Mons. Autor sa venuje téme, ktorá vzbudzuje mnohé diskusie a polemiky: prijímanie Eucharistie u detí v rámci iniciačných sviatostí [krst, myropomazanie, v západnej terminológii birmovanie a sviatosť Eucharistie].
Starobylá prax, pri ktorej tieto sviatosti tvorili jednotu bola od začiatku bežná vo všetkých východných a západných cirkvách. To potvrdzujú cirkevní otcovia aj liturgické knihy miestnych cirkví.
Autor poukazuje na to, ako a za akých okolností sa táto prax začala vytrácať najprv z latinskej cirkvi a v ďalšej časti opisuje podobný vývoj aj vo východných, s Rímom zjednotených cirkvách.
Potreba návratu k tejto starobylej tradícii, od ktorej sa odstúpilo z rôznych dôvodov sa začína vynárať spolu s myšlienkou zostavenia Kódexu kánonov pre východné cirkvi na začiatku 20. storočia.
Podľa vyjadrenia Druhého vatikánskeho koncilu, rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou. A teda katolícka Cirkev chce, aby zostali zachované bez narušenia tradície jednotlivých miestnych cirkví a či obradov.
Ten istý koncil uisťuje, že východní kresťania si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj.
Toto všetko majú teda s tou najväčšou vernosťou zachovávať východní kresťania sami, a preto si majú nadobudnúť čoraz väčšie vedomosti a čím dokonalejšiu prax v týchto veciach. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám.
Tieto princípy sa nám dnes zdajú natoľko samozrejmé, že o nich takmer neuvažujeme. Dejiny vzťahov medzi západnou cirkvou a východnými cirkvami (katolíckymi aj pravoslávnymi) sú často poznačené prejavmi nepochopenia a intolerancie aj na poli liturgických tradícií ako následku vzájomnej hrubej neznalosti v otázkach teológie, disciplíny a pastoračnej praxe príslušných cirkví.
História ruténskej cirkvi Mukačevskej eparchie zaznamenáva jeden zaujímavý príklad takéhoto správania sa: rímskokatolícky biskup z Egeru František Barkóczy, po svojej pastoračnej návšteve v Mukačeve v roku 1748, považoval za nevyhnutné sťažovať sa na východného katolíckeho biskupa a jeho klérus tvrdiac, že vo viacerých cirkvách zjednotených Grékov boli odhalené strašlivé ohavnosti a prejavy spustošenia (in compluribus Ecclesiis Greci Unitorum horrendae abominationes et desolationes sunt detectae).
Medzi rôznymi deformáciami, či už pravdivými alebo zdanlivými, nachádzame aj také, ktoré sa týkajú liturgického života. Prijímanie Eucharistie deťmi (infanti) pohoršilo horlivého latinského biskupa z Egeru nie menej ako domnelá alebo skutočná nevedomosť či hrubosť východného duchovenstva.
Citovaný príklad odráža veľmi rozšírený postoj a vzťah k východným cirkvám, ktoré obnovili jednotu s Katolíckou cirkvou. História iných východných katolíckych cirkví určite pozná obdobné príklady.
Samotní východní katolíci prejavovali spočiatku v prípade takéhoto správania sa k nim určité znepokojenie, ale postupne sa bona fide stotožnili s takouto víziou. Nezriedka sa z nich dokonca stávali jej obrancovia a to predovšetkým vo vzťahu k „schizmatikom“ (podľa dobovej terminológie), to jest k bratským pravoslávnym cirkvám, ktoré sa nezjednotili s Katolíckou cirkvou.
Rovnako vo vzdelávacích štruktúrach, ktoré boli riadené východnými katolíckymi cirkvami sa postupne prijal model, forma aj obsah teologického učenia založeného na latinských scholastických učebniciach.
Úpravy liturgie a disciplinárnej praxe, ktoré potom vo východných katolíckych cirkvách nasledovali sú už len očakávaným a predvídateľným výsledkom takéhoto vývoja.
Táto otázka je vo svojom historickom kontexte spojená s tradičnou jednotou sviatostí kresťanskej iniciácie. Tradícia Cirkvi, čo sa týka prijímania Eucharistie deťmi je bohato dokumentovaná od prvých storočí.
Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe na Východe aj na Západe. Okrem iných možno spomenúť svedectvá Apoštolských konštitúcií, sv. Cypriána, sv. Augustína, Nikefora, Evagria a ďalších.
Nie je možné ani potrebné, zaoberať sa na tomto mieste detailnejšie otázkou jednoty troch sviatostí kresťanskej iniciácie. Dnes existujú rôzne liturgické a historické štúdie, ktoré sa zaoberajú časom a dôvodmi, ktoré viedli latinskú cirkev k tomu, aby oddelila sviatosť myropomazania od krstu a myropomazanie posunula na neskoršie ako udeľovanie Eucharistie.
Medzi mnohými dokumentami, ktoré dosvedčujú jestvovanie a rozšírenie praxe prijímania Eucharistie deťmi aj na Západe možno spomenúť Gelaziov, Galský alebo Gregorov sakramentár (euchologion), Ordo Romanus zo 7. storočia, ale tiež iné Ordá z neskoršieho stredoveku, ktoré cituje M. Maccarone z diela M. Andrieua.
Tieto bádania potvrdzujú, že „po dvoch sviatostiach (krst a myropomazanie) nasledovalo prijímanie Eucharistie, pre ktorú bol predpísaný pôst, a ktoré bolo udelené deťom pokrsteným a myropomazaným počas svätej omše“.
Ešte v 10. storočí bola, podľa Ordines rímska prax taká, že v prípade neprítomnosti biskupa, podával prijímanie deťom kňaz, ktorý vysluhoval krst.
V Ordo officiorum ecclesiae Lateranensis z druhej polovice 12. storočia máme kapitolu nazvanú De communicatione parvulorum (O prijímaní detí). Podľa tohto textu, ktorého autorom je pravdepodobne kardinál Bernardo, deti ktoré boli pokrstené a myropomazané počas veľkonočnej vigílie alebo na vigíliu sviatku Zoslania Svätého Ducha, pokračovali v oboch prípadoch v prijímaní Eucharistie celý nasledujúci týždeň.
V Lateránskej bazilike sa zasa praktizoval zvláštny obrad prijímania. Eucharistiu rozdával po omši diakon, ktorý namočil malíček do kalicha a tak dal trochu konsekrovaného vína dieťaťu na pery. Takýto spôsob udeľovania Eucharistie odrážal rímsky zvyk potvrdený pápežom Paschalom II.
Dokonca aj významní západní teológovia scholastickej epochy ako Hugo od svätého Viktora, Reginald z Prüm, Radulf z Ardén, Viliam zo Champeaux, hľadeli na prijímanie detí ako na prirodzenú prax.
Na Západe sa prax prijímania detí začala vytrácať medzi 12. a 13. storočím. Tento vývoj bol dôsledkom postupného odlučovania veriacich od prijímania pod spôsobom vína, ba čo viac, v postupnom odlučovaní od prijímania všeobecne, a v rastúcom postoji k Eucharistii sústredenom viac na adoráciu a eucharistickú pobožnosť ako na prijímanie.
Miestne synody niektorých cirkví na Západe sa príležitostne vyjadrovali o udeľovaní Eucharistie deťom. Niekedy sú takéto vyjadrenia negatívne, inokedy sa naopak ešte vyskytuje určitá tolerancia k takejto praxi.
Synody v Trèves (1227), Bordeaux (1255) a v Bayeux (1300) už zakazujú podávať Eucharistiu deťom, ale na druhej strane v niektorých oblastiach, napríklad v Beauvais, táto prax pokračuje až do 15. storočia.
Euchologion z Amiens (1524) predpisoval, aby sa práve pokrsteným deťom dávalo trochu normálneho vína, ale v samotnom obrade sa zachovala nasledujúca starobylá formula: Corpus et sanguis Domini nostri Jesu Christi custodiat te in vitam aeternam (Telo a krv nášho Pána Ježiša Krista nech ťa zachová pre život večný).
Zdá sa, že prax nahradzovať eucharistické spôsoby obyčajným vínom, ktoré sa dávalo deťom po krste, vydržala na niektorých miestach Nemecka a Francúzska (napr. v Pikardii) až do 18.-19. storočia.
