Dnes, keď sa oblasť politiky javí ako bojisko partikulárnych záujmov, kde v zápase o moc nič nie je zakázané, hovoriť v tomto kontexte o nejakej „civilizácii lásky“ sa môže pokladať za nerealistické blúznenie, akoby úsilie spojiť vodu s ohňom.
Autor sa snaží zamerať pozornosť na koncept „civilizácie lásky“, ktorý rozvinul pápež Ján Pavol II., najmä v jeho učení o rodine, avšak nielen pokiaľ ide o rodinný život, ale aj o podmienky, v ktorých sa realizuje, ako osobitnú úlohu pre politickú angažovanosť.
Už v encyklike Rerum novarum uvádza pápež Lev XIII. na záver dokumentu o riešení robotníckej otázky, že „vytúžená záchrana musí byť predovšetkým plodom veľkého vyliatia lásky; máme na mysli tú kresťanskú lásku, ktorá v sebe sústreďuje celé evanjelium, a ktorá - vždy pripravená obetovať sa pre blížneho - je tým najistejším protiliekom proti pýche a egoizmu tohto sveta.“
Podobne Pius XI. vo vedomí zla, ktoré na svet priniesol komunistický režim a jeho nebezpečná rozpínavosť, vidí záchranu situácie jedine v dôslednom napĺňaní prikázania lásky: „Božská sila, ktorá má v sebe moc obrodiť svet, sa skrýva v onom ‘novom prikázaní’ (ako ho nazval Ježiš) kresťanskej lásky (Jn 13,34), ktorého verné zachovávanie vleje do srdca vnútorný mier, aký svet nepozná, a účinne bude pôsobiť proti zlu, ktoré trápi svet.“
Napokon Ján XXIII. v encyklike Mater et Magistra aj systematizuje túto myšlienku a vysvetľuje dôvody neprestajného hlásania a svedectva lásky zo strany Cirkvi.
„Niet sa čo čudovať, že katolícka Cirkev, podľa príkladu a príkazu Kristovho, už dvetisíc rokov - totiž od ustanovenia dávnych diakonov až podnes - neprestajne udržiavala fakľu kresťanskej lásky, tak svojimi prikázaniami, ako i mnohorakými príkladmi.
V tejto dynamike vývoja cirkevného magistéria okolo pojmu lásky v jednotlivých jej spoločenských prejavoch Pavol VI. prvýkrát používa výraz civilizácia lásky,[6] ktorý potom Ján Pavol II. charakterizuje ako terminologické dozretie odpočiatku hlásaného princípu solidarity, ktorý v priebehu dejín učenia Cirkvi o spoločnosti bol akcentovaný najprv ako prejav „priateľstva“ (v pôvodnom gréckom ponímaní tohto slova) a neskôr ako prejav „sociálnej lásky“.
Osobitné rozvinutie tohto termínu nachádzame v učení tohto pápeža o rodine,[8] to však neznamená, že by otázku civilizácie lásky zužoval na nejakú „rodinnú lásku“ alebo niečo podobné. Skôr v tom možno vidieť, že Ján Pavol II. používa a vysvetľuje tento termín napr. aj v súvislosti so „skutočným rozvojom“, keď píše, že kresťan pokladá za nemožné angažovať sa za rozvoj a jeho uskutočňovanie a nemať ohľad a úctu voči jedinečnej dôstojnosti „obrazu Boha“ v človekovi.
„Opravdivý rozvoj musí spočívať na láske k Bohu a blížnemu a musí napomáhať vzťahy medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Toto je ‘civilizácia lásky’, o ktorej tak často hovorieval Pavol VI.“
Z hľadiska „politického“ tu zreteľne cítiť aplikáciu známeho žalmu, podľa ktorého „ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. a podčiarkuje politický rozmer jestvovania každého jednotlivca. Hlbší zmysel výrazu ‘civilizácia’ nie je však iba politický, ale skôr ‘humanistický’.
Civilizácia patrí do dejín človeka, lebo sa zhoduje s jeho duchovnými a mravnými požiadavkami: (človek) stvorený na obraz a podobu Božiu, dostal svet z rúk Stvoriteľa so záväzkom, aby ho formoval na vlastný obraz a podobu.
Práve z plnenia tejto úlohy pramení civilizácia, ktorá v konečnom dôsledku nie je ničím iným, ako ‘humanizáciou (poľudšťovaním) sveta’.“ Ďalej potom, vychádzajúc z koncilového textu o tom, že „človek - jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému - nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve“, charakterizuje pápež, v čom spočíva špecifikum tejto civilizácie.
