Slová "Na počiatku stvoril Boh nebo a zem" (Gn 1,1) otvárajú Sväté písmo a predstavujú základný kameň kresťanskej viery.
Michelangelo, Stvorenie Adama
Stvorenie nie je len aktom minulosti, ale základom všetkých spasiteľných Božích plánov a začiatkom dejín spásy, ktoré kulminujú v Kristovi. Kristovo tajomstvo zjavuje cieľ stvorenia: slávu nového stvorenia v Ňom.
Preto sa liturgia Veľkonočnej vigílie, oslavujúca nové stvorenie, začína opisom stvorenia. Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá, pretože sa dotýka základov ľudského a kresťanského života, odpovedajúc na otázky o pôvode, cieli a zmysle existencie. Tieto otázky o pôvode a cieli nemožno oddeliť, pretože majú rozhodujúci význam pre orientáciu a zmysel nášho života.
Boh Stvoriteľ: Trojjediný Boh v akcii
V prvých slovách Písma sa tvrdia tri veci: Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ. Nový zákon zjavuje, že Boh stvoril všetko skrze večné Slovo, svojho milovaného Syna. Viera Cirkvi takisto vyznáva stvoriteľskú činnosť Ducha Svätého: On je „Oživovateľ“, „Duch Stvoriteľ“, „Prameň všetkého dobra“.
Andrej Rubľov, Ikona Najsvätejšej Trojice
Stvoriteľská činnosť Syna a Ducha Svätého, neoddeliteľne jedna so stvoriteľskou činnosťou Otca, je jasne vyjadrená v pravidle viery Cirkvi: „Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľa Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice.
Božia sláva a slobodná vôľa
Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený.
Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote. Boh slobodne tvorí „z ničoho“.
Keďže Boh tvorí s múdrosťou, stvorenie je usporiadané. Stvorenie je stvorené vo večnom Slove a skrze večné Slovo, „obraz neviditeľného Boha“, je určené, adresované človekovi, Božiemu obrazu, povolanému k osobnému vzťahu s Bohom. Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť. Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka, ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré.
Príbeh o stvorení pre deti (Ako Boh stvoril vesmír!) | Biblické príbehy pre deti
Božia prozreteľnosť a naša zodpovednosť
Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela. Ale keďže je zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Boh nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Uznanie tejto úplnej závislosti od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody, radosti a dôvery.
Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania ku konečnej dokonalosti, ktorú mu určil Boh a ktorú má ešte len dosiahnuť. Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k tejto dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť. Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí, aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych.
Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva.
Od viery v Boha Stvoriteľa nemožno oddeliť pravdu, že Boh pôsobí v každom konaní svojich stvorení. Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo? Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla.
Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Ježiš Kristus nás povzbudzuje k synovskej odovzdanosti do prozreteľnosti nášho nebeského Otca. To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom.
Boh je Stvoriteľ. To znamená, že Boh nielenže stvoril svet, ale je aj vždy prítomný vo svojom stvorení a vždy tvorí. A preto je stvorenie znakom a prejavom Božej tvorivej lásky.
Ako poznávať Boha Stvoriteľa?
Svätý Augustín hovorí, že máme dve knihy k poznaniu Boha - Sväté písmo a knihu prírody. Obe máme čítať, výhodou druhej je, že si v nej môžu čítať všetci - aj negramotní - a je zadarmo. Pred ním to isté hovorí Kniha múdrosti aj Tomáš Akvinský či pápež František. Každý tvor je písmenom knihy. Biblisti sú voči Písmu tým, čím sú biológovia voči prírode. Oprašujú písmená, dávajú dohromady slová. My potom máme text čítať.
Rovnako, ako vidíte v strope Sixtínskej kaplnky Michelangela, jeho radosti, jeho bolesti, jeho citlivosť… Umenie prezrádza niečo dôležité o umelcovi. Nemusím vedieť, kto ten strop Sixtínskej kaplnky namaľoval, ale pochopím, že musel byť veľmi citlivý a mať veľkú predstavivosť. Príroda je umelecké dielo, za ktorým vidím umelca.
Augustín: „Bože, ty musíš byť krásny, lebo ona - príroda - je krásna. Boh miluje všetko, čo stvoril. Boh je Láska a nemá iný dôvod pre stvorenie ako Lásku. Toto vyplýva z Božej Zvrchovanosti. Boh netvorí z nutnosti ale slobodne. Ak je Boh Láska, tak jeho Slovo, skrze ktoré je všetko stvorené, je Vyznaním Lásky. Stvorenie je pozvané k Láske.
Boh nepotrebuje svet ku svojmu šťastiu, pretože je dokonale blažený Sám zo Seba. Boh chce stvorenie a nikdy to neodvolá, lebo Božie Slovo je nezrušiteľné. Láska je kľúčom k pochopeniu tajomstva stvoreného bytia. Je veľmi dôležité zabudovať túto pravdu o Božej Láske hlboko do svojho srdca, lebo ona nám zjavuje akú máme cenu v Božích očiach. Ak by sme neboli Bohom milovaní, aký zmysel by mal potom príkaz lásky k Nemu a náš zápas o priblíženie sa k nemu.
Človek - vrchol stvorenia
Sväté písmo nám zjavuje, že nie sme dielom náhody, ale rozumného zámeru Tvorcu a v každom okamihu sme predmetom jeho výchovy. Po stvorení Boh neponechal tvorstvo jeho osudu, ale v každej chvíli mu uchováva bytie, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Boh je zvrchovaným pánom svojho plánu, avšak k jeho uskutočneniu používa spoluprácu tvorov. To nie je známka slabosti, ale prejav veľkosti a dobroty Všemohúceho Boha.
