Vianočné sviatky každoročne na celom svete slávia miliardy ľudí. Či už ich oslavujú ako kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, alebo ich vnímajú ako obdobie, keď sa zvykne pri vianočnom stole stretávať celá rodina. Súčasťou vianočnej atmosféry je aj stvárnenie narodenia Ježiša Krista ‒ tzv. betlehem.
Ale čo vlastne stojí za týmto sviatkom, ktorý je považovaný za najkrajší čas v roku? Prečo máme zvyky, ako je zdobenie stromčeka v decembri, keď sme uprostred zimy, a čo všetko sa vlastne skrýva za históriou Vianoc?
Poďme sa spoločne pozrieť na historické dôvody, prečo sa Vianoce slávia práve 25. decembra.
História Vianoc (náboženský a pohanský pôvod)
História a pôvod Vianoc
História Vianoc je skutočne fascinujúca. Prvé Vianoce, ako ich poznáme dnes, sa oslavovali približne v 4. storočí, no to neznamená, že by tento termín bol spojený len s narodením Ježiša. December bol už dávno pred týmto obdobím plný rôznych pohanských sviatkov, ktoré mali svoju symboliku a zvyky.
Napríklad v Nórsku slávili obdobie Yule, v Nemecku si uctievali boha Odina a Rímania sa venovali Saturnáliám, počas ktorých oslavovali boha poľnohospodárstva, Saturna. Okrem toho, 25. decembra sa konali aj oslavy Juvenálií, ktoré boli venované detskému bohu Mithrovi.
Keď sa šírilo kresťanstvo, Vianoce ako sviatok narodenia Ježiša neexistovali. V tejto dobe sa viac oslavovalo Ježišovo zmŕtvychvstanie počas Veľkej noci. A ak sa pozrieme do Biblie, nezistíme presný dátum jeho narodenia. Mnohí sa zhodujú, že Ježiš sa narodil 6. januára, čo je dátum, ktorý dodnes slávia pravoslávni kresťania. V čase okolo 25. decembra však prebiehali stále pohanské oslavy Juvenálií.
Kľúčovým momentom, ktorý zmenil dátum osláv narodenia Ježiša, bol až pápež Július I., ktorý v 4. storočí určil, že Vianoce budeme oslavovať 24. decembra. História naznačuje, že pápež sa snažil posilniť vplyv kresťanstva a zamedziť ďalšiemu šíreniu pohanských osláv, ktoré boli populárne v tomto období.
Samotný dátum 25. december je skôr tradíciou a pravdepodobne sa ani nezhoduje so skutočným historickým dňom narodenia Ježiša Krista. Do 4. storočia sa Vianoce dokonca oslavovali až 6. januára.
Voľba práve tohto dátumu môže súvisieť s rímskym sviatkom slnečného božstva, takzvaného Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s dátumom zimného slnovratu.
Preto k predpokladanému dátumu Kristovho ukrižovania (25. marec) jednoducho pripočítali deväť mesiacov a 25. december potom považovali za deň narodenia Ježiša Krista. Pravoslávni kresťania na Ukrajine a v Rusku oslavujú narodenie Ježiša Krista podľa juliánskeho kalendára, teda 7. januára gregoriánskeho kalendára. Na tento deň, vďaka 13-dňovému posunu, 25. december pripadá podľa juliánskeho kalendára.
Podľa historika Williama Tighe tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra - jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista.
„Ukazuje sa, že stanovenie dátumu Kristovho narodenia na 25. december nebolo nijako ovplyvnené pohanskými vplyvmi.
Traja králi prinášajú dary Ježišovi.
Vianoce boli aj zrušené
V priebehu storočí sa Vianoce rozšírili po celom svete, a do roku 432 už tento sviatok slávili v Egypte a postupne aj v ďalších častiach sveta. Vo stredoveku sa tak Vianoce stali bežnou súčasťou všetkých národov, čím pohanské oslavy ustúpili do pozadia. V tomto období sa už slávili ako sviatok narodenia Ježiša 24. decembra, kým 6. január sa stal dňom príchodu troch kráľov.
