Žalm 42 a 43 tvoria jeden celok. Tento žalm je opisom dramatického vnútorného zápasu človeka, ktorý sa vo svojej ťažkej životnej situácii zmieta medzi beznádejnosťou a nádejou.
Žalm ani po tisícročiach nestratil nič zo svojej aktuálnosti, lebo podobné vnútorné boje prežívajú aj dnes mnohí ľudia. Tým, ktorí sú v podobnej situácii, pomáha tento žalm pochopiť, čo sa to v ich srdci vlastne odohráva - už to je veľká pomoc, keď človek začína lepšie rozumieť sebe samému. Cenné je aj vyústenie, ku ktorému dospel ten vnútorný zápas opísaný v žalme, keď nad beznádejnosťou zvíťazila nádej, istota, že Pán Boh pomôže, že ho zachráni.
Nedá sa presne zistiť, v čom spočívalo životné ohrozenie človeka, ktorý napísal tieto slová. Mohlo ísť o ťažkú chorobu, ktorá ohrozovala jeho život. Poukazujú na to slová o smrteľných mukách v jeho kostiach. Iní poukazujú na slová: „Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného!“ a myslia si, že ten človek bol obklopený nepriateľmi, ktorí ho mali v moci, a on nenachádzal obranu proti nim.
Nevadí, že nemáme presnú informáciu o jeho konkrétnom utrpení. To nám umožňuje vztiahnuť tento žalm na najrozličnejšie situácie utrpenia, do ktorých sa človek môže dostať. Každý, kto je uprostred problémov, ťažkostí, trápenia, môže do tohto žalmu dosadiť seba, čítať si ho a meditovať ako svoj osobný žalm.
K jeho ťažkej situácii patrí aj to, že nie je na domácej pôde, ale kdesi ďaleko od domova. Hovorí: „Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba z krajiny Jordánu a Hermónu, z vrchu Micár.“ To miesto sa nedá síce presne lokalizovať, ale ide zrejme o nehostinné pohorie kdesi na severe, pri prameňoch Jordánu. Nehostinné prostredie pripomínajú aj slová o hukote vodopádov: „Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov; prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny.“ Alebo to môžu byť obrazné slová o tom, že sa cíti ako neuniknuteľne zasiahnutý veľkou vodou, záplavami.
Vo svojom vnútornom zápase je sám; nemá nikoho, kto by ho potešil, povzbudil, kto by bol ochotný spolu s ním niesť jeho bremeno. Naopak, nepriateľsky naladení, zlomyseľní ľudia, ktorí vidia jeho biedu, sa škodoradostne, ironicky vysmievajú z jeho viery a dôvery v Boha. „Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?“ „Za smrteľných múk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh?“ Vlastné vnútorné pochybovačné myšlienky a vonkajšie posmešné poznámky sa spájajú a vyvolávajú veľkú tieseň v jeho duši.
Výsmech z dôvery v Pána Boha sa neraz ozýva aj dnes. Pri pohľade na utrpenie veriaceho človeka sa často ozývajú zlomyseľné poznámky: Kdeže je ten jeho Boh, keď mu nepomôže? Akú cenu má jeho viera v Boha? Akú cenu majú jeho modlitby?
Bolesť tohto zasiahnutého človeka nachádza svoj výraz aj vo vyčítavých slovách modlitby na adresu Pána Boha: „Hovorím Bohu, svojej skale: Prečo si zabudol na mňa? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?“ „Lebo Ty, Bože môj, si mojím útočiskom; prečo si ma zavrhol? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom?“ K vážnosti biblického chápania modlitby patrí aj to, že trpiaci človek má odvahu vysloviť v modlitbe na Božiu adresu aj takéto otázky.
Nachádzame ich aj na iných miestach, najmä v knihe Žalmov a v knihe Jób. Uvedieme aspoň niektoré príklady: „Ó Hospodine, prečo stojíš zďaleka, skrývaš sa vo chvíľach súženia?“ „Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať predo mnou svoju tvár?“ „Dokedy mám nosiť starosť v duši? Dokedy sa bude nepriateľ môj vypínať nado mnou?“ Tieto biblické príklady dávajú aj nám odvahu vysloviť v modlitbách podobné otázky. Otázky, pravdaže, nie sú jediné modlitebné slovo.
V prečítanom žalme sú okrem otázok úpenlivé prosby: „Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného!“ Aký je význam týchto modlitebných prosieb? Sú protiváhou proti vlastným pochybnostiam. Sú protiváhou proti ironickému výsmechu zo strany druhých ľudí. Sú vyústením vyčítavých otázok na Božiu adresu. Sú vyjadrením presvedčenia, že opravdivé riešenie ťaživej situácie môže priniesť len Pán Boh. Ak on nepomôže, nepomôže nik. Ak on pomôže, zamĺknu pochybnosti, zamĺkne ironický výsmech a nastane pokoj.