Uvedené „poľudšťovanie sveta“ totiž musí človek uskutočňovať vedomý si pravdy o sebe samom. Tu Ján Pavol II. poukazuje na krízu súčasnej civilizácie, aby napokon zhrnul celú myšlienku do slov, ktoré možno v tomto kontexte pokladať za definíciu: „Civilizácia lásky znamená ‘radovať sa z pravdy’ (1 Kor 13,6)“, teda s radosťou vydávať svedectvo pravdy o človekovi vo forme nezištného sebaobetovania vo všetkých vzťahoch, do ktorých človek vstupuje.
Takáto láska je však náročná, pretože pravda o človekovi stavia latku mravných požiadaviek vysoko. Ján Pavol II. predkladá ako magnu chartu civilizácie lásky 13. kapitolu Pavlovho Prvého listu Korinťanom.
„V ňom (v tomto hymne) sa obracia pozornosť nie natoľko na jednotlivé prejavy (egoizmu či altruizmu) ako na radikálne zdôrazňovanie pojmu človeka ako osoby, ktorá ‘znova nachádza samu seba’ pomocou úprimného darovania seba samého. Dar je očividne ‘pre druhých’; a toto je najdôležitejší rozmer civilizácie lásky.“
Aspekt daru poukazuje na jej spojenie aj so slobodou. Dar, a najmä „dar lásky“, o ktorom tu hovorí pápež, musí totiž nevyhnutne byť prejavom slobodnej vôle a jej vedomého a zodpovedného užívania. Preto možno povedať, že aj o civilizácii lásky, podobne ako o láske samotnej, platí, že je zároveň darom i úlohou.
Napokon civilizácia lásky musí byť realizáciou spravodlivosti, ako o tom svedčia požiadavky cirkevného učenia o spoločnosti od samého počiatku Cirkvi, silnejúce priamo úmerne s globalizáciou tejto problematiky. Ján Pavol II. poukazuje na túto požiadavku najmä v súvislosti s ohlasovaním tzv. pohľadom na život človeka, doslova „radostnou zvesťou“ pre život (pro life?...).
„Na všetkých členov Cirkvi, ktorá je ľudom života a pre život, obraciam sa s veľmi naliehavou výzvou, aby sme tomuto nášmu svetu spoločne poskytli nové znamenia nádeje tým, že sa budeme pričiňovať o rast spravodlivosti a solidarity a o upevnenie novej kultúry ľudského života, aby sa tak budovala opravdivá civilizácia pravdy a lásky.“
Tak možno konštatovať - ako píše Piwowarski - že „civilizácia lásky, to je ‘ľudskejší svet’, svet založený na hodnotách, predovšetkým na láske, ale aj na spravodlivosti, pravde, slobode, solidarite.“ Autor však solidaritu chápe ako jeden z praktických prejavov lásky, takže môžeme vlastne hovoriť o štyroch základných hodnotách, na ktorých by mala stáť ľudská (autenticky ľudská, totiž „pro-ľudsky“ orientovaná) spoločnosť, resp. Z týchto dôvodov sa nám javí užitočné skonkretizovať miesto lásky v spoločenskom živote hlbším poukázaním na jej funkciu vo vzťahoch s ostatnými tu spomenutými „piliermi“ spoločenského života, ktoré - ako sme ukázali - tvoria zároveň piliere civilizácie lásky.
Práve ona je totiž konkrétnou realizáciou kresťanského pohľadu na spoločenský aspekt ľudskej prirodzenosti, resp. Vzhľadom na to, čo sme naznačili vyššie, treba upresniť, že učenie Cirkvi o spoločnosti tradične pokladá za „piliere”, teda konštitutívne zásady, resp. hodnoty spoločenského života zväčša pravdu, spravodlivosť a lásku. Túto triádu uvádza aj Katechizmus v kapitole o spoločnom dobre: „Spoločné dobro je vždy zamerané na zdokonaľovanie osôb: ‘Poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak’. Takýto poriadok má základ v pravde, buduje sa v spravodlivosti a oživuje ho láska.”
