Pri písaní tohto textu začnem úvodom inšpirovaným Svätým písmom, ktoré udá primeraný tón. Z tohto východiska budem pokračovať v uvažovaní nad aktuálnou situáciou rodín, aby som zostal „nohami na zemi“. Potom pripomeniem niektoré základné prvky učenia Cirkvi ohľadom manželstva a rodiny, aby som tak vytvoril priestor pre dve centrálne kapitoly venované láske. Následne zdôrazním niektoré pastoračné prístupy, ktoré nám pomáhajú budovať trváce a plodné rodiny podľa Božieho plánu, a venujem jednu kapitolu aj výchove detí.
Kvôli bohatstvu dvoch rokov uvažovaní, ktoré priniesol postup synody, táto exhortácia rozličnými štýlmi rozoberá mnohé a rozmanité témy. To je dôvod jej nevyhnutného rozsahu. Neodporúčam preto všeobecné, unáhlené čítanie. Bude prospešnejšia - pre rodiny, ako aj pre pastoračných pracovníkov, ktorí sa venujú rodinám - ak ju budú trpezlivo prehlbovať, jednu časť po druhej - alebo ak v nej budú hľadať to, čo potrebujú pre jednotlivé konkrétne okolnosti. Je možné, že manželia sa nájdu predovšetkým vo štvrtej a v piatej kapitole, že pastorační pracovníci sa budú zaujímať najmä o šiestu kapitolu a že všetkých obzvlášť osloví ôsma kapitola.
Biblia je plná rodín, generácií, príbehov o láske aj o rodinných krízach hneď od prvej strany, kde na scénu vstupuje rodina Adama a Evy s bremenom násilia, ale aj so silou života, ktorý pokračuje (porov. Gn 4), až po poslednú stranu, kde sa píše o svadbe Nevesty a Baránka (porov. Zjv 21, 2. 9). Dva domy, ktoré Ježiš opisuje, postavené na skale alebo na piesku (porov. budeš šťastný a budeš sa mať dobre. Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov.
Prekročme teda prah tohto pokojného domu, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola. Uprostred nachádzame manželský pár - otca a matku - s celým ich príbehom lásky. Na nich sa uskutočňuje ten prapôvodný plán, ktorý Kristus intenzívne pripomína: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril?“ (Mt 19, 4).
Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia. Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (1, 27). K „Božiemu obrazu“ je prekvapujúco ako vysvetľujúca analógia priradený práve pár „muža a ženy“. Znamená to teda, že sám Boh je rozdelený na pohlavia alebo že ho sprevádza nejaká božská spoločníčka, ako verili niektoré staroveké náboženstvá? Samozrejme, že nie; veď vieme, s akou jasnosťou Biblia odmietla takéto presvedčenia, rozšírené medzi Kanaánčanmi vo Svätej zemi, ako modloslužobné.
Pár, ktorý miluje a plodí život, je skutočnou živou „sochou“ (nie tou zo skaly alebo zo zlata, ktorú Dekalóg zakazuje), schopnou znázorniť Boha Stvoriteľa a Spasiteľa. Plodná láska sa preto stáva symbolom intímnych Božích skutočností (porov. Gn 1, 28; 9, 7; 17, 2 - 5. 16; 28, 3; 35, 11; 48, 3 - 4). Rozprávanie Knihy Genezis, nasledujúce takzvanú „kňazskú tradíciu“, prelínajú viaceré genealogické postupnosti (porov. 4, 17 - 22. 25 - 26; 5; 10; 11, 10 - 32; 25, 1 - 4. 12 - 17. 19 - 26; 36): plodivá schopnosť ľudského páru je vskutku tou cestou, po ktorej napredujú dejiny spásy. Vo svetle sa plodný vzťah páru stáva obrazom na odhalenie a popísanie Božieho tajomstva, podstatného v kresťanskej vízii NajsvätejšejTrojice, ktorá v Bohu kontempluje Otca, Syna a Ducha lásky. Boh Trojica je spoločenstvom lásky a rodina je jeho živým odrazom. Slová Jána Pavla II. nám pomáhajú chápať: „Náš Boh vo svojom najintímnejšom tajomstve nie je osamelosťou, ale rodinou, keďže má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska. Táto láska v Božej rodine je Duch Svätý.“6 Rodina nie je čosi cudzie samotnej božskej podstate.7 Tento trinitárny aspekt páru má nové vyjadrenie v pavlovskej teológii, keď Apoštol dáva pár do vzťahu s „tajomstvom“ jednoty medzi Kristom a Cirkvou (porov.
