Filmový svet nás prekvapuje každý deň, o hororovom to platí možno dvojnásobne. Preto sa aj v budúcom roku môžeme tešiť napríklad aj na horor Humpty Dumpty, kde bude vraždiť známe vajíčko Lewisa Carrolla. Predtým si však zrekapitulujme, ako to vyzerá, keď z vraha miesto krvi tečie melasa, keď zajace poľujú na ľudí alebo čo to presne znamená, keď sa povie „vagina dentata“.
Vitajte v bizarnom hororovom svete, ktorý vám na Kinemu prináša hororo.sk, filmový web z mäsa a kostí.
Vraždiace vlasy a nenarodené plody
Tuším som ešte nevidel film, v ktorom by interrupcia dopadla dobre. Ak taký aj náhodou existuje, určite sa nevolá The Suckling, ktorý je vzácnym zástupcom bizarného pseudožánru unborn survival.
Zabijakom je nenarodený plod, ktorý si dalo jedno zmätené dievča odobrať vo vyhlásenom bordeli. Že to nebol dobrý nápad, je za chvíľu jasné nielen jej, ale aj jej priateľovi, miestnej bordel mame, prostitútkam a niekoľkým ďalším ľuďom, ktorí sa v bordeli v tom čase nachádzajú. Vyhodený plod totiž v kanalizácii zmutuje a vracia sa späť, aby všetkým ukázal, že tak ako on má právo žiť, majú všetci ostatní právo kričať o život a zomrieť.
Kríženec votrelca a podvyživeného somálskeho dieťaťa rýchlo mutuje a čoskoro pripomína skôr obrovského šablozubého kraba. Okrem klepiet je jeho zbraňou pupočná šnúra, ktorú vie použiť ako laso aj bič.
V japonskom horore Ekusute/Hair Extensions sa ázijské ikonické čierne rovné vlasy menia na vražedný stroj, ktorý vie svoju obeť uškrtiť aj rozsekať. Hrdinkou filmu je mladá Yoko, ktorá sa učí za vlasovú stylistku.
Skúsenosti s nožnicami jej môžu prísť vhod, no na druhej strane, keby nepracovala v kaderníctve, nikdy by sa nedostala do kontaktu s prameňmi krásnych čiernych vlasov na príčesky, ktoré do jej práce príde ponúkať čudák Yamakazi. Vtedy ešte nikto netuší, že ich má z mŕtvoly dievčaťa, ktorú ukradol v márnici po tom, čo zistil, že z nej vlasy ani po smrti neprestávajú rásť.
Yamakazi si však dievča neponechal kvôli zisku z príčeskov. Je to pravý vlasový úchyl, akými sa to v horore len tak hemží. Alebo žeby nie? Nie, vražedné vlasy sme tu asi ešte nemali.
A ak aj áno, určite nie v takomto rozsahu. Vlasy v tomto filme totiž nerastú len na hlave, ale lezú aj z uší, nosa, úst aj spod nechtov. Špeciálne ich vytáčajú zvončeky a japonská verzia Tichej noci. A prečo vlastne vraždia?
Kliešte, bábky a gašparkovia
Vytlačiť alebo vykrútiť? V smere alebo protismere hodinových ručičiek? Nech už uprednostňujete akýkoľvek spôsob, ako sa zbaviť kliešťov, na tie z hororu Ticks/Infested určite neplatí.
Vylialo sa na ne totiž trochu steroidového postreku pôvodne určeného na marihuanu (?!) a teraz sú veľké ako otvorená dlaň, sú nebezpečne rýchle, a keď sa raz „pricucnú,“ je iba jediná metóda, ako ich dostať od tela: roztrieskať ich na kašu!
Obeťami ich vyčíňania sa stanú účastníci tábora, ktorého cieľom je naštartovať v pubertálnych deťoch lásku k prírode. Čoskoro je však jasné, že láska bude to posledné, o čo tu pôjde. Hlavným cieľom je prežiť. Podľa možností, bez chrobáka pod kožou.