Nie všetci panovníci však boli nadšení z Vianoc a niektorí sa pokúsili ich úplne zrušiť. Najznámejším prípadom zrušenia Vianoc je obdobie vlády Olivera Cromwella v Anglicku v 17. storočí. Tento politik a vodca puritánov sa rozhodol, že Vianoce sú pohanským sviatkom a v Anglicku ich zakázal. Našťastie tento zákaz netrval príliš dlho. V roku 1660, keď sa na trón dostal Karol II., sa Vianoce opäť obnovili.
Zaujímavé je aj to, že Vianoce neboli nikdy zavedené v Severnej Amerike hneď po jej osídlení. V roku 1620, kedy pristáli prví osadníci na americkom kontinente, ešte Vianoce nepoznali a dočasne boli v Bostonu zakázané, pretože Američania vtedy odmietali všetko britské. Až po Americkej revolúcii sa Vianoce stali oficiálnym štátnym sviatkom až 26. júna 1870.
Tradícia stromčeka a darčekov
Zdobenie vianočného stromčeka je jednou z najobľúbenejších tradícií, ktorá roky spája rodiny. Tento zvyk, ktorý do našich domovov prináša okrem stromčeka aj množstvo svetielok, má tiež zaujímavý pôvod. Aj keď pojem „vianočný stromček“ sa začal používať až v 19. storočí, jeho korene siahajú do pohanských čias, kedy sa stromy uctievali ako symboly života.
Kresťania tento zvyk prebrali a začali ozdobovať pôvodne duby. Až v 7. storočí sv. Bonifác rozhoduje, že by sme mali ozdobiť jedličku, pretože jej tvar a špička symbolizujú nebeskú trojicu.
Ozdoby na stromčeky majú taktiež pôvod v pohanskom zvyku. V minulosti sa najčastejšie používalo imelo, ktoré malo byť podľa tradícií zázračným prostriedkom. Sviečky a svetielka, ktoré si dnes na Vianociach nevieme predstaviť, zase symbolizujú Ježiša Krista, ktorý je podľa kresťanského učenia svetlom sveta. No ich význam sa spája aj s pohanskými obradmi, kde oheň zohrával nezastupiteľnú úlohu.
Darčeky sú neodmysliteľnou súčasťou Vianoc. Aj keď pôvod darovania darčekov nie je úplne jasný, vieme, že sa tradícia rozdávania darčekov objavila už v staroveku. Gašpar, Melichar a Baltazar priniesli Ježiškovi dary, a podobné tradície existovali už počas pohanských Saturnálií, kedy sa darčeky rozdávali podľa bohatstva. Množstvo darov sa teda líšilo, od vzácnych papagájov a parfumov až po jednoduché hračky, oblečenie či rybie kosti. Dnes si Vianoce bez darčekov nevieme predstaviť. V rôznych častiach sveta ich prinášajú rôzni symbolickí predstavitelia - Ježiško, Santa Claus, Dedo Mráz alebo Striga La Befana v Taliansku.
Tradícia zdobenia vianočného stromčeka a obdarúvania sa darčekmi je hlboko zakorenená v našej kultúre a prispieva k radostnej atmosfére Vianoc.
Vianočný stromček.
Vianočné zvyky a tradície
Vianoce sú sviatkom, ktorý sprevádza množstvo tradícií, ktoré si od detstva spájame so sviatočnou atmosférou. Zdobenie vianočného stromčeka, zavesenie svetielok, pečenie vianočných koláčikov, prechádzky po vianočných trhoch, nakupovanie darčekov, ktoré si následne vymieňame pod stromčekom… Tieto tradície sa často stávajú rutinou, ale prečo to všetko robíme?
Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia).
V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niekde sa podobne slávi aj Druhý sviatok vianočný (v cirkevnom kalendári sviatok sv. Štefana, v anglosaských krajinách tzv. Boxing Day) - ktorý pripadá na 26. decembra.
Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka.
Vianočné obdobie v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi
V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ako sa tento sviatok presne nazýva, slávi 25. decembra, má 4 dni predsviatku (od 20. decembra) a 7 dní posviatku (do 31. decembra). Na slávenie sviatku sa veriaci pripravujú 40-dňovým pôstom nazývaným Filipovka.
Deň pred sviatkom (24. decembra) sa zachováva prísny pôst (ak nie je sobota alebo nedeľa). Neskoro večer sa potom slávi veľké povečerie, na konci ktorého sa koná litia - posvätenie chlebov, pšenice, vína a oleja. Tie sa potom rozdávajú veriacim na utierni alebo po liturgii. Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň, inde sa utiereň slávi až 25. decembra. Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda.
Na druhý deň, 26. decembra, sa slávi Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke. Tento sviatok je z liturgického hľadiska iba malým sviatkom, ale je vnímaný ako veľmi významný. Sviatok svätého archidiakona a prvomučeníka Štefana sa slávi 27. decembra.
V období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) sa gréckokatolícki a pravoslávni veriaci zdravia osobitným pozdravom, ktorý sa používa skoro výhradne v cirkevnej slovančine: Christós raždájestja! Odpoveď: Slavíte jehó! (alebo Slavíte!) [Po slovensky: Kristus sa rodí! Slavte ho! (alebo Slavte!)]
Významné pojmy spojené s Vianocami
- Vianoce - Sviatok svätej noci.
- Med - Ľudia už poznali slovo MED a jeho liečivé i lahodné účinky vo forme medovinky.
- Jedlička - Neskôr ľudia zaviedli pojem JEDLIČKA, hoci prešlo ešte veľa storočí, kým sa stala symbolom Vianoc.
- Kapusta - Neskôr ľudia zaviedli pojem KAPUSTA, i keď iste ju poznali už skôr.
- Advent - Pre reformačné a protireformačné 16. storočie je typické slovo ADVENT.
- Koleda - Nasledoval pôvabný výraz KOLEDA, ktorý teda vôbec nemá pôvabný pôvod.
- Tradícia - Od osvieteneckého 18. storočia už používame pojem TRADÍCIA, ako niečo, čo chceme uchovávať z generácie na generáciu.
Vianoce a posolstvo Mons. Jána Babjaka
O pravej podstate prebiehajúcich vianočných sviatkov sme sa rozprávali s gréckokatolíckym emeritným prešovským arcibiskupom a metropolitom Mons. Jánom Babjakom.
Vianočné sviatky sú spolu s Narodením Ježiša Krista aj sviatkami pokoja a mieru. Katolíci obidvoch obradov slávia Narodenie Ježiša Krista veľkolepo. Najprv sa na Vianoce dlho pripravujú, rímskokatolíci štvortýždňovým Adventom a gréckokatolíci päťtýždňovou Filipovkou. Počas tejto prípravy si kresťania majú vykonať dobrú svätú spoveď, aby mohli s radostným a čistým srdcom privítať narodenie Božského Dieťaťa. Kristus sa teraz má zrodiť v nás tak, ako sa to stalo jednej z nás ‒ Panne a Matke Márii. Lebo ak sa zrodí v nás Kristus, tak kráľovstvo Božie je už v nás.
Dvadsiateho štvrtého decembra slávime tzv. vigíliu sviatku bohoslužbou a potom sa večer stretne celá rodina pri štedrej večeri. Už celý tento deň prežívame radostnú, pokojnú a zvláštnu atmosféru radosti, ktorú umocňuje spev kolied. Na našich dedinách chodia z domu do domu betlehemci s jasličkami, spievajú koledy, vinšujú šťastie, zdravie a Boží pokoj celej rodine.
Po štedrej večeri deti rozbaľujú darčeky, ktoré našli pod stromčekom, rodina spieva koledy a pripravuje sa u gréckokatolíkov na Veľké Povečerie a u rímskokatolíkov na polnočnú svätú omšu.