Ježiš nás však vo svojej úvahe o manželstve odkazuje aj na ďalšiu stránku Knihy Genezis - na druhú kapitolu, kde sa nachádza veľkolepý portrét páru s jasnými detailmi. Vyberieme si z nich len dva. Prvým je nepokoj človeka hľadajúceho „pomoc, ktorá mu bude podobná“ (v. 18. 20), schopná rozriešiť samotu, ktorá ho vyrušuje a ktorá sa nedá utíšiť blízkosťou zvierat ani všetkého stvorenia. - oči v očiach -, čo aj v mlčanlivom dialógu, lebo v láske je ticho často výrečnejšie než slová. Je to stretnutie s tvárou, „ty“, ktoré odráža Božiu lásku a je darovaným bohatstvom - „je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa [muž] pokojne opiera“ (Sir 36, 26), ako hovorí biblická stať.
Z tohto stretnutia, ktoré uzdravuje samotu, pramení plodenie a rodina. Toto je druhý detail, ktorý môžeme zdôrazniť: Adam, ktorý je aj človekom všetkých čias a všetkých oblastí našej planéty, je spolu so svojou ženou pôvodcom novej rodiny - ako opakuje Ježiš, keď cituje Knihu Genezis: „Pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19, 5; porov. Gn 2, 24). Sloveso „pripútať sa“ v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk, fyzické a vnútorné primknutie, a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: „Moja duša sa vinie k tebe“ (Ž 63, 9), spieva modliaci sa. Evokuje to manželskú jednotu nielen v jej pohlavnom a telesnom rozmere, ale aj v slobodnom darovaní lásky.
Pozrime sa na spev žalmistu. Objavujú sa v ňom - v dome, kde muž a jeho žena sedia pri stole - deti, ktoré ich obklopujú ako „mládniky olivy“ (Ž 128, 3), plné energie a vitality. Ak rodičia sú základom domu, deti sú „živé kamene“ rodiny (porov. 1 Pt 2, 5). Je významné, že v Starom zákone slovo, ktoré sa najčastejšie objavuje po Bohu (YHWH, „Pán“), je práve „syn“ (ben), teda výraz, ktorý odkazuje na hebrejské sloveso s významom „budovať“ (banah). Preto Žalm 127 oslavuje dar detí obrazmi vzťahujúcimi sa tak na budovanie domu, ako aj na spoločenský a obchodný život, ktorý sa uskutočňoval pri bráne mesta: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú [...]. Hľa, Pánovým dedičným darom sú jeho synovia, jeho odmenou je plod lona. Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet. Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne“ (v. 1. 3 - 5).
Do tejto perspektívy môžeme zasadiť aj ďalší rozmer rodiny. Vieme, že v Novom zákone sa hovorí o „cirkvi, ktorá sa stretá v dome“ (porov. 1 Kor 16, 19; Rim 16, 5; Kol 4, 15; Flm 2). Životný priestor rodiny sa mohol premeniť na domácu cirkev, domáci chrám, na sídlo Eucharistie, prítomnosti Krista sediaceho pri tom istom stole. Nezabudnuteľná je scéna vykreslená v Zjavení apoštola Jána: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3, 20). Tak sa zobrazuje dom, ktorý vo svojom vnútri ukrýva Božiu prítomnosť, spoločnú modlitbu, a teda aj Pánovo požehnanie. O tom sa hovorí v Žalme 128, ktorý sme vzali za základ: „Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona“ (v. 16. Biblia považuje rodinu aj za sídlo katechézy detí.Toto žiarilo v opise veľkonočného slávenia (porov. Ex 12, 26 - 27; Dt 6, 20 - 25) a následne bolo podrobne znázornené v židovskej haggade, teda dialogickom rozprávaní, ktoré sprevádza obrad veľkonočnej večere. Navyše žalm vyzdvihuje ohlasovanie viery v rodine: „Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil. Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom; majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia. Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom“ (78, 3 - 6). Teda rodina je miestom, kde sa rodičia stávajú prvými učiteľmi viery pre svoje deti. Je to „remeselná“ úloha, z osoby na osobu: „A keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta [...], odpovieš mu...“ (Ex 13, 14).
