka z Báčskeho Petrovca, komorný zbor Musica viva pod vedením dirigentky Márie Stankovićovej Krivákovej a spevokol Credimus, ktorý vznikol len nedávno z členov cirkevných zborov Kulpín, Báčsky Petrovec a Hložany; vedie ho prof. Anna Medveďová. K evanjelickej hymne Hrad prepevný v ich podaní sa pridalo celé chrámové zhromaždenie, čo vytvorilo dôstojný záver celého programu, ktorý priblížil a zblížil slovenských evanjelikov žijúcich v rôznych krajinách.
Podujatia cirkevných dní sa však v ten deň ešte neskončili. Na program v kostole nadviazal program v Stane neformálnych stretnutí, ktorý bol postavený na túto príležitosť za Evanjelickým gymnáziom. Počas podávania večere tam hral a spieval ľudový súbor Orgován pod vedením Ildiky Očovskej a potom ľudová hudba z Nadlaku.
Pre tých najvytrvalejších až do polnoci vyhrávala muzika: dychovka z Báčskeho Petrovca, ľudová skupina z cirkevného zboru v Častkove, potom Ľubomír Párička z Martina predstavil viaceré druhy ľudových nástrojov (fujara, píšťala, gajdy...) a napokon k dobrej nálade prispeli aj evanjelici zo Slovenského Komlóša.
Úteky a priame sťahovanie sú charakteristické pre celé 18. storočie.