Prešov bol v histórii dôležitým centrom pravoslávia na Slovensku. V tomto kontexte sa objavujú informácie o udalostiach a osobnostiach, ktoré formovali náboženský život v regióne.
Významné osobnosti a udalosti
Imrich Marinčák
V čase likvidácie gréckokatolíckej cirkvi pred 75 rokmi bol Imrich Marinčák bohoslovcom v kňazskom seminári v Prešove. Zomrel vo veku 97 rokov a zádušná svätá liturgia s pohrebnými obradmi sa konala v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Telesné pozostatky boli uložené na cintoríne v Prešove - Solivare. Marinčák bol považovaný za muža hlbokej viery, pokory a vytrvalosti. Počas 2. svetovej vojny bol odvlečený do koncentračného tábora, odkiaľ sa mu podarilo utiecť. Po obnove gréckokatolíckej cirkvi dokončil teologické štúdiá a v roku 1997 prijal kňazskú vysviacku.
Imrich Marinčák (vľavo) s Jánom Babjakom
Prešovský sobor
Imrich Marinčák bol pravdepodobne posledným žijúcim účastníkom Prešovského soboru, ktorý sa uskutočnil 28. apríla 1950. Na sobore bol prijatý manifest, podľa ktorého gréckokatolícka cirkev ruší jednotu so Svätou stolicou a jej veriaci sa „vracajú do lona“ pravoslávnej cirkvi. Po sobore boli tí, ktorí neprijali pravoslávie, prenasledovaní. Medzi najvýznamnejších postihnutých patrili biskupi Pavol Peter Gojdič a Vasiľ Hopko.
Prešovský sobor v sále Čierneho orla
Otec Vladimír Spišák
Zosnulý o. Vladimír Spišák sa narodil v rodine pravoslávneho duchovného. Študoval na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove. Po absolvovaní vojenskej služby bol ustanovený za duchovného správcu. Pod jeho vedením sa podarilo vybudovať nový chrám aj farskú budovu. Pôsobil aj ako člen eparchiálnej rady.
Spolupráca medzi cirkvami
V obci Stakčín slúžia traja duchovní z rôznych cirkví - pravoslávny kňaz Ján Gliganič, gréckokatolícky kňaz Peter Demjanovič a rímskokatolícky farár Allan Tomáš. Títo traja kňazi sú príkladom toho, že spolupráca medzi cirkvami je možná a prospešná. Spoločne organizujú plesy, vianočné koncerty, odpusty či posväcovanie požiarnej zbrojnice.
Gréckokatolícki veriaci zažili po nástupe komunistov ťažké časy. Chrám z druhej polovice 18. storočia museli v Stakčíne v roku 1957 zbúrať. Po páde komunistického režimu pribudol v roku 1994 gréckokatolícky kostol a v roku 1995 aj rímskokatolícky chrám.
Štatistiky v Stakčíne (2011)
V roku 2011 sa v Stakčíne k pravoslávnej cirkvi prihlásilo 1616 občanov, k rímskokatolíckej 381 a ku gréckokatolíckej 350.
| Cirkev | Počet veriacich |
|---|---|
| Pravoslávna | 1616 |
| Rímskokatolícka | 381 |
| Gréckokatolícka | 350 |
Otec Demjanovič zdôrazňuje, že vážiť si treba všetkých - či už sú členmi danej cirkvi, alebo nie. Model „všetci ostatní sú zlí“ je tou najhoršou voľbou.
Syndesmos
Syndesmos je medzinárodná pravoslávna kresťanská mládežnícka organizácia. Podporuje a radí miestnym pravoslávnym mládežníckym organizáciám a mládežníckym hnutiam, školám, venuje sa zvyšovaniu spolupráce a vzájomného vymieňania si poznatkov. Pomáha pri školení vedúcich, informuje a vychováva členov svojej organizácie.
Bratstvo pravoslávnej mládeže na Slovensku - SYNDESMOS je organizácia, ktorá má na Slovensku už dlhoročnú históriu a na základe skúsenosti pracuje s mládežou a pomáha tak pri jej dobrom a kresťanskom formovaní a začlenení mladých ľudí do života Cirkvi. Bratstvo je neziskovou organizáciou zaoberajúcou sa rôznymi formami práce s mládežou. Mladý človek v dnešnom globalizovanom svete má potrebu stretávať sa, duchovne sa posilňovať a vymieňať si skúsenosti s inými.