Rodičia majú povinnosť s vážnosťou napĺňať svoje poslanie vzdelávať, ako často učia mudrci Biblie (porov. Prís 3, 11 - 12; 6, 20 - 22; 13, 1; 22, 15; 23, 13 - 14; 29, 17). Deti sú povolané prijať a praktizovať prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ (Ex 20, 12), v ktorom sloveso „ctiť“ znamená uskutočňovať rodinné a spoločenské úlohy v ich plnosti, nezanedbávať ich s výhovorkami na náboženské dôvody (porov. Mk 7, 11 - 13).
Evanjelium nám pripomína aj to, že deti nie sú majetkom rodiny, ale majú pred sebou svoju osobnú cestu života. Ak je pravda, že Ježiš sa predstavuje ako vzor podriadenosti svojim pozemským rodičom, lebo im bol poslušný (porov. Lk 2, 51), je tiež isté, že ukazuje, že životné rozhodnutie dieťaťa a jeho kresťanské povolanie si môžu vyžadovať odstup - na uskutočnenie jeho zasvätenia sa Božiemu kráľovstvu (porov. Mt 10, 34 - 37; Lk 9, 59 - 62). Navyše on sám ako dvanásťročný odpovedá Márii a Jozefovi, že má dôležitejšiu úlohu, ktorú musí splniť mimo svojej historickej rodiny (porov. Lk 2, 48 - 50). Vyzdvihuje preto nevyhnutnosť iných, hlbších väzieb aj v rámci rodinných vzťahov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Okrem toho v pozornosti, ktorú venuje deťom - v spoločnosti starovekého Blízkeho východu pokladaným za subjekty bez vlastných práv a súčasť rodinného majetku - Ježiš zachádza až tak ďaleko, že ich dospelým predstavuje temer ako učiteľov pre ich jednoduchú a spontánnu dôveru voči druhým: „Veru hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.
Idyla predstavená v Žalme 128 nevyvracia trpkú realitu, ktorá poznačuje celé Sväté písmo. Je ňou prítomnosť bolesti, zla, násilia, ktoré trýznia život rodiny a jej intímne spoločenstvo života a lásky. Nie bez dôvodu je Kristova reč o manželstve (porov. Mt 19, 3 - 9) vložená do dišputy o rozvode.
Cesta utrpenia a krvi prechádza cez mnohé stránky Biblie, od bratovražedného násilia Kaina voči Ábelovi; od rozličných hádok medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba: „Mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili. [...] Môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham“ (Jób 19, 13. 21. Sám Ježiš sa rodí v skromnej rodine, ktorá čoskoro musí utiecť do cudzej zeme. Vstupuje do Petrovho domu, kde leží chorá svokra (porov. Mk 1, 30 - 31); nechá sa zapojiť do drámy smrti v dome Jaira a v dome Lazára (porov. Mk 5, 22 - 24. 35 - 43; Jn 11, 1 - 44); počúva zúfalý plač naimskej vdovy nad jej mŕtvym synom (porov. Lk 7, 11 - 15); prijme prosbu otca epileptického chlapca v malej dedinke na vidieku (porov. Mk 9, 17 - 27). Stretáva sa s mýtnikmi Matúšom a Zachejom v ich domoch (porov. Mt 9, 9 - 13; Lk 19, 1 - 10) a tiež s hriešnikmi - ako so ženou, ktorá vojde do domu farizeja (porov. Lk 7, 36 - 50). Pozná úzkosti a napätia rodín a vkladá ich do svojich podobenstiev: od synov, ktorí odchádzajú z domu hľadajúc dobrodružstvo (porov. Lk 15, 11 - 32), po neposlušných synov s nevysvetliteľnými spôsobmi správania (porov. Mt 21, 28 - 31) alebo obete násilia (porov. Mk 12, 1 - 9). Stará sa o svadbu, ktorej hrozí, že skončí trápne pre nedostatok vína (porov. Jn 2, 1 - 10) alebo pre neprítomnosť pozvaných hostí (porov. Mt 22, 1 - 10), a pozná aj skľúčenosť zo straty mince v chudobnej rodine (porov.
