Prorok Jonáš: Výklad biblického príbehu

Príbeh proroka Jonáša je jedným z najznámejších a najobľúbenejších príbehov v Biblii. Dokonca sa Jonášovo meno spomína aj v Koráne a v islamských legendách je jeho príbeh obľúbeným predmetom. Je pozoruhodné všimnúť si, ako bol Jonášov príbeh populárny v staroveku a ako to pretrváva až do dnešných dní. Z neho čerpajú nielen kresťania a Židia, ale aj moslimovia.

Čo tak fascinuje ľudí na človeku, ktorého prehltla ryba? Určite to nebude len tento rozmer, ktorý nám pripomína skôr rozprávku pre malé deti. Čiastočným dôvodom môže byť to, že je to príbeh a ten sa oveľa ľahšie zapamätá ako nejaké proroctvo, zoznam zákonov alebo rodokmeň. Vstúpme teraz do hĺbky Božieho Slova, kde uvidíme typického človeka, plného bojov s Bohom a so sebou samým.

V knihe proroka Jonáša, už v treťom verši cítime rozpor medzi tým, čo chce od neho Boh a čo chce Jonáš. Tentokrát si totiž Boh povolal muža, ktorého v knihe ani raz nenájdeme s označením „prorok.“ Tu vidíme slobodné rozhodnutie Boha, ktorý zasahuje a môže so svojím posolstvom poslať kohokoľvek, ako a kedy chce. Každý je použiteľný. Až Božie slovo z človeka robí proroka. Jonáš sa nerobí prorokom sám. Veď nikto sa nemôže sám urobiť prorokom.

Prorok Jonáš je vzorom proroka, ktorý ohlasuje požiadavku pokánia a obrátenia. Sväté písmo túto pozíciu prorokov opisuje veľmi často. Môžeme povedať, že ide o stálu náplň poslania prorokov. K podstate prorockého poslania patrí totiž schopnosť vidieť smerovanie života jednotlivca aj spoločnosti. A ak tento smer nie je optimálne zameraný na posledný cieľ, ktorým je Boh, potom požiadavka obrátenia vystupuje so všetkou nástojčivosťou, či je to Nový alebo Starý zákon.

Úlohy proroka Jonáša:

• Božia výzva k Jonášovi - Boh mu dáva poslanie (Jon 1, 1-3).
• Scéna na mori - Boh spôsobí silnú búrku. Námorníci sa modlia, kým Jonáš spí. Padne na neho lós a na jeho návrh ho hodia do mora (Jon 1, 4-16).
• Jonáš je zázračne zachránený - Pán priviedol veľkú rybu, ktorá ho prehltla a bol v jej vnútri tri dni a tri noci; modlil sa k Bohu (Jon 1, 17 - 2, 10).
• Jonášova úspešná misia v Ninive - Jonáš káže a ľud sa kajá (Jon 3, 1-10).
• Jonášov spor s Bohom - Jonáš sa hnevá a chce zomrieť. Boh dá vyrásť kru aby mu urobil tieň a potom ker zničí až Jonáš od horúčavy omdlieval a znova chce umrieť (Jon 4, 1-11).

Boh dáva Jonášovi poslanie, aby mestu Ninive zvestoval, že jeho zloba vystúpila pred neho. Teda dá mestu poslednú šancu k náprave. Už jeho meno, ktorého význam je „holubica,“ naznačuje jeho poslanie: nositeľ posolstva. Jonášovi sa však nechce ísť do mesta, známeho bezbožnosťou a krutosťou. Uveria ľudia takému kázaniu? Nie málo prorokov utrpelo výsmech, pohŕdanie, prenasledovanie... No máme tu ešte ďalší dôvod, prečo sa do toho Jonášovi nechcelo: Splní Pán to, čo mu prikazuje ohlasovať? Nezľutuje sa náhodou nad nimi? A nevyjde jeho proroctvo nazmar?

Boh povedal: „Vstaň, choď...!“ A Jonáš vstal a išiel. Ale presne opačným smerom. Pre nás je málo pochopiteľné prečo sa vybral práve do Taršiša. Ale toto vzdialené miesto bolo v tej dobe považované za miesto „až na konci sveta,“ kde nepočuli o Pánovi ani nevídali jeho slávu. Tam má preniknúť až v posledných dňoch (Iz 66, 19) Dokonca kolovali povesti, že v Taršiši je brána do podsvetia - miesta, kde Pán nechce prebývať ani hovoriť. Tam sa chce Jonáš skryť. Chce mať konečne pokoj od Boha (nie Boží pokoj) a tak uteká od Božieho plánu lásky a záchrany.

