Blížia sa Vianoce, sviatky, ktoré vnímame ako sviatky radosti, lásky a pokoja. Všetky deti sa tešia a my dospelí sa nechávame uniesť stresom. Zabúdame na svoje vnútorné zdroje a našu pozornosť majú tie vonkajšie. Naháňame sa za „mŕtvymi vecami“. Chceme aby sa naše stoly prehýbali hojnosťou, ale zabúdame, že stále máme rovnaký žalúdok a že darčeky môžu síce potešiť našich blízkych, ale to čo ich poteší najviac je naša láska.
Čo nám absolútne uniká je skutočnosť, že všetky najkrajšie „veci“ sú zadarmo a sú vlastne najdôležitejšie, lebo ak tie nemáme, sme chudobní. Myslím si, že keby sa na planéte malo platiť novým platidlom zvaným LÁSKA , zistili by sme či sme na toto platidlo bohatí alebo chudobní. Myslite na to, že úsmev, láskavosť, úcta medzi sebou, úprimná komunikácia, radosť a láska sú zdroje vašej emocionálnej stability. Naopak hnev, stres, závisť sú toxické. Keby ste mali pred sebou jedlo o ktorom by ste vedeli, že je úplne toxické, zjedli by ste ho? Predpokladám, že nie. Želám vám tie najkrajšie Vianoce, plné radosti, lásky, spoločných zážitkov a smiechu. Prežite Vianoce s úsmevom!
Vianoce sú o oslave hrdinu bez konkurencie, ktorý nebeskú slávu vymenil za maštaľku, za kameň pod hlavou v Getsemanskej záhrade a nakoniec za kríž. Sú o oslave Ježiša Krista, Božieho Syna. Ale čo z toho, keď Ho oslavujeme len na Vianoce, ešte zopárkrát počas roku, ale keď Ho nenasledujeme ako Pána a Spasiteľa v našom živote.
On, Boží syn, sa ponížil a stal sa Synom človeka a prišiel nás pozvať, aby sme sa stali Božími synmi a Božími dcérami a svojim dielom spasenia nám to aj umožnil. Toto je zmysel Vianoc. Múdry pohan z nekresťanskej krajiny počul o Kristovi a snažil sa pochopiť evanjelium. Preto pricestoval na Vianoce do jedného veľkého európskeho mesta. Chcel vidieť a počuť, ako kresťania na Vianoce prejavujú lásku k Ježišovi, ako sa tešia z výročia Jeho narodenia.
Iste, keď sledujeme predvianočné vysielania, predvianočný ruch, tak zistíme, že kresťanské Vianoce sú ohrozené. Pekné humanistické myšlienky o láske a pokoji začínajú a končia len pri človeku. K tomu rodinná pohoda, darčeky, vypätá vianočná atmosféra, všetkým možným, len nie evanjeliom, nás má presvedčiť, že to stačí a viacej netreba. Málokto zbadá, že sa stratilo dieťa. Ako v tom známom filme. Ale verím, že je ešte dosť takých, ktorí nechcú Vianoce bez Krista, ktorým ide predovšetkým o Neho.
Obsadené srdcia
Lenže Písmo Sväté je v tomto ohľade skeptické. V evanjeliách čítame „Do svojho vlastného prišiel, ale Jeho vlastní Ho neprijali.“ „Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo v útulku pre nich nebolo miesta.“ Je to priam modelový príklad, prečo i v dnešnej dobe väčšina ľudí neprijíma Boha, neprijíma Ježiša Krista tak, ako to On chce, keď klope na dvere našich sŕdc.