Na začiatku 128. žalmu je otec predstavený ako robotník, ktorý sa prácou svojich rúk môže postarať o fyzický blahobyt a pokoj svojej rodiny: „Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre“ (v. 2). To, že práca je základnou súčasťou dôstojnosti ľudského života, možno dedukovať už z prvých strán Biblie, kde sa hovorí, že Boh vzal „človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15).
Práca zároveň umožňuje aj rozvoj spoločnosti, obživu rodiny a tiež jej stabilitu a plodnosť: „Aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov“ (Ž 128, 5 - 6). V Knihe prísloví sa predstavuje úloha matky rodiny, ktorej práca je opísaná vo všetkých každodenných konkrétnostiach: zasluhuje si pochvalu manžela i detí (porov. 31, 10 - 31). Aj apoštol Pavol bol hrdý na to, že žil bez toho, aby bol na ťarchu druhým, pretože pracoval svojimi rukami a tak si zabezpečoval obživu (porov. Sk 18, 3; 1 Kor 4, 12; 9, 12). Bol taký presvedčený o potrebe práce, že ustanovil pre svoje spoločenstvá železnú normu: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10; porov.
Na základe týchto vyjadrení je pochopiteľné, že nezamestnanosť a neistota práce spôsobujú utrpenie, ako to možno zaznamenať v Knihe Rút a ako to pripomína aj Ježiš v podobenstve o nádenníkoch, ktorí posedávajú v nútenej nečinnosti na námestí obce (porov. Mt 20, 1 - 16), alebo ako to on sám zažíva, keď ho obkolesujú chudobní a hladní.
Nemôžeme zabudnúť ani na degeneráciu, ktorú hriech vov... Som veriaca a myslela som si, ze budem cakat do svadby. Avsak teraz (24 rokov) som si povedala, ze som cakala dost dlho, dlhsie ako vacsina veriacich zien, ktore poznam, a mala som sex s muzom, ktory sa mi paci. Pravdepodobne to nebude muz, ktoreho si raz vezmem, proste som mala sex, chcela som vidiet anatomiu muza nazivo a lakalo ma to vyskusat si to. Stratila som trpezlivost, za moje dlhorocne cakanie mi panbozko neposlal z neba ziadneho princa na bielom koni, a tak som si povedala, ze kaslem na to, zbytocne cakat. Veriace zeny, ako ste to mali vy? Preco ste sa rozhodli necakat do svadby? Ked som bola mlada, vsetky veriace kamaratky vraveli ze budu cakat, teraz väcsina z nich to ma za sebou,.
Myslíte si, že je to bójka, čo vás drží nad vodou a ono je to olovená guľa. Tak nejako vidia po čase svoje manželstvo niektoré šťastne opustené exmanželky.Múdri ľudia hovoria, že kríza nie je koniec sveta, ale príležitosť. A taký rozvod (alebo aspoň odlúčenie), to je veru kríza ako mraky, v ktorej múdre a šikovné ženské nájdu príležitosť svojho života. Čakať na to, že sa raz všetko na dobré obráti, lebo sa vám jedného dňa prihodí niečo strašne dobré, nečakané a pozitívne, to prenechajte mladším a naivnejším. Vám musí stačiť, že sa stane NIEČO. Väčšinou to dlho visí vo vzduchu a nevyzerá to ani dobre, ani pozitívne. Na prvý pohľad.Zubami - nechtamiTak sa držíme svojich istôt - nech sú akejkoľvek (ne)kvality - ako o život. Lebo vyskakovať z rozbehnutého vlaku, v ktorom to síce strašne smrdí, sedadlo nás tlačí a nedá sa tam dýchať - na to sme mali „gule“, keď sme boli mladé, nezávislé, bezdetné a presvedčené, že všetko máme pred sebou a že to určite dobre dopadne. Síce deň za dňom myslíme na to, že by bolo treba rýchlo vystúpiť, lebo cesta je ukrutná a cieľová stanica v nedohľadne. A hoci už visíme na tom poslednom schodíku, stále sa bojíme pustiť a zoskočiť, lebo poučené kadečím si vieme živo predstaviť všetko zlé, čo sa môže stať. Že pri tom skoku môžeme poľahky polámať väzy sebe aj tým nezaopatreným osobám s našou DNA, ktoré berieme so sebou. Katastrofické scenáre - to je naša parketa. Keď nás však niekto postrčí, chvíľu možno bezhlavo padáme, no v jednom momente sa pád zmení na let - spočiatku nekoordinovaný, ale to doladíme.