Z doktrinálneho hľadiska bola prax eucharistického prijímania vo všeobecnosti upravená 21. kapitolou Štvrtého lateránskeho koncilu (1215). Tento koncilový dekrét nemal v úmysle explicitne modifikovať prax prijímania detí, ale reagoval predovšetkým na všeobecný úpadok spovedania sa a prijímania.
V tejto norme, pokiaľ ide o otázku možného prijímania detí, môžeme považovať za kľúčové termíny: narážku na vek rozlišovania a aspekt zbožnosti požadovaný pre prijímanie Eucharistie.
Zdá sa, že dôraz úvahy je na utrum debeant teda na prípadnej povinnosti dať prijímanie deťom. „Videtur quod non habentes usum rationis non debeant hoc sacramentum suscipere. Requiritur enim quod aliquis ad hoc sacramentum cum devotione et praecedente sui examinatione accedat …“ (Zdá sa, že tí, ktorí nemajú schopnosť užívať rozum, nemali by /nemuseli by prijímať túto sviatosť. Zdá sa, že sv.
Iná príležitosť na upresnenie noriem týkajúcich sa týka eucharistického prijímania detí, sa na Západe naskytla počas Tridentského koncilu. V rámci diskusie o sviatostiach pojednávali konciloví otcovia aj o otázke nevyhnutnosti udeľovať Eucharistiu deťom.
M. E. Johnson zdôrazňuje, že Tridentský koncil sa o tejto otázke vyjadril veľmi obozretne. Nechcel zavrhnúť starobylú prax a bol pripravený takú vec aj tolerovať.
Konciloví otcovia určite poznali prax východných cirkví, ale v súvislosti s prebiehajúcou kontroverziou s protestantizmom však nepovažovali za nutné alebo vhodné, explicitne sa o nej vyjadriť.
Naopak, formulácia Tridentského koncilu zavrhuje len mienku o nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, ale vôbec nevylučuje možnosť podať Eucharistiu deťom.
Čo sa týka prijímania detí, na pochopenie jeho doktrinálneho vývoja a praxe vo východných katolíckych cirkvách by bolo potrebné kompletné štúdium historických prameňov a svedectiev jednotlivých cirkví. Takáto úloha prevyšuje rozsah tohto stručného príspevku.
Spomedzi východných prameňov druhého tisícročia môžeme uviesť ustanovenie arménskej synody zo Sis (1342), ktorá potvrdila predchádzajúcu prax prijímania Eucharistie deťmi v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie.
Z predtridentského obdobia jestvujú dva dôležité pápežské dokumenty, ktoré so zvláštnym zreteľom na prax byzantskej (gréckej) a italo-albánskej cirkvi pojednávajú o medziobradových vzťahoch. Pápež Lev X. vo svojom apoštolskom liste Accepimus nuper z 18.
Podobne pápež Pavol III., v apoštolskom liste z 23. V období po Tridentskom koncile sa začínajú objavovať prvé známky aplikácie jeho učenia aj voči východným cirkvám.
Prvý dokument, ktorý výslovne používa tridentskú formuláciu o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, je apoštolská konštitúcia Gregora XIII. Benedictus Deus (14.
Vo východných cirkvach, ktoré obnovili svoju jednotu s Rímom sa stále viac a viac presadzovali latinská teológia a prax. Kanonický vplyv týchto tendencií sa zreteľne javí z ustanovenia synody maronitskej cirkvi za patriarchu Sergia (1596). Kánon č.
Zmenu tradičnej praxe prijímania detí zahrnula po Maronitoch do svojich kanonických predpisov aj ďalšia veľká východná cirkev, teda tá ktorá sa zrodila z Brestskej únie (1596).
Oficiálna formulácia bola vynesená na Zamoščskej synode, ktorá sa konala v roku 1720. Od Brestskej únie (1596) počas viac ako 120 rokov, sa v kyjevskej metropolii východná prax prijímania Eucharistie deťmi, považovala za ako samozrejmosť.
