Slovensko je krajina bohatá na historické a kultúrne pamiatky, ktoré svedčia o jej bohatej minulosti a silnom duchovnom dedičstve. Medzi najvýznamnejšie patria pútnické miesta, ktoré sú cieľom mnohých veriacich a turistov. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z nich, vrátane Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, pútnického miesta Marianka a kultúrneho strediska Veritas v Košiciach.
Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne
Úcta k Sedembolestnej Panne Márií u Slovákov začala prijatím kresťanstva od vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Ľud k jej úcte staval kaplnky a chrámy. Podobne aj pri Šaštíne, blízko zámku visel na strome obraz Sedembolestnej.
Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne
Začiatok pútnictva sa datuje od roku 1564. V tomto roku Angelika Bakičová, manželka grófa Imricha Czobora, majiteľa šaštinského panstva, dala zhotoviť sochu Sedembolestnej, ako splnenie sľubu za vyslyšanie v rodinných trápeniach. Angelika prosila o pomoc Sedembolestnú práve pri jej obraze. V roku 1654 bola socha Sedembolestnej Panny Márie počas tureckých vojen prenesená do blízkeho zámku a uschovaná v kaplnke sv. Imricha. Tu bola do začiatku 18. storočia.
V roku 1710 bola socha znova uložená do kaplnky. Ľud si ju veľmi uctieval a stalo sa mnoho zázračných uzdravení na tele i na duši. 25. augusta 1732 sochu preniesli do loretánskej kaplnky pri šaštínskom kostole na námestí. Ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy ustanovil vyšetrovaciu komisiu na čele s ostrihomským kanonikom Jurajom Agnelym, šaštínskym rodákom. Komisia preskúmala 726 zázračných prípadov, ktoré znovu prešetrila komisia v Bratislave.
10. novembra za účasti mnohých duchovných a 20 tisíc pútnikov slávnostne vyhlásili sochu za zázračnú a znova uložili do trojhrannej kaplnky. Vtedy sa na tomto mieste slúžila po prvý raz svätá omša. Provinciál radu Paulínov, František Rosa, vymohol v roku 1733, aby socha prešla pod ich opateru. Paulíni prišli do Šaštína 2. apríla. 16. júla 1736 sa začali stavebné práce pod vedením Jána Damianiho, staviteľa z Viedne.
Vnútorná výzdoba chrámu pokračovala v roku 1760 podľa návrhu Františka Antona Hildebranta, cisárskeho staviteľa, ktorý navrhol aj stavbu hlavného oltára z červeného mramoru a celého priečelia chrámu. Celá stavba bola financovaná zo zbierok prostého ľudu a s prispením cisárovnej Márie Terézie. 12. augusta 1762 za účasti ostrihomského arcibiskupa Barkóczyho, cisárovnej Márie Terézie a jej manžela Františka Lotrinského, mnohých duchovných a tisícov pútnikov bola vysviacka chrámu a 15. augusta 1771 bol postavený organ s 25 variáciami a kazateľnica. Postupne postavili bočné oltáre z mramoru, okrem jedného.
Cisár Jozef II. zrušil v roku 1786 rehoľu Paulínov, ktorých bolo v Šaštíne 17. Odišli do Poľska. Chrám prešiel pod správu šaštinského farára - dekana Jakuba Schneidera a štyroch kaplánov. Starý farský kostol v Šaštíne zatvorili. V roku 1864 sa konala oslava tristoročného výročia uctievania sochy Sedembolestnej v Šaštíne. Predtým dekan Štefan Hrebíček sa podujal dostaviť dve veže do terajšej výšky. Stavbu previedol hodonínsky staviteľ Jozef Bárta. Kríže na veže slávnostne vytiahli 26. júna 1864. Celý chrám zrenovovali.
8. septembra sa konala veľká slávnosť, pri ktorej ostrihomský arcibiskup, kardinál Ján Scitovský, korunoval sochu zlatými korunami, ktoré posvätil pápež Pius IX. Počas 1. svetovej vojny v roku 1914 bol chrám zatvorený. 8. septembra 1924 rozhodnutím trnavského biskupa Dr. Pavla Jantauscha prišli do Šaštína saleziáni - synovia Don Bosca. Opravili starý farský kostol na námesti, ktorý bol 150 rokov sýpkou. Zasvätili ho svojmu zakladateľovi sv. Jánovi Boscovi. 31. januára 1926 sa konala prvá svätá omša. 2. apríla 1927 sv. Otec Pius XI. Dekrétom “Celebre apud Slovaccham gentem” vyhlásil Sedembolestnú Pannu Máriu za patrónku Slovenska. V rokoch 1941-43 prebehla oprava svätyne a celej budovy. Viedenskí Slováci darovali plastickú krížovú cestu.
