Pravoslávny chrám Krásny Brod: História a súčasnosť

Pri obci Krásny Brod sa nachádza jeden z najstarších a najvýznamnejších kláštorov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku - Monastier Zostúpenia Svätého Ducha. Ténto nádherný historický objekt bol postavený v 14. storočí. Ak sa budete niekedy pohybovať v oblasti horského masívu Kamjana, natrafíte na monumentálny skalný útvar s vytesanou temer 1,5 m veľkou zlomyseľnou tvárou.

Monastier bol založený v 14. storočí. Podľa tradície sa v Krásnom Brode zázračne uzdravil istý slepec, ktorý tadiaľto prechádzal v piatok pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha. Pretrel si oči vodou zo studničky a vrátil sa mu zrak. Čoskoro na tomto mieste ľudia postavili kaplnku a z umiestnili v nej ikonu Bohorodičky. Šľachtic Teodor Koriatovič z Podolia dal koncom 14.

Monastier Zostúpenia Svätého Ducha patrí medzi tie monastiery, ktoré priamo nadväzujú na cyrilometodskú tradíciu. Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.

O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. Niektorí, ako napríklad archimandrita Vasilij Pronin, sú tej mienky, že Mukačevská eparchia bola jedna z takzvaných siedmych panónskych eparchií založená svätým Metodom. S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester.

V každom prípade na sever od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. O Potisí historici nemajú jednotný názor, do akej miery bolo súčasťou Veľkej Moravy. Avšak je isté, že Svätoplukov rozkaz o zákaze slovanskej bohoslužby nemal dopad na územie mimo Veľkej Moravy. Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska.

Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Do tejto marky patrili teritóriá, ktoré už v 13. storočí poznáme ako komitáty Šarišský, Zemplínsky, Užský a Berehovský. Komitáty boli neskôr premenované na župy. Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí. Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Ide tu o dar, nie o založenie monastiera.

Tu teda bola živá slovanská Cirkev. Významný ruský historik Golubinskij vo svojom diele Istorija Ruskoj cerkvi hovorí, že knieža svätý Vladimír privolal do Kyjeva kazateľov z Uhorskej Rusi. Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky. Mohlo tak byť v Egeri, kde v roku 1047 vo Vathovom povstaní bol zabitý latinský protibiskup Buldus, ktorého národ neprijal.

Teritórium dnešného Rumunska, ako sme hovorili, z veľkej časti bolo súčasťou Bulharskej ríše, kde žilo mnoho Slovanov, preto sa tam dlho používala slovanská bohoslužba. Samotné cyrilské písmo pre rumunský jazyk bolo používané ešte v 19. storočí. Čiže z teriória Zakarpatska a Potisia alebo južného Poľska v tomto kritickom období pravoslávni biskupi mohli duchovne spravovať pravoslávnych veriacich na území dnešného Slovenska.

V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách. Zvlášť to potvrdzuje skutočnosť, že podľa dohody uhorského kráľa Žigmunda východnú časť Uhorska, kde žilo slovanské obyvateľstvo, spravoval srbský vojvoda Štefan Lazarevič v rokoch 1426 - 1427 a po ňom jeho synovec despot - vojvoda Georgij Brankovič v rokoch 1427 - 1439.

Kláštor Zostúpenia Svätého Ducha v Krásnom Brode

Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou. Podľa cirkevnej príslušnosti historické dokumenty o nich hovoria ako o starovercoch, schizmatikoch, teda nie rímskokatolíkoch, preto neplatili ani rímskokatolíckym biskupstvám alebo kláštorom cirkevnú daň. Žili podľa tak zvaného valašského práva.

Termín Rusín sa užíval nielen na označenie národnosti, ale aj pravoslávneho greko-východného vyznania. Vo východoslovenskom regióne, napríklad v hovorovej reči, stretávame ešte dodnes pomenovanie "Rusnak" na označenie ľudí patriacich k východnému obradu a to bez rozdielu národností. Podobne sviatky podľa juliánskeho kalendára sú nazývané "ruské sviatky". Častokrát bolo možné stretnúť aj termín "ruska vira", "ruskyj čelovik".