Nie preto, žeby naše srdcia boli nejaké zlé, ani nie preto, žeby sme boli ateisti. Takých je pomerne málo. Ale presne preto, prečo Jozef s Máriou a s Ježišom, ktorý sa mal narodiť, nedostali miesto v ubytovni a museli ísť na miesto podradné, kdesi do kúta medzi zvieratá. Obsadené! Preto, lebo naše srdcia sú obsadené, priam zapratané všeličím možným. Viac vecí alebo ľudí, ktorí sa tam tisnú, majú kvalitu modly a pravý Boh sa do nich nezmestí. Nie že by sme boli zlí, alebo nejako extra proti Pánu Bohu. Ale máme všetko obsadené. Ničoho z toho sa kvôli viere nemienime vzdať. Ľutujeme, sme plní. Občas sa nejaká štrbinka nájde aj pre náboženstvo. Predsa sú to naše tradície. Ale inak, pre tieto hodnoty niet miesta. Všetko je plné. Aj srdce, aj čas, aj záujem, a hlavne láska.
Aj v tieto Vianoce, chce byť ten najmocnejší hrdina, Ježiš Kristus, s nami. Pozná nás, miluje nás, skláňa sa k nám, trpí a znáša naše vianočné šou a skrze svoje slovo nás volá k podobnému hrdinstvu: Berte ma vážne! Máte možnosť sa aj vy stať Božími deťmi. Takto chcú vstúpiť Vianoce do môjho aj do tvojho života. Dnes, zajtra, natrvalo, naveky. Ešte sa im dá urobiť miesto.
Možno skutočne z toho, čím máš obsadené, sa dá dať mnoho preč. Ešte sa im dá urobiť miesto, aby ho mal prichádzajúci Ježiš dosť medzi nami aj v nás. Lebo On hovorí: Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.
Učiteľ jedného dňa prišiel ku svojim študentom, vybral zo zásuvky nádobu a naplnil ju až po vrch kameňmi. Potom sa spýtal študentov, či si myslia, že je nádoba plná. Študenti s ním súhlasili. Ďalej vybral krabičku s kamienkami a vysypal ich do nádoby s kameňmi. Pohrkal nádobou a malé kamienky popadali medzi kamene. No učiteľ vybral na záver krabičku s veľmi jemným pieskom a vysypal ju do nádoby. Samozrejme piesok vyplnil aj tie najmenšie medzierky medzi kameňmi. Študenti znova poukazovali na naplnenú nádobu. Tentoraz už bola nádoba naozaj plná.
Touto názornou ukážkou som chcel pripomenúť, že život funguje podobne ako spomínaná nádobka. Kamene znázorňujú dôležité veci v našom živote ako rodina, partner, zdravie, deti a podobne. Kamienky znázorňujú menej dôležité veci. Napríklad naše zamestnanie, dom, auto, nadobudnuté vzdelanie a iné. Piesok sú všetky ostatné drobnosti, bez ktorých sa môžeme pokojne zaobísť. Keď uprednostníme piesok alebo kamienky do nádoby ako prvé, nezostane nám žiadne miesto pre kamene. To isté platí v živote.
Nedávno som uvidel na internete video, ktoré dokumentovalo predvianočné dianie v chudobnejších krajinách sveta ako Somálsko, Sudán, Eritrea, Uganda, Burundi a Etiópia. Samozrejme, chudobnejších štátov nájdeme na zemi ešte ďaleko viac. Na videu bolo možné zahliadnuť túžby a sny miestnych obyvateľov, ktoré sa prevažne točili okolo ich ideologických starostí. V týchto krajinách okrem iného nie je vybudovaná poriadna infraštruktúra, vrátane pitnej vody, telefonických sietí alebo kanalizácie. Ďalej tieto krajiny trápia časté ozbrojené konflikty, nedodržiavanie základných ľudských práv, demografické problémy viazané na vysoký počet obyvateľov, ktorých je na dané podmienky náročné uživiť. Jednoducho zdôraznené hospodárstvo, akákoľvek legitímna vládna moc, úroveň verejných služieb a zamestnanosť sú na mizivej úrovni. Je až zarážajúce a smutné ako títo ľudia žijú. Spomenul som to pre zamyslenie, že ľudia žijú aj takto.
