Dnes ho už nemôžeme stretnúť osobne, ale jeho učeníci, ktorí s ním pred 2000 rokmi trávili dni a noci, nám o ňom zanechali svoje svedectvá. Ježiš bol Židom narodeným v starovekom Izraeli. Hovoril o sebe, že je spasiteľom, ktorého príchod bol zasľúbený už stovky rokov pred ním v Starom zákone - židovskom svätom písme. Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život.
Ježišovo učenie je jedinečné
Morálne hodnoty
Myšlienky o morálke nájdeme v rôznej miere v každom náboženstve. Napriek tomu je Ježišovo posúdenie skutkov, slov a myšlienok jedinečné, pretože odhaľuje srdcia ľudí. Hriech podľa učenia Ježiša začína už v našich myšlienkach a už v tejto oblasti musí začať naše obrátenie. Počuli ste, že bolo povedané: »Nescudzoložíš!« No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.
Ježiš nás volá ku zmene slovami, ktoré nemôžu byť jasnejšie. (Nie vždy ich ale máme chápať doslova, ako napr. vylúpnutie oka v hore uvedenom citáte.) Ježiš očakáva radikálnu zmenu postojov a myšlienok, pretože len vtedy je možné žiť svätý život. Aj v rámci iných náboženstiev nájdeme myšlienku, že sa máme oslobodiť od zlých túžob. Niektoré z nich ju ale chápu odlišne, pretože podľa nich sa máme vzdať každej túžby - zlej, ale aj dobrej. Nepramení však z pravej lásky aj túžba po čistých vzťahoch? Je správne vzdať sa aj túžby nezištne pomáhať ľuďom?
Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Ježiš ich zavolal k sebe a povedal: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.
Cieľom najznámejších východných náboženstiev je dosiahnuť stav, v ktorom človek už nie je sám sebou, ale jeho identita sa rozplynie v akejsi vyššej sile - ako keď sa kvapka vody rozpustí v nekonečnom oceáne. Ježiš však o Bohu nehovorí ako o nejakej vyššej sile, ale ako o našom milujúcom nebeskom Otcovi, od ktorého nás oddelili naše hriechy. On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie.
Milujte svojich nepriateľov
Počuli ste, že bolo povedané: »Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.« Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?
Už v Starom zákone nájdeme pasáže, kde Boh Izraelitom prikazuje milovať cudzincov a byť nápomocní nepriateľom. Ježišovo prikázanie milovať nepriateľov však presahuje všetko, čo bolo do tej doby známe. Ježiš v citovanej pasáži nechce povedať, že máme považovať človeka páchajúceho zlo za dobrého a ignorovať zlo, ktoré robí. Naopak, máme si byť plne vedomí závažnosti jeho viny a dôsledkov jeho skutkov pred Bohom. Práve toto vedomie nám pomáha odhliadnuť od zla a trápenia, ktoré musíme znášať. Boh nám zároveň dá silu, aby sme prekonali zlé pocity, nenávisť, sebaľútosť a túžbu po pomste.
Odpustenie hriechov
Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“
Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila.
Podobne, ako túto hriešnu ženu, konfrontuje Ježišova zvesť aj každého z nás. Je smutnou realitou, ako veľmi sme sa vzdialili od Boha a ako veľa sme v našom živote zničili skrze hriech. Namiesto toho, aby sme na jeho veľkú lásku k nám odpovedali vďačnosťou a poslušnosťou, odvrátili sme sa od nášho Stvoriteľa chrbtom a tým ho znevážili. Každým jednotlivým hriechom sme vlastne Boha „udreli do tváre“. Túto vinu nemôžeme odčiniť. Jediné, čo môžeme urobiť, je navrátiť sa k nemu v pokore a so zlomeným srdcom. Žena hriešnica, ktorá Ježiša prosila o milosť a odpustenie, je nám v tom príkladom.