V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. V čase vpádu husitov, reformácie a protireformácie pravoslávni veriaci častokrát boli nazývaní staroverci, boli donucovaní zmeniť vierovyznanie. Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev. V oficiálnom katalógu konštantínopolského patriarchu Taxis ton thronon tis orthodoxu anatolikis ekklisias vydanom v roku 1855 táto Cirkev má pomenovanie Rakúska pravoslávna cirkev. Mala sídlo v Sremských Karlovciach, teda išlo o Srbskú pravoslávnu cirkev riadenú metropolitom. Jej historické sídlo arcibiskupstva sa najprv nachádzalo v meste Peč.

Pod vplyvom invázie Turkov sa v roku 1690 patriarcha Pečský Arsenije III. (Crnojevič) presťahoval so štyridsaťtisíc pravoslávnymi Srbmi do Rakúsko-Uhorska. Zdržiaval sa na viacerých miestach, najmä v Budíne, Komárne a vo Viedni, kde aj 27. 10. 1706 zomrel.

Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.

Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Nebol tu však prítomný mukačevský biskup Vasilij Tarasovič. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná, o čom svedčia aj mnohé vzbury, napríklad povstanie vedené mníchom Sofróniom v 60.-tych rokoch 18. storočia v oblasti Marmaroša.

J. M. Korabinský vo svojom lexikóne vydanom v roku 1786 uvádza zoznam chrámov v jednotlivých obciach Uhorska. Podľa tohto zoznamu na teritóriu dnešného Slovenska bolo 11 uniatských chrámov a 175 pravoslávnych. Pravoslávne chrámy boli aj naďalej stavané, tak napríklad podľa listiny z 27. 10. 1835 zo Štátneho archívu v Košiciach boli robené zbierky na výstavbu pravoslávneho chrámu "pro graeco non unito" (pre grécky neuniatský) v obci Livov, okres Bardejov. Majetok Pravoslávnej cirkvi pozemnoknižne bol však postupne prevádzaný na Gréckokatolícku cirkev.

V niektorých obciach východného Slovenska chrámy postavené v 18. a 19. storočí boli zaknihované na Gréckokatolícku cirkev až po roku 1990. Hoci Pravoslávie administratívne bolo potláčané, v národe stále žilo. Veriaci ľud pri bohoslužbách používal pravoslávne bohoslužobné texty, ktoré vyjadrujú učenie pravoslávnej viery. Taktiež v bohoslužobných textoch bol vždy nazývaný pravoslávnym. Lásku k Pravoslávnej cirkvi a jej tradíciu vštepovali ľudu aj národní buditelia a osvetoví pracovníci A. Dobrjanskij, A. Duchnovič, A. Pavlovič, J. Stavrovskij-Popradov, A. Mitrak, A. Kralickyj, J. Fencik, J. Rakovskyj a ďalší.

Spomedzi slovenských buditeľov s Pravoslávím bol blízko spätý Pavol Jozef Šafárik, Ján Čaplovič, Ľudovít Štúr, ktorý mal čulé styky najmä so Srbmi, ale i s ruským pravoslávnym duchovným prot. Michailom Rajevským pôsobiacim pri ruskom veľvyslanectve vo Viedni, ktorý s ním rozoberal otázky Slovákov, uhorských Rusínov a pravoslávnych Srbov. Ďalšími obdivovateľmi pravoslávia boli J. Kollár, J. M. Hurban, J. Francisci, S. H. Vajanský, J. Záborský, S. Tomášik, historik F. V. Sasínek a ďalší. Všetci videli v Pravoslávnej cirkvi oporu pre zachovanie slovanskej identity a budúci všestranný rozvoj slovenského národa.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia na území najmä východného Slovenska a Zakarpatska nastáva náboženská a národná obroda. Na Slovensko z Ameriky a čiastočne aj z Ruska sa vracajú vysťahovalci, ktorí spoznali dejiny Pravoslávnej c... 27.07.2014 Tohto roku na sviatok Zoslania Svätého Ducha uplynie 400 rokov od neúspešného pokusu uzatvorenia únie v pravoslávnom monastieri v Krásnom Brode v r. Tu, do Krásnobrodského monastiera, sa schádzali pravoslávni duchovní a veriaci zo Slovenska, Zakarpatska a Poľska. Návšteva chrámového sviatku v Krásnobrodskom monastieri, v Máriapovči a na iných miestach, bola aj obohatením spoločenského života a vzájomnej komunikácie pravoslávnych veriacich i duchovných.

