Protestantizmus je súhrnné označenie všetkých protestantských skupín a teologických smerov, ktoré boli produktom reformácie v 16. storočí a ďalšieho vývinu vnútri nových kresťanských cirkví, denominácií a siekt. Vznik a vývoj protestantizmu v strednej Európe v 16.-17. storočí sa vzťahuje na evanjelickú cirkev augsburského vyznania (luteránsku), reformovanú cirkev helvétskeho vyznania (kalvínsku), unitársku cirkev, anabaptistov (habánov), sakramentárov (kryptokalvinistov) a Jednotu bratskú (moravskí bratia). V 19. a 20. storočí sa protestantizmus ďalej rozvíjal a diverzifikoval, pričom jeho vplyv presiahol hranice Európy a prenikol aj do Spojených štátov amerických.
Náboženstvo je praktický (v etike a kulte) aj teoretický (v teológii, vierouke, filozofii života) vzťah človeka k transcendentnej skutočnosti. V teistických náboženstvách má táto skutočnosť charakter buď osobných bohov (polyteizmus), alebo jedného Boha (monoteizmus), resp. pokiaľ je medzi mnohými uznávanými bohmi uctievaný iba jediný, ide o henoteizmus.
Kresťanstvo je svetové monoteistické náboženstvo, ktorého zakladateľ a ústredná postava Ježiš Kristus (Ježiš z Nazaretu) je chápaný ako Spasiteľ. Zdrojom vierouky sú posvätné texty Biblie, členenej na Starý zákon a Nový zákon. Kresťanstvo je rozdelené na množstvo vetiev a smerov.
Katolicizmus je jeden zo základných smerov kresťanstva a súčasne náboženská, morálna a sociálna doktrína hlásaná najväčšou z kresťanských cirkví, vyznačujúca sa jednotnou celosvetovou cirkevnou organizáciou s hierarchickým členením. Na čele katolíckej cirkvi je pápež, ktorý sa považuje za zástupcu Ježiša na zemi, za neomylného vo veciach viery a morálky; jeho moc prevyšuje moc koncilov. Okrem väčšinovej západnej Rímskokatolíckej cirkvi jestvujú tzv. východné katolícke cirkvi (uniatske) vo východnej a južnej Európe, na Blízkom východe, v Indii, v Egypte a Etiópii, ktoré v minulosti prijali tzv. úniu so Svätou stolicou (Rímom), t. j. v celom rozsahu prijali katolícku vierouku, uznali primát pápeža, ale ponechali si rozdiely v obradoch, liturgickom jazyku a disciplíne (otázka celibátu).
Pravoslávie sa vyvíjalo ako dominujúce náboženstvo v Byzantskej ríši, čo sa odrazilo vo vierouke i organizácii. Pravoslávie ako najbližší kresťanský smer vo vzťahu ku katolicizmu odmieta viacero katolíckych dogiem (primát pápeža, učenie o pôvode Ducha svätého nielen od Boha-otca, ale aj od Boha-syna, o očistci, o nepoškvrnenom počatí Panny Márie), inak sa vykonávajú obrady niektorých sviatostí. Na rozdiel od katolicizmu nejestvuje jednotiace duchovné centrum, aj keď istanbulský patriarcha sa považuje za symbolickú hlavu pravoslávnych. V pravosláví sa postupne vytvorili oficiálne uznávané autokefálne (15) a autonómne cirkvi (2) a z nich ako odnože vznikli v istých historických okolnostiach ďalšie oficiálne neuznané cirkvi a viacero siekt (napr. tzv.
Schéma vetiev kresťanstva
Protestantizmus v USA
Príchod protestantizmu do Severnej Ameriky bol spojený s kolonizáciou kontinentu. Na začiatku nebývalej tradície bolo 101 pútnikov, ktorí sa iba rok predtým doplavili z Anglicka na lodi Mayflower do Ameriky. Na druhej strane Atlantiku hľadali slobodu pre svoje protestantské, puritánske poňatie náboženstva. Keď sa loď Mayflower blížila k severovýchodným brehom Ameriky, more sa doslova zbláznilo. Posádku síce tovrili skúsení muži, ale aj tak hrozilo, že napokon nedokážu v rozbúrených vlnách pristáť. Búrka odniesla loď ďaleko od miesta, ktoré si pútnici vyhliadli ako miesto, kde zakotvia po prvýkrát. Pútnici sa hneď po pristátí pustili do budovania osady. Z ničoho dokázali veľmi rýchlo vybudovať drevenú osadu. Čoskoro však drsná zima začala zabíjať. Polovica osadníkov sa nedožila najbližšej jari. Ostatných zachránili Indiáni z neďalekej dediny. Priniesli im jedlo a kožušiny.