Boh nemá rád keď človek uteká. Boh človeka ani nenecháva utekať. On sa ho nevzdáva. Veď má pre neho pripravenú dôležitú úlohu, na ktorú Jonáš odpovedá ako dokonalý sebec.

Keď sa dostal na loď, zišiel do jej vnútra a zaspal. No on spal aj uprostred všeobecného zmätku, ktorý zavládol na lodi, keď sa na mori strhla veľká búrka a námorníci robili všetko pre to, aby zachránili seba i loď. Kapitánovi muselo veľmi záležať na každom človeku na lodi a tak prichádza aj k Jonášovi a budí ho. „Čože, ty spíš? Vstaň a volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme.“ Tieto slová mu musia veľmi nepríjemne pripomínať situáciu z ktorej uteká. Pretože podobnými slovami ho Boh posielal do Ninive.

Lós to všetko prezradil! Padol na Jonáša a ten sa priznáva, že uteká spred Pána. Aspoň pred nimi má šancu vyznať, že je „ctiteľ Pána.“ Nepochopil Boží plán s ním. Boh mu totiž aj cez búrku dáva najavo, že s ním počíta. Jonáš prichádza s riešením na utíšenie búrky, ktoré prestrašilo aj pohanov: „Chyťte ma a hoďte do mora...“ Utopte ma! Námorníci ho však chcú vrátiť Bohu živého, vedia, že to Boh svojim hnevom stíha neposlušného proroka. Búrka prišla, lebo tam bol človek, ktorý nechcel robiť čo chce Boh. Preto oni nechcú byť ešte viac potrestaní za nevinnú krv, to Boh určite od nich nechce. Tu sa nevedomky Jonáš svojou prítomnosťou stáva nástrojom na obrátenie všetkých mužov na palube. „Prinútil“ ich volať k Bohu: „Ach, Pane, nech nezahynieme pre život tohto človeka...“

„Pán priviedol veľkú rybu, aby pohltila Jonáša; a Jonáš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci.“ Tu nám to môže poslúžiť ako dobrý príklad toho, čo robí poslušnosť Bohu. Ryba ho prehltla a tak sa zachránil. On sám určite hneď od začiatku nemal dojem, že je zachránený. Ale čo robí? Čo hovorí? Ako odpovedá Bohu teraz? „Volal som zo svojej úzkosti k Pánovi a vyslyšal ma, z lona podsvetia som kričal, počul môj hlas. Nechcel byť v Božej blízkosti a teraz zakúša, čo znamená byť od neho vzdialený. Tu si pripomína toho, ktorého opustil a úpenlivo k nemu volá. Hlboké poznanie svojho hriechu sa zhoduje s objavením a spoznaním Boha. A dočká sa nečakaného: jeho prosba sa dotkla Božieho srdca.

„I prikázal Boh rybe a vydala Jonáša na suchú zem.“ Dielo záchrany je dokončené. Zatiaľ len Jonášovej záchrany.

„Pán druhý raz prehovoril k Jonášovi takto: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem!“ Jonáš vstal a šiel podľa Pánovho rozkazu do Ninive.“ Teraz dostáva ťažšiu úlohu ako bola tá, pred ktorou ušiel. Prvýkrát mal len vyniesť ortieľ (volať proti mestu), teraz má prechádzať mestom a kázať v ňom (volať k mestu). Už sa nevzpiera, prešiel Božou školou a tak ide tam, kde Boh prikazuje.

Ako kázal Pánov prorok? “Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ Písmo do jednej vety vkladá celé jeho kázanie a všetko, čo v meste urobil. Kvôli tejto vete sa toľko vzpieral, kvôli nej zažil na vlastnej koži školu poslušnosti Bohu. Avšak táto veta a hlavne to, že ju vzali hneď na prvýkrát vážne, ich všetkých zachránila pred zničením. Uverili Bohu. Sú si vedomí toho, že jediná záchrana pre nich je Božia milosť.

