Martin je nielen v Turci, ale aj pri Senci. Ten prvý je nádherne sa rozrastajúcim mestom, srdcom rázovitého Turca. Martin pri Senci nie je ani dedinkou, skôr osadou, ktorú riadi Mestský národný výbor v Senci.
A práve v tejto osade začalo hospodáriť jedno z tých siedmich družstiev, ktoré označujeme ako predvoj kolektívneho hospodárenia na Slovensku. Záznamy hovoria, že v Martine začali spoločne hospodáriť od 1. januára 1949.
Zvláštnosť Martina pri Senci
Tento Martin má však aj svoju ďalšiu zvláštnosť. Nemá vlastne svojich rodných obyvateľov, nemá starousadlíkov. Martin pri Senci dostal pred 25 rokmi teda svojich nových obyvateľov Jurinovcov, Potočárovcov, Mitkovcov, Čepelovcov a ďalších. Presne sa tu usadilo 22 rodín.
Odkiaľ prišli obyvatelia Martina?
Kysuce trpeli za prvej republiky veľkú biedu. Živorili aj ľudia v Zborové nad Bystricou, Klubine, Starej Bystrici, či v Riečnici. Práve z týchto dedín sa v tridsiatych rokoch grupovali rodiny, ktoré odchádzali za prácou do cudziny. Nešli však za more, ale do nám bližšej Juhoslávie. Doma predali domy, drobné políčka a za hranicami začínali od začiatku. Ich cesty smerovali predovšetkým do dediniek Ledenik a Bračevci, ležiacich pri mestečkách Našice a Džakovo. Ich cesta viedla za známymi. Jedna z rodín zo Zborová - Jurinovci - tam mala strýca, nuž išli za ním do Ledeniku.
Ľudia z Kysúc boli pracovití. Nebáli sa tvrdej roboty, ktorá ich čakala. A ťahali za jeden koniec, neizolovali sa. Ba naopak, všetci sa stali členmi tamojších výrobných družstiev. Takže družstevníčiť začali vlastne už v Juhoslávii... Nešlo o roľnícke družstvá v našom poňatí, ale predsa vidieť, že myšlienka spoločnej práce im nebola cudzia, hneď si ju osvojili. Spájal ich spoločný osud, ktorým bol odchod z rodnej vlasti, spájal ich aj spoločný cieľ - žiť lepšie, dôstojnejšie. A z duše nenávideli krivdu. Chlapi sa pridali v Juhoslávii k Titovým partizánom, aby bojovali za spravodlivú vec.
Vojna sa skončila, nastali dni slobody. Československá vlasť volala svojich za hranicami domov, a tak sa z Juhoslávie rozhodli vrátiť aj naši Kysučania, vyše dvadsať rodín. Vrátili sa v lete roku 1948, ale už nemohli na Kysuce, tam už nemali nič, ani domy, ani políčka. Čakali v železničných vagónoch v Senci. Napokon sa však dočkali a za miesto ich žitia im určili Pálkov veľkostatok v Martine pri Senci. A tu začali hneď na jeseň roku 1948 spoločne siať, aby tento krok potvrdili 1. januára 1949.
V spoločnom kruhu sme sa stretli v jesenný podvečer s mnohými družstevníkmi z Martina pri Senci. Agnesa Jurinová, matka troch detí, nerada na tie časy spomína: „Ťažko sa nám žilo voľakedy. Vysťahovali sme sa, kúpili sme si trochu zeme, kravičku, aby sme mohli dajako vyžiť. Potom však prišla vojna a ďalšie trápenie.. Blažej bol medzi partizánmi a ustašovci sa začali pomstiť mne. Zavreli ma , bili, kopali, boli suroví. Mali sme radosť, keď sme znovu prišli do svojej drahej vlasti."
Štefan Jurina dodáva: „Naše družstvo začínalo skromne. Stalo sa, že sme i bez výplaty robili. Ľudia však nereptali, ale usilovne sa zapájali do spoločnej práce."
Rozvoj družstva a osady
Agronóm a mechanizátor družstva Tomáš Čepeľ hovorí: „Od ťažkých začiatkov až do dnešných rokov urobilo naše družstvo obrovský pokrok. V prvých rokoch bola ročná hrubá produkcia 600-700 tisíc korún, vlani už 3 200 000 Kčs! To sú veľké rozdiely, tieto čísla svedčia o veľkých zmenách. Alebo kedysi sme mali v družstve štyri páry koni a jeden traktor, dnes máme štyri výkonné traktory. Zmenila sa aj osada, ktorá sa vlastne stáva aj opeknievajúcou dedinkou. V roku 1953 sa začalo v nej s výstavbou, v roku 1956 sa do nových rodinných domov sťahovali prví obyvatelia. Dnes je tu 32 domov, v ktorých žije 220 ľudí. Domov moderných, aké nachádzame v každej inej dedine. Nechýbajú televízory a ďalšie vymoženosti dnešnej doby. Kedysi v tejto osade ani svetla nebolo, tu líšky naozaj dávali dobrú noc. Martin sa veľmi zmenil. Občania svojpomocne v akcii Z vybudovali školu pre ročníky 1-5, staršie deti chodia do Senca. A viaceré idú aj do škôl ďalej. Deti ľudí z Martina sa dnes stávajú lekármi a inžiniermi."