Jedna naša kamarátka na podobných stránkach raz napísala, že ženský pud sebazáchovy by sa mal vedecky skúmať, lebo je to jedna z najväčších síl na svete (parafrázujeme). Keď od nej pred pár rokmi odišiel muž a nechal jej na krku dve drobné deti a dom so šialenou hypotékou, onemeli sme od hrôzy všetky naokolo a každá v tej chvíli asi ďakovala bohu, že nie je v jej koži. Zrejme rovnako ako ona sme boli presvedčené, že to sa nedá zvládnuť a že ju čaká už len chudoba, beznádej, dvojgarsónka a rožok s bambinom ako slávnostný obed. Lenže zúfalá baba vo voľnom páde chytí za nohu aj vrabca, čo letí okolo, aby si zachránila holý život. Kamoška stavila vabank na prvé, čo jej napadlo - niečo, čo pôvodne vyzeralo ako milý a perspektívny koníček popri pohodlnom zabezpečenom živote - a urobila z toho biznis. Ale aký! Zaplnila dieru na trhu a dnes je ťažko za vodou. Nepochybujeme o tom, že by to časom rozbehla tak či tak, lebo ambície a talent jej nikdy nechýbali. Ale či by to bolo v takej intenzite, to si dnes netrúfa povedať asi ani ona sama. Lebo každý človek má iné nasadenie, keď niečo môže urobiť, a celkom iné, keď jednoducho musí.V hlavnej úlohe JAPohnutá doba nám za posledné roky do blízkeho okolia vyvrhla viac rozvedených kamarátok, ako by bolo milé. A boli veru časy, keď sme úprimne poľutovali každú jednu z nich, lebo žiadna si to nezaslúžila. Haha, čas a uhol pohľadu robia divy. Dnes neľutujeme žiadnu ani náhodou a ako fakt dobré kamarátky zo srdca vyhlasujeme, že si to zaslúžili. Žiť zas život po svojom. Nehrať večne druhé husle a nečakať na Godota, ktorý aj tak nepríde. „Ja som žila jeho život,“ znie v rôznych obmenách, keď ešte zriedka príde reč na ich život pred rozvodom. Skvelých báb, čo ticho pochodujú v tieni svojich mužov, chodí po svete stále neúrekom. Tá obrovská miera slobody, ale aj zodpovednosti každú najprv zaskočí a chvíľu to trvá, kým sa naučia s ňou zaobchádzať. Nie je to tak, že jeden deň si pánko pobalí kufre a od zajtra si žijete „dínomdánom ruka hore“. Kdeže. Byť na všetko sama je poriadny náklad. Ale každé ráno treba vstať a fungovať a ony vstanú a fungujú, až zrazu zistia, že to zvládajú. Síce občas s jazykom na kolenách, ale predsa. So zodpovednosťou prichádza aj odvaha a rozhodnosť robiť veľké a nové veci. Pre všetky to nie je až taká zmena - život s naplno vyťaženým mužom vás naučí, že sa aj tak musíte rozhodovať a zaobísť bez neho. Rozchodom však odpadá povinnosť všetko si nechať schváliť a operatívne sa v každej hodine prispôsobovať. A sú tu ďalšie príjemné bonusy - čas len pre seba. „Nikdy predtým sa deťom nevenoval tak ako po rozvode,“ to je tiež jeden spoločný postreh bývaliek o bývalých. Kým majú muži svoje deti papierovo pod vlastnou strechou, ani im nepríde, že ich vidia pár hodín týždenne a cez prázdniny si na ne nájdu ledva jeden víkend. Ale zato po rozvode sú to samé víkendy v Disneylande, veľkonočné lyžovačky a exotické dovolenky. Chvalabohu - pre deti aj pre ich mamy. „Po trinástich rokoch som znova poznala, čo je to mať voľný víkend. Nevariť, neupratovať, nestarať sa o nikoho, len o seba,“ vraví jedna z mnohých rozvedených mám. „Prvé dni bez detí som niesla hrozne ťažko, zatvorená doma som plakala, nedvíhala telefóny a nechcelo sa mi ani žiť. Dnes už to beriem s rezervou, inak to nebude, nemá zmysel sa týrať. Už viem, čo so svojím časom a naplno si ho užívam.