Smrť Ježiša a zmŕtvychvstanie je základ a podstata kresťanstva. Veľkonočné obrady sú jedinečné svojho druhu spomedzi celého liturgického roka. Smrť Božieho Syna a jeho zmŕtvychvstanie je pre kresťanov podstata, zároveň veľké tajomstvo.
V Piatok utrpenia Pána (Veľký piatok) sa každoročne čítajú Jánove pašie, kým na Palmovú (Kvetnú) nedeľu sa striedajú evanjeliá zvyšných troch evanjelistov. Ján ponúka jedinečný pohľad na utrpenie Ježiša Krista. Zvyšní traja evanjelisti približujú Ježiša ako muža bolesti a opustenosti. V Jánovom evanjeliu Kristus zomiera ako kráľ vo vedomí, že všetko je dokonané.
Opis Ježišovho umučenia sa zakladá na historických udalostiach, ktoré sa stali, avšak ich hlavným cieľom bola kerygma, čiže ohlásenie a odovzdanie duchovného posolstva. Skúsme si cez jednotlivé postavy pašiového príbehu vysvetliť, ako teda jednotliví evanjelisti „namiešali“ opis Ježišovho umučenia.
Lukáš necháva aj na kríži vyznieť Ježišovmu milosrdenstvu, ako to robí v celom svojom spise. Neskôr podobným štýlom opíše v Skutkoch apoštolov Štefanovu smrť. Matúš adresoval svoje evanjelium kresťanom pochádzajúcim zo židovstva. Matúš sa zameral na starozákonné odkazy a predpovede prorokov. Ako jediný hovorí o tom, že pri Ježišovej smrti sa otvárali hroby a z nich vstávali telá svätých. Ide zjavne o eschatologický a apokalyptický rozmer.
Markovo evanjelium sa niekedy nazýva evanjelium utrpenia s dlhším predhovorom. Až jednu tretinu celého spisu evanjelista venuje posledným dňom Ježiša Krista. Zvýrazňuje Ježišovu opustenosť, ktorá sa ešte stupňuje. Ján sa svojím teologickým zameraním výrazne odlišuje od ostatných troch evanjelistov. V umučení sa dostáva tak Synovi, ako aj Otcovi najväčšej slávy. Kým v ostatných evanjeliových textoch Ježiš je pred židovskou veľradou a Pilátom málo zhovorčivý, v Jánovom evanjeliu Ježiš vystupuje v dialógu s Pilátom ako skutočný kráľ, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta.
Napokon bol Ježiš aj pochovaný ako kráľ. Nikodém na pomazanie tela použil 100 libier vzácnej myrhy s aloou, čo je približne 32 kilogramov. Táto osoba sa nespomína počas Ježišovho verejného účinkovania, ale v textoch Ježišovho utrpenia.
Stále sa vedú polemiky o tom, kto vlastne zabil Ježiša. Sú interpretácie, ktoré poukazujú na zodpovednosť celého židovského národa. Niekedy sa zabúda na to, že Ježiš, jeho matka a pestún, apoštoli a prví učeníci mali židovský pôvod. Vzťah medzi evanjeliami a židovským svetom je veľmi úzky. Podobným spôsobom vystupovali starozákonní proroci.
Z historického hľadiska môžeme s určitosťou povedať, že iba malá skupina Ježišových súčasníkov bola voči nemu naladená nepriateľsky a vydala ho rímskej moci. Avšak techniku manipulácie verejnou mienkou vidíme aj v dnešnom svete. Zvolanie ľudu „jeho smrť na nás a na naše deti“ (Mt 27,25) nie je vôbec možné interpretovať ako právnu vinu, ktorú si ponesie židovský národ.
Evanjeliá sa zhodujú v tom, že Barabáš bol zodpovedný za vzburu a vraždu. Rimania boli mimoriadne citliví na vzbury, ktoré tvrdo trestali. Oveľa dôležitejší je však teologický odkaz. Meno Barabáš totiž v aramejčine znamená syn otca. Pilát postavil pred zástup na výber dvoch „synov“.
Pilát postavil pred zástup na výber dvoch „synov“. Zástup si vybral pozemskú predstavu mesiáša, ktorá je postavená na násilnej zmene, a odmietol Ježišovu cestu Mesiáša, na ktorej sa zrieka seba samého a berie na seba úlohu sluhu. Dejinami prebieha zápas, ktorej „vízii“ mesiáša dá ľudstvo prednosť. Žalobcovia vedeli, že za bohorúhačstvo by Rimania neodsúdili človeka na trest smrti, preto ich obžaloba bola postavená na buričstve, na tom, že sa Ježiš vydáva za kráľa.
