Sninský región sa vyznačuje bohatstvom sakrálnych pamiatok. Najznámejšími sú drevené cerkvi východného obradu. Nachádzajú sa tu i iné pamiatky -murované chrámy, kaplnky, prícestné kríže, ikony a iné liturgické predmety.
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska.
Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce.
Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru. K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.
Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov. Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín.
Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) získali národné uvedomenie, sociálne cítenie a pod vplyvom ruských emigrantov a duchovenstva aj sympatie k pravoslávnej cirkvi. Na tomto mieste je potrebné spomenúť najmä Alexeja Tótha (1853-1909), rodáka z Kobylnice pri Giraltovciach, gréckokatolíckeho kňaza, ktorý odišiel do USA, kde po nezhodách s rímskokatolíckym biskupom Irelandom konvertoval na pravoslávnu vieru a pričinil sa o to, že spolu s ním v priebehu 20 rokov vykonalo tento akt približne 25 000 Rusínov v 65 gréckokatolíckych komunitách na severovýchodnom pobreží USA.
Národnostný a sociálny útlak v Uhorsku zo strany svetskej moci i gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré prešlo na cestu odnárodňovania a maďarizácie, boli jednou z príčin, kvôli ktorým obyvatelia začali sympatizovať s pravoslávnou cirkvou. Prvou takouto obcou v 20. storočí, kde došlo ku kontaktu s pravoslávím prostredníctvom navrátilcov z USA, bola obec Becherov (okres Bardejov).
Poväčšinou nemajetní rusínski sedliaci boli obvinení z toho, že plánovali protištátny prevrat a prevedenie rusínskych žúp pod ruskú cirkevnú a politickú správu, čo však v priebehu procesu nebolo dokázané. V skutočnosti boli gréckokatolícki dedinčania a niekoľkí kňazi obvinení z vlastizrady voči štátu kvôli tomu, že konvertovali na pravoslávie.
Rozšírenie pravoslávia na Slovensku.
Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Gréckokatolícka cirkev sa po roku 1918 ocitla v nezávideniahodnej situácii, nakoľko v chudobných a nerozvinutých krajoch severovýchodu Slovenska sa počas posledných desaťročí existencie Habsburskej monarchie zdiskreditovala svojím paktovaním s uhorskou vládnucou klikou.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 - 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska. V tej dobe gréckokatolícku faru opúšťa kňaz E. Šemetkovský, o ktorom sa chyrovalo, že odíde do USA, no veriacim povedal, že ak by to chcel urobiť, tak by tam odišiel už zo svojej predošlej farnosti v Andrejovej.
Ako bolo v článku načrtnuté, toto vákuum na becherovskej fare využil G. Varchol, ktorý vtedy ešte s podporou menšiny veriacich v obci v roku 1920 v becherovskom chráme odslúžil niekoľko bohoslužieb. Dňa 27. novembra 1920 zrejme rovnaký odosielateľ, tentokrát podpísaný ako ,,Jeden virnij človek,“ informoval prešovský biskupský úrad o tom, že v rovnaký deň šiel becherovský gazda Jozef Semiančak do Bardejova k lekárovi so svojím chorým dieťaťom. Po ceste však dieťa zomrelo v Dlhej Lúke a hneď na druhý deň, 28. novembra, ani nie 24 hodín po smrti, ho ,,Batyuska Varchol“ pochoval a v becherovskom chráme vykonal bohoslužbu. Z toho dôvodu bola podľa autora listu v obci potrebná „ostrá inkvizícia.“
V reakcii na to vyslal biskupský úrad v decembri 1920 do Becherova novokňaza Mikuláša Burika. Gréckokatolícki veriaci žiadali o jeho vypovedanie z dediny či už do Bardejova, alebo naspäť do USA. Odkedy ,,schizmatický“ farár prišiel do obce, začal chaos a ľudia presviedčajú ,,národ,“ aby mu bolo povolené slúžiť bohoslužby v gréckokatolíckom chráme. 24. marca 1922 bola v Becherove usporiadaná prvá organizačná schôdza pravoslávnej farnosti, na ktorej boli zvolení členovia zboru pravoslávneho farského úradu. Po tejto schôdzi bola 18. mája 1922 oficiálne zaregistrovaná a založená Pravoslávna cirkevná obec v Becherove, ktorá sa zároveň stala prvou oficiálnou pravoslávnou farnosťou na východnom Slovensku.
Dňa 25. novembra 1923 bol za účasti vikárneho biskupa pre Podkarpatskú Rus a Slovensko Venjamina (Fedčenkov) a archimandritu Vitalija (Maximenka) vykonaná posviacka becherovského pravoslávneho chrámu zasvätenému Pokrovu (Plášť) Presvätej Bohorodičky. Najvýznamnejšou lokalitou medzivojnového slovenského pravoslávia sa stala obec Ladomirová (okres Svidník).
Ústredná komisia byzantských katolíckych biskupstiev v Budapešti schválila 27. mája 1915 plán prechodu od cyriliky k latinke a od juliánskeho ku gregoriánskemu kalendáru. Juraj Lažo bol za protest proti týmto zmenám obvinený svojim gréckokatolíckym svidníckym kňazom Mikulášom Daňkom a za poburovanie proti vlasti bol poslaný do väzenia.