Prvý vianočný sviatok sa všetci radostne uberajú do chrámu na svätú liturgiu, ktorá sa koná v radostnej atmosfére, ktorú umocňuje spev kolied. Popoludní sa koná v chráme Veľká Večiereň v dojímavej radostnej atmosfére. Rodičia s deťmi prichádzajú k jasličkám, ktoré zvlášť deti obdivujú a pri ktorých sa modlia na kolenách aj s rodičmi. Tiež sa koná jasličková pobožnosť.
Druhý vianočný sviatok je u gréckokatolíkov sviatok Svätej rodiny. U rímskokatolíkov je sviatok sv. Štefana.
Už sme spomínali, že hlavnou úlohou Vianoc je pripomenutie narodenia Ježiša Krista. Keďže najväčším darom Vianoc je narodenie Božieho Syna Ježiša Krista aj rodičia chcú obdarovať svoje deti darčekom.
Na Slovensku došlo k veľkému rozmachu tvorby betlehemov až od konca 18. storočia. Predpokladáme, že vo františkánskych či v jezuitských kláštoroch mohli byť u nás betlehemy už skôr. Vyrábali ich z dreva, neskôr aj z vosku, z papiera či maľované na skle. Dnes ich šikovní ľudia vyrábajú aj zo šúpolia, sadry, z keramiky a z iných materiálov. Najznámejší vyrezávaný pohyblivý betlehem na Slovensku sa nachádza v Rajeckej Lesnej, ktorý obdivujú nielen Slováci a Slovenky, ale aj cudzinci. Vyrezal ho miestny rezbár Jozef Pekara z lipového dreva. Tento betlehem je 8,5 metra dlhý, 2,5 metra široký a 3 metre vysoký. Tieto rozmery ho zaraďujú medzi najväčšie vyrezávané betlehemy v Európe a zároveň z neho robia najväčšiu drevorezbu svojho druhu na svete.
Veľmi pekný betlehem je vždy cez Vianoce postavený v gréckokatolíckej Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Jeho autorom je redemptorista Cyril Ján Zakopal, ktorý ho vyrezával počas likvidácie gréckokatolíckej cirkvi medzi rokmi 1950 ‒ 1968.
Návrat ku kresťanským tradíciám je možný aj u týchto ľudí, ale musia stretávať opravdivých kresťanov v nás samých. Ak budeme vydávať opravdivé svedectvo o Ježišovi Kristovi, ak sami budeme s ním dôverne žiť v každodennom živote, som presvedčený, že to pomôže k návratu ľudí k duchovnej zrelosti.
Sviatok sv. Štefana u rímskokatolíkov je druhým vianočným sviatkom, ale u gréckokatolíkov až tretím vianočným sviatkom. Iste dôvodov môže byť viac, prečo si ho pripomíname v tomto vianočnom období. Osobne si myslím, že dostal toto významné miesto práve preto, lebo sa stal prvým mučeníkom Ježiša Krista.
Svätý apoštol a evanjelista Matúš píše o troch kráľoch v druhej kapitole svojho evanjelia vo veršoch 1-12 a volá ich mudrcmi. Traja mudrci od Východu prišli do Betlehema za čias kráľa Herodesa. Doviedla ich tam hviezda. Najprv sa zastavili u kráľa Herodesa a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“
Herodes sa veľmi zľakol, lebo sa cítil od narodeného nového kráľa ohrozený. Preto povedal úlisne mudrcom: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Po tom, čo mudrci odovzdali dary Ježiškovi, vo sne dostali pokyn, aby sa inou cestou vrátili do svojej krajiny.
Kráľ Herodes dal po ich odchode povraždiť v Betleheme a na okolí chlapcov od dvoch rokov nadol, aby mal istotu, že zabil aj tohto nového židovského kráľa. V rímskokatolíckej cirkvi sa sviatok Troch kráľov slávi 6. januára v rámci sviatku Zjavenia Pána. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-23 (Christus Mansionem Benedicat ‒ Kristus nech žehná tento dom).