Prenesme sa teraz do podmienok Slovenskej republiky. Áno, aj my bojujeme s problémami ako sú korupcia, klientelizmus, nezamestnanosť, vymožiteľnosť práva, nedocenená úroveň školstva a zdravotníctva. Avšak napriek tomu, že spokojnosť s fungovaním nášho štátu, kraja, okresu, obce nie je dosiahnutá, tak spomeňme si aspoň na chvíľku na tieto uvedené krajiny. Pravda ak nerátame extrémne udalosti, tak na Slovensku problémy afrických krajín nenájdeme. Kolobeh života. Niekto bojuje o primárne veci ako život, zdravie, bezpečnosť a niekto o dosiahnutie vyšších túžob. Príroda nás tomu tak naučila a my dodnes žijeme rovnakým povahovým razením. Netreba to ani pochvaľovať, ale ani odsudzovať.
Počas týchto vianočných sviatkov by sme si mali uvedomiť, akí sme my - ľudia. Zabudnime na problémy, starosti a hoďme za seba nepriaznivé medziľudské konflikty. Nielen Vianoce, ale aj celý život nech je stále o úsmevoch, pozitívnej energii, pomoci blížnemu, radosti z maličkostí, šťastia druhých a v neposlednom rade v tom najdôležitejšom a to v úprimnej vďačnosti. Ďakujme za zdravie, šťastie, lásku, domov, rodinu, priateľov, bezpečnosť a krajinu, v ktorej žijeme nech je akákoľvek.
Nežiadajme svet, aby sa zmenil k lepšiemu. Ježiš povedal svojim učeníkom: „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. “Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane!” Ohľadom tejto výzvy ostávam pokojná, ako mamu malých detí ma Pán pravdepodobne naozaj spať nenájde. Samozrejme nejde o to, aby sme ponocovali, Pán Ježiš rád hovoril obrazne a v metaforách. Cez toto Slovo hovorí k nám aj dnes, na začiatku adventného obdobia, vyzýva nás k bdelosti. Najprv k nám Ježiš neprichádza ako pán domu, ale ako dieťa, ktoré hľadá domov, ako dieťa, ktoré je závislé od nášho prijatia.
Ježiš je náš milujúci priateľ, ktorý v tomto čase ešte neprišiel súdiť ale zjaviť nám tvár Otca a Jeho Milosrdenstvo. Ježiš ako dieťa túži, aby sme ho prijali v našom srdci, ktoré je jeho skutočným domovom. Pripravujme sa na Jeho príchod v malom dieťati, ako aj na Jeho slávny druhý príchod každodennou modlitbou, v ktorej budeme prosiť o lásku, teda o Jeho prítomnosť v nás.
Raz počas mrazivého Štedrého večera sedel jeden muž pri krbe, v ktorom plápolal oheň. Rozmýšľal o význame Vianoc. „Pre Boha nemá cenu, aby sa stal človekom,“ uvažoval. „Prečo by všemohúci Boh mal tráviť svoj drahocenný čas s niekým takým, ako sme my? A aj keby, prečo by sa chcel narodiť práve v chlieve? Ani nápad! Celá tá vec je nezmysel. Náhle muža z úvah vyrušil divný zvuk prichádzajúci zvonka. Priskočil k oknu a oprel sa o rám. Vonku zbadal húf snežných husí, ktoré divoko mávali krídlami a zúfalo sa zmietali v hlbokom snehu. Boli ako omámené a pomätené. Mužovi ich bolo ľúto, a tak sa zababušil do teplého oblečenia a vyšiel von. Skúšal ich zahnať do teplej garáže, ale čím viac sa snažil, tým viac zmätkovali. „Keby tak vedeli, že ich chcem zachrániť,“ pomyslel si muž. Napadla ho zvláštna myšlienka: „Keby som sa aspoň na chvíľu mohol stať snežnou husou a porozprávať sa s nimi ich rečou. A zrazu si uvedomil, že je Štedrý večer, a usmial sa. Vianočný príbeh sa mu už nezdal nezmyselný. V duchu si predstavil jednoducho vyzerajúce dieťa ležiace v jasličkách v chlieve v Betleheme.