V Krásnom Brode na chrámový sviatok Zoslania Sv. Ducha mal byť vysvätený nový kamenný chrám, ktorý bol postavený na náklady grófa Drugetha. Gróf Drugeth, ktorý sa viezol v kočiari, v čase, keď prichádzali procesie do monastiera na chrámový sviatok, splašili sa mu kone, zranil sa, zlomil si ruku a jeho liečenie neprinášalo úspech. Vyliečil sa, až keď mu niekto poradil, že musí dať znovu vybudovať chrám v Krásnom Brode, a tak aj urobil. Úplne to však mohlo byť aj tak, že dal chrám znovu vybudovať, lebo tu plánoval urobiť centrum pre jezuitov k latinizácii pravoslávnych poddaných na svojich majetkoch.

S menom Juraja Drugetha sa spájajú aj prvé pokusy presvedčiť sľubmi a privilégiami pravoslávnych duchovných, aby prijali úniu a prešli pod jurisdikciu Ríma. Túto príležitosť chceli využiť nepriatelia Pravoslávia na pritiahnutie pravoslávneho ľudu do západnej latinskej cirkvi cez úniu. Sám uniatský historik píše, že na konci 16. stor. katolícka maďarská šľachta sa usilovala pomocou rôznych reholí „zatiahnuť celé Zakarpatsko do rímskeho katolicizmu, čo sa však nepodarilo“ Neboli to iba jezuiti, ktorí preťahovali z protestantov a tiež pravoslávnych na katolicizmus, ale aj ostatné rehole na Slovensku. Pravoslávni veriaci sa tomu bránili. Nedali sa nalákať na sladké reči západných misionárov. Preto sa rozhodli latiníci na nárazové akcie.

Na podnet kardinála Pázmániho založil v Humennom Juraj Drugeth de Homonnay jezuitské kolégium, ktoré malo za úlohu likvidovať protestantizmus aj Pravoslávie. Chcel sa zavďačiť kardinálovi aj cisárovi, preto sa fanatik Juraj Drugeth prihlásil ku kampani získať pravoslávnych do únie, a tak by už neboli podriadení pravoslávnemu konštantínopolskému patriarchovi, ale by uznali jurisdikciu rímského pápeža. Prvý pokus sa uskutočnil v Poľsku pri Brestskej únii v r. 1596. Juraj Drugeth sa rozhodol uskutočniť takúto akciu aj na svojom panstve v spolupráci s jezuitami a latinskými cirkevnými predstavenými.

Počas niekoľkých mesiacov sa podarilo biskupovi Krupeckému a jeho pomocníkom z radov jezuitov získať niektorých pravoslávnych duchovných. Lenže misia sa nevydarila, aj keď zmenili nepriatelia Pravoslávia metódu presvedčovania, lebo pravoslávni duchovní a veriaci sa tomu bránili. Boli tu veľké plány pre misijne pôsobenie jezuitov na našom území. Pozvali tu biskupa Krupeckého, ktorý tu prišiel v r. Keď sa chystala vysviacka nového monastierského chrámu v Krásnom Brode, dohodli sa, že nepozvú zákonitého pravoslávneho biskupa z Mukačeva Sergeja (1600 - 1619), ktorý žil v tom čase v monastieri na Černečej hore. Sám uniatský biskup Atanáz Krupecký (Alexander) bol rodom z Litvy, z rodiny latinského obradu, vysvätený kyjevským metropolitom Ipatijom Pocejom v r. 1610. Krupecký tu prišiel z Premyšľa, kde bol ustanovený za biskupa poľským kráľom Žigmundom III. po smrti pravoslávneho premyšlského biskupa Michala Kapistenského. Prišiel tu proti vôli pravoslávneho mukačevského biskupa Sergeja.

Aj keď sa robila príprava a presviedčanie duchovných, zabudlo sa na veriacich, preto bol tento pokus neúspešný a stroskotal. Duchovných ani veriacich sa na odpuste Zoslania Sv. Ducha v Krásnom Brode (r. 1614) nepodarilo získať k únii. Vďaka odporcom únie, pravoslávnym kňazom a veriacim sa podarilo vyhnať aj biskupa Krupeckého a jeho prívržencov. Veriaci vedeli, o čo ide biskupovi Krupeckému a s akým zámerom tu prišiel, preto sa aj vzbúrili. K vzbure došlo počas liturgie a len - len, že sa Krupecký so svojimi stúpencami zachránili. Na pomoc im prišlo vojsko grófa Drugetha.