V martinskom obchode bola pred necelými dvadsiatimi rokmi tržba 12.000 Kčs, dnes tu ročne odvádzajú až 100 000 korún. Martin v Turci je krásavicou, Martin pri Senci sa však tiež nedáva zahanbiť. A to platí aj pre miestne družstvo. Vedie ho Rudolf Novák a družstevníci hospodária na 212 hektároch poľnohospodárskej pôdy, z ktorých je 176 ha ornej. Najvyššie príjmy majú z 10-hektárovej výmery tabaku. V tomto roku dosiahli po 18 q sušiny a to znamenalo celkovú tržbu pol milióna korún. Polovicu z toho tvorí čistý zisk... Obilniny pestujú na 90 hektároch, v posledných rokoch taktiež s výbornými výsledkami. Vlani dosiahli na každom hektári po 45,5 q jačmeňa a 44,5 q pšenice, v tomto roku 40,1 q pšenice, sklamal ich však jačmeň, ktorý sypal iba po 30 q. obilnín je tu však stabilizovaná a na tamojšie skromné podmienky naozaj vysoká. V živočíšnej výrobe sa orientujú na chov hovädzieho dobytka.
Prvého januára oslávia tamojší družstevníci štvrťstoročie svojho hospodárenia - a zároveň spoja svoj chotár s družstevníkmi zo Senca. Ľuďom, ktorí stáli pri základoch tohto družstva nie je v tejto chvíli ľahko, pretože osada a polia, ktoré ju obklopujú im za ten čas prirástli k srdcu. Chápu však nevyhnutnosť moderného hospodárenia. Mladí ľudia utekajú do miest, pracovných síl ubúda. A najvýkonnejšiu mechanizáciu si zasa nemôžu dovoliť. Preto to susedské zblíženie sa, ktoré dáva bodku za jednou veľkou kapitolou družstevného hospodárenia v Martine pri Senci. Statočnosť a usilovnosť - to boli vždy vlastnosti Martiných družstevníkov. Doniesli si ich ešte z Kysúc. A nimi chcú prispieť aj k úspechu zlúčeného družstva. Martinčania neprichádzajú do spoločného celku s prázdnymi rukami, ale s aktívami vo výške 1 300 000 Kčs.
Senec: Centrum roľníckeho života
Senec je mestečko známe nielen západným Slovákom, ale všetkým, čo sa tu zastavujú pri letnom putovaní k moru. Ľudia dnes ako vtáky idú za slnkom. Možno v týchto chvíľach je tu štvrtina Bratislavy, roztrúsená po vyše 200 hektárových bagroviskách, ktoré tak vznešene nazývame Senecké jazerá. V záplave letného slnka si málokto z rekreantov čo len spomenie, že tu žili ľudia už v dobe bronzovej. A neďaleko v Páci smerom na Pezinok z lietadla môžete zazrieť ako sa zem belie presne do tvaru obdĺžnika. Nežili tu mimozemské civilizácie, je to rímske opevnenie. Slovania tu zložili kosti v kostrovom pohrebisku v ôsmom storočí ako v dizertáciách píšu archeológovia a historici. V starej listine sa po prvý raz spomína prapredok mena Senec v roku 1252, ale to ešte v znení Zemch.
V 15. storočí sa tu čulo predávalo a kupovalo. Trhy boli široko-ďaleko známe a navštevované. Áno, Senec je oddávna centrom roľníckeho života. A v roku 1763 tu dokonca otvárajú slávne Collegium Oeconomicum. To až v neskoršej dobe tu bývalý cestár a prvý predseda ONV Jan Janík vybavil meštianky aj pre roľnícky ľud. Okres sa ustavil 13. 2. 1949, ako mi to z hlavy a presne tento čulý starček, bývajúci osamote v Pustých Úľanoch, bol nedávno povedal. Zaviedol ma k nemu dnešný riaditeľ Štátneho majetku s čestným názvom Československo - sovietskeho priateľstva, Štefan Matejčík, vzácna kronika všetkých tých pohnutých čias, keď sa doslova ,,zem hýbala" a s ňou i dejiny ľudí žijúcich na nej.