Na druhej strane latinský model, často predstavovaný ako skutočne „katolícky“, pokračoval vo svojom nezadržateľnom vplyve aj na východných katolíkov. Samotná formulácia Zamoščskej synody si trochu protirečí.
Na jednej strane sa v nej priznáva, že prijímanie detí zodpovedá starej, ustálenej a ešte stále platnej východnej praxi (perpetuo servata fuerit, et nunc etiam servetur consuetudo - bola nepretržite zachovaná a ešte aj dnes sa zachováva obyčaj), a že Eucharistia je pre deti jedlo a nápoj, ktorý dáva rast, podporu a zachovávanie ich duchovného života.
Na druhej strane sa cituje tridentský text, ktorý hovorí o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, pretože tieto pre ich vek nemôžu stratiť posväcujúcu milosť prijatú v krste. Nakoniec, ob reverentiam tanto sacramento debitam (vzhľadom na náležitú úctu voči takej významnej sviatosti), sa navrhuje odložiť eucharistické prijímanie detí na vek rozlišovania a podmieňuje jeho udelenie predchádzajúcim poučením a dôkladným preskúšaním detí.
Zaujímavá je klauzula, ktorá podmieňuje aplikáciu rozhodnutia synody o vylúčení detí z prijímania: „si ea privari sine scandalo possint“ (ak ho môžu byť zbavení bez pohoršenia). Určitý rešpekt alebo aspoň opatrnosť pri dotýkaní sa tohto citlivého bodu cítime aj v nasledujúcom dokumente časovo blízkom Zamoščkej synode.
Ide o Decreta Sacrae Congregationis particularis de Propaganda Fide super rebus Melchitarum seu Syriae et Palestinae a Sanctissimo Domino nostro Benedico XIII. deputate, (Uznesenia Posvätnej Kongregácie Propagandy viery o záležitostiach Melchitov, čiže Sýrčanov a Palestínčanov, predložených svätému otcovi Benediktovi XIII.), konkrétne o rozhodnutie z 5. apríla 1729.
„An pariter expediat sacramentalem eucharistiae communionem infantibus praebere statim post baptismum“ (Či rovnako osoží poskytnúť sviatostné prijímanie Eucharistie malým deťom hneď po krste?) dala kongregácia nasledujúcu odpoveď: „Parvulos nulla obligari necessitate ad sacramentalem eucharistiae communionem, sed ubi viget antiqua consuetudo, non est damnanda“ (Malé deti nie sú nútené nijakou nevyhnutnosťou na sviatostné prijímanie Eucharistie, ale kde žije starobylý zvyk, netreba ho zavrhovať.)
Ako vidíme, odpoveď je skôr vyhýbavá. Vráťme sa ešte k maronitskej cirkvi. V roku 1736 zvolala táto cirkev dôležitú a známu Synodu na Libanonskom vrchu.
V časti týkajúcej sa sviatosti Eucharistie nachádzame malé pojednanie o prijímaní detí na Východe a na Západe. Myšlienka je však, tak ako v prípade predpisu Zamoščkej synody, rýchlo vedená k už vopred zamýšľanému záveru:
„ut infantibus quibusdam, dum baptizantur, eucharistia nullo pacto, neque sub specie sanguinis, porrigatur, pueris autem non ante tradatur, quam ad annos discretionis pervenerint“. (Aby sa niektorým nemluvňatám počas ich krstu v nijakom prípade, ani pod spôsobom Krvi, nepodávala Eucharistia. Deťom však aby sa nedávala skôr, ako dospejú do rokov schopnosti rozlišovať).
Postoj Svätého stolca vyznačuje v otázke eucharistického prijímania detí sa v prvej polovici 18. Na jednej strane Svätý stolec nemal problém potvrdiť zákazy Zamočšskej synody a Synody na Libanonskom vrchu.
V takých prípadoch nenamieta proti zmene starobylej praxe prijímania detí. Pravdepodobne preto, že - aspoň formálne - to boli samotní východní kresťania, ktorí chceli zrušiť túto starobyú prax (aj keď pri tom boli jasne inšpirovaní latinskými normami).