Na jar prišiel k Angličanom Indián Squanto z kmeňa Wampanoag. Daroval im semená kukurice a poradil, ako ich zasiať. Na jeseň ich prekvapila bohatá úroda. Rýchlo sa naučili obchodovať s kožušinami a nájsť kvalitné drevo na stavbu lodí. Nasledujúci rok tak mohli dramatický príchod do Nového sveta osláviť veľkou hostinou, na ktorú pozvali aj Indiánov. Im, ale v prvom rade Bohu, ďakovali za prežitie. Oslavy spojené s modlitbami trvali až tri dni. Hostina bola pod holým nebom, pretože William Bradford, prvý guvernér kolónie Plymouth, pozval až 90 Indiánov. Také množsto ľudí by sa do jeho dreveného domu nepomestilo.
Tradícia vďakyvzdania sa potom udržiavala, ale dlho nemala charakter národného sviatku. Stalo sa tak až v roku 1789, keď slávny prezident George Washington vyhlásil posledný novembrový deň každého roku za Národný deň vďakyvzdania. V roku 1863 poetka Sarah Josepha Hala, autorka povestnej poémy Mary mala malé jahňa, presvedčila Abrahama Lincolna, aby vyhlásil „Thanksgiving Day“ za národný sviatok. Navrhla posledný novembrový štvrtok, aby sa nadviazalo na Washingtonovo rozhodnutie. Od roku 1941 sa tento najväčší americký sviatok oslavuje vo štvrtý novembrový štvrtok.
Deň Vďakyvzdania je vari najväčším rodinným sviatkom. Rodinní príslušníci sa na tieto dni vydávajú do miest, v ktorých žijú rodičia a najbližší príbuzní, často od seba vzdialených tisícky kilometrov. Je to vari najväčší sviatok aj preto, lebo Vianoce, na rozdiel od Európy sa tu slávia iba jediný deň, totiž 25. decembra, v deň narodenia Pána.
Oslava Dňa Vďakyvzdania v USA
Sociálna práca a protestantizmus v USA
Protestantské hodnoty, ako pracovitosť, šetrnosť a sociálna zodpovednosť, zohrali významnú úlohu pri formovaní sociálnej práce v USA. Protestantizmus je súhrnné označenie všetkých protestantských skupín a teologických smerov, ktoré boli produktom reformácie v 16. storočí a ďalšieho vývinu vnútri nových kresťanských cirkví, denominácií a siekt.
Vznik a vývoj protestantizmu v strednej Európe v 16.-17. storočí sa vzťahuje na evanjelickú cirkev augsburského vyznania (luteránsku), reformovanú cirkev helvétskeho vyznania (kalvínsku), unitársku cirkev, anabaptistov (habánov), sakramentárov (kryptokalvinistov) a Jednotu bratskú (moravskí bratia). V 19. a 20. storočí sa protestantizmus ďalej rozvíjal a diverzifikoval, pričom jeho vplyv presiahol hranice Európy a prenikol aj do Spojených štátov amerických.
Dôležitým aspektom je aj vplyv náboženstva ako takého. Náboženstvo je praktický (v etike a kulte) aj teoretický (v teológii, vierouke, filozofii života) vzťah človeka k transcendentnej skutočnosti. V teistických náboženstvách má táto skutočnosť charakter buď osobných bohov (polyteizmus), alebo jedného Boha (monoteizmus), resp. pokiaľ je medzi mnohými uznávanými bohmi uctievaný iba jediný, ide o henoteizmus.
Funkcie náboženstva: náboženstvo ako zložitý fenomén plní celý rad pozitívnych funkcií: a/ poskytuje identifikáciu jedinca so skupinou a spoločnosťou, b/ kompenzuje pocity neistoty a sklamania, c/ prispieva k potvrdeniu všeľudských morálnych noriem a hodnôt, d/ napomáha stabilizácii spoločenského systému.
Všetky veľké a dosiaľ živé náboženstvá vznikli v Ázii a odtiaľ sa v rôznych dobách rozšírili do Európy a ďalších oblastí. Kresťanstvo v nich historicky prevládlo, v menšej miere za ním čoskoro nasledoval diasporný judaizmus a po svojom vzniku dobyvačný islam.
V súčasných horúcich predvolebných diskusiách o plánovanom rodičovstve a antikoncepcii v USA je niečo nepochopiteľné. Tieto boje sa bojovali - a vyhrali - pred polstoročím. Väčšina Američanov, temer všetky náboženské organizácie a vodcovia obidvoch politických strán uznali, že antikoncepcia osoží rodine, spoločnosti