Nemyslím tým teraz to, či chodím každú nedeľu a prikázaný sviatok na omšu do kostola, alebo či sa aspoň dvakrát do roka vyspovedám, prípadne či jem alebo nejem počas pôstu a sviatkov mäso. Ja osobne sa považujem za veriaceho, ale priznám sa, že do kostola chodím len na Vianoce a Veľkú noc. Som taký sviatočný návštevník kostola. Radšej ich obdivujem ako kultúrne historické pamiatky, než aby som sedel každú nedeľu povinne na omši. Na spovedi som bol taktiež už v časoch ktoré sú v mojej hlave zapadnuté kdesi prachom. A tým, že zjem mäso v piatok, alebo počas pôstu, tak tým myslím si vôbec nikomu neublížim. A aby bolo jasné, nemám absolútne nič proti tomu, ak sa niekto chodí spovedať, či chodí každú nedeľu do kostola. Je to každého osobná vec a to, že to nepraktizujem ja, neznamená, že mi to prekáža u iných. No to, že nesplním vyššie uvedené zo mňa nerobí menej hodnotnú bytosť, či dokonca neverca. Práve naopak. Myslím, že správneho kresťana a dobrého človeka robia iné veci, než postenie sa, či spoveď.
Určite nebudem jediný, kto sa stretol s človekom takmer sa bijúcom do pŕs aký je on veľký veriaci, ako je každú nedeľu na omši, ako sa modlí každý večer a ktorý si počas pôstu bezmála dal sám príkaz čo i len sa usmiať, aby nemal hriech. To je síce všetko pekné, že takto hlboko verí, no menej pekné je už to, že len čo príde na nejaké skutočné dokazovanie kresťanských hodnôt, tak nastáva u neho veľký problém a slová ako pochopenie, ochota, či pomoc sú mu cudzie. A tak všetko ostáva len v teoretickej rovine a môže zasa niekomu inému hovoriť aký je slušný, ochotný pomôcť a podobne a dúfať, že nepríde aj na skúšku týchto vyhlasovaných hodnôt.
Ako som už spomínal vyššie, do kostola nechodím každú nedeľu, na spovedi som taktiež nebol veľmi dlho, ale aj napriek tomu si nemyslím, že by som bol horší ako ktokoľvek iný. Myslím, si, že tým, keď nebudem v kostole neublížim nikomu, keď zjem mäso cez pôst taktiež nie. No ale ak niekoho vedome a úmyselne urazím, vedome druhému človeku ublížim, nie som ochotný podať pomocnú ruku, ak mám možnosť a vidím, že by bola potrebná, tak tu už sa vedome správam tak, ako by sa nemal žiaden správny veriaci správať. Moje hodnoty ako kresťana a veriaceho preto spočívajú práve na týchto princípoch. Princípoch pochopenia, podania pomocnej ruky, neubližovať vedome inému človeku.
Nikto nie je dokonalý, každý robí chyby, a aj keď sa to nie vždy darí, tak sa snažím správať k ľuďom tak, aby si ma pamätali v dobrom. Aby ma neposudzovali podľa toho, že on je každý týždeň v kostole, tak musí byť slušný a dobrý. Ale aby ma posudzovali podľa toho, že on mi pomohol, poradil, vypočul a viem, že mu môžem veriť. Tým čo som tu napísal nechcem nikoho uraziť. Viem, že je veľa ľudí, ktorí chodia do kostola, postia sa a sú ľuďmi slušnými, ochotnými podať pomocnú ruku. A takých ľudí si treba vážiť. No bohužiaľ sám som sa stretol aj s opačnou skupinou, ktorí svoje morálne hodnoty len vyhlasovali, ale, bohužiaľ, neuvádzali do praxe. A práve na týchto ľudí by som rád apeloval v tomto vianočnom čase, aby sa nad sebou zamysleli a vykročili do nového roka s novými predsavzatiami. Aby svoje vyhlásenia o morálnej bezúhonnosti aj skutočne aplikovali do praxe a správali sa podľa týchto zásad, ktoré sami často prezentujú medzi inými. Aj nevercami. A aby sa ich vznešené hodnoty nekončili za bránami kostola.