Preto sa ten človek v žalme s celou silou duše obracia na Neho. Preto sa nám treba s celou silou duše obracať s modlitbou na Neho, nášho Pána Boha.
Modlitba o pomoc je spojená s nekonečnou túžbou po Božej blízkosti. Táto veľká túžba je vyjadrená obrazom, od ktorého silnejší by bolo ťažké nájsť. „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?“ Po vodných bystrinách dychtí a reve vysmädnutý jeleň, ktorý je na konci svojich síl. Ak v krátkom čase nenájde čerstvú vodu, odpadne od smädu. Takto veľmi túži po Božej blízkosti ten vysilený človek, keď cíti, že je už na konci svojich síl. Božiu blízkosť potrebujeme vždy, ale nie vždy si to jasne uvedomujeme. Až v utrpení, neraz až v extrémnom utrpení, keď sme na samej hranici, sa nám otvárajú oči pre poznanie, ako nevyhnutne potrebujeme blízkosť Pána Boha. Toto poznanie je jedna z pozitívnych stránok utrpenia. Na toto poučenie by sme nemali zabudnúť ani potom, keď sa utrpenie pominie.
Zvládnuť ťažkú situáciu tomu človeku pomáhalo aj to, čo by sme mohli nazvať železnou duchovnou zásobou. V žalme vidíme, že on môže načrieť do svojho duchovného bohatstva, ktoré si nazbieral v minulosti. „Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom.“ Spomienka na mnohonásobnú účasť na službách Božích spolu s mnohými inými rovnako veriacimi ľuďmi je pre neho pevným bodom a svetlom, ktoré si z minulosti prináša so sebou.
K jeho železnej zásobe patria skúsenosti, ktoré mal už v minulosti vo vzťahu s Hospodinom. Vyjadruje ich slovami: „Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba k Bohu môjho života.“ Je to spomienka a zároveň túžba. Spomienka, ktorá je pre neho uprostred ťažkostí oporným bodom, a je to túžba, že zas príde doba, keď bude môcť pokračovať v tom, čo sa z minulosti dokázalo ako také cenné. Aj táto túžba nachádza v žalme svoje vyjadrenie: „Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj!“
Skúsenosť tohto človeka je pre nás poučením a aj nás zaväzuje. Je dôležité takto si budovať duchovnú železnú zásobu, aby sme z nej mohli stále žiť, a aby sme z nej mohli čím viac čerpať v ťažkých obdobiach a chvíľach, keď cítime, že je ohrozené celé naše bytie.
Dramatickosť vnútorného zápasu tohto človeka je v žalme vyjadrená trojnásobným refrénom: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“ Tu sa spomínajú dva protikladné vnútorné postoje. Na jednej strane veľká stiesnenosť, až zúfalstvo, na druhej strane nádej v záchranu. Trojnásobným opakovaním je naznačené, že ten človek vo svojom vnútri mnohokrát prešiel od jedného postoja k druhému, od zúfalstva k nádeji, od nádeje k zúfalstvu, potom zas k nádeji. Ceníme si reálnosť tohto opisu.
Veď práve tak to býva aj s nami. Koľkokrát prechádzame od jednej krajnosti k tej druhej, a potom zase späť. Ako sa to skončí? Víťazstvom ktorého postoja? V žalme je odpoveď na túto otázku jednoznačná. „Čakaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“ Nehovorí sa konkrétne o tom, ako sa skončí jeho vonkajšia situácia. Ale zásadným spôsobom je tu vyjadrená istota, že Boh ho privedie k takému riešeniu, že nakoniec bude mať dosť a dosť dôvodov vzdávať mu vďaku z celého srdca.
To je krásna predloha, ako sa môžu a majú končiť aj naše vnútorné zápasy: Vždy by mali vyústiť do istoty: Som v Božích rukách, Boh sa ma nevzdá, Boh ma neopustí, Boh mi pomôže.
Platnosť a trvalú aktuálnosť tohto žalmu jedinečným spôsobom potvrdil náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Bol obklopený nepriateľmi a nebolo nikoho, kto by sa ho zastal. Ostal celkom sám, opustený, ale aj napriek svojej opustenosti ľuďmi cítil blízkosť nebeského Otca. Sám o tom povedal: „Ajhľa, prichádza hodina a (už) prišla, že sa rozpŕchnete každý svojou stranou a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou.“ Ironicky sa vysmievali z jeho dôvery v nebeského Otca: „Dúfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som!“ Zakúsil aj horkosť otázky formulovanej v 22. žalme: „Bože môj, Božej môj, prečo si ma opustil?“ Nakoniec však napriek tomu všetkému odchádzal zo sveta so slovami plnými dôvery: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Nádej vyjadrená v slovách 42. a 43. žalmu sa jedinečným spôsobom splnila a potvrdila v Jeho vzkriesení.