Z toho vidieť, ako píše aj biskup Vasil Hopko, že incident vyprovokoval uniatský biskup Krupecký svojou kázňou o únii. Veriaci sa vzbúrili počas jeho kázne, úniu nemali radi a nechceli ju. Mysleli, že títo pravoslávni duchovní a veriaci sú až tak neuvedomelí, že nezbadajú, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom, že v pravoslávnom krásnobrodskom monastieri nie je ich zákonitý pravoslávny biskup Sergej z Mukačeva, ale nezákonný uniatský biskup Krupecký z Premyšla, ktorý má vysvätiť novopostavený chrám a začína im kázať o únii. Už táto skutočnosť je nemorálna a nečestná. Veď títo pravoslávni, duchovní a veriaci mali tiež svoj rozum, slobodnú vôľu a pravoslávnu vieru. Čo si dovoľovali a mysleli uniatský biskup Krupecký, jezuiti, Drugeth a spol. Ako vidieť, že nemali pravoslávnych vôbec za nič.

Prívržencov únie, biskupa, mníchov a duchovných aj nabili. Ako píšu niektorí, že ich prepadli kyjakmi, palicami, biskupa Krupeckého zranili a tak sa im tú úniu nepodarilo uzatvoriť, ale len oddialiť. Archimandrita Vasilij Pronin vo svojej knihe Istoria pravoslávnoj cerkvi na Zakarpatii, odvolávajúc sa na Istoriu Episkopov, Ľvov 1893, s. 14-15, Antona Dobrianského, píše, že v r. 1613 na chrámový sviatok prišiel do monastiera v Krásnom Brode biskup Krupecký a mal namierené slúžiť bohoslužbu. No prv chcel cerkev - chrám vysvätiť, a žeby bez prekážok to mohol urobiť, prikázal dvere chrámu uzamknúť. Pravoslávni veriaci, keď to videli, s krikom sa vlámali do chrámu, biskup ich chcel uspokojiť, no videl, že je to bezúspešné a ustúpil do sakristie. Veriaci sa valili za ním a údermi a palicami bili jeho aj jeho pomocníkov, a len-len, že ho živého vyniesli. Tak skončila misionárska práca biskupa Krupeckého v Uhorsku.

Správy očitých svedkov z archívov vybral a publikoval v knihe O Užhorodskej únii jezuita Michal Lacko. Vraj v predvečer sviatku chceli pripraviť chrám, ale pre veriacich to nebolo možné. Biskup prikázal, aby veriaci vyšli von z chrámu a nariadil zamknúť dvere. Tak nepriatelia zorganizovali vzburu, začali na biskupa nadávať a násilím si vynútili vstup do chrámu. On ich chcel uspokojiť, ale keď videl, že je to bezúspešné, ustúpil. S palicami sa vraj oborili na biskupa a jeho prívržencov, ktorí ušli do sakristie a tam ich napadli a bili palicami, až kým nezasiahlo vojsko Drugetha. Došlo k incidentu, ktorý vyprovokoval biskup Krupecký, jezuiti s ich pomocníkmi. Pravdepodobne mala byť vtedy vyhlásená únia v úzkom kruhu jej iniciátorov, ktorých malo chrániť vojsko Drugetha.

Vďaka vojsku Drugetha nedošlo ku krviprelievaniu. Juraj Drugeth, ako horlivý protestant, a z nenávisti voči pravoslávnym, dal monastier v r. 1603 vypáliť. Potom však, už zase ako horlivý katolík, ho dal v r. 1613 znovu vybudovať a odovzdal ho jezuitom v nádeji, že sa stane strediskom únie. Jezuiti odišli do Užhorodu a v Humennom ostali traja jezuiti a františkáni. Do Humenného sa jezuiti vrátili v r. 1634.