Evanjeliá hodnotia Piláta ako zbabelého a alibistického predstaviteľa súdnej moci, ktorý podlieha vyhrážke a bojí sa ohrozenia vlastnej povesti. Benedikt XVI. Z historických prameňov vieme, že Pilát bol cynik, ktorý sa k Židom správal neobyčajne pohŕdavo a tvrdo. Výsmech z Ježiša nastáva už vtedy, keď ho zbičovaného a s tŕňovou korunou postaví pred zástup a zvolá: „Hľa, váš kráľ“.
Evanjelisti zmienku o nápise v troch jazykoch využívajú na teologický odkaz. V čase napísania evanjelií sa kresťanstvo šírilo po celej Rímskej ríši. Prvé spoločenstvo kresťanov sa zrodilo uprostred židovstva. V multilingvistickom nápise sa odzrkadľuje univerzalizmus vykúpenia, ktoré Boží Syn priniesol pre všetkých.
Členovia cirkvi sa vyznačujú svojou rozmanitosťou, Kristov kríž však nikoho nevylučuje. Nádherne symbolicky to vyjadruje evanjelista Ján v zmienke o Ježišovom odeve, ktorý bol nezošívaný, ale utkaný vcelku. V príbehu Ježišovho umučenia vystupujú aj postavy, ktorých mená nie sú až také známe, napríklad kajúci lotor Dismas či stotník Longinus. V prípade týchto postáv nie je dôvod pochybovať o ich historickosti.
Už inou skutočnosťou sú ich mená a ďalší život. Neraz sa v nich zrkadlí náboženský a pedagogický odkaz, ktorý aktualizuje evanjeliový text a kladie dôraz na pokánie a konverziu. Prirovnám to k pobožnosti krížovej cesty, ktorá má veľkú obľubu na Slovensku práve pre tú skutočnosť, že v nej dochádza k aktualizácii postojov jednotlivých postáv na našu situáciu.
Veronika sa v biblickom texte nespomína. Je to postava z apokryfného spisu Nikodémovo evanjelium zo 4. Naproti tomu postava Šimona sa uvádza v evanjeliu. Text hovorí, že bol prinútený niesť Ježišov kríž. Našou úlohou je porozumieť biblickému textu tak, ako je napísaný. Takže v tomto duchovnom zmysle sa napĺňa, či dokážeme byť Šimonmi dneška.
V evanjeliách nachádzame historické a chronologické údaje, ktoré nie sú samoúčelné, ale sú v službe odovzdania posolstva spoločenstvu veriacich. Lenže aj tie sú v každom evanjeliu odlišné. Každé evanjelium kladie dôraz na také scény spojené s Ježišovou smrťou, ktoré sú charakteristické pre zásadné teologické posolstvo toho-ktorého evanjelia.
Evanjeliá nevznikli v našej ére sociálnych sietí. Ich autori nekomunikovali medzi sebou svoj literárny postup, ba dokonca o sebe asi navzájom ani nevedeli. Nie je preto prekvapivé, že uvádzajú odlišné slová, ktoré Kristus vypovedal na kríži. Evanjeliá podávajú sedem viet, v každom evanjeliu odlišných. Marek a Matúš uvádzajú zhodne jedinú vetu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to nárek žalmu 22, ktorý postupne prechádza do chválospevu. V utrpení človek zakusuje, že Boh je Pánom diania od počiatku a že ho zachráni k novému životu.
Lukáš uvádza tri vety: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“; „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“ a „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Prvá je modlitbou za tých, ktorí ho pribíjali na kríž, druhá za zločinca na kríži a treťou sa obracia na Otca. Tu skutočne vidíme rozpracovanú teológiu kríža. Ján má opäť tri odlišné vety: „Žena, hľa tvoj syn! Hľa, tvoja matka!“; „Žíznim“ a „Je dokonané“.
Keď vojak nastrčil špongiu s octom na yzop a podal ju k Ježišovým ústam, ide o odkaz na noc vyslobodenia z egyptského otroctva, keď Izraeliti mali namočiť yzop do krvi baránka a pokropiť dvere svojich príbytkov. Ježiš je pravým veľkonočným baránkom, ktorého krv zachraňuje ľudstvo. „Je dokonané“ je posledná veta Ježiša na kríži v Evanjeliu podľa Jána. Sú to tri postavy, traja svedkovia Ježišovej smrti.