Vývoj pravoslávnej cirkvi v Stakčíne
Od prechodu obyvateľov obce z pravoslávnej viery na gréckokatolícku, na prelome 17.-18. storočia v dôsledku užhorodskej únie, v Stakčíne ako v jedinej obci v okolí Sniny, boli štatisticky doložení pravoslávni veriaci v polovici 19. storočia. V roku 1855 sa tu uvádza 7 obyvateľov s pravoslávnym vierovyznaním. Je možné, že sa tu v uvedenom období nachádzali obyvatelia hlásiaci sa k srbskej alebo ruskej pravoslávnej cirkvi.
V roku 1925 došlo k obnove pravoslávia v Stakčíne. Samostatná pravoslávna farnosť bola uznaná ministerstvom školstva a národnej osvety v roku 1930. Prvým pravoslávnym farárom v obci bol Andrej Laloha, ktorý tu pôsobil v rokoch 1925 -1926. Po Lalohovi na farnosť nastúpil Alexej Omeljanovič. Za jeho pôsobenia sa začala výstavba pravoslávnej drevenej cerkvi Pokrovy Presvätej Bohorodičky, ktorá bola dokončená v roku 1929. V čase druhej svetovej vojny bola cekva silno poškodená prechádzajúcim frontom, preto bola napokon rozobratá.
V roku 1947 začali pravoslávni veriaci obce stavať nový pravoslávny Chrám Svätej Trojice (Sošestvija sv. Ducha), ktorý bol dokončený v roku 1952. Architektom a zároveň staviteľom bol pravoslávny mních archimandrita Andrej Kolomackyj. Pôdorys chrámu je v tvare kríža a je postavený v novobyzanskom slohu. V chráme sa nachádza kópia ikonostasu, ktorý sa v minulosti nachádzal v zaniknutej gréckokatolíckej murovanej cerkvi v Stakčíne.
Od začiatku 19. storočia sa v Stakčíne začínajú usadzovať i obyvatelia rímskokatolíckeho vierovyznania. Sú to predovšetkým zamestnanci tunajšieho panstva, majera alebo úradníci služnovského obvodu v rámci vtedajšieho humenského okresu. V roku 1995 si rímskokatolícki veriaci postavili murovaný kostol Pia X., ku ktorému neskôr pristavali zvonicu.
Stakčín - historické názvy obce
- 1567 Ztaxin
- 1773 Strakcsin
- 1786 Stakcschin
- 1808 Stakčín, Sztakcsin, Stassčín
- 1863 Sztaktsin
- 1873 - 1902 Sztakcsin
- 1907 - 1913, 1939 - 1945 Takcsány
- 1920 - 1939, 1945 - Stakčín
Prvá písomná zmienka o Stakčíne pochádza z roku 1317 - v donačnej listine uhorského kráľa Karola Róberta Filipovi I. Drugethovi. Obec sa v tejto listine spomína pod názvom Zaktson. Pravdepodobne v druhej polovici 14., príp. v 15. storočí sa do Stakčína prisťahovalo rusínske obyvateľstvo so šoltýsom.
Erb obce Stakčín.
Drughetovci vlastnili obec až do vymretia rodu v roku 1684. V roku 1777 sa Stakčín stal sídlom slúžnovského obvodu humenského okresu v rámci organizácie verejnej správy Zemplínskej župy. Dňa 1. mája 1863 bol v obci Stakčín zriadený poštový verejný úrad, ako prvý v dnešnom sninskom okrese. Najbúrlivejší sídelný rozvoj zaznamenala po druhej svetovej vojne a v rámci výstavby vodárenskej nádrže Starina.
Krypta v Osadnom
Krypta vojakov z 1. svetovej vojny v Osadnom je jediná na slovensku. Nachádza sa v Pravoslávnom chráme v Osadnom , ktorý bol postavený v roku 1930. Kosti vojakov boli pod neho uložené v rokoch 1933-34. Je tu uložených 1025 vojakov padlých počas Prvej svetovej vojny v rokoch 1914 - 1915 v okolí Osadného. V súčasnosti je v obci pochovaných 2498 ruských a rakúsko-uhorských vojakov.
Rodina Lenikova podarovala na stavbu chrámu pozemok, ale stavebné povolenie aj tak nedostali, lebo Pravoslávna cirkev ešte v Osadnom v tom čase nebola registrovaná. Podarilo sa to v roku 1929. Obnoviteľ Pravoslávia otec Alexander Cuglevič sa dohodol s veriacim, že je potrebné pochovať padlých ruských a rakúsko-uhorských vojakov z Prvej svetovej vojny na dôstojnom mieste.
Podľa záznamov z vojenských archívov bolo v roku 1933 - 1934 exhumovaných a uložených do jamy v krypte 1025 ruských a rakúsko-uhorských vojakov. Posviacku krypty vykonal preosvätený Ján, biskup michalovský 17. júla 2005 za účasti vzácnych hostí a zástupcov kancelárie prezidenta SR, ministerstva kultúry SR, parlamentu SR, armády SR, viacerých veľvyslanectiev a vyše 500 veriacich.
Od rekonšturkcie a posviacky kríža začalo obec navštevovať veľa turistov a bola spropagovaná aj v mnohých médiách. Vďaka nej sa o obci dozvedel režisér dokumentárnych filmov Marko Škop a natočil o nej film s názvom „Osadné“. Dokument mal veľký úspech a tak sa krypta dostala do povedomia širokej verejnosti na celom svete. Preto ju dnes navštevuje mnoho turistov.
tags: #pravoslavny #pop #snina