Čítal som írsku legendu, v ktorej Panna Mária povedala svojmu ženíchovi: „Mala som sen, Jozef. Nerozumiem mu úplne, ale viem, že bol o narodení nášho dieťaťa. Ľudia sa štyri týždne pripravovali na Vianoce. Ozdobili si domy, nakúpili nové veci z obchodov. Tých darčekov bolo veľmi veľa, ale na moje prekvapenie, ani jeden nebol pre nášho syna. Zabalili ich do farebného papiera, previazali ich zlatými stužkami a poukladali pod stromček ozdobený svetielkami. Potom si ich navzájom odovzdávali. Zrazu tak všetko vyzeralo nádherne, všetci sa usmievali, z darčekov sa veľmi tešili. Ale vieš, Jozef, oni nič nedali nášmu synovi. Nemysleli na neho. Nevyslovili dokonca ani len jeho meno. Je to čudné… Oslavovať jeho narodeniny a nevenovať mu žiadnu pozornosť? Úplne na neho zabudli. Všetci vyzerali šťastne, ale mne sa chcelo plakať. Aj náš Ježiš bol veľmi smutný. Nie každý sen sa naplní. Preto je tu stále nádej, že v našej farskej rodine i na celom svete tento Máriin sen zostal iba snom.
Tento rok prežívame zvláštne Vianoce. Kostoly sme upratali, vyzdobili, no lavice zostali neobsadené. Aktuálna pandemická situácia nám nedovoľuje zísť sa v Božom chráme na slávení Ježišovho narodenia. Prázdno v kostole, ale nie prázdno v duši! V duši je upratané, počas adventu sme sa predsa stihli na stretnutie s betlehemským Dieťaťom pripraviť, a to je najdôležitejšie. Oveľa tragickejšie pre nás by bol pravý opak. Prišli by sme síce do nádherne vyzdobeného kostola, ale s neporiadkom v duši. Privítajme ho teda najmä v našom srdci, aby sa tam duchovne narodil.
Sv. Lev Veľký píše o radosti z dnešnej slávnosti: „Milovaní, radujme sa, veď sa dnes narodil náš Spasiteľ. Smútok nemá miesto pri zrode nového života; a tento život odstránil strach zo smrti (porov. Hebr 2,15) a vlieva do nás radosť z prisľúbenej večnosti. Nik nie je vylúčený z účasti na tomto rozochvení, všetci máme rovnaký dôvod spoločne sa radovať: veď náš Pán, víťaz nad hriechom a smrťou, prišiel vyslobodiť všetkých, lebo nik nebol bez viny. Boh sa rozhodol nám ľuďom dať účasť na svojom božskom živote. Preto posiela na svet svojho Syna, aby toto posolstvo oznámil všetkým. Ten, ktorý má kraľovať celému svetu, prichádza v tichu betlehemskej noci. Ten, ktorý sa má stať príbytkom ľudského srdca, sa narodí v chudobnej maštaľke. Ten, ktorý má byť pre všetkých duchovným pokrmom, je vložený do jasieľ, kde sa dáva potrava pre zvieratá. Ten, ktorý má vykúpiť tento svet, zostupuje na zem v podobe bezbranného dieťaťa.