Výber týchto prvkov Cirkev robí - podľa výstižného vyjadrenia Jána XXIII. - vzhľadom na to, že spoločenský život má byť odrazom dôstojnosti človeka ako Božieho stvorenia a jeho vzťahu so svojím Stvoriteľom: „Nech bude technický a ekonomický pokrok akýkoľvek, na svete nebude ani spravodlivosť ani mier, kým sa ľudia nevrátia k dôstojnosti tvorov a detí Božích; On je prvou i poslednou príčinou bytia všetkého, čo stvoril. Ten istý Ján XXIII. však zdôrazňuje aj štvrtý prvok tohto „poriadku” budovania spoločnosti, a tým je sloboda.
Vysvetľuje to vo svojej druhej sociálnej encyklike, Pacem in terris, ktorá sa doteraz pokladá za magnu chartu spoločenských vzťahov, práv a povinností v spoločnosti, chápaných v duchu Evanjelia. a zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti, ak je založené na pravde, ako napomína svätý Pavol: ‘Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi’ (Ef 4,25). To sa stane, ak každý príslušným spôsobom uzná nielen svoje práva, ale aj svoje povinnosti voči iným.
Spomenutá ľudská vospolnosť sa uskutoční vtedy, ak sa občania budú okrem toho snažiť vážiť si podľa spravodlivosti práva iných a plniť si svoje povinnosti, ak sa dajú preniknúť láskou natoľko, že budú pociťovať potreby iných ako svoje vlastné, urobia ich účastnými svojich vlastných dobier a budú sa usilovať o to, aby všetci na svete mali svoj podiel na najvyšších duchovných hodnotách. To však ešte nie je všetko.
Ľudská spoločnosť sa totiž vzmáha v slobode, teda v podmienkach vyhovujúcich dôstojnosti občanov, ktorí berú na seba zodpovednosť za svoje činy, keďže majú rozumnú prirodzenosť.” Ešte dvakrát sa v tejto encyklike Ján XXIII. vracia k spomenutej téme, aby stručne zopakoval teraz už štyri piliere usporiadania spoločnosti: „Poriadok, ktorý platí v ľudskom spoločenstve, je duchovného rázu.
Napokon si túto kategorizáciu osvojil aj Koncil a spomína ju - len o pár mesiacov neskôr - vo svojej Pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete: „Spoločenský život (…) treba stále viac rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou. A v slobode má nachádzať čoraz ľudskejšiu rovnováhu. V komentároch tohto textu (PT 16) sa zvykne hovoriť o tzv. Pritom, samozrejme, primát patrí láske, ako to opakovane zdôrazňujú takmer všetky dokumenty učenia Cirkvi o spoločnosti a samotný Katechizmus to definuje v kapitole o čnostiach: „Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností.
konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky.” Čo totiž platí o čnostiach u jednotlivého človeka, platí rovnako (presnejšie: analogicky) aj o hodnotách, na ktorých buduje svoje spolunažívanie.
Treba však jasne definovať charakter tohto primátu lásky voči všetkým ostatným hodnotám, ktoré tvoria „piliere“ spoločenského života, a vzájomné vzťahy medzi nimi na jednej strane a láskou na druhej strane. Primát voči nim totiž neznamená ich absorbovanie do lásky, ani ich nahradenie láskou.
Preto bude vhodné aspoň naznačiť konkrétne prejavy tohto vzťahu lásky ku každej hodnote osobitne. Ako totiž syntetizuje Nagórny, „pri základe spoločenského života stojí láska ako podstata, objímajúca celý kresťanský život. Aby sa však táto láska mohla naplno prejaviť v spoločenskom živote, je potrebná pravda, sloboda a spravodlivosť, ako i činná solidarita (zvaná tiež spoločenská láska).
Uvedené myšlienky môžeme zhrnúť konštatovaním, že spoločnosť, ak má byť civilizáciou lásky, tvorcom a garantom „integrálneho rozvoja” pre svojich členov, musí stáť na týchto štyroch základných pilieroch. Úlohou politiky je teda „postaviť” spoločenskú štruktúru, ktorou je štát (ale i kraj, mesto či obec, resp. Niet politického režimu, tak v súčasnosti, ako aj z historického pohľadu (aspoň pokiaľ máme na mysli režimy určitého spoločenského významu), ktorý by neodôvodňoval zmysel svojej existencie a svoju funkciu neopieral o nastolenie a obranu spravodlivosti.