Prvou postavou je jeho matka, ktorú Ján spomína pri kríži. Druhou postavou je milovaný učeník, ktorý je vzorom každého učeníka. Spolu s Máriou tvoria jadro cirkvi, ktorá sa rodí pod krížom a na ktorú Boží Syn v okamihu smrti vylieva svojho ducha. Napokon je to Mária z Magdaly, žena, ktorá je prítomná tak v Ježišovom ohlasovaní, ako aj pod krížom a pri zmŕtvychvstaní.
Udalosti Ježišovho umučenia prinášajú emócie, keď sa hlbšie ponoríme do tohto príbehu. Vrcholným odkazom Ježišovej smrti je láska z kríža. Iste, tento ich príbeh má v sebe vždy isté „racio“, zrozumiteľné okolnosti, ktoré viedli k tomu, že sa stretli. Vždy však stoja pred tajomstvom, že práve oni dvaja spomedzi toľkých možností sa v danej chvíli zoznámili.
Svätá omša sa v tento deň začína netradične - pred kostolom. Tu kňaz posvätí bahniatka a až potom vstupuje do kostola. V niektorých farnostiach je zvykom, že deti môžu byť pri posvätení a potom spolu s kňazom vstupujú ako sprievod do kostola. Zelený štvrtok je prvým dňom Veľkonočného trojdnia.
V kostole deti síce vidia, ako kňaz umýva vybraným mužom nohy, ale zažiť to v rodine na vlastnej koži je zážitkom, ktorý zostáva hlboko v srdci! A spôsobov je veľa - nohy môže umývať iba otec rodiny, obaja rodičia, alebo aj všetci členovia rodiny si navzájom. Samozrejme… závisí od počtu, veku, času a ďalších okolností!
Malé deti - hlavne v predškolskom veku - citlivo vnímajú bolesť a utrpenie. Zároveň bytostne potrebujú vnímať Boha ako starostlivého, dobrého Pastiera. Ak také nájdete, použite ich! Ak nie, môžu vám poslúžiť symboly k jednotlivým zastaveniam.
- 1. miska s vodou/ špagát, putá
- 2. drevený krížik
- 3. červená kvapka s číslom 1
- 4. medailónik/ obrázok Panny Márie / kúsok modrej látky
- 5. obkreslená ruka
- 6. kúsok bielej látky s nakreslenou tvárou
- 7. červená kvapka s číslom 2
- 8. nakreslené slzy
- 9. červená kvapka s číslom 3
- 10. z látky vystrihnutá tunika
- 11. klince
- 12. kríž s Ježišom
- 13. obrázok Piety
- 14. veľký kameň
- 15.
Celkom postačí povedať názov zastavenia - netreba ísť veľmi do detailov. My sme sa rozhodli nedávať ani príklady zo života, ktoré by poukazovali na to, ako by sme sa mohli my správať v podobných situáciách.
Tradícia nám na tento deň ukladá „ prísny pôst“. Čo tak dať si na raňajky s deťmi nekvasený chlieb? Stačí zmiešať múku s vodou a štipkou soli, vyvaľkať placky a opiecť ich na panvici. Uctenie si kríža. Nechajme v tento deň pri kríži zapálenú sviečku.
Biela Sobota je dňom ticha. „Celá Zem spí, lebo Boh v tele spí“ (z posvätného čítania z tohto dňa). Malá vsuvka pre dospelákov ‒ ak máte možnosť pomodliť sa ranné chvály a posvätné čítanie tohto dňa, určite to urobte! Je to jedno z najkrajších posvätných čítaní!
V tento deň sa chodí počas dňa pomodliť sa k Božiemu hrobu. Boží hrob. Vytvorte si s deťmi paškálnu sviecu na slávenie veľkonočnej vigílie. Ježiš nám skrze svoju smrť daroval nový život.
Veľkonočné tajomstvo je spojené so smrťou i životom. Tak ako na Vianoce ozdobujeme stromček vianočnými ozdobami, Veľká Noc je symbolom nového života v Ježišovi. Preto všetko, čo so životom súvisí, môže deťom pripomínať tento veľký dar! Kvety, vajíčka, halúzky, kuriatka, zajačiky, tráva, stužky, zelené konáriky… toto všetko nech spieva Bohu radostnú chválu!