Tajomstvo Božieho vtelenia veľmi pekne približuje kardinál Joachim Meisner. Spomína na chvíle, kedy starí otcovia vozili v zime drevo z lesa. Kraj bol zafúkaný snehom, takže ťažko bolo vidieť cestu. Sane naložené drevom zapadli do záveja a kone nimi nepohli. Čo urobil správny gazda? Nekričal, ani nešľahal bičom, ale zoskočil zo saní. A celou silou sa do nich oprel. Vtedy zvieratá pocítili, že je akoby jedným z nich. Zostupuje zvrchu a pripája sa k nim. Aj Boh, obrazne povedané, nezostáva iba hore nad nami, ale zostupuje k nám na zem, aby sa stal jedným z nás. Ukazuje nám správny zmysel života a pomáha nám vstať, keď zapadneme do záveja hriechu. Nie je to úžasné, ak si uvedomíme, ako veľmi Bohu na nás záleží? Toto je odkaz tajomstva Vianoc. Boh nám otvára cestu k sebe. Túži po stretnutí s nami.
Bratia a sestry! Sme Božími deťmi, patríme Bohu. A skrze svoju milosť nás urobil požehnanými. Túto myšlienku rozvinul aj pápež František na včerajšej vianočnej homílii: „Dnes nás Boh napĺňa úžasom a každému z nás hovorí: „Si zázrak.“ Sestra, brat, nestrácaj odvahu. Si v pokušení cítiť sa zlyhaným? Boh ti hovorí: „Nie, si moje dieťa!“ Máš pocit, že to nedokážeš, strach z nedostatočnosti, strach, že nevyjdeš z tunela skúšky? Boh ti hovorí: „Odvahu, som s tebou“. Nehovorí ti to slovami, ale tým, že sa stáva dieťaťom ako ty a pre teba, aby ti pripomenul východzí bod každého tvojho znovuzrodenia: uznať ťa ako Božieho syna, Božiu dcéru. Toto je východzí bod každého znuvuzrodenia. Toto je to nezničiteľné srdce našej nádeje, žiarivé jadro, ktoré podopiera existenciu: na hlbšej úrovni než naše kvality a naše chyby, mocnejšie než rany a zlyhania z minulosti, obavy a strach z budúcnosti, je tu táto pravda: sme milované deti. A Božia láska k nám nezávisí a nebude nikdy závisieť od nás: je to láska nezištná. Táto noc nenachádza vysvetlenie inde: jedine milosť. Všetko je milosť. Ten dar je bezodplatný, bez zásluh kohokoľvek z nás, čistá milosť. Povedal nám to sv. Pavol: tejto noci „sa zjavila Božia milosť“ (Tit 2,11). V Ježišovi Kristovi prichádza na svet svetlo Božej lásky. Sv. Ján dnes o tom píše: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Narodeným z Boha sa zjavuje v Ježišovi Kristovi opravdivá láska. Tá sa obetuje za iných, robí šťastných tých druhých.
Pápež Pius XII. mal vo svojej pracovni telefón, ktorý mal jednu zvláštnosť - bol iba jednosmerný. Pápež mohol komunikovať s celým svetom, ale pápežovi sa nikto nemohol priamo dovolať. Boh sa nám zdá priveľmi vzdialený na to, aby sme ho mohli nájsť, aby sme mu mohli „zatelefonovať“. Čo sa stalo na prvé Vianoce? Boh k nám zostúpil z neba na zem a „zriadil“ obojstrannú linku medzi Bohom a človekom. Bratia a sestry! Tak si to počas Vianoc uvedomme a snažme sa vytvárať s Bohom komunikačný vzťah. Máme na to teraz doma dostatok príležitostí. Neobstoja žiadne výhovorky. Ponúkajú sa nám mediálne prenosy sv. omší, čítanie Božieho slova, spoločná rodinná modlitba i spev kolied. Využime príležitosť duchovného sv. prijímania. Rozprávajte sa často v kruhu rodiny. Nie sú školské povinnosti, tak sa rodičia viac venujte deťom. Deti, vypnite mobil a počítač a viac počúvajte, čo Vám chcú do života odovzdať otec i mama. Upevňujte medzi sebou svoje rodinné putá. Uvidíte, že sa to oplatí. Ježiš prišiel, aby sa dával v slove, v službe, v chlebe a všetkých zjednocoval v láske. Tak sa snažme „lámať“ seba a dávať sa pre druhých, ako sa Ježiš „láme“ a dáva sa pre nás všetkých. On neprichádza pre svoje pohodlie, ale pre našu záchranu a je Darcom všetkých dobier. Dávať seba iným znamená napodobňovať Ježiša. Kristus sa nám dnes narodil. Zostávam s Vami spojený v modlitbách.