Jan Janík si s hrdosťou zaspomínal na tie časy: ,,Áno, bol som cestárom a zahŕňal som diery pri Tárnoku, keď pre mňa prišli. Boli dvaja Vraj som kandidátom na úrad predsedu okresu. Reku, aspoň sa preoblečiem. Počkali ma a potom ma odviezli najprv na ÚV KSS. Celu noc som študoval päťročný plán. Ale nielen podľa novín, ale aj podľa obcí, lebo to bolo vtedy najdôležitejšie. Vyhrávala dychovka z Povereníctva vnútra a tiež zo Šarfie - dnes Blatné. V Senci v Sokolovni to bolo A hneď po voľbe dali slovo mne a čo som naštudoval, som aj povedal a tak sme sa dali do budovania v prvej päťročnici Dali ma na dva týždne do Trenčianskych Teplíc na školenie a dosť Najprv sme ustanovili komunálne služby. Potom sme zakladali JRD. Ale to som už mal dobrú školu z čias keď som bol predsedom Roľníckej komisie v Pustých Úľanoch. Bolo to ešte v roku 1945. Bol som aj predsedom strany, ako predvojnový člen. Bolo nás 160 členov. Kolónia, čo sa tam ešte takto menuje, to sme my parcelovali. Fundištia sme pridelili sto ľuďom. Bolo sto lósov a každý si vytiahol kde sa mu ušlo. Aj meštianku som ja vybavoval. A Novomeského som poznal keď ešte učil na Dorkaple. Ale sekretárka povedala, že tam nie je. Fraňo Kráľ mi kázal počkať. O chvíľu prišiel súdruh Novomeský. Pozrel sa do notesa a určil si termín na 13. mája. Tak sme sa pripravili. Už sme vedeli, že meštianka bude, ak on príde na slávnosť.
Chodievali priamo medzi nás. Súdruh Novomeský mal taký príjemný a dojímavý hlas. Hneď si všetkých získal, lebo najprv hovoril o politike. Nakoniec prešiel k meštianke. ,,Čo robiť?" dal si rečnícku otázku. ,, Viete koľko meštianok otváram od prvého septembra? Päťdesiat. A všetky sú už vydané Ale bude aj tu meštianka!", povedal po chvíľke, keď videl, že sme zostali sklamaní. A pridelil nám ju. Potom sme zakričali hurá a dychovky začali hrať. Dychovky boli vtedy najlepšia kultúrna vložka. Súdruh Novomeský s nami pretancoval do jedenástej hodiny. Ľúbil sa poveseliť. A preto, že som vedel všeličo vybavovať, som sa aj stal kandidátom na predsedu okresu. Pred vojnou som bol aj vo Francii na robotách. Kým bolo treba vybavovať, mi tie moje cestovateľské školy pomáhali. Ale družstvá sme sami nevládali založiť. Chodili k nám agitovať aj z povereníctiev. Hneď po Martine sa prvé ustanovilo v Čataji, tretí typ. To ešte súdruh Okáli otváral. O druhej po polnoci sa ustanovilo a o tretej po polnoci vzniklo JRD vo Veľkom Grobe. Tam bol zasa na otvorení súdruh Martanovič, ako predseda kraja. Rozdali lístky a každý mal napísať rímsku číslicu, za aký typ družstva je. Bolo 170 lístkov s tromi paličkami a 9 s jednou paličkou. Ale na niektoré vraj museli pripísať čiarky už za predsedníckym stolom. Tak sa hovorilo. Museli vzniknúť družstvá, lebo ničoho nebolo a mestá sa rozrastali.
Ej, ktože by dnes v lete na také veci myslel? Ale jesť sa chce dobre a piť ešte lepšie, príjemnejšie. A na všetko toto dnes treba zložitý systém prvotnej a spracovateľskej výroby. Už ju máme. Už vieme ako na to. A práve preto by sme si mali pripomenúť aj roky, keď to také jednoduché nebolo.