Vedeli ste, že celá Veľkonočná oktáva je akoby jedným dňom? Oslavujte teda naplno aj počas ostatných dní! Skúste si každý deň nájsť čas ďakovať a chváliť Boha za dar jeho nekonečnej lásky.
Spôsobom, ktorý je blízky vám i vašim deťom - cez modlitbu, opakované čítanie si Božieho slova o zmŕtvychvstaní, slávením svätej omše aj počas týždňa, dobrým jedlom, spoločne stráveným časom… Užívajte si Božiu lásku plnými dúškami spolu s vašimi deťmi!
Hoci ryba nie je bežným atribútom svätých, existujú prípady, kedy sa ryba objavuje v ikonografii, a to má svoj symbolický význam. Tento článok sa zameriava na prehľad svätých, ktorých možno spájať s atribútom ryby, a zároveň sa dotýka širších súvislostí kresťanstva a symboliky rýb.
Ryba má v kresťanstve hlboký a mnohostranný symbolický význam. Najznámejším spojením je grécke slovo pre rybu, "Ichthys" (ΙΧΘΥΣ), ktoré slúžilo ako akronym pre "Iésous Christos Theou Hyios Sótér", čo znamená "Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ". V prvotnej cirkvi, keď boli kresťania prenasledovaní, slúžila ryba ako tajný symbol, pomocou ktorého sa navzájom identifikovali.
Okrem toho, ryba symbolizuje:
- Kresťanov: Ryby sú spájané s kresťanmi ako nasledovníkmi Krista, ktorý ich povolal, aby sa stali "rybármi ľudí".
- Krst: Voda, v ktorej ryby žijú, sa spája s krstom, ktorý je symbolom očistenia a nového života v Kristovi.
- Eucharistiu: Ryba bola jedným z pokrmov, ktoré Ježiš jedol so svojimi učeníkmi, a preto sa stala symbolom eucharistie.
- Zázraky: Ježiš vykonal niekoľko zázrakov, v ktorých sa objavili ryby, napríklad rozmnoženie chleba a rýb, alebo zázračný úlovok rýb.
Symbol ryby má v kresťanskej symbolike veľké množstvo významov. Prvýkrát sa objavil už v starovekých katakombách najmä ako symbol eucharistie a až do ranného stredoveku môžeme rybu nájsť aj na obrazoch poslednej večere spolu s chlebom a kalichom vína.
Hoci ryba nie je typickým atribútom svätých, existujú prípady, kedy sa objavuje v ich ikonografii, najmä v spojitosti s ich životom alebo zázrakmi, ktoré sa im pripisujú. Tu je niekoľko príkladov:
- Svätý Peter: Ako jeden z prvých apoštolov a rybár, je svätý Peter často zobrazovaný s rybou. Je patrónom rybárov a námorníkov.
- Svätý Ondrej: Podobne ako Peter, aj Ondrej bol rybár a apoštol, preto sa niekedy zobrazuje s rybou.
- Svätý Zeno z Verony: Tento svätec zo 4. storočia je patrónom rybárov a často sa zobrazuje s rybou, ktorá mu bola prinesená.
- Svätý Anton Paduánsky: Hoci sa bežne nezobrazuje s rybou, existuje legenda, že kázal rybám, keď ho ľudia odmietli počúvať.
Kresťanská sakrálna architektúra (z latinského slova sacer - „svätý“) zahŕňa stavby slúžiace na náboženské účely, na uctievanie a chválu Boha. Existuje mnoho druhov kresťanských sakrálnych stavieb. Medzi najbežnejšie stavby patria napríklad kostol, chrám, bazilika, kaplnka, katedrála alebo kláštor.
Kresťanské symboly sú znakové obrazce, ktoré majú hlbší náboženský význam. Uplatňujú sa ako v kresťanskej architektúre, tak aj v inom umení kresťanstva ako je napríklad výtvarné umenie. Z hľadiska viery prezentujú určité spojenie s Bohom.
Vývoj kresťanskej symboliky začal už v ranom kresťanstve, ktoré nadväzovalo na rímske a pohanské vzory a v značnej miere z nich čerpalo. Najstaršie symbolické zobrazenia z 2. storočia sú zobrazenia Ježiša Krista v podobe akrostichov (slovo zložené zo začiatočných písmen teologického výrazu). Vo veľkej miere sa používal napríklad symbol ryby, ktorý svojím gréckym znením odkazoval na základnú christologickú formulu - ICHTHYS čiže Iésús CHristos THeú (H)Yos Sóter - „Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ“.