Traja mudrci z Východu ‒ Gašpar, Melichar a Baltazár ‒ priniesli Ježiškovi svoje dary: zlato, kadidlo a myrhu. Ľudia si vysvetľujú tieto písmená ako začiatočné písmená mien mudrcov G + M+ B. V gréckokatolíckej cirkvi sa 6. januára slávi krst Ježiša Krista v rieke Jordán.
Panna Mária ako naša nebeská matka má starosť o náš pozemský život, ale najmä o našu večnosť. Preto prichádza na túto zem, aby varovala svoje deti pred nebezpečenstvami života ‒ najmä pred večným zatratením. Iste mnohí jej zjaveniam neveria. Som jej hlboko vďačný, že sa päť rokov zjavovala na hore Zvir v Litmanovej, kde teraz žijem. Je to veľmi silné duchovné miesto a spozná to každý, kto sem príde.
Sme hrdí na náš mladý samostatný slovenský štát, ktorému však stále chýba výrazná politická osobnosť, ktorá by skonsolidovala všetkých ľudí žijúcich na Slovensku. Naša vlasť v srdci Európy je nádherná krajina, ktorú som po návrate z prvej cesty do Svätej zeme nazval Svätou zemou, hoci Pán Ježiš sa narodil v Betleheme a chodil po cestách Palestíny. Pán Boh nám Slovákom daroval krásnu vlasť, kde je dostatok prameňov, riek, nádherných lesov, jazier, kde sú krásne tatranské štíty i úrodná zem. Máme všetko, len si to málo vážime.
Je mi smutno pri srdci, že na túto dôležitú národnú ustanovizeň už mnoho Slovákov a Sloveniek zabudlo. Iste sa podpísal pod to najmä komunistický režim. Ale aj dnes by sme sa mali oveľa viac dozvedať o Matici slovenskej. Malo by sa o nej učiť v školách a mala by byť viac zviditeľňovaná v masovo komunikačných prostriedkoch, najmä v rozhlase a v televízii. Mladej generácii Matica slovenská už takmer nič nehovorí, preto sa nečudujme, že sme takí odnárodnení a že ani nevieme, kto vlastne sme.
Môj vianočný odkaz: Vianoce sú sviatkami Ježišovho príchodu na našu zem. Iba deti ich vedia naplno vychutnať. Znížme sa k nim aj my, aby sme mohli objaviť veľkosť Božej lásky. V pokore srdca viďme v betlehemskom dieťati Boha, pokloňme sa mu a prijmime ho do svojho života. A zmysel týchto sviatkov? Boh sa znížil k nám, aby vstúpil do ľudských sŕdc a duší a naplnil nás láskou. Buďme kresťanmi nielen podľa krstu, ale najmä podľa autentického kresťanského života. A buďme hrdí na svoju vlasť, na svoje kresťanské i národné korene. Keď s a v tých dvoch smeroch obnovíme, Slovensko a život ľudí na Slovensku bude oveľa krajší.
Vianoce a Matica Slovenská
Náš dvojtýždenník spoluvydáva Matica slovenská. Aké má podľa vás miesto najstaršia celonárodná ustanovizeň Slovákov v 21. storočí?
Je mi smutno pri srdci, že na túto dôležitú národnú ustanovizeň už mnoho Slovákov a Sloveniek zabudlo. Iste sa podpísal pod to najmä komunistický režim. Ale aj dnes by sme sa mali oveľa viac dozvedať o Matici slovenskej. Malo by sa o nej učiť v školách a mala by byť viac zviditeľňovaná v masovo komunikačných prostriedkoch, najmä v rozhlase a v televízii. Mladej generácii Matica slovenská už takmer nič nehovorí, preto sa nečudujme, že sme takí odnárodnení a že ani nevieme, kto vlastne sme.
Buďme hrdí na svoju vlasť a naše kresťanské a národné korene.