Horor Ticks bol nakrútený tri roky po známej Arachnofóbii a líši sa od nej najmä netypickými potvorkami, ktoré sú na rozdiel od pavúkov v hororovom svete jediné svojho druhu. Okrem klasického „s prírodou sa neradno zahrávať“ ponúka tento zástupca dnes už veľmi vzácneho žánru eco-terror ešte jedno dôležité poučenie: na veľkosti záleží!
Približne v rovnakom čase, keď sa Charles Lee Ray alias Chucky nešťastnou zhodou okolností premenil na vraždiacu bábiku v Manciniho prvej Detskej hre, experimentoval „majster bábkar" Andre Toulan s oživovaním svojich vyrezávaných bábok. Výsledok je takmer rovnaký, len Toulanových bábok je viac a na rozdiel od utáraného hláškujúceho Chuckyho sú celkom nemé.
Svoje nedostatky vo verbálnej oblasti však dostatočne vyvažujú svojou bizarnosťou a vynaliezavým zabíjaním. Každá bábka je iná, a ak vás prestanú baviť lámania nôh a silné pästné údery bábkového siláka, rýchlo ich vystrieda hák „piráta", pijavice lezúce z tela inak nevinne vyzerajúcej bábky, ktorá tu ako jediná zastupuje bábkové ženské pohlavie, či ostrý vrták na hlave gašparka.
Znie to dosť absurdne, ale vlastne je to presne to, čo človek od takéhoto filmu očakáva. Bohužiaľ, horor Puppet Master (1989) ako celok nie je veľmi vydarený, kamera a výkony hercov pripomínajú ľahší erotický film. Viem si dokonca predstaviť (pri rozvití niektorých scén), že by bol pretočený do porno verzie.
Film Funny Man/Gašparko zabijak vysielali na bývalej televízii VTV toľkokrát, že som časom nadobudol pocit, že ide o seriál. Najmä keď som ho nikdy nebol schopný dopozerať naraz a musel som si ho „dávkovať“ po menších kúskoch.
Dej si už veľmi nepamätám, no dal by sa zhrnúť vetou „Gašparko zabijak vyčíňa na zámku“. A keďže ide o „funny mana“, prináša do svojho zabíjania aj trochu toho humoru. Aspoň o tom je určite presvedčený Simon Sprackling, ktorý je za túto príšernosť zodpovedný.
Dodnes mi utkveli v pamäti „kultové scény“ ako vypichnutie oka opätkom, vybuchnutie hlavy po zvýšení hlasitosti slúchadiel či gašparkova hláška „Super! Tu si ho vyhoním!“ Samotný gašparko vyzerá skutočne odpudivo, tak ako celý vizuál tohto filmu.
Posteľ, ktorá žerie a mozog, ktorý ovláda svet
Ak sa bizarný film ocitne v zástupe podobne ladených kúskov, väčšinou stráca prívlastok „bizarný“ a stáva sa (v rámci kontextu) normálnym. Sú však filmy, ktoré si svoj bizarný nádych uchovávajú bez ohľadu na to, s akými filmami ich porovnávame, resp. do akého balíka ich zahrnieme. Sú to „kapitoly samy osebe“, ktoré budú vždy vyčnievať z radu.
Takým filmom je aj Death Bed: The Bed that Eats, ktorá si tento status uchováva už od r 1977. A nie iba vďaka bizarnosti svojho monštra, ktorým je, celkom evidentne, „posteľ, ktorá žerie“.
Tento horor je totiž bizarný nielen svojím námetom, ale zrejme aj všetkým ostatným, čo robí film filmom. Je rozdelený do štyroch kapitol s výpovednými názvami: raňajky, obed, večera a „iba dezert“.
V tej úvodnej sa nám predstaví rozprávač, ktorý nám zároveň prezrádza, že už šestnásť rokov je uväznený v múroch za obrazom, ktorý visí v jednej z miestností starobylého zámku. Je to obraz postele, takej istej, ktorá tvorí jediný nábytok v miestnosti.
Skôr ako sa stihneme zamyslieť nad tým, ako bol nás rozprávač schopný prežiť 16 rokov skrčený v priestore 1 x 1 meter, ako jedol a kam chodil na záchod, do zámku prichádza mladý párik. Ľahnú si na posteľ, ktorá, samozrejme, dlho neváha a pustí sa do hostiny, ktorú mu títo dvaja nechtiac pripravili.