Ježiš stelesnil Božiu lásku. Má moc odpustiť naše hriechy, pokiaľ si ich priznáme a ľutujeme ich. Chce nám tiež dať silu a pomoc, ktorú potrebujeme, aby sme zmenili naše myšlienky, zámery a skutky. Jedine on nám môže dať slobodu od hriechu. Jeho slová a prístup k ľuďom dali nádej a odvahu tým, ktorí boli v jeho dobe spoločnosťou odpísaní ako beznádejné prípady. Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: »Budete slobodní«?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn.
Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Učiteľ je dôveryhodný a autentický len vtedy, keď sám žije podľa toho, čo hovorí. Tí, ktorí Ježiša poznali osobne, vydali svedectvo o jeho bezúhonnom živote. Z hriechu ho nedokázali obviniť ani náboženskí vodcovia tej doby. Pokúšali sa o to znova a znova, a to len zo strachu pred stratou ich vlastného vplyvu a uznania. Ježiš sa nenechal vyprovokovať a odhaľoval ich zlý zámer rozumnými odpoveďami.
Celý Izrael sa o ňom dopočul - všade sa o ňom hovorilo a ľudia zo všetkých miest k nemu prichádzali. S Ježišom prišli do kontaktu dokonca aj politickí vodcovia ako židovský vladár Herodes Antipas a rímsky prokurátor Pilát Pontský. Ježišovi nepriatelia z radov Židov by ho bývali radi verejne obvinili, keby povedal alebo učinil niečo zlé. Ježiš volal ľudí, aby boli poslušní Bohu nie len slovami - teoreticky. Svojich učeníkov viedol vlastným dokonalým príkladom. Žil v skromnosti a sebazaprení. Sám sa riadil tým, čo kázal druhým.
QA SPECIAL (1.časť ) - Ako milovať nepriateľov, kresťan ako rohožka a fackovací panák
Ježišov život je výnimočný
V predvečer svojej smrti Ježiš k údivu prítomných učeníkov začal umývať ich nohy (v tej dobe to bola práca sluhov). Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi.
On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, - preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“ Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: »Učiteľ« a: »Pane« a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.
| Udalosť | Popis |
|---|---|
| Umývanie nôh | Ježiš umýva učeníkom nohy ako prejav pokory a služby |
| Posledná večera | Ježiš ustanovuje Eucharistiu a sviatosť kňazstva |
| Zrada Judáša | Judáš zradí Ježiša za 30 strieborných |
| Záhrada Getsemanská | Ježiš sa modlí a prežíva úzkosť pred zatknutím |
Učeníci strávili s Ježišom takmer nepretržite asi dva a pol roka. Často boli zahanbení jeho láskou a pokorou. Podľa evanjelií Ježiš uzdravoval hluchých, slepých, ochrnutých, malomocných, postihnutých zlými duchmi a dokonca kriesil mŕtvych. A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľuďom. Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval.
Ľudia, ktorí to všetko videli na vlastné oči, boli ohromení. Niečo také ešte nezažili, ani nepočuli. A ani Ježišovi nepriatelia nemohli poprieť, že činil zázraky. Odvtedy sa ho mnohí snažia napodobňovať, ale nikto doposiaľ neuzdravoval tak, ako Ježiš: každého, kto k nemu prišiel, od každej choroby a postihnutia. Keď odtiaľ odišiel, vošiel do ich synagógy. Cieľom Ježišových zázrakov však nebolo predovšetkým navrátiť ľuďom fyzické zdravie. Týmito znameniami chcel potvrdiť jeho duchovnú zvesť, že on je Spasiteľom (záchrancom). Potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu.
Ježišove zázraky a uzdravenia sú výnimočné
Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. Marta, Mária a Lazar boli traja súrodenci a zároveň Ježišovi učeníci, ktorých miloval. Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol.
Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohto sveta. Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“ Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“ Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“ Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku. Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili.
Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Ako to povedala, odišla, zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej vravela: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. Ježiš totiž ešte nevošiel do dediny, ale bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti.
Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj Židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“ Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.