Na druhej strane Svätý stolec obozretne hľadal spôsob, ako zmierniť „latinizačnú horlivosť“ západných misionárov pôsobiacich v niektorých malých alebo mladých východných katolíckych cirkvách.
Svedectvom takéhoto prístupu je Resolutio dubiorum ad coptum ritum pertinentium (Rozhodnutie o sporných bodoch, ktoré sa týkajú koptského obradu) zo 14. júna 1741, v ktorom sa Posvätné ofícium (predchodca dnešnej Kongregácie pre učenie viery) zaoberalo sťažnosťami jedného misionára.
Bol to páter Remigius z Tridentu, reformovaný minorita, predstavený útulku v Achmim. Tento opisuje nebezpečenstvo neprístojnosti, ktorá sa môže vyskytnúť pri prijímaní detí (napr. zvracanie detí, pranie šiat od Krvi ...
Človek, ktorý prijíma krst, stáva sa článkom spoločenstva Božieho ľudu a Kristovho tela, teda Cirkvi. Spoločenstvo založené v Kristovi, slávi jeho pamiatku a sprítomňuje si ho zároveň dovtedy, kým znova nepríde v sláve.
Keďže medzi Kristovým vzkriesením a jeho príchodom prebieha čas, ktorého dĺžka je nám neznáma, nový Boží ľud, ktorý Ježiš vytvoril, oslavuje pamiatku vtelenia, smrti, oslávenia a druhého príchodu, a tak si uvedomuje zmysel svojej vlastnej existencie. Tak sa spomienkové liturgické slávenie stáva vzdávaním vďaky.
Slávenie Eucharistie spĺňa potrebu slávenia, ktorá tkvie v Cirkvi ako v každej ľudskej spoločnosti. Podstatou Eucharistie je účasť na tele a krvi Ježiša Krista, pričom môžeme povedať, že na základe tohto spoločenstva Krvi sa stávame jedným duchovným kmeňom. Ak teda pristupujeme k svätému prijímaniu, stávame sa skutočne bratmi.
V našej Cirkvi túžime obnoviť prax udeľovanie Eucharistie nemluvňatám a malým deťom ako odpoveď na dekrét o východných cirkvách II. Na začiatku týchto úvah je potrebné si uvedomiť skutočnosť, že dieťa, pokrstené a myropomazané, je už dospelé vo viere.
Možno to pôsobí nepochopiteľne, že dieťa je „dospelé“. Podávanie prijímania presvätej Eucharistie deťom nie je nevyhnutné na spásu, no nedať Eucharistiu dieťaťu, znamená vytvoriť falošný znak, teda naznačiť, že do dieťaťa neprúdi Kristov život a nie je súčasťou spoločenstva, ktoré tvorí tajomné Kristovo telo.
Z tohto dôvodu nie je nutné odďaľovať rozdávanie svätého prijímania deťom, pretože Eucharistia je posilou (tak ako pre dospelého) potrebnou pre duchovný rast novokrstenca.
Čo je Eucharistia? | Ježiš je skutočne prítomný (katolícka lekcia pre deti)
Tu zohráva veľmi dôležitú úlohu sprevádzanie duchovným rastom takéhoto dieťaťa, ktoré by malo byť založené na starostlivom odovzdávaní viery rodičov, príp. krstných rodičov, ktorí deti formujú permanentne, napr. Takéto rodinné prostredie, umožňuje deťom, aby Kristovo tajomstvo a Cirkev, ktorej sú členmi, spoznali primerane svojim rozumovým schopnostiam.
V tomto duchu skutočne platí, že výchova k plnému prežívaniu duchovného života prostredníctvom sviatostí je viac vecou srdca, nie iba rozumu. Zaujímavo sa k tomuto vyjadril aj kardinál Höffner, ktorý pri istej príležitosti zhodnotil situáciu odovzdávania viery takto: „V posledných rokoch sme sa ohlasovaním a bohoslužbou často obracali len na rozum veriacich. Ale tým sme ukracovali človeka. Pretože k celému človeku prináleží nielen rozum, ale i srdce.