Ak napriek tomu sme boli a vlastne ešte stále sme svedkami toho, že o túto hodnotu sa opierajú režimy s tými najprotichodnejšími vlastnosťami a prejavmi, je zrejmé, že pojem spravodlivosti je asi veľmi ambivalentný na to, aby sám postačoval na naplnenie úlohy štátu, ako sme ju naznačili vyššie. Ján Pavol II. Vzťah medzi týmito dvoma zásadami spoločenského života patrí medzi najfrekventovanejšie témy učenia Cirkvi o spoločnosti. Dejiny (svetové i cirkevné) totiž svedčia o tragických dôsledkoch neusporiadaného vzťahu medzi nimi.
Spravodlivosť, ktorá sa neotvára láske, plodí sterilnú pomstychtivosť a vedie k radikálnym kontrapozíciám. 2) láska doplňuje spravodlivosť, nakoľko ani to najdokonalejšie zákonodarstvo nedokáže zo spoločnosti vylúčiť všetko zlo, biedu, nešťastia. 3) spravodlivosť nie je sterilná voči egoizmu a bez lásky sa stane nástrojom silnejších na presadzovanie svojich práv aj na úkor slabších. Len láska dokáže čeliť individualistickým, nacionalistickým a rasistickým deformáciám spravodlivosti. Na druhej strane láska potrebuje a vyžaduje spravodlivosť, lebo zanedbávaním požiadaviek spravodlivosti by láska nebola opravdivá.
Naopak prvým prejavom lásky je zadosťučiniť spravodlivosti. Už Pius XI. poukázal na neprípustnosť oddeľovania spravodlivosti a lásky, keď napísal: „Je nevyhnutné, aby sa k zákonu spravodlivosti pridružil zákon lásky, ‘ktorá je zväzkom dokonalosti’ (Kol 3,14). starajú len o spravodlivosť, aj to len o výmennú spravodlivosť a pohŕdavo odmietajú prispenie lásky!
Isteže, nemožno sa dovolávať lásky, aby nahradila spravodlivosť, ktorá je predpísaná z povinnosti a nespravodlivo odopieraná. Ale keby sme aj predpokladali, že každý dostane to, čo mu podľa práva prináleží, ostane ešte stále široké pole pre lásku. Samotná spravodlivosť totiž, aj keby bola dodržiavaná s tou najväčšou dôslednosťou, môže síce odstrániť príčiny spoločenských konfliktov, ale nedokáže spojiť srdcia a zjednocovať vôle.”
V tom istom dokumente pápež vysvetľuje, že jedine Kristova láska „dokáže mocne i príjemne podriadiť srdcia a vôle ľudí zákonom spravodlivosti a ľudskosti”, a preto je spoľahlivým predpokladom dodržiavania spravodlivosti práve priľnutie ku kresťanskej láske. Ten istý pápež sa však zaoberá aj požiadavkami spravodlivosti v kresťanskej láske. Text z encykliky Divini Redemptoris sa stal principiálnym východiskom pre celé následné učenie Cirkvi o spoločnosti na tému vzťahu lásky a spravodlivosti.
„Láska nikdy nebude skutočnou láskou, ak nebude rešpektovať spravodlivosť. Apoštol učí, že ‘kto miluje blížneho, vyplnil zákon’, a uvádza dôvod: ‘Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! A ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!’ (Rim 13,8-9) Ak teda možno, ako hovorí apoštol, všetky povinnosti zhrnúť do jediného prikázania opravdivej lásky, a to aj tie, ktoré sú výrazom prísnej spravodlivosti, ako nezabíjať a nekradnúť, potom láska, ktorá pozbavuje robotníka spravodlivej mzdy, nie je láskou, ale iba bezcenným slovom a prázdnou škrupinou lásky.
Nemôže tiež byť v poriadku, ak robotník prijíma ako almužnu to, čo mu patrí v mene spravodlivosti; takisto nikto sa nesmie pokúšať o to, aby sa drobnými almužnami zbavil povinností, ktoré prikazuje spravodlivosť. Kresťanstvo teda nemôže prijať obraz spravodlivosti ako ženy so zaviazanými očami a váhami v ruke. Naopak, podľa kresťanského ponímania, spravodlivosť musí mať dobre otvorené „oči” pre subjekt spravodlivosti, čiže ľudskú osobu so všetkým jej štruktúrnym boh...