Jonáš sa mohol radovať z účinku svojho kázania: celé mesto konalo pokánie a Boh im odpustil. On však videl iba jedno: Boh nesplnil čo on ohlásil. Zvesť vyzerala ako klamstvo. Vyčíta teda Bohu jeho milosrdenstvo a zľutovanie. „Veď som vedel, že si láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní a zmilúvaš sa nad nešťastím.“ I keď sám zakúsil toto milosrdenstvo, je nahnevaný, že jeho slová Boh nevzal doslovne. Iným nepraje toto zmilovanie. Znova sa tu ukazuje ako sebec, ktorému na iných nezáleží, len aby on bol spokojný. Prichádza s riešením, dosť podobným tomu na lodi. „Teraz však, Pane odním odo mňa moju dušu lebo mi je lepšie zomrieť, než žiť.“ Hlavne nech nevidí, že Boh je aj k iným dobrý. Nesmierne Božie zmilovanie sa mu stáva pohoršením. Stráca zmysel života.

Boh reaguje tak, že mu dáva otázku na zamyslenie a na sebapoznanie. „Azda sa právom hneváš?“ Jonáš neodpovedá, ale znova uteká. Tentokrát za mesto, tak, aby videl, čo sa v meste stane. „Boh rozkázal ricínovému kru a ten vyrástol nad Jonášom a urobil mu nad hlavou tieň, aby ho oslobodil od nepríjemnosti. (...) Na druhý deň ... rozkázal Boh červíku a on zranil ricínus, takže vyschol... rozkázal Boh horúcemu východnému vetru a slnce pražilo Jonášovi na hlavu, že omdlieval a duša si mu žiadala umrieť.“

Boh chce zbaviť proroka jeho zloby. Teraz má Boh proroka, kde ho chce mať. Ak je Jonášovi ľúto uschnutého kríka, ako by nemalo byť Bohu ľúto jeho tvorov, diel jeho rúk? Otázka, ktorou kniha Jonáš končí, núti človeka k osobnému rozhodnutiu nasledovať Božiu lásku vo viere, že milosrdenstvo a odpustenie sú viac ako spravodlivý hnev.

V tejto práci som chcela ukázať na možnosť odpovedať Bohu na jeho plán spásy aj negatívne, so zreteľom na to, že Boh je Pánom ľudského života, no rešpektuje naše slobodné rozhodnutie. Aj po negatívnej odpovedi dáva stále šancu znova začať a znova uvažovať, rozhodnúť sa a zvoliť si to, čo človek uzná za vhodné. Nezrieka sa človeka a stále s ním počíta.

Jonášov príbeh obsahuje viaceré paradoxy. Na jednej strane je celá kniha venovaná pohanskému národu. Boh má o ľudí záujem, dokonca aj o dobytok (4:11). Ďalším paradoxom je sám Jonáš. Ten, kto pred Bohom uteká, predsa sa hnevá, keď sa ľudia obrátia. Jonášov príbeh je o konflikte medzi Božou láskou a medzi ľudskou tvrdohlavosťou a sebectvom na strane druhej.

Ďalším kľúčovým slovom je zľutovať sa, hebr. v sebe zahŕňa pocit úľavy a potešenia. Ak sa Ninive obrátilo a trest je odvrátený, Boh si vydýchol a potešil sa. Jonáš však nenávidí Ninive a je mu to ľúto. Jonáš je sebec, ktorý myslí len na seba, je tvrdohlavý, odmieta milosť a má zlý postoj.

V prorokovi Hozeášovi (Hoz 7:11) slúži holubica ako symbol hlúposti. Jonáš v slovenčine znamená holubica. Vieme o ňom len to, že bol Jonášovým otcom. Jeho meno je Amati, čo v preklade znamená pravda, poctivosť, úprimnosť. Jonášov príbeh sa odohral v časoch Izraelského kráľa Jeroboama II. (okolo 793-753 pred Kr.). Teda v rovnakom období ako proroci Hozeáš a Ámos.

Starovekí židovskí pisatelia vôbec nespochybňovali autenticitu proroka Jonáša. Dokonca Josephus, židovský historik, pôsobiaci v dobe Ježiša Krista, pokladal knihu proroka Jonáša za historickú. Preto tento príbeh zaradil do svojej histórie židovského národa. Ďalším dôkazom historicity tejto knihy je jej zaradenie medzi prorocké knihy, ktoré nie sú spochybňované. Dôkazom je aj to, že vždy patrila medzi malých prorokov.