14. apríla 1950 boli zo Šaštína násilne vyhnaní Saleziáni a správa prešla do rúk diecéznych kňazov. Na jeseň bol dohotovený organ, ktorý má teraz 120 registrov, 5 manuálov, tri hracie stoly a 5500 píšťal. Pri 400 - ročnom uctievaní sochy v roku 1964 na žiadosť pánov biskupov Dr. Ambróza Lazíka a Dr. Eduarda Néczeyho pápež Pavol VI. povýšil svätyňu Sedembolestnej dekrétom “Ad perpetuam rei memoriam” z 23. novembra na baziliku minor - menšiu. Slávnostné vyhlásenie sa konalo 27. septembra. V roku 1975 dal farár Karol Senáši postaviť nový mramorový oltár k ľudu, ktorý posvätil p. biskup Dr. Július Gábriš.
V Mariánskom roku 1987 baziliku navštívila Matka Tereza z Kalkaty a nový trnavský biskup, terajší arcibiskup-metropolita Slovenska Mons. Ján Sokol. Koncom februára 1990 prichádzajú znova do Šaštína Saleziáni a pod vedením farára-dekana Jána Malženického pokračuje oprava baziliky, 9. marca preberá časť kláštora a už 9. mája sa tu koná prvá celonárodná púť pre všetkých duchovných Slovenska, ktorej sa zúčastnilo 900 kňazov za účasti všetkých biskupov Slovenska a mnohých veriacich. 22. apríla sv. Otec Ján Pavol II. pri ceste vrtuľníkom zvlášť pozdravil Sedembolestnú zakrúžením nad bazilikou a pri homílii sľúbil, že príde na púť.
V roku 1991 pokračovali renovačné práce vnútra baziliky: nová elektrická inštalácia, nové ozvučenie, úprava oltára a presbytéria, úprava sakristie, účelné temperovanie baziliky, obnova dlažby a dokončenie mariánskeho múzea pri bazilike. Najnákladnejšie však bolo očistenie a oživenie krásnych Chamantových fresiek a celého vnútra baziliky. V budove kláštora bolo (znovu)založené cirkevné katolícke chlapčenské internátne Gymnázium Jána Bosca. 1. júla 1995 Šaštín a Baziliku navštívil pápež bl. Ján Pavol II. Okrem 2 tradičných pútí(Národná púť - sviatok Sedembolestnej Panny Márie, 15.9.) pribudla v roku 2007 nová púť - Púť mužov.
Marianka
Marianka je najstaršie pútnické miesto na Slovensku, ktorého pôvod a história sú sčasti zahalené legendami. Historici rádu pavlínov, ktorý toto miesto spravoval, zapísali ústne tradovanú legendu o pustovníkovi, ktorý žil v tomto údolí a z hruškového dreva si vytesal sošku Panny Márie (podľa pavlína Ľudovíta Kummera to bolo v roku 1030). Počas nepokojov, ktoré nastali v Uhorsku po smrti kráľa Štefana, pustovník musel zo svojho miesta utiecť. Sošku skryl do bútľavého stromu. Našla sa o niekoľko desaťročí neskôr.
Marianka
Najznámejšie tradovaná legenda hovorí, že v údolí žil zbojník, ktorému sa narodili ťažko postihnuté deti. Keď to nešťastný otec videl, sľúbil že napraví svoj život a dal sa na pokánie. Vo sne sa mu vraj zjavila Matka Božia a ukázala mu miesto, kde má kopať v zemi, nájsť tam sošku a pod ňou prameň. Ak vo vode prameňa vykúpe deti, budú zdravé. Tak sa aj stalo a bývalý zbojník zasvätil po tejto udalosti svoj život Božej službe.
História pútnického miesta sa začína písať od roku 1377, keď sa tu zastavil uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, z rodu Anjou. On položil základný kameň kostola a zveril správu pútnického miesta rádu Pavlínov. V roku 1380, keď bol kostol dostavaný, ten istý kráľ slávnostne preniesol milostivú sošku na hlavný oltár. Kostol Narodenia Panny Márie je pôvodne gotický. Gotickú konštrukciu si aj zachoval. Koncom sedemnásteho storočia bol na náklady cisára Leopolda I. rekonštruovaný v barokovom slohu. Z tohto obdobia pochádzajú štuky, maľby, ozdoby a bočné oltáre, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola. Aj presbytérium bolo prestavané v barokovom štýle, ale koncom devätnásteho storočia (1877) bolo regotizované. Z tohto obdobia pochádza neogotický hlavný oltár, bočný oltár Božského Srdca Ježišovho a vitráže v oknách kostola.