Sv. Lev Veľký nás vyzýva: „Milovaní, stále „je zem plná Pánovej milosti“ a sama príroda, ktorá nás obklopuje je pre každého veriaceho školou úcty voči Bohu. Veď nebo i zem, more a všetko, čo je v ňom, ohlasujú dobrotu a všemocnosť svojho Pôvodcu. Ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží rozkaz, ale s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom. Boh na človeku bezprostredne pracuje. Pri pohľade na sebe musíme konštatovať, že sme geniálne skonštruovaní, ale sami sme sa neskonštruovali.
Každá bunka ľudského tela je nezrovnateľne lepšie zostrojená, než ten najmodernejší počítač. Každá bunka má v úžasne malom priestore, v stotine alebo dokonca v tisícine mm3 pamäť, knižnicu, programy, procesor a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže vytvárať a posielať kópie súborov a programov, ale dokonca dokáže pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je ako PC so schopnosťou reprodukcie. A v ľudskom tele sú tieto „bunky“ - „počítače“ navzájom prepojené sieťou zložitejšou než internet. Môžeme povedať spolu so žalmistom: „Ty si to bol, kto utvoril moje ľadviny, v živote mojej matky si ma utkal.“ (Ž 139,13)
Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Byť stvorený „na obraz Boží“ (Gn 1,26) teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Človek je milosťou a svojím predurčením povolaný do spoločenstva so svojím Stvoriteľom, aby mu odpovedal svojou vierou, nádejou a láskou a to za neho nemôže urobiť nikto.
Podľa sv. Františka „byť stvorený na Boží obraz a podobu“ znamená byť stvorený podľa osoby Krista, Bohočloveka, podľa jediného a pravého obrazu Neviditeľného Otca. Podľa nich je Boží obraz v človeku počiatočnou Božou stopou, ktorá je vlastná každému človeku a patrí k jeho podstate a preto nie je zničená ani hriechom. Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha svätého.
K. Rahner učí, že: „Prví ľudia boli stvorení s posväcujúcou milosťou, boli vybavení oným vnútorným, nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a činí ho účastným Božskej prirodzenosti a zameriava ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. U pôvodného človeka neexistoval „stav púhej prirodzenosti“. Preto sú celé dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom a to natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Pôvodná ľudská prirodzenosť je prirodzenosť bohočloveka.
Grécki otcovia hovorili často o tom, že sa Syn Boží stal človekom na zemi, aby človek mohol vstúpiť do sféry Božej. Výpoveď »Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom« patrila vo svojej dobe k najúčinnejším vyjadrením kresťanského posolstva. Všetko, čo Boh má, okrem identity bytia, prijíma ten, ktorý je milosťou zbožštený.« Všetko by sa mohlo javiť ako rečnícke preháňanie. ten, kto je hoden zbožšťujúcej milosti, nedostane od Boha »čiastku« alebo »niečo«, ale skutočne Jeho samého. Otcovia chápali účasť na Božom živote ako cieľ nášho bytia. Byť stvorený na Boží obraz a podobu Božiu znamená byť »vrhnutý« do stále dokonalejšieho pripodobnenie s Bohom. Kresťanské zbožštenie nie je ničím abstraktným, anonymným, ale je vo svojej konkrétnej realizácii tým, čo Pavol nazýva »účasťou na adopcii«. Zbožštenie nie je teda ničím iným než pravým »poľudštením«, obnovením človeka v jeho pôvodnej dôstojnosti, má svoje miesto v obnovení padlého človeka k jeho vrodenej dôstojnosti. Zbožštenie neruší dielo Stvoriteľa, ale dielo pokušiteľa. Toto nové - pretože obnovené a úplné realizované človečenstvo - je človečenstvom Slova, ktoré sa stalo človekom, a v tomto človečenstve je podľa Maxima zahrnutý celý nový človek. Jediná cesta ku zbožšteniu spočíva v stále hlbšom pripodobňovani Kristovi. Stáť sa »synmi v Synovi«: v tom spočíva zbožštenie. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša.
Bernardín Sienský tvrdí: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. Teraz ale sú prístupy, ktorými dospievame k tomuto životu, Kristové sviatosti, ktorými sa Kristovi začíname podobať. Vo svätých tajomstvách napodobňujeme Kristovo pochovanie a zvestujeme jeho smrť. Taký život vo sviatostiach formuje už nového človeka a dáva vzniknúť už tu na zemi zmyslom, ktoré umožňujú božský život zakúšať a vychutnávať.
Sv. Maxim vidí v láske silu, ktorá umožňuje, aby človek inkarnoval Boha v živote podľa Krista.
Zodpovednosť za stvorenie
Boh dal ľuďom možnosť, aby boli rozumnou a slobodnou príčinou k dokončeniu diela stvorenia tým, že budú zdokonaľovať jeho súlad k vlastnému dobru i k dobru svojich blížnych.
Dnes sa s veľkým záujmom hovorí o zachovaní stvorenia, ale oveľa menej, ba niekedy vôbec o samotnom Stvoriteľovi; je veľký záujem o stvorenie, ale nezáujem o Stvoriteľa. Hovoriť o Stvoriteľovi znamená, že by si ho mal poznať aj osobne. Ako ho môžeš poznávať? Napr. Boh sa so svojou stvoriteľskou mocou nikdy nestiahol od svojho stvorenia. Nekonečný Boh má stále aktívny vzťah so svojím dielom. Aký aktívny vzťah má so svojím stvorením - s človekom?
Zamyslime sa nad tým, ako využívame vytvorené veci. Zachádzame s nimi šetrne alebo žijeme spôsobom “po mne potopa“? Čo pre nás znamená, že máme chrániť zem a zachovať ju pre budúce pokolenie? Ktoré stvorené alebo človekom vytvorené veci nás zotročujú? Sme pozvaní stvorenie chrániť.