Manželka bola v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby. Táto choroba sa prejavuje okrem iného aj postupným strácaním pamäti. Muž od svojich 54 rokov každý deň navštevoval manželku v nemocnici. V snahe osviežiť jej pamäť, pýtal sa jej na rôzne veci a ukazoval jej rozličné obrázky. Jedného dňa priniesol do nemocnice fotografie ich syna a spýtal sa jej: „Poznávaš človeka na tejto fotografii?“ Žena uprene hľadí na fotku a napokon priznáva: „Nie, toho človeka nepoznám.“ „Zlatko moje,“ hovorí muž, „veď to je náš chlapec, Maťko. Však si naňho spomínaš?“ „Ach,“ vzdychne žena akosi neurčito. Muž vezme ďalšiu fotku a pýta sa opäť: „Vieš, kto je toto dievča?“ „Nie.“ „To je naša neter. Pamätáš sa na Sáru?“ „Nie.“ Nakoniec sa pozrie svojej žene do očí a pýta sa jej: „A čo ja? Po dlhom mlčaní sa zdá, akoby sa jej v očiach zablesklo trošku svetla. „Áno, hm, áno,“ hovorí žena. Očividne hľadá v pamäti to správne meno, ale akosi ho nemôže nájsť. Taká mocná je sila lásky. O tom sú Vianoce.
Laura, združenie mladých buduje tradíciu adventných zamyslení pod názvom Projekt Vianoce! Projekt Vianoce! je dielom kreatívnych mladých ľudí, ktorí píšu zamyslenia nad evanjeliom dňa, pripájajú krátku modlitbu a podnet pre čitateľa vo forme zahĺbenia alebo úlohy a tak sprevádzajú čitateľov počas celého adventu. Obľúbený projekt si kladie za cieľ v čase predvianočného zhonu ponúknuť kresťanom možnosť spomaliť a zamyslieť sa nad podstatou adventného obdobia. „Projekt sa teší veľkej obľube a dobrej odozve. Každý rok si získava viac a viac spokojných čitateľov a aj mladých, ktorí majú záujem akýmkoľvek spôsobom sa podieľať na tvorbe projektu. Projekt Vianoce! uverejní prvé zamyslenie už 25. 11. na nedeľu Krista Kráľa. Zamyslenia budú pribúdať potom každý deň od prvej adventnej nedele až do sviatku prvého mučeníka sv. Štefana do 26. 12.
Očakávanie Vianoc môžeme prežiť v pokoji a v porozumení
Porovnanie života v rôznych krajinách
Pre lepšie pochopenie rozdielov si môžeme porovnať životné podmienky v Slovenskej republike a vybraných afrických krajinách:
| Krajina | Korupcia a klientelizmus | Nezamestnanosť | Infraštruktúra | Dodržiavanie ľudských práv |
|---|---|---|---|---|
| Slovenská republika | Problém existuje | Problém existuje | Relatívne dobre vybudovaná | Vo všeobecnosti dodržiavané |
| Somálsko, Sudán, Eritrea, Uganda, Burundi, Etiópia | Rozšírená | Vysoká | Nedostatočná | Často nedodržiavané |
Táto tabuľka ilustruje, že zatiaľ čo aj Slovensko má svoje problémy, životná úroveň a základné podmienky sú výrazne lepšie ako v spomínaných afrických krajinách.
tags: #prispevok #na #zamyslenie #vianoce