Najprv si odzátkuje víno, ktoré so sebou priniesli, potom im zje jablko, pričom distingvovane nechá ohryzok, a keď zošrotuje aj kura z rýchleho občerstvenia, dostane chuť na niečo živé. A ako vlastne táto posteľ žerie? Jednoducho: svoju obeť vtiahne do seba a pomocou akejsi žltej šumienky, zrejme obdoby našej žalúdočnej kyseliny, svoju obeť rozloží.
Začína druhá kapitola a na zámok, z ktorého už teraz ostala iba jedna izba s posteľou, prichádzajú tri ženy. Rozprávajú sa medzi sebou málo, takmer vôbec. Oveľa častejšie vedú nezmyselné monológy, ktorými prerušujú hlas rozprávača, ktorý sa zasa rozpráva s posteľou.
V ďalších častiach sledujeme osudy týchto žien, ako aj iných postáv, ktoré na posteli „spali“ pred nimi. To všetko v neuveriteľne pomalom tempe a v takmer úplnom tichu, ktoré je prerušované len (doslova) vzdychaním žien, ktoré sa strácajú v útrobách postele, a zvukov samotnej postele, ktoré sú kombináciou šumenia celaskonu a starých herných automatov.
Ak chcete ovládnuť svet, potrebujete mozog. Toto základné pravidlo, ktorým sa riadi každý filmový zloduch, si osvojil aj Dr. Blake, experimentálny psychológ, ktorý na svojej klinike ukrýva mozog vo veľkosti celého človeka, ktorým „lieči“ svojich pacientov.
Jedným z nich sa má stať aj tínedžer Jim, známy výtržník, s ktorým si už nevedia rady ani rodičia, ani riaditeľ školy. Jediným riešením sa zdá byť terapia doktora Blakea, tzv. nezávislé myslenie. Po návšteve kliniky a pár čudných testoch je však Jimovi hneď jasné, že ak si chce uchovať zdravý rozum, musí sa od Blakea držať čo najďalej. Na útek je už však neskoro.
Mozog je odtrhnutý z reťaze, stále rastie a mení sa na obrovskú tlamu pripomínajúcu hororovú verziu Ceshire cat z Alice v krajine zázrakov. Film The Brain (1988) výrazne ťaží z Nočnej Mory z Elm Street, ktorá vznikla niekoľko rokov pred ním.
Jim a jeho priateľka sú terorizovaní veľkým mozgom, ktorý sa dostáva do ich hláv a vťahuje ich do svojho sveta „nočných môr“. The Brain sa však snaží byť ešte strašidelnejší - mozog útočí aj za bieleho dňa a pri plnom vedomí svojich obetí. Na známe pravidlo „Don’t fall asleep“, ktoré platilo na Freddyho, tak môžete zabudnúť.
Obrovská ovca a vraždiaci kondóm
Nie je veľa hororov odohrávajúcich sa na divokom západe. Vlastne si spomínam iba na dva: Od súmraku do úsvitu 3: Dcéra obesenca a ešte celkom čerstvý Gallowwalkers, ktorého sa hádam dočkáme aj v našich kinách. V sedemdesiatych rokoch však vznikol ešte jeden zástupca vzácneho žánru westernový horor. Keďže ide o dielko prinajmenšom zvláštne, je pochopiteľné, že dnes je už takmer zabudnuté.
Vo výbere najbizarnejších hororových príšer však rozhodne nemôže chýbať obrovská ovca, ktorej na lebke chýba srsť aj mäso a chodí po zadných.
Ak ste videli vianočný diel Priateľov, určite sa pamätáte na „vianočného pásavca“, za ktorého sa prezliekol Ross, keď chcel na Vianoce potešiť svojho syna, no nezohnal kostým Santu. Film s čudesným názvom Godmonster of Indian Flats budete pravdepodobne pozerať s podobným úžasom, s akým malý Ben sledoval svojho otca pásavca, ako sa mu snaží vysvetliť rozdiel между Vianocami a sviatkom Hanukkah.