Ježišovo zmŕtvychvstanie je jedinečné
Ježiš od samého začiatku pôsobenia narážal na odpor židovských vodcov, ktorý sa stupňoval. Boli plní žiarlivosti a hnevu keď videli, ako za ním idú veľké zástupy. Nedokázali ho však usvedčiť zo žiadneho hriechu a ani vyvrátiť jeho výroky. Preto sa ho chceli zbaviť tým, že ho zabijú, čo sa im nakoniec podarilo. Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.
Tri dni po krutom a potupnom ukrižovaní (trestu smrti pre zločincov), vstal Ježiš z mŕtvych. Biblia spomína mnohých očitých svedkov, ktorí svedčili o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Mnohí z tých, ktorí s ním boli pred smrťou, ho znova stretli, rozprávali sa s ním, dotýkali sa ho a dokonca s ním jedli. Počas 40-tich dní sa Ježiš pri rôznych príležitostiach zjavil viac ako 500 učeníkom. Vysvetľoval im, čo o jeho smrti a vzkriesení predpovedal Starý zákon. Po 40-tich dňoch Ježiš opustil tento svet a vystúpil k Otcovi. Jeho učeníci aj naďalej zažívali vzťah so vzkrieseným Ježišom. Podobne aj my zažívame jeho pomoc v našich životoch. Keď sa k nemu obraciame, mení náš život a dáva nám silu a jasno v tom, čo máme robiť.
Vo večeradle jedného z jeruzalemských príbytkov sedel Ježiš pri stole so svojimi učeníkmi. Zišli sa k veľkonočnej slávnosti. Spasiteľ chcel byť s nimi pri tejto príležitosti sám. Vedel, že prišla jeho hodina; on sám je tým skutočným veľkonočným baránkom a bude obetovaný v deň, keď sa podávalo toto sviatočné jedlo. Bol pripravený vypiť kalich hnevu a čoskoro podstúpiť konečný krst utrpenia. Zostávalo mu však ešte niekoľko pokojných chvíľ, ktoré chcel venovať svojim milovaným učeníkom. Celý Kristov život bol prejavom nesebeckej služby. Každý jeho čin svedčil o tom, že „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť “ (Mat 20,28). Učeníci sa to ešte dosiaľ nenaučili. Preto pri tejto poslednej veľkonočnej večeri Ježiš prakticky opakoval toto svoje naučenie príkladom, ktorý im mal navždy zostať v mysli i v srdci.
Rozhovory Ježiša s učeníkmi bývali chvíľami radostnej pohody, z ktorých sa všetci tešievali. Veľkonočné večere bývali obzvlášť zaujímavou príležitosťou; no Ježiš bol teraz zarmútený. Srdce mal obťažené a na tvári sa zračil tieň bolesti. Keď prišiel do vrchnej siene, učeníci spoznali, že ho niečo trápi, a hoci netušili príčinu, mali s ním súcit. Keď zasadli k stolu, dojímavo a smutne povedal: „Túžobne som si želal jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho viac nebudem jesť, kým nebude dokonaný v Božom kráľovstve. Potom vzal kalich, dobrorečil a povedal: Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, až kým nepríde Božie kráľovstvo“ (Luk 22,15-18).
Kristus vedel, že prišiel čas, keď odíde z tohto sveta k svojmu Otcovi. Miloval svojich nasledovníkov, ktorí boli na svete a miloval ich do konca. Teraz bol v tôni kríža a žiaľ mu zvieral srdce. Vedel, že vo chvíli, keď bude zradený, bude aj opustený. Vedel, že ho čaká najpotupnejšia smrť, ktorou bývajú trestaní zločinci. Poznal nevďačnosť a krutosť tých, ktorých prišiel zachrániť. Vedel, akú veľkú obeť musí priniesť a pre koľkých ľudí bude márna. Keďže vedel všetko, čo ho čaká, mohol celkom prirodzene podľahnúť predstave hlbokého poníženia a utrpenia. Myslel však na svojich dvanástich učeníkov, ktorí boli s ním ako jeho najbližší a ktorí po všetkej tej hanbe, zármutku a utrpení budú musieť na svete sami bojovať. V predstave svojho utrpenia myslel aj na svojich učeníkov. Nepremýšľal o sebe. Predovšetkým pamätal na nich.