Vo veľkonočnom žalme ďakuje cirkev za toto jedinečné víťazstvo: „Ďakujem Ti, že si ma vyslyšal a bol si mojou záchranou. Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným. Pochádza to od Hospodina, je to div v našich očiach.
Zdá sa ti, že blúdiš v tmavom tuneli? Možno necítiš Božiu blízkosť a máš dojem, že na teba Boh zabudol. On ťa však uisťuje, že ťa nikdy neopustí ani nezanechá!
Aj Jób sa cítil ubolený, nevypočutý, opustený. Podstupoval tie najťažšie skúšky v živote: prišiel o svoj majetok, zdravie, ba aj o svoje deti! Zastav sa a zamysli sa: Aká by bola tvoja reakcia? Jób nechápal, prečo sa tak deje, ale odmietol preklínať Boha.
Pýta sa, či len dobré má prijímať od Boha a zlé nie? Napriek tým najväčším tragédiám, aké môžu človeka postihnúť, Jób chváli Boha: „Nahý som vyšiel z lona svojej matky a nahý sa ta vrátim. Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1,21)
Jób nevedel, prečo tak náhle prišiel o všetko, čo mal a čo miloval. Aj on kládol Bohu otázky, že prečo ho tak ranil a nezastavil zlo, ktoré sa udialo. Napokon však uznal, že Boh môže všetko a že uskutoční svoje zámery. Niekedy im nemusíme plne rozumieť a nemusia sa nám páčiť. Ale vieme, že všetky veci slúžia na naše dobro, ak milujeme Boha.
„Pane, daj mi vidieť svoju veľkosť a svoj majestát. Viem, že na mňa nezabúdaš, aj keď prežívam ťažké veci. Chcem veriť, že si pri mne a vedieš ma. Ty vidíš ďalej ako ja a vieš, čo je pre mňa najlepšie. Verím, že to, čo sa deje v mojom živote, použiješ na moje dobro.
Ako zistiť, či vás BOH odrezal??😰
Sion v Starom Zákone
Židovské náboženstvo je jediné, ktoré je viazané na región, zem, mesto Jeruzalem, vrch Sion a Chrámovú horu. Samotný vrch Sion je považovaný za najdôležitejší z vrchov Izraela a vďaka nemu je celé mesto i oblasť považovaná za posvätnú. Vrchy Sion a Moria tvoria základ sveta, lebo podľa Talmudu bol vo svätyni svätých na vrchu Morja „kameň z čias skorších prorokov, zvaný založenie“, ktorý sa chápe ako základný kameň, z ktorého sa rozrástol svet. Môže to značiť aj patriarchov, ktorí sú dodnes základom viery, ktorá stojí pevne ako vrch.
Jeruzalem je osobitným objektom lásky Boha, ktorý si toto miesto vyvolil pre svoje prebývanie. „Brány Siona“, to značí brány spravodlivosti (Ž 118,19), sú metaforou pre vstup do sveta, kde vládne poriadok stanovený Pánom, a preto sa otvárajú len pre toho, kto má ruky nevinné a srdce čisté (Ž 24,4). „To najslávnejšie, čo sa mohlo v meste povedať, bolo Božie meno, vyslovované priamo a v celej jeho sláve.“ (MidrTeh)
Nachádzame sa v dobe Babylonského exilu a Izraeliti sa cítia opustení a zabudnutí Bohom. Paradoxom je, že Izaiáš začína svoje proroctvo opačným tvrdením: „Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa.“ (1,4) V prvom rade je to Izrael, kto opúšťa Boha. Slovo „zabudnúť“ sa v týchto dvoch krátkych veršoch nachádza štyrikrát. Rečníckou otázkou sa chce povedať, že je dosť nepravdepodobné a neprirodzené, aby matka zabudla na dieťa, ktoré dojčí. Boh je vo vzťahu k Izraelu viac ako matka; on nezabudne. Napriek tomu sa spoliehame, aj na Božie zabúdanie.
Ježiš sa na kríži modlí slová Žalmu 22: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Toto zvolanie v najväčšej núdzi je súčasne istotou božskej odpovede, istotou spásy - nie len pre Ježiša samotného, ale pre „mnohých“.