Väčšina architektonických pamiatok v mariánskom údolí pochádza z obdobia baroka. Lurdská jaskyňa a krížová cesta boli postavené v prvej polovici dvadsiateho storočia. Rád sv. pavlínov spravoval pútnické miesto od spomínaného roku 1377 do roku 1786. Na tomto mieste zažil slávny rozkvet ale aj úpadok a zánik. Od šestnásteho storočia sídlil v Marianke generálny predstavený rádu a pavlíni tu mali aj teologické štúdium. V roku 1786 Jozef II. zrušil okrem iných aj rád pavlínov a tak Marianku dlhé roky spravoval diecézny klérus.
Kláštor neskôr kúpil knieža Schwarzenberg z Orlíka nad Vltavou, ktorý ho prestaval v klasicistickom štýle na poľovnícky zámoček. Z kláštora sa stal kaštieľ, ktorý vlastnilo viacero grófskych rodín. Od roku 1927 - 1950 pútnické miesto spravuje Kongregácia bratov tešiteľov, ktorá vznikla v roku 1922. V roku 1936 dali tešitelia postaviť krížovú cestu so sochami v životnej veľkosti. V roku 1950 bola kongregácia násilne zlikvidovaná spolu s ostatnými rehoľami na Slovensku, ale od roku 1990 sa znova ujala správy Marianky. Tešitelia zrekonštruovali kostol a bývalý pavlínsky kláštor (kaštieľ), ktorý slúži ako pútnický a exercičný dom.
Kultúrne stredisko Veritas v Košiciach
Páter Mikuláš svojou činnosťou obohatil nielen náboženský, ale aj kultúrny život Košičanov. Snáď najväčším dôkazom toho je kultúrne stredisko Veritas, ktoré dal postaviť v roku 1934. Jeho inšpiráciou bol kultúrny dom dominikánov v maďarskom meste Szombathely, ktorý slúžil na pastoráciu. Pôvodným plánom bolo, aby stavba slúžila ako sála pre terciárov a ružencový spolok. Dôvodom stavby Veritas bola snaha Lexmanna o posilnenie katolíckej kultúry v meste. Sála poskytla možnosť realizovať rôzne divadelné hry a filmové predstavenia pre mládež, ktoré taktiež mali na ňu pôsobiť mravoučne.
Kultúrne stredisko Veritas v Košiciach
Mikuláš Lexmann ako predstavený kláštora a riaditeľ spolku bratstva sv. Ruženca predložil 17. júla 1934 Mestskému notárskemu úradu žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu. Kultúrny dom Veritas bol pôvodne postavený ako Ružencová sieň. Budova, ktorá mala slúžiť ako kultúrny dom, divadelná sála a kinosála, sa nachádzala a dodnes nachádza v kláštornej záhrade a vchod do nej je situovaný na Dominikánskom námestí č. 1. Stavba Ružencovej siene sa začala realizovať 24. júla 1934 a bola dokončená 27. augusta 1935.
V septembri v roku 1934 Mikuláš Lexmann napísal list provinciálovi českej provincie dominikánov Tomášovi Dittlovi, v ktorom ho informoval o priebehu realizovania stavby. Plán na sieň vypracoval architekt Ing. Händel, majstrom siene bol Reiner Kreutz. Tento plán sa postupne rozširoval a zdokonaľoval. Dôvodom bola veľká pomoc od veriacich z Košíc a okolia v podobe milodarov ako štrk, piesok, dovoz, či stavebný kameň od Západočeských tovární a. s. Pomenovanie Veritas (v preklade z latinčiny pravda) nebolo náhodné. „... už to meno hovorí, že tu ide o prácu v duchu rádovom, ktorý má tiež vo svojom erbe toto heslo. Hlásať pravdy viery všade a vždy, ovlivňovať život ľudský zjaveným učením, hľa, to sú pohnútky, ktoré pomohly k takému dielu, ako je dnešný katolícky kultúrny dom.
Slávnostné otvorenie a posviacka modernej budovy Veritasu vtedajším košickým biskupom Jozefom Čárskym sa konala v nedeľu 20. októbra 1935 o 11.00 hod. Na slávnosti sa zúčastnili poprední predstavitelia Košíc: okrem biskupa Čárskeho aj prelát Barnabáš Tost, generál Prchala, predseda najvyššieho súdu Gregor József, politik László Tost (brat Barnabáša a neskôr mešťanosta Košíc). Na slávnostnom otvorení kultúrnej sály sa 9. a 10. novembra uviedla pôvodná premiéra historickej hry Jozefa Fiedlera Bieli priatelia. Dielo sa venovalo histórii košického dominikánskeho kláštora od jeho založenia až po súčasnosť. Hra bolo odohratá v ten deň dvakrát, v slovenčine aj v maďarčine.