Symbolika kríža
V ranom kresťanstve sa rozvíjala aj symbolika znázorňujúca Ježišovo utrpenie, predovšetkým symbolom kríža. Kríž (latinsky crux) je symbol ukrižovania Krista a symbol kresťanstva vôbec. Bol pôvodne nástrojom popravy používaného Rimanmi. Ako symbol kresťanstva sa začal používať až v dobe, kedy cisár Konštantín ukrižovanie zakázal.
Najstaršie zobrazenia kríža sú datované počiatkom 4. storočia, ktoré boli často kombináciou Ježišových monogramov. Kríž sa časom stal symbolom nádeje na vykúpenie a symbolom triumfu nad smrťou. V stredoveku kríž prenikol do verejného života a v západnej architektúre sa uplatňoval hlavne v plastickej podobe krucifixu.
Architektúra a symbolika v stredoveku
V stredoveku boli symboly raného kresťanstva v hojnej miere rozšírené. Kresťanská symbolika sa vo veľkej miere odzrkadlila aj na architektúre. Základným pôdorysom väčšiny kresťanských stavieb je kríž. V byzantskej architektúre sa používal najmä pôdorys gréckeho kríža, v západnej kresťanskej architektúre bol využívaný najmä pôdorys latinského kríža.
Smer od západnej strany kostola, kde nachádza krstiteľnica, na východnú stranu kostola, kde sa nachádza oltár, symbolizuje pomyselnú cestu od zániku ku vzkrieseniu. Jednotlivé časti kresťanských stavieb v sebe často nesú určitý význam.
Vývoj kresťanskej architektúry
V období staroveku, pred oficiálnym uznaním kresťanstva ako náboženstva rímskej ríše kresťania nepotrebovali pre vykonávanie svojich obradov žiadne špeciálne stavby. V niektorých oblastiach mŕtvych pochovávali najmä v katakombách, často niekoľko kilometrov dlhých, ktoré mali viac podlaží. Hĺbili výklenky, v ktorých boli pochovávaní mŕtvy v urnách alebo v sarkofágoch.
Už v 2. storočí sa začínali v katakombách postupne objavovať rôzne kresťanské symboly spásy a vykúpenia, ako napríklad kríž, pastier, ryba a podobne. Starokresťanská architektúra sa v tomto období začala výrazne rozvíjať až po uznaní kresťanstva milánskym ediktom v roku 313 n.l. Konštantínom I. Veľkým. Počet kresťanov stúpal, čo malo za následok potrebu miesta, kde by sa mohli zhromažďovať. Zo začiatku sa kresťania zhromažďovali v starých, rozľahlých obytných domoch. Typickou stavbou raného kresťanstva v Európe sa stala bazilika. Kresťanská bazilika nadväzovala na princíp bazilík rímskych.
V Ríme a v Taliansku bolo počiatkom kresťanstva vybudovaných mnoho bazilík, z ktorých väčšina bola neskôr prestavaných. Baziliky boli budované prevažne na hroboch svätých. Medzi najvýznamnejšie patrí napríklad bazilika sv. Petra vo Vatikáne, ktorú nechal cisár Konštantín postaviť na údajnom hrobe svätého Petra, na mieste bývalého Nerovho cirkusu, v ktorom mal byť svätý Peter umučený.
V Afrike vznikali prvé kresťanské stavby už v 3. storočí, najmä v Egypte. Na Africkom kontinente sa stal kresťanský chrám jadrom celého hospodárskeho života. Priestor, v ktorom sa chrám nachádzal bol spravidla obohnaný múrom. V tomto priestore blízko chrámu sa stavali aj ďalšie významné budovy ako nemocnice, chudobince, dielne remeselníkov a podobne.
Východná kresťanská architektúra sa s tou západnou vyvíjala obdobne, osvojila si ale iné užitie klenby a kupole. Významné stavby tejto doby pochádzajú najmä zo Sýrie z 5. storočia a to bazilika Kalb-Luzeh, Turmanin a Ruveha, kde sa často využívali práve klenbové konštrukcie.
Stredoveká kresťanská architektúra bola zameraná najmä na architektúru kresťanského chrámu. Chrám bol v tej dobe hlavnou, centrálnou stavbou v obci. Stavebným materiálom bol najmä kameň. Chrám zohrával dôležitú úlohu v živote kresťansky založeného človeka a stal sa pre neho symbolom večného života.