Vidno ju hneď povedľa dnešnej odbočky z diaľnice pred vstupom do mesta. Vždy sme sa v nej my, novinári zastavovali, keď sme chodievali na služobné cesty písať o poľnej i farmárskej výrobe. Koľko sme sa len napísali, nafotografovali o každom iniciatívnom počine. A neboli to ani na dnešné časy zanedbateľné pracovné úspechy, hoci rekordami už ani zďaleka nie sú. V starom bloku mi padol zrak na výstrižok zo Smeny z apríla roku 1953. To vtedy ešte fotografoval Alexander Prandl: večne sa mu v kabele zamotala cesnaková klobáska a fotoblesk. Vždy jej kúpil aspoň kilo bez lístkov u známeho mäsiara na počiatku cesty, aby sme nehladovali. Vyfotografoval mi vtedy Rudolfa Krištofca, vedúceho farmára na hospodárstve Fajdal a vedúcu čaty mladých dojičiek, krásavicu Annu Ružičkovú. Táto čata mladých dievčat zvýšila denný pôdoj na zverenú dojnicu zo 6,8 na 10,8 litra a týždenne tým zvýšili dodávky do Bratislavy o 1176 litrov, čo-ako som dôstojne v novinách vyratúval, bola týždenná spotreba pre vtedajších 250 detí. Peniaze sme práve začali mať nové, ale zástupy pred mliekarňami, kde sa pred dverami čapovalo priamo z kaniev dodaných zo štátnych majetkov a okolitých družstiev, bývali ešte staré. A najmä dlhé, predlhé. Neraz sa posledným matkám v rade neušlo a rozhnevali sa, že si do radu stali aj také, čo doma nemajú malé deti. A to vtedy bolo, akosi neetické. Nuž a v tom čase zväzácka čata Anky Ružičkovej, v ktorej boli Ľudo a Martin Chren, Marka Renáková a ďalší, začala so zvyšovaním pôdoja. Takýmto úspechom sa tu nemôžu pochváliť ani dnes. Od dva a pol tisícky kráv nadoja 8 miliónov litrov mlieka. To je síce úctyhodné číslo, ale priemerný denný pôdoj je len 9,14 litra.
Pravda, majetkový kolos, ktorý dorába za 50 miliónov rastlinnej a za 51 miliónov korún živočíšnej produkcie nemôžeme zrovnávať s niekdajšími drobnými farmami. Lenže aj materiálnych nákladov majú viac intenzifikácia pokročila. Ibaže čo ako sa snažia, potraviny nie sú ako módne výrobky, rentabilita sa pohybuje pod sedem korún zo sta korún tržieb a to nie je na seneckú pôdu veľa. Ale veď inde majú ešte menej? Nie! Utešovanie tu nepomôže. Senec a jeho okolie boli priveľmi vzorovou baštou kolektivizácie, aby sme sa utešovali s priemerom. Priveľa sa tu bojovalo o každý hon pôdy, kým ju mali ľudia pevnú pod nohami, kým ju mali pre seba a pre všetkých rovnako. Ale o nich by sme mali začať počnúc rodiskom. Pochádzali zo Zborov a zo Starej a Novej Bystrice, Klubína a Riečnice. Vlastne všetci sú z okolia dnešného múzea Kysuckej dediny, od Vychylovky, ktoré tu vyrastá ako skanzen starého života.
Začalo sa to akciou Záchrany lesnej železničky. Úvraťová trať, také čudo. Mohlo vzniknúť len na Kysuciach v kraji nekonečných lesov a lacných chlapských rúk. K ním pridali, ešte v čase prvej svetovej vojny, lacné ruky zajatecké a čoskoro zvážali drevo ako po rebríku. Zo svahu na svah šibovali rušeň, až zviezli smrekové kláty do Novej Bystrice. Na sedemsto osadách okresu Čadca sa nepodarilo tento starý život ani len na ukážku udržať pre potomkov a tak ho sústredili do múzea. A veru, nestavia sa lacno. Každý trám treba preveriť a zakonzervovať, zložiť chalupu podľa projektu. Táto stará dedina stojí našu spoločnosť mnohonásobne viac ako nová dedinka Kysučanov pri Senci.
Uprostred mája som tu už našiel 22 objektov a medzi nimi aj roľnícky mlyn. Čo sú aj polia na Kysuciach skúpe pre raž a už takmer nehostinné pre pšenicu, vodný mlyn tu mala každá dedina a poniektoré aj dva-tri. O tie núdze nebola. Mlečmi boli najmä sezónni robotníci, zomieľali výžinok juhu. A keď nebolo čo mlieť, pílili drevo. Vlani sa prišlo pozrieť na to čudo (zo železničky zostalo však iba torzo) vyše 15 tisíc návštevníkov a pritom z tucta štátov sveta. Konečne je čo obdivovať aj na Kysuciach. Konečne putujú výletníci sem a nie z Kysúc do sveta, za chlebom. Povzbudení Kysučania, po skromných začiatkoch, majú v pláne vystavať ešte asi pol stovky objektov a každý v priemere bude stáť milión korún. Je to prepych? Môžme dať toľko investícií do starého života? Ale do Vychylovky - múzea pri Novej Bystrici, kde potok vyciera skalné prahy - patrí aj náš príbeh o Kysučanoch, čo sa vybrali kedy si až do Osjeku v Juhoslávii hľadať zem, aby mohli vykonávať odveký roľnícky údel, orať, siať, žať a mlieť zrno a hotoviť chlieb. Nebolo toho tak veľa čo ...
Tabuľka: Porovnanie produkcie družstva v Martine pri Senci
| Rok | Hrubá produkcia (Kčs) | Počet traktorov |
|---|---|---|
| Prvé roky | 600-700 tisíc | 1 |
| Vlani | 3 200 000 | 4 |