Domyslite si k pásavcovi ešte ovčiu srsť a jednu dlhú ovísajúcu prednú končatinu a máte dosť presnú predstavu o podivnom hybridovi, ktorý sa premáva po americkom mestečku Silverdale. To je turistickou atrakciou pre všetkých, ktorí chcú zažiť ten pravý western a zároveň domovom pre tých, ktorí sa rozhodli žiť v uzavretej komunite podľa starých pravidiel divokého západu.
Hoci film sa odohráva v 70. rokoch, v mestečku majú šerifa s hviezdou na hrudi, bordel aj klasickú krčmu s „prievanovými dverami“. A teraz už aj svoj historický artefakt - dávno vyhynutého tvora.
Jeden z najbizarnejších filmov všetkých čias je zvláštny nielen samotou príšerou, ale aj scenárom, ktorý sleduje dve odlišné a od seba celkom nezávislé dejové línie - boj obyvateľov proti snahe istého pána Barnstablea mestečko odkúpiť a samotný rast príšery v laboratóriu.
Killer Condom - A Camisinha Assassina (1996)
Výsledok tak chvíľu pripomína spaghetti western s Budom Spencerom, chvíľu zasa epizódu zo seriálu Star Trek či pôvodných Krajných medzí. A to všetko má zrejme vyústiť do záverečného poučenia: „Ak obnovujete minulosť, zabíjate prítomnosť“. Hmmm.
Film Godmonster of Indian Flats je dielom režiséra/scenáristu Fredrica Hobbsa, ktorému by sme mohli dať prezývku Uwe Boll 70. rokov.
Keď sa vo filme objaví hotel, ktorý vo svojich izbách ponúka kondóm na nočnom stolíku ako pozornosť podniku, je jasné, že sa v ňom stane zločin. Je však iba jeden film, v ktorom je kondóm na nočnom stolíku nielen zlým predznamenaním, ale aj samotným zločincom. Jeho názov by ste možno uhádli aj sami: Killer Condom.
Nemecký film z r. 1996 o sicílskom detektívovi, ktorý v New Yorku pátra po zubatých kondómoch útočiacich na penisy, vznikol, samozrejme, v tvorivej dielni nezávislého štúdia Troma. Bolo by však určite chybou zaraďovať ho do rovnakej kategórie ako Tromeo and Juliet, v ktorom sa mihla podobná príšerka: obrovský zubatý penis.
Killer Condom totiž nie je žiadnou zmesou nechutností a bizarného humoru, ktorá sa stala časom trademarkom tromáckych hororov. Je to síce zvláštny film, no svojím humorom a jasnými postupmi detektívky je prístupnejší omnoho širšiemu publiku ako skromný okruh fanúšikov Tromy.
Ako v každej dobrej detektívke, aj tu je postava detektíva dôležitá prinajmenšom rovnako ako samotný zločin. Killer Condom paroduje klasickú predstavu filmového detektíva tým, že ju trikrát preženie. Inšpektor Maccaroni je človek s temnou zločineckou minulosťou, ktorý už „prešiel všetkým svinstvom“.
Neodmysliteľne k nemu patria drsné hlášky, dlhý kabát a cigareta, ktorú si z úst nevyberá ani pri sprchovaní, ani keď pije - samozrejme, tvrdý alkohol. Maccaroni je navyše homosexuál, ktorý je sám častým návštevníkom hotela, kde sa odohráva vyčíňanie krvilačných kondómov. Dozvieme sa dokonca aj veľkosť jeho penisu: 32 cm dlhého obra.
Aj preto po ňom zrejme túžia hneď dvaja muži: jeden sa živí ako prostitút a druhý si hovorí Babbette a prezlieka sa do ženských šiat. Film si však dokáže udržať svoju úroveň perverznosti, ktorá neprekročí hranice drsnej čiernej komédie. O humor sa postarajú najmä hlášky Maccaroniho, ako napr.
Mýtické príšery, ktoré prežili veky
Bez ohľadu na to, koľkokrát odborníci vysvetlili alebo vyvrátili ich existenciu, mýtické stvorenia naďalej zamestnávajú našu predstavivosť. Príbehy o nich si ľudia odovzdávali z generácie na generácie a stali sa súčasťou folklóru. Ktoré príšery „žijú“ v našom kolektívnom vedomí najdlhšie?