Žalm upriamuje pozornosť na dôležitú eschatologickú perspektívu, keď v podstate predpovedá, že Pán ukončí nepriateľstvo medzi národmi, no nie skrze nejaký ničivý zásah proti nim, ale práve tým, že sa im dá spoznať ako Boh všetkých. Miestom ich spoločnej oslavy Boha sa stane posvätný vrch Sion, miesto, ktoré si Pán vyvolil.
Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona?
Prorok teda o Sione uvažuje ako o opustenej žene, ponechanej svojím manželom v ťažkostiach. Obraz Boha ako „ženícha“ svojho ľudu je v Starom Zákone rovnako - ak nie viac - častý ako obraz Boha ako Pastiera. Obidva tieto obrazy sú však akoby prekonané novým, dovtedy nevídaným obrazom Boha ako milujúcej matky. Tento obraz Boha ako matky je v úryvku rozdelený do dvoch na seba nadväzujúcich myšlienok. Prvá myšlienka ukazuje tragickú možnosť, že aj matka môže občas opustiť svoje dieťa. Ľudská láska môže totiž občas zlyhať, alebo okolnosti môžu znemožniť starostlivosť matky o dieťa. Ale Boh nie je človek.
Navzdory všetkým zlým ľudským skúsenostiam s láskou ľudí Boh sľubuje, že nie je ako človek - jeho láska je verná, neotrasiteľná, nezrušiteľná. Proroci, vrátane Druho-Izaiáša, odkazovali tomuto ľudu - či už tomu v Judsku alebo v Babylone - od Pána prísľub obnovy Jeruzalema, najmä jeho chrámu, ale k naplneniu tejto zvesti akosi neprichádzalo dlhé roky. Pánovi verní, či v Jeruzaleme, alebo v Babylone, si pripadali ako Bohom opustení a zabudnutí.
Boh Otec neopustil svojho Syna Ježiša Krista. Mária zostáva novým Jeruzalemom, v ktorom sa narodil Spasiteľ a Vykupiteľ. V jej sviatkoch teda môže spievať, mysliac na Krista (verš 7). O Márii sa hovoria úžasné veci a skutočne každý z nás môže povedať, že sa narodil na Máriinej viere.
Hlavné zasľúbenia, ktoré Boh dal Abrahámovi, sú národ, ktorý z neho vzíde, a zem, v ktorej má bývať. Keď Izrael počúval svojho Boha, dobre sa mu darilo, ak Ho nepočúval, Pán ich trestal. Trestal ich cez pohanské národy, ktorým mali byť za príklad a za svetlo. Ešte tvrdším trestom bolo, keď ich zo zeme vyhnal. Zavlečenie do Asýrie a do Babylona a ich čiastkový návrat sme už spomenuli.
Vyhnanie Židov na dobu oveľa dlhšiu (takmer 2000 rokov) malo iba prísť a stalo sa to v 1. a 2. storočí n. l. Najprv bol v roku 70 n. l. zborený Chrám a v nasledujúcich dekádach prebiehajú prenasledovania a Židia sú buď braní do otroctva, alebo sami utekajú. Skaza je dokončená za cisára Hadriána, keď je Jeruzalem úplne rozborený a v roku 131 n. l. je na jeho mieste postavené mesto podľa rímskeho vzoru Aelia Capitolina. Stalo sa však niečo zvláštne a izraelský národ, hoci sa rozpŕchol po celom svete, neprestal byť národom a prežil. Prečo? Lebo Boh svoj ľud nikdy nezavrhol.
Kresťania sú presvedčení, že Mesiášom (semenom, v ktorom budú požehnané všetky národy) je Ježiš Kristus. Mesiáš je väčšie zasľúbenie ako zasľúbenie o národe a zemi. Narodil sa v presne určenom čase (Dan 9) a naplnili sa nespočetné proroctvá o Jeho pôvode, mieste narodenia, ale aj o tom, akým spôsobom bude žiť a zomrie. No, žiaľ, vlastní zatvrdili svoje srdcia a Ježiša Krista neprijali. O to viac otvorili svoje srdcia pohania a Ježiša Krista ako Mesiáša mnohí ochotne prijali, to však neznamená (pre zdôraznenie opakujeme) koniec Izraela.
Sme vďační, že v týchto posledných časoch Boh nielen obnovuje Izrael, ale napráva aj videnie o ňom v cirkvi. Veď Pavol jasne píše: „Ak sa však ich (Židov) poklesok stal bohatstvom pre svet a ich previnenie bohatstvom pre pohanov, o čo viac ich plnosť. (…) Veď ak ich zavrhnutie znamenalo zmierenie sveta s Bohom, čím bude ich prijatie, ak nie prechodom zo smrti do života?“ (Rim 11,12;15)