“ Vedeli by ste si predstaviť, čo by ste robili, keby ste mohli robiť naozaj, čo sa vám zachce? Dana si napríklad kúpila lyžiarsky výstroj - prvýkrát po 15 rokoch. Najprv sebe, potom deťom. Celú sezónu lyžujú, kde sa dá, od Jasnej po Alpy. „Čo vymýšľaš, veď my nelyžujeme!“ komentoval to na začiatku celkom vážne jej bývalý. No „my“ už robíme veľa vecí inak, bejby!Choď a presvedč sa!Nechápte nás zle, netvrdíme, že to, čo každej poriadnej žene chýba ku šťastiu je rozvod. Ani ženy, o ktorých bola reč, ho nepovažujú za najväčšie terno svojho života. To rozprávkové „žili spolu šťastne, až kým nepomreli“ máme zakódované v hlavách a keď to nevyjde, zanechá to v nás doživotný pocit krivdy a sklamania. Väčšina z nich by radšej zostarla v pokoji a láske s mužom, ktorého si brali na celý život. Ale nie s tým, ktorým sa stal, kým ich opustil. Nie každému vzťahu je súdené doživotie, šťastie je prchavé a život prináša veci, ktoré, skrátka, všetko menia. K dobrému i zlému. Aj po rozvode. Je hlúpe myslieť si, že s manželstvom sa skončí všetko. Že vás už nič pekné nečaká. Naopak, útrpným predlžovaním vzťahu, v ktorom už dlho nikto nie je šťastný ani spokojný, sa len oberáte o prekvapenia, čo poletujú vesmírom. Ak ste už skúšali všeličo (a sme tiež ženy, tak vieme, že ste skúšali), ak nepomohla párová terapia, kartárky, zaklínadlá ani tantrický sex, tak už asi naozaj nepomôže nič. Zázraky sú vypredané. Keď si chlap myslí, že za plotom je tráva zelenšia, treba ho nechať, nech sa presvedčí. Hoci oňho stále stojíte. Medzi nami, asi nič nie je odpudzujúcejšie ako zúfalé volanie v každom geste „neopúšťaj ma, čo budem ja úbohá robiť...?!!!“. Zato pokojné „Keď myslíš, tak choď“ by ho mohlo aj pribrzdiť. Možno musí prísť o to, čo má, aby to vedel doceniť. A po čase vám zas zaklope na dvere, nech ho pustíte dnu.
Názory a argumenty pre a proti predmanželskému sexu
Je predmanželský sex hriechom? Ale ved ak je to z lásky...
Pár, ktorý žije pravidelným sexuálnym životom pred manželstvom a nevidí v tom nič zlé, vyjadruje, že nerozumie významu sexuality a manželstva. Takýto pár pravdepodobne nikdy nepochopí dôležitosť manželského zväzku. Svoj vzťah zredukujú iba na kus papiera - „sobášny list“ - a budú pokračovať v pohlavnom živote tak, ako to robili predtým.....Namiesto škatuľkovania pohlavného styku na predmanželský verzus postmanželský je vhodnejšie hovoriť o manželskom a nemanželskom sexe. Nezosobášení ľudia nemôžu mať manželský pohlavný styk. Nemôžu vyjadriť svoje manželské sľuby, nemôžu obnoviť svoje sobášne sľuby. Blázon je, kto čaká od Boha odpoveď.