Lochnesská príšera
Lochnesská príšera, známa tiež ako Nessie, je tajomné stvorenie, ktoré údajne žije v jazere Loch Ness v Škótsku. Niektorí ľudia veria, že je to plesiosaurus, druh prehistorického morského plaza, iní si myslia, že ide o strom, úhora alebo obrovského sumca.
Bláznivé na tom je, že Nessie zazreli mnohokrát počas 1500 rokov histórie, vrátane našej modernej doby! Prvé pozorovanie pochádza zo 6. storočia, keď sv. Columbanus uvidel vo vode niečo, čo ho znepokojilo. V 30. rokoch 20. storočia došlo k množstvu pozorovaní Nessie a príšera z jazera sa stala svetoznámou. Dokonca i Google v roku 2006 niečo v jazere zaznamenal, no neskôr vysvitlo, že išlo o poleno.
Na oslavu príšery z jazera Loch Ness sú dokonca na Google Earth podvodné fotografie jazera.
Kraken
Obrovská morská príšera terorizovala námorníkov už od 12. storočia. Prvá zmienka o krakenovi pochádza od nórskeho kráľa Sverra v roku 1180. Kraken vyvolával strach medzi moreplavcami až do poslednej zmienky, ktorá pochádza zo začiatku 19. storočia.
Bolo to vtedy, keď loď Ville de Paris pohltila voda a ostatné lode, ktoré jej priplávali na pomoc, zmizli rovnakým spôsobom. Niektorých to viedlo k presvedčeniu, že to mal na svedomí kraken. Chobotnice v skutočnosti žijú len jeden až tri roky, v závislosti od druhu, takže možno mal Sverre vymyslieť príšeru, ktorá by dokázala žiť tisíc rokov, napríklad nesmrteľnú medúzu kombinovanú s chobotnicou.
Bazilišok
Bazilišok je mýtické stvorenie s telom hada a hlavou kohúta a dokáže vraj zabiť jediným pohľadom. Prvá písomná správa o ňom pochádza k diela Historia naturalis od Plínia staršieho, ktoré publikoval v 1. storočí.
Plínius napísal, že bazilišok sa narodil z kohútieho vajíčka, ktoré oplodnila ropucha alebo had. Legenda o baziliškovi sa v stredoveku ďalej šírila, spomínajú ho v Canterburských príbehoch a dokonca o ňom písal aj Leonardo da Vinci. Jeden bazilišok napríklad údajne terorizoval obyvateľov litovského Vilniusu počas vlády veľkovojvodu Žigmunda Augusta, ktorá trvala až do roku 1572.
Mantikora
Mantikora je mýtické stvorenie s hlavou človeka a telom leva. Pravdepodobne pochádza z Etiópie, ale spájajú ju tiež so starovekou Perziou a Egyptom. Mantikora sa prvýkrát objavila v diele Historia naturalis od Plínia staršieho.
Zmieňujú sa o nej aj záznamy zo stredoveku a renesancie. V 13. storočí taliansky básnik Dante Alighieri zaradil mantikoru do svojej epickej básne Božská komédia. Našťastie sa zdá, že tento tvor vyhynul v 17. storočí, keď bol Randle Holme posledný, ktorý o ňom napísal literatúru faktu. Ale 1600 rokov je na príšeru celkom slušný vek…
Sfinga
Sfinga je súčasťou mytológie po tisícročia. Zobrazujú ju ako leva s ľudskou hlavou a často je synonymom múdrosti a vedomostí. Najstaršia známa zmienka o sfinge pochádza zo starovekej egyptskej kultúry, kedy mala za úlohu strážiť chrámy a poklady.
Sfingu obľubovali aj starí Gréci, ktorí verili, že stráži mesto Théby tak, že každému položí hádanku o tvorovi, ktorý je najprv štvornohý, potom dvojnohý a nakoniec trojnohý. Mýtus sfingy sa šíril pred rokom 2500 pred Kristom, keď postavili Veľkú sfingu, až do 9. storočia, keď žili poslední pohania Grécka.