Ježiš Kristus hovorí nielen o prorokovi Jonášovi v "útrobách veľkej ryby", ale s jeho skúsenosťou spája svoje vlastné posolstvo. Ako sme uviedli, Ježiš jednoznačne veril tomu, čo je napísané o Jonášovi. Ak nemôžeme veriť tomu, čo povedal Ježiš o Jonášovi, prečo by sme mali veriť tomu, čo čítame na iných miestach? Tí, čo tomuto príbehu neveria, musia teda odmietnuť aj Ježišove slová. A ak nemôžeme veriť Ježišovým slovám, čomu potom v Biblii veriť môžeme?

Kniha proroka Jonáša je preto (okrem iného), kľúčovým posolstvom o Božej milosti, ktorá presahuje hranice starovekého Izraela a Judska. V uvedených veršoch, ako aj mnohých ďalších, je Božia výzva adresovaná pohanským národom. Pán Boh sa snaží upozorniť ich na následky hriechov a neprávostí, ktorých sa dopúšťajú. V tomto zmysle sa kniha proroka Jonáša, zameraná na neizraelský národ, nelíši od iných posolstiev Biblie adresovaných tiež pohanom.

Dostať "slovo Hospodinovo" bolo v skutočnosti autentickým znakom pravého proroka a teda dôkazom, že zvestované posolstvo nepochádza od proroka, ale od samotného Boha. V Jonášovom prípade text uvádza, že je to "slovo Hospodinovo", ktoré prichádza k Jonášovi - a to je niečo posvätné. Vždy, keď v Písme narazíme na tieto slová, mali by nám pripomenúť, že sa potrebujeme skloniť pred Bohom na nebi a prosiť o Svätého Ducha, aby nás požehnal pri štúdiu týchto svätých slov.

Rovnakými slovami sa začínajú aj mnohé starozmluvné historické rozprávania. Naznačujú súvislosť s tým, čo sa už stalo, aj pôvod a význam správy, ktorá nasleduje. Tento výrok nemá v prorockej službe len časový význam. Ide o biblický záznam Božieho povolania proroka v Starej zmluve a čitateľ je na to upozornený hneď v úvode.

Hospodin nastrojil veľkú rybu, aby pohltila Jonáša; Jonáš bol v jej vnútri tri dni a tri noci. O nadprirodzených udalostiach sa v knihe hovorí vždy veľmi krátko a sú akoby v pozadí. Nie sú jadrom príbehu ani nie sú dané do centra našej pozornosti. O "veľkej rybe" je zmienka len v troch veršoch. Aj keď je príbeh muža, ktorý aj po prehltnutí veľkou rybou zostal nažive, nadmieru výnimočný a nezvyčajný, nie je to jediný zázrak v Biblii. Ako inak môžeme vysvetliť tieto udalosti, než nadprirodzeným Božím zásahom? Aké nerozumné je odmietať niektorú časť Biblie len preto, že ide o nadprirodzený čin, ktorý presahuje hranice našej logiky, rozumu alebo vedy! Práve naopak.

Tieto verše nás informujú o tom, že Jonáš zvestoval Božie posolstvo izraelskému kráľovi Jeroboámovi II., ktorý vládol v rokoch 782/781-753 pred Kr. Táto predpoveď sa naplnila. (2 Kráľ 14,25-27) Izrael opäť prosperoval, ale nie nadlho. Proroci Hozeáš a Ámos už za vlády Jeroboáma vážne karhali a napomínali severné kráľovstvo. (Hoz 1,1; Ám 1,1) Kým Ámos pochádzal z juhu, z Tekoy, neďaleko Betlehema, Jonáš zo severu. Je dosť možné, že jeho rodina priamo trpela pod sýrskymi nájazdmi na Izrael.

V roku 612 pred Kr. dobyjú Babylončania, Médi a Peržania Ninive, hlavné mesto Asýrskeho impéria. Jonášovo posolstvo je posolstvo skazy. Asýrií dokázal konkurovať len Egypt. Dnes sa venujú Asýrii dostatok pozornosti.

tags: #prorok #jonas #svate #pismo