Ideologická bitka, ktorá sa odohráva v súčasnej západnej civilizácii je v mnohých ohľadoch v globálnom meradle jedinečná. Na jednej strane stojí je zdravý rozum, kresťanská civilizácia a princípy prirodzeného práva, morálky a etiky vo veciach manželstva, úcte k životu, vzťahov k náboženstvu, vzťahu medzi jednotlivcom a štátom na základe princípu subsidiarity a pod. Na strane druhej máme predstavy neoľavičiarov a liberálov, požadujúcich bezbrehú slobodu, čo v ich ponímaní znamená presadzovanie ich vlastných predstáv, založených na zásadách ničím nepodloženej supremácie menšín akéhokoľvek druhu, vrátane feministiek, podpory potratov, či presadzovanie zvrátených predstáv o spoločnosti, rodine a ďalších civilizačných hodnotách.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kresťanskí konzervatívci na jednej strane a neoľavičiari a liberáli na strane druhej toho majú len málo spoločného. Niečo však predsa. Väčšina katolíkov pozná tvrdenie, že diabol je Božia opica, pretože diabol, rovnako ako opica, napodobňuje Božiu činnosť. Podobne aj neoľavičiari a liberáli napodobňujú, ako opice, agendu kresťanských konzervatívcov. Neoľavicový a liberálny duchovný pohyb a hodnotový systém sú tak len paródiou, karikatúrou skutočných hodnôt.
Alfa a Omega tvrdení každého neoľavičiara a liberála predstavuje známe heslo Francúzskej revolúcie: Liberté, Egalité, Fraternité - teda sloboda, rovnosť a bratstvo. Avšak na rozdiel od kresťanských konzervatívcov, neoľavičiari a liberáli vnímajú toto heslo vo svojej vlastnej zvrátenej a nesprávnej podobe.
Nepochopenie skutočného pojmu rovnosť
Azda ani neexistuje ľavičiar či liberál, ktorý by v srdci nenosil túžbu po rovnosti a boja proti diskriminácii. Odkiaľ však táto jeho túžba pramení? Z učenia o kastách, pochádzajúceho zo starej Indie, kde boli (a dodnes sú) obyvatelia rasisticky rozdelení do jednotlivých skupín, ktoré sa nemali v ideálnych podmienkach navzájom ani krížiť? Alebo z islamu, kde je žena ešte aj dnes vnímaná ako neplnohodnotná bytosť, či z antického judaizmu, kde sú gójovia, teda predstavitelia iných národov ako židovského, vnímaní ako nečistá zver?
Nie, rovnosť je ovocím až kresťanstva, kresťanstvo však neoľavičiari a liberáli zúrivo popierajú. Svätý Pavol v liste Galaťanom hovorí (Gal 3,28): „28 Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ V mene tejto myšlienky rovnosti sa v stredoveku zrušilo otroctvo, ktoré prekvitalo v staroorientálnych despociách a v antike.
Kresťanská rovnosť pritom neznamená bezmyšlienkovité zlúčenie ľudí do homogénnej masy identických ľudí bez tváre a vlastnej osobnosti. Kresťanská rovnosť a dôstojnosť kráčajú ruka v ruke s nerovnosťami v sekundárnych veciach (talenty, sila, vek atď.) i súvisiacimi proporcionálnymi sociálnymi nerovnosťami.
Na strane druhej neoľavičiari a liberáli unisono tvrdia, že uznávajú rovnosť i dôstojnosť, skutkami však túto rovnosť popierajú. Popierajú aj to najzákladnejšie právo na život nenarodeným deťom, ktorým obmedzujú základné ľudské práva, a popierajú ľudský status embryí. V prípade neoľavičiarov či liberálov je zrejmé, že ich ponímanie rovnosti bude mať vždy nesprávny a nepravdivý charakter. Dokážu totiž len nedôsledne napodobňovať skutočnosti, ktoré sa v spoločnosti už etablovali vďaka kresťanstvu.
Bratstvo áno, ale nie za každú cenu
Podobne skreslenú predstavu majú neoľavičiari a liberáli aj o bratstve. Pokiaľ v Svätom Písme v Starom Zákone je brat spoluveriacim, v Novom Zákone Boží Syn Ježiš Kristus už nazýva učeníkov svojimi bratmi. Zdrojom tohto vnútorného bratstva a vzájomného vzťahu je jeden Boh Otec, ktorý je spoločný pre všetkých. Bratstvo je založené na jednote v Bohu a prináša jednotu medzi kresťanmi bez ohľadu na prípadné sekundárne rozdiely.