Po Krásnobrodskom neúspechu zaviesť úniu v r. 1614 si zaumienili, že úniu treba zaviesť tajne, preto začali sľubovať pravoslávnemu duchovenstvu rôzne materiálne výhody, ktoré malo duchovenstvo katolícke. Preto v Užhorode už jednali len s duchovnými bez veriacich. Všetci zainteresovaní organizátori únie predpokladali, že duchovenstvo bude súhlasiť a prejde na stranu únie a s duchovenstvom napokon prejde aj všetok veriaci ľud. KAVČÁK, A., (OCM č. 6/1956, s. 20 - 21) opisuje ďalší pokus zavedenia únie v Krásnom Brode, ktorý sa uskutočnil už po Užhorodskej únii z r. 1646: „Ľud so svojím pravoslávnym monastierom naďalej zostával neotrasiteľne pevným vo sv. Pravosláví. Nepriatelia pravoslávia usmrtili všetkých pravoslávnych mníchov v tomto monastieri, tajne ich pochovali a na ich miesto priviedli nových mníchov, ktorí boli pravoslávnymi len na oko, ale v skutočnosti boli uniati. Takýmto spôsobom bola zavedená únia vo všetkých obciach našich Karpát, aj v pevnosti Pravoslávia, krásnobrodskom monastieri. Od prechodu monastiera do rúk zradcov národa začal monastier postupne strácať svoj význam“.

Krásnobrodský monastier vždy bol a bude svedkom a dôkazom, že naši predkovia boli pravoslávni. Najcennejším pokladom monastiera a pravoslávnych veriacich je zázračná ikona Božej Matky s Isusom Christom. Táto ikona sa preslávila mnohými zázrakmi (HORKAJ, Š.: Únia a Slovensko, In: Pravoslávny teologický zborník, XXX /15/ 2006, s.

ZEMPLÍN - K veľmi zaujímavým a atraktívnym architektonickým pamiatkam Zemplína patria gréckokatolícke a pravoslávne drevené kostolíky, majstrovské diela prevažne anonymných ľudových tvorcov. Stoja na návršiach alebo pri potokoch a tvoria malebnú dominantu obcí. Vznikli prevažne v 18. storočí a z tohto obdobia je aj ich interiér, v ktorom sú pozoruhodné dekoratívne nástenné a stropné maľby oltáre, lavice, obrazy drevené liturgické náčinie a knihy.

Niektoré z drevených kostolov v okolí:

• Jalová - drevený kostol postavený v roku 1831.
• Hrabová Roztoka - pravoslávny kostol sv. Bazila Veľkého. Hlavný oltár a ikonostas sú súčasné so stavbou. Zaujímavý je tepaný strieborný kalich z 18. stor.
• Inovce - pravoslávny drevený zrubový kostol sv. Michala archanjela z roku 1836. Interiér je súčasný so stavbou. Pri kostole je drevená zvonica.
• Kalná Roztoka - pravoslávny drevený kostol sv. Bazila z konca 18. stor., rekonštruovaný v roku 1839. Vzácne je najmä vnútorné vybavenie kostola, ktoré tvorí s architektúrou stavby jednoliaty celok.
• Krásny Brod - pravoslávny drevený kostolík z konca 19. storočia.
• Ruská Bystrá - pravoslávny drevený barokový kostol sv. Mikuláša z roku 1730. Je vhodne zakomponovaný do prírody s vysokou umeleckou i technickou hodnotou. V kostolíku je ikona Pieta z roku 1700.
• Ruský Potok - drevený pravoslávny barokový kostol z roku 1740, v ňom sú bohoslužobné knihy z rokov 1626 -1654.
• Strihovce - drevený barokovo-klasicistický kostol z 18. storočia, leží juhovýchodne od Sniny.
• Šmigovec - drevený kostol z 19. stor.
• Topoľa - drevený zrubový barokový gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela z roku 1780. Rekonštruovaný bol v rokoch 1928 - 29 a v roku 1970. Je postavený na návrší nad obcou. Tiež je tam pravoslávny drevený kostolík z druhej pol. 17. stor. ikonograficky zaujímavý obraz Snímanie z kríža, pochádzajúci z čias okolo roku 1700.
• Uličské Krivé - drevený barokový gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela z roku 1718. Začiatkom 20 stor bol zrenovovaný.
• Nová Sedlica - v roku 1970 bol prenesený gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela z roku 1754 s barokovým interiérom a ikonostasom z polovice 18. storočia do parku pri kaštieli v Humennom. Je tu súčasťou skanzenu ľudovej architektúry a bývania.
• Vyšný Hrabovec - drevený kostol, ktorý je zaujímavý tým, že má samostatnú zvonicu - vežu, otvorenú v prízemí a so šindľovou strechou.

tags: #pravoslavny #kostol #krasny #brod