Konštantínopol sa stal novým hlavným mestom Rímskej ríše a sídlom cisára, čo sa odzrkadlilo aj na vzťahu cirkvi a cisárstva. Kresťanstvo tu malo značný cisársky vplyv a prevzalo mnoho symbolov cisárskych ideí. Stavebníci chrámov boli členmi cisárskej rodiny a hierarchia nebies bola poznamenaná touto hierarchiou - Boh ako nebeský cisár a biskup jeho zástupca na zemi.
Charakteristickým znakom byzantskej architektúry je použitie špecifického materiálu. Prevládala najmä tehla a malta, z ktorých boli stavané steny, piliere ale aj klenby. Byzantská tvorba bohato pracovala s farbami a príznačným znakom boli aj majstrovské mozaiky a mramor. Najvýznamnejšou stavbou, ktorá ovplyvnila architektúru byzantského (a aj islamského) sveta je chrám Hagia Sofia (Chrám Svätej Múdrosti). Postavený bol po Justiniánovom víťazstve nad povstaním Niká v rokoch 532 - 537. Hlboký vplyv na neskoršiu architektúru mala hlavne veľká kupola, postavená na pôdoryse štvorca. Stavba tohto typu sa stala vo východokresťanskej časti sveta najobľúbenejším typom stavby.
Pojmom predrománska architektúra sa označuje architektúra západnej Európy od 6. do 10. storočia. Architektúra si prešla veľkou zmenou práve za vlády Karla Veľkého (Karolínska dynastia). Stavby sa stali monumentálnejšie a impozantnejšie. Líšili sa hlavne dvoma charakteristickými znakmi: veľkosťou a zmyslom pre usporiadanie. Jednotlivé časti stavby boli zámerne architektonicky rozlíšiteľné. Najvýznamnejšou stavbou predrománskeho obdobia sa stal kláštor. Bol hospodárskou a organizačnou jednotkou kresťanského života a centrom a strediskom kultúrneho a umeleckého života.
Významným dokumentom, vďaka ktorému máme informácie o stredovekom usporiadaní kláštorných budov, je zachovaný nákres kláštora St. Gallen vo Švajčiarsku z 9 storočia. Je vzorom alebo ideovým návodom pre usporiadanie kláštorov a budov v stredovekom období. Išlo o dvojchórový chrám v tvare latinského kríža s dvoma voľne stojacimi vežami, priľahlou krížovou chodbou a obytnými priestormi. Okolo tohto celku boli usporiadané hospodárske budovy, hostinec, škola, nemocnica a ďalšie významné mestské budovy.
Románska architektúra je označenie pre architektúru západnej, južnej a strednej Európy z obdobia od 11. do 13. storočia. Pomenovanie tohto slohu je odvodené od latinského názvu mesta Rím - Roma, keďže tento sloh vznikol v krajinách, ktoré boli súčasťou Rímskej ríše. Táto architektúra nadväzuje na predrománsku a taktiež čerpá z kresťanskej antiky a rímskej tvorby. Románska architektúra nebola dielom jedného národa, ale bola súčasťou národov celej Európy. Spájala ju najmä jednotná idea kresťanstva. Najvýznamnejším stavebným materiálom tej doby sa stal kameň.
V románskej dobe bola nositeľom kultúry cirkev, preto sa v hojnom množstve stavali kláštory a kostoly. Kláštory boli veľmi významnou politickou a hospodárskou organizáciou, ktorá mala veľký vplyv na rozvoj kultúry. Príkladom je kláštor v Cluny, ktorý bol postavený koncom 11. storočia. Jednalo sa o päťloďovú baziliku s loďou dlhou 130 metrov, zavŕšenú klenbou vysokou 28 metrov, ktorá sa ale po dokončení chrámu zrútila. Tento kostol bol veľmi podobný chrámu sv. Petra v Ríme. Krajinou, kde románska architektúra dosiahla najväčšieho rozmachu bolo Taliansko.
Gotická architektúra je označenie pre európsku architektúru od 12. do 15. storočia, ktorá vystriedala architektúru románsku. Slovo gotika znamená gótske (germánske), čo bolo v tomto období (najmä pre talianskych humanistov) hanlivé označenie pre barbarské umenie. Vo Francúzsku je tento sloh nazývaný style ogival - sloh lomený. Gotika ako sloh bola rozvinutá hlavne v bohatých mestách.