Veritas v medzivojnovom období využívala slovenská aj maďarská časť obyvateľstva Košíc. Katolícke divadelné krúžky horlivo predvádzali svoje hry v meste už v 20. rokoch. Najaktívnejší sa ukázal divadelný krúžok spolku Jednota Orol, ktorý v rokoch 1926 až 1938 uviedol až 67 hier, z čoho väčšina sa predstavila po roku 1935 aj na doskách Veritasu, kde uviedla svoje hry aj Slovenská dievčenská Mariánska kongregácia, deti spolku Živého ruženca aj krúžok Spolku sv. Ruženca vedený dominikánskym rádom a ktorých hry režíroval často páter Mikuláš Lexmann. V roku 1936 pátrovi Mikulášovi skončil úrad priora a bol preložený do Znojma.
Počas II. svetovej vojny sa do slovenského kultúrneho života v meste zapájal Slovenský katolícky kruh (SKK). Javisko Veritasu bolo významným centrom divadelnej činnosti SKK v období druhej svetovej vojny. V roku 1944 sa do Košíc vrátil Mikuláš Jozef Lexmann. Po skončení vojny ostal v Košiciach a organizoval vo Veritase vlastnú osvetovú činnosť. Aj po vojne bol páter obľúbený medzi mládežou, ktorá sa aj naďalej združovala vo Veritase. V roku 1950, okrem toho, že počas barbarskej noci internovali pátra Mikuláša Lexmanna, štát odňal dominikánom kláštor a z kultúrnej sály Veritas sa stalo posádkové kino Dukla, ktoré bolo zrušené v roku 1973. Po ukončení činnosti kino Dukla prevzala a prevádzkovala armáda ako kultúrnospoločenské zriadenie pre vlastné účely.
„Veritas slávnostne otvorili 28. mája 1993 uvedením premiéry hry P. Claudela Zvestovanie Panne Márii v naštudovaní J. Svobodu so žiakmi košického konzervatória. V decembri v roku 1993 Spoločnosť Bioskop v spolupráci s Evou Fifikovou a ďalšími ľuďmi otvorili vo Veritase filmový klub, ktorý ponúkal alternatívu voči bežným mainstreamovým americkým filmom.
V roku 1997 prišiel dominikán Egýd Peter Tavel, v tom čase prior, s plánom prebudovať kultúrne centrum Veritas na Galériu Doktora Živaga. Tento nápad sa zapáčil aj Milanovi Rúfusovi, ktorý napísal, že takáto galéria, kde budú svoje diela môcť vystavovať renomovaní aj začínajúci umelci, bude pre mesto užitočná. Galéria bola slávnostne otvorená 6. marca 1998 s vernisážou ôsmich mladých umelcov. Predstavený brat Egýd v roku 1999 pristúpil ku prestavbe galérie. Budova získala ďalšie podlažie. Súčasťou zrekonštruovanej stavby sa stali nové točité schody, drevená galéria, knižnica s čitárňou a bar, ktorý sa v spojitosti s dominikánmi pre mnohých obyvateľov mesta stal kuriozitou. Nové presklenené priestory boli otvorené 8. decembra. Po dvojročnej prestávke svoju činnosť vo Veritase obnovil aj filmový klub Cinefil.
V roku 2010 sa začala posledná renovácia budovy. Od kolaudácie v roku 2013 poznáme Dominikánske kultúrne centrum Veritas v novom šate, tak, ako ho vídavame i dnes. Pátra Mikuláša Jozefa Lexmanna si dodnes v Košiciach pripomenuli na viacerých akciách. Dňa 16. augusta 2013 sa konala spomienková slávnosť, na ktorej bol prítomný český kardinál Dominik Duka, OP a košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. „V Košiciach pôsobil dominikán páter Mikuláš Jozef LEXMANN OP - V rokoch 1924-1936 sa zaslúžil o kultúrne a duchovné povznesenie mesta. Založil kultúrne centrum Veritas.
Záver
Slovensko ponúka množstvo miest s bohatou históriou a duchovným dedičstvom. Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, pútnické miesto Marianka a kultúrne stredisko Veritas v Košiciach sú len niektoré z nich, ktoré svedčia o hlbokých koreňoch viery a kultúry v tejto krajine.
tags: #pride #svaty #mikulas #1934 #antikvariat