Andrej Hlinka, významná osobnosť slovenských dejín, sa narodil 27. septembra 1864 v Ružomberku-Černovej a zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Bol to katolícky kňaz, národovec, politik, publicista a prekladateľ. Postavil sa za práva slovenského národa proti maďarizácii a sociálnemu útlaku Slovákov v Uhorsku. Výrazne sa zaslúžil za kultúrne a duchovné pozdvihnutie mesta Ružomberok.
Hlinka pochádzal z rodiny pltníckeho faktora Andreja Sidora, ktorý sa oženil s Máriou Zahorcovou a začal používať priezvisko Hlinka. Z tohto manželstva sa narodili štyri deti: Juraj, Katarína, Mária a Anna. Keď A. Hlinka ako 34 ročný ovdovel a po roku sa druhý raz oženil s Máriou Šulíkovou. Z druhého manželstva sa narodilo ďalších päť detí: Zuzana, Ján, Andrej, Jozef a Štefan.
Základné vzdelanie získal v rodisku a vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, kde študoval v rokoch 1877 - 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil a rozhodol sa stať kňazom. S týmto predsavzatím odišiel na vyššie gymnázium do Levoče, ktoré absolvoval v r. 1881 - 1883. Roku 1883 ho prijali za klerika diecézneho seminára v Spišskej Kapitule, kde absolvoval štúdium teológie. Ako bohoslovec vynikal skromnosťou, zbožnosťou a usilovnosťou. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári a prejavoval slovenské a slovanské cítenie.
Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku. Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zákamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do Tvrdošína a napokon v roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverného a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia. V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života.
Obetavou pastoráciou a sociálnou činnosťou získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia. Roku 1907 sa stal zakladateľom Ľudovej banky. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až r. 1910). Dôsledne plnil povinnosti cirkevného škôldozorcu.
Už r. 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov Krajinskej katolíckej ľudovej strany sa s ňou roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. Ako spolupracovník týždenníka Katolícke noviny začal od r. 1905 užšie spolupracovať s Ferdišom Jurigom, Ferkom Skyčákom, Antonom Bielekom a Františkom Jehličkom. Prejavilo sa to aj v jeho aktivitách v Spolku sv. Vojtecha. Dňa 5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom Slovenskej ľudovej strany. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušenie liberálnych cirkevných zákonov, uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu.
Politické perzekúcie a väznenie
Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. mája 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. júna 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. novembra - 6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Odsúdili ho na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov.
Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola v nedeľu 27. októbra 1907 uhorskí žandári usmrtili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila útlak slovenského národa. Černovská tragédia sa logicky spájala s menom Andreja Hlinku. Prostredníctvom tohto spojenia sa slovenská otázka stala známa vo svete.
Andrej Hlinka s Milanom Hodžom na spomienke pri 30. výročí tragédie v Černovej.
Hlinka si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 - 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok sv. Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Kongregácia snemu vo Vatikáne 27. februára 1909 vyniesla rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym.
Spolu s F. Jurigom vytvoril v Spolku sv. Vojtecha skupinu kňazov, ktorá sa usilovala oživiť stagnujúce spolkové aktivity, najmä vydavateľskú činnosť. Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby sa strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od r. 1917 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka.
Vznik Česko-Slovenska a boj za autonómiu
24. mája 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru. Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti.
Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie samobytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Keď sa odpor voči autonomistickému hnutiu zo strany vlády a jej reprezentantov na Slovensku zosilnil, r. 1919 podnikol spolu s F. Jehličkom a Š. Mnoheľom tajnú cestu na mierovú konferenciu do Paríža, aby informoval o práve Slovákov na samosprávu. Po návrate na Slovensko bol zaistený a 7 mesiacov internovaný v Česku.
Pri oživení Matice slovenskej r. 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku sv. Vojtecha. Túto funkciu zastával až do r. 1938. R. 1924 dostal titul pápežského komorníka a v r. 1927 sa stal apoštolským protonotárom. Slovenskú ľudovú stranu (od r. 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v r. 1918 - 1938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v r. 1921 - 1938 predsedom jej parlamentného klubu.
Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine). Ukázal sa ako výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa.
Posmrtná úcta a kontroverzie
Dňa 25. apríla 1939, teda už po vzniku prvej Slovenskej republiky schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Sl. z. Podľa ktorého sa Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1939 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole.
Hlinkova osobnosť sa stala v rokoch prvej Slovenskej republiky objektom sústavného až nekritického obdivu. Podľa neho boli pomenované organizácie Hlinkova garda a Hlinkova mládež. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Po r. 1945 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa. Jeho meno sa nesmelo spomínať a ak, tak v negatívnom zmysle. Obrazy, busty a sochy boli z veľkej časti zničené. O Hlinkovi sa smelo slobodne hovoriť až po roku 1989. Jeho zásluhy sa rozhodli oceniť aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí 26. októbra 2007 schválili zákon č. 531/2007 Zb. z.