Na dôležitosť prijímania u malých detí upriamuje pozornosť pápež Pius X. vo svojom dekréte „Quam singulari“ (1910). „Ježiš povedal: „Nechajte deti. Nebráňte im prichádzať ku mne, lebo im patrí Nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14). Katolícka cirkev, pamätajúc na tieto slová, od samých počiatkov dbala o to, aby privádzali ku Kristovi deti prostredníctvom prijímania Eucharistie, ku ktorému prinášali dokonca nemluvňatá.
Podľa predpisov starobylých liturgických kníh sa tak robilo až do 13. storočia a niekde tento zvyk pretrval ešte oveľa dlhšie. Až doteraz je tento zvyk aktuálny v Gréckej cirkvi i v (iných) východných cirkvách. ... Sviatosť je dar, ktorý vždy pôsobí účinne, ale vždy iným spôsobom, pretože i osoba je vždy iná.
Zmŕtvychvstanie Pána sa stalo ústredným bodom liturgického roka, podľa ktorého sa riadia všetky pohyblivé sviatky. Každá kresťanská nedeľa je odbleskom veľkonočnej nedele Paschy. Veľkonočná noc je charakterizovaná prechodom z tmy do svetla. Počas obradov je všetko vysvietené a osvetlené.
Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto už v židovskej i pohanskej bohoslužbe boli symbolom Boha. Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom. (porov.
Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv.
Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna snímania z kríža a uloženia do hrobu.
Na plaščenici je okrem ikony Krista v hrobe zobrazená aj Panna Mária, Jozef z Arimatei a nábožné ženy, ktoré boli prítomné na pohrebe Ježiša Krista. Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena.
Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou Kríž, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu.
V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliárom po Veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. Plaščenica ako bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18.
Plaščenica predstavuje prázdne plachty poznačené krvou Ježiša Krista. Krvou, ktorá je znakom lásky Ježiša Krista k človeku. Ďalším významným symbolom sa pre kresťanov stal symbol kríža. Kríž bol pôvodne potupným nástrojom smrti.
Po ukrižovaní Ježiša Krista stal kríž symbolom a nástrojom veľkej lásky Boha k človeku. Kríž bol už od čias prvokresťanstva vo veľkej úcte. V dobe prenasledovania bol užívaný v tajnosti a v skrytosti; napr. v 2. st. mal kríž podobu trojzubca, na ktorom bol umiestnený delfín, neskoršie mal podobu kotvy alebo baránka pod kotvou a písmeno T. Až od 5. st. Od čias Konštantína Veľkého sa zmenila aj verejná úcta kríža. Kríž sa stal charakteristickým znakom kresťanstva a bol uvedený do verejného života.
Kristov kríž je hlboko vrytý v srdci každého úprimne veriaceho kresťana. Ježišov kríž žije existuje v nás z tajomstva, skrytého v Bohu, z tajomstva, že všetko má byť zhromaždené pod jednou hlavou - Kristom, aby všetci ľudia mali prístup k Otcovi v jednom Duchu (porov. Ef 2, 18).
Zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus je úplným zmyslom, krásou a nádejou celého ľudstva. Jeho umučenie a kríž však premohlo vládu smrti, jeho zostúpenie k zosnutým zasa premohlo hriech.
Počas 4.-5. st. sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske a diakonské dvere sú otvorené celý Svetlý týždeň ako symbol toho, že nebo je otvorené pre človeka a otvorilo sa práve Kristovým vzkriesením.
Požehnávanie pokrmov súvisí so starou pôstnou praxou, ktorá zakazovala nielen požívanie mäsa, ale aj vajec, mlieka a syra. Všímajúc si život okolo nás musíme konštatovať, že ľudia v minulosti si omnoho viac uvedomovali potrebu Božieho požehnania. Presne v duchu slov žalmistu: „Oči všetkých sa s dôverou upierajú na teba a ty im dávaš pokrm v pravý čas.
Veriaci človek si uvedomuje, že pri živote ho nedrží iba telesný pokrm, ale oveľa viac Boh svojou milosťou a požehnaním. Preto je v živote veriaceho človeka zreteľnejšie vidieť spoliehanie sa na Boha. Štedro prestretý stôl počas týchto dní je aj obrazom hostiny, ku ktorej Ježiš prirovnával Nebeské kráľovstvo.