Za týmto účelom sú organizované pracovné a letné tábory, duchovné stretnutia, rôzne športové a zábavné akcie. Momentálne existuje na Slovensku niekoľko skupín, ktoré aktívne pracujú na Pravoslávnych cirkevných obciach.
Svätý Maxim Sandovič
Medzi mučeníkmi za sväté pravoslávie na Podkarpatí je v histórii 20. storočia zapísané na prvom mieste meno mučeníka Maxima Sandoviča. Jeho vrahom bol rakúsko-uhorský režim, pre ktorý boli pravoslávne ideály cudzie a ubíjajúce. Svjaščennomučeník Maxim Gorlický je symbolom mučeníctva Rusínov, trvajúcich na svojich tradíciách, milujúcich svoju rodnú zem a pravoslávie - vieru predkov.
Narodil sa 1. februára 1885 v lemkovskej dedine Ždyňa v rodine uniatského žalmistu Timoteja a Kristíny. Na základnú školu chodil v Jasle. Po ukončení gymnázia vstúpil do gréckokatolíckeho kláštora radu baziliánov v Krechowe, ale po troch mesiacoch kláštor opustil a odišiel do mužského pravoslávneho monastiera v Počajeve. Neskôr odišiel do duchovného seminára v Žytomíri. Svoj návrat k pravosláviu potvrdil aj ukončením seminára s vyznamenaním.
11. septembra 1911 bol vysvätený na kňaza a vracia sa do rodného kraja. V dedine Grab, uniatsky kňaz počas liturgie napomína veriacich, aby nepoužívali v modlitbách slová “vsich vás pravoslávnych christiján“ a nedávali si do matričných zápiskov a listov (rodný, krstný, sobášny, úmrtný) zapisovať slovo “pravoslávny“. Otec Maxim s radosťou prijíma prosbu veriacich z Grabu. Svoju prvú svätú liturgiu slúžil 2. decembra 1911 na radosť všetkých veriacich.
Jeho kňazská služba nebola ľahká a trvala necelé dva roky, pretože bola prerušovaná viacerými 48 hodinovými pobytmi vo väzení. Rakúsko - Uhorská monarchia videla v odrádzaní sa pravoslávia hrozbu pre bezpečnosť štátu. 28. marca 1912 je otec Maxim uväznený a následne deportovaný do Ľvova. V apríli 1914 sa začal proces, ktorý presiahol hranice všetkej čestnosti. Po vypočúvaní svedkov prišli na rad advokáti. Po dlhých obranných rečiach bol vyhlásený rozsudok, ktorý znel: “Všetci štyria sú jednohlasne zbavení viny a oslobodení od trestu“.
Po vypuknutí 1. svetovej vojny je znovu uväznený, no tentokrát vo väznici v Gorliciach. Taký istý osud postihol aj väčšinu obyvateľov jeho rodnej dediny Ždyňa, dokonca aj jeho blízkych, otca, matku, brata a ženu, ktorí boli obvinení z rusofilstva a údajnej náklonnosti k Rusku.
6. septembra 1914 je otec Maxim na nádvorí gorlického väzenia bez súdu a rozsudku, na rozkaz rotmajstra Dietricha z Linzu, zastrelený. Po vyvedení otca Maxima z cely, mu rotmajster Dietrich sňal kovový kňazský kríž a kriedou mu na reverendu nakreslil kríž. Na rozkaz, bolo z pušiek vystrelené. Po prvom výstrele, stihol ešte otec Maxim padajúc na zem, zvolať: “Nech žije ruský národ a pravoslávna viera“.
Ranený otec Maxim bol dobitý strelou z pištole do hlavy. Z väzenských okien sa na popravu pozerali aj väzni, medzi ktorými boli aj otec Timotej a jeho tehotná žena Pelágia. Jeho telesné pozostatky boli až v roku 1922 nájdené a jeho otcom Timotejom Sandovičom identifikované.
tags: #pravoslavny #tabor #presov