Publicistická činnosť
Od 90. rokov 19. storočia prispieval do slovenskej tlače: Národný hlásnik, Katolícke noviny, Slovenské noviny, Národnie noviny (v r. 1896-1897 tu uverejnil sériu článkov pod názvom Naše krivdy). Vo svojich článkoch obracal záujem na postavenie slovenského ľudu, poukazoval na potrebu zakladania svojpomocných spolkov a osvety. Jeho ideálom bol veriaci, ekonomicky sebestačný, národne uvedomelý a vzdelaný Slovák. Bojoval proti úžere, korupcii a maďarizácii. V roku 1897 spolu s A. Bielekom založil a do r. 1901 redigoval mesačník Ľudové noviny. V rokoch 1917 - 1938 bol hlavným redaktorom mesačníka Duchovný pastier. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany r. 1919 založil týždenník a r. 1920 denník Slovák. Prispieval doň aktuálnymi politickými článkami, najmä úvodníkmi. Kriticky vystupoval proti oficiálnemu pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a proti útokom namiereným na Cirkev.
Dielo
- Ako založíme gazdovsko-potravný spolok? (Ružomberok, 1895)
- Vianočné piesne (Skalica, 1901)
- Nábožný kresťan. Modlitebná knižka a cirkevný katolícky spevník (Liptovský Mikuláš, 1905, Ružomberok, 1921)
- Katolícka autonómia (samospráva) v Uhorsku (Ružomberok 1899)
- Zápisky z Mírova (Bratislava 1941, 1991)
- Nábožné katolícke dieťa. Cirkevný katolícky spevníček s modlitbami pre dietky (Ružomberok, 1920)
- Hodegus sacerdotis. Sprievodca kňaza pri najnutnejších cirkevných obradoch (Ružomberok, 1931)
- Apológia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery (Ružomberok 1924)
- Iskry. Slová A. Hlinku
Kontroverzie a kritika
Andrej Hlinka patrí k najúspešnejším slovenským politikom, no zároveň sa s ním spája veľa kontroverzií. Prispel k vzniku ČSR, bojoval za autonómiu, vedel byť aj impulzívny a nemal dobrý odhad na spolupracovníkov. Hlinka nepochybne patril k najvýznamnejším slovenským politikom v dejinách. Ako kňaz urobil veľa v bežnej ľudovej osvete. Zakladal spolky a družstvá, bojoval proti alkoholizmu, na prelome 19. a 20. storočia sa stal symbolom boja proti maďarizácii. No zároveň bol človek spiatočnícky, ktorý pranieroval vyučovanie evolučnej teórie, neveril medicíne, bol autoritatívny, mal zlý odhad na niektorých ľudí - a občas mu chýbal politický cit.
Vzťah k Trenčínu
Je takmer zabudnutou skutočnosťou, že práve v Trenčíne sa zrodila myšlienka založiť slovenskú ľudovú stranu, ktorej Hlinka bol doživotným predsedom a zároveň najvýznamnejším predstaviteľom, čo sa odrazilo aj na jej premenovaní v roku 1925 na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Ako predseda tohto najväčšieho slovenského katolíckeho vydavateľského spolku otvoril toto zhromaždenie na Sihoti, kde stála vyzdobená rečnícka tribúna. Sem ho priviezli oduševnení mládenci, ktorí vypriahli kone z jeho koča a sami ho za nadšených ovácií ľudu ťahali ulicami.
Pätnásťtisícovému davu sa tu prihovorili aj slovenskí biskupi - Dr. A. Hlinka sa zúčastnil aj slávnostnej posviacky chrámu sv. Svorada a Beňadika na Skalke pri Trenčíne, ktorá sa konala 13. júla 1924. Po speve a recitáciach trenčianskych žiakov rečnil Hlinka o kresťanskej apologetike. Okrem toho navštevoval v Trenčíne národovca a kňaza Andreja Marsinu, ktorý tam od roku 1910 pôsobil ako kaplán. Počas stretnutí sa navzájom informovali tak o duchovných, ako aj politických záležitostiach.
V novembri 1925 sa v Trenčíne konala okresná porada Hlinkovej strany, kde malo zastúpenie 52 obcí z trenčianskeho okresu. Akcia sa napriek hustému lejaku konala na Štúrovom námestí za prítomnosti obrovského davu. Na rečníckej tribúne sa vystriedalo mnoho slávnostných rečníkov, medzi nimi A. Hlinka a kaplán A. Marsina. Za významný medzník nielen z pohľadu mesta, ale celej vtedajšej Slovenskej krajiny možno považovať zjazd autonomistických strán, ktorý sa uskutočnil koncom decembra 1932. V Trenčíne sa stretli predstavitelia ľudovej strany, vedení Hlinkom a predstavitelia Slovenskej národnej strany, vedení Martinom Rázusom.
Evanjelický kňaz a básnik M. Rázus vo svojom príhovore ocenil prácu A. Hlinku: „Hlinkova práca je obrovská. Hoci Hlinka v Trenčíne nemá sochu či bustu, ako je tomu v mnohých iných mestách, obyvatelia kraja si jeho dielo vážia a pripomínajú regionálnymi aktivitami a pamätnými stretnutiami.