Evanjelista Marek to definuje vo svojom Evanjeliu presne (Mk 3,31-35): 31 Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. 32 Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ 33 On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ 34 Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia.“ 35 „Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“ V Kristovi sa tak spájajú veriaci oboch pohlaví, všetkých rás, národov a spoločenských vrstiev.
Aj keď je kresťanský ideál bratstva veľmi inkluzívny, nie je samozrejme neobmedzený. Na jednej strane kresťanstvo síce ruší hranice, vytvára však hranicu medzi kresťanmi a nekresťanmi. Kresťan môže byť priamym bratom len kresťanov, aj svätý Pavol hovorí o bariére medzi veriacimi a neveriacimi. (2Kor 6,14-16): „14 Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! 15 Aká zhoda je medzi Kristom a Belialom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! 16 A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: „Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. 17 A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás prijmem 18 a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán.“
Takúto koncepčne jasnú predstavu o bratstve, dobre a zle samozrejme nedokážu neoľavičiari a liberáli akceptovať. V ich ponímaní sa zotrela hranica medzi dobrom a zlom, bratstvo sa interpretuje v podobe, v ktorej sa odstraňujú rozdiely medzi veriacimi a neveriacimi. Známy slobodomurár François de la Tierce uviedol, že „ľudia by sa nemali líšiť podľa jazykov, ktorými hovoria, oblečenia alebo krajín, v ktorých žijú. Celý svet musí byť ako jedna republika, každý národ je ako rodina a každý človek je ako dieťa. To všetko má oživiť a rozšíriť tieto základné predpoklady prevzaté z ľudskej prirodzenosti. Naša komunita bola pre to pôvodne vytvorená.“
Takto chápané bratstvo podporuje etický relativizmus a náboženský synkretizmus. Svet ako veľká republika bez hraníc - to je ideál politických a kultúrnych globalistov a zástancov „tolerancie“. Objektívne však treba povedať, že napríklad marxisti a feministky neprijímajú takto rozšírený slobodomurársky ideál bratstva. Marxisti vnímajú ako svojich bratov len proletárov a feministky postulujú v prvom rade „sesterské vzťahy“ medzi ženami a mužov vnímajú ako falokratických zotročovateľov a nepriateľov.
Sloboda je základnou kresťanskou myšlienkou
Svätý Pavol v Liste Galaťanom hovorí (Gal 5,1): „1 Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.“ Celé Sväté Písmo je zbierkou príbehov o slobode a o slobode zvoliť si správne alebo nesprávne, myšlienky slobody sa rinú už od začiatkov Biblie, kedy si Adam a Eva slobodne zvolili, a poslúchli diabla v podobe hada. Rozhodli sa tiež Apoštoli, právo slobodne sa rozhodnúť má každý človek.
Kresťanský koncept slobodnej vôle však neznamená právo zvoliť si správne alebo nesprávne. Znamená slobodu zvoliť si dobro alebo zlo, za čo však musí človek v konečnom dôsledku niesť aj zodpovednosť. Kresťanské myslenie položilo základy zdravej politickej slobody, akej neboli schopné žiadne otrocké systémy staroorientálneho či antického sveta.
Neoľavicový koncept slobody čerpá evidentne z kresťanského konceptu. Opäť sme však späť pri príklade s opicou a neschopnosti opice doviesť koncept vlastných predstáv do úspešného konca. Výsledkom je paškvil a vulgárna paródia. Veta bývalého sudcu Najvyššieho súdu USA, Anthonyho Kennedyho, ktorý odôvodňoval potraty zdôrazňovaním slobody v rozhodovaní ani nepotrebuje ďalší komentár.
Dnes v mene slobody požadujú matky právo zabíjať svoje nenarodené deti. V mene slobody sa páry domáhajú práva na rozvody, v mene slobody sa muži domáhajú práva stať sa ženami, ženy mužmi alebo, v poslednej dobe, sa obe pohlavia domáhajú práva stať sa transgendermi.
Sloboda, rovnosť, bratstvo sú krásne a vzácne pojmy. Je však potrebné vnímať ich v ich pôvodnom, kresťanskom kontexte a nie v skreslenej a nesprávnej podobe, v akej nám ich predstavujú neoľavičiari a liberáli.
1001 otázok a odpovedí: 8. Stačí podľa Katolíckej Cirkvi krst ku spáse?
Tabuľka: Piliere civilizácie lásky
tags: #presadzovanie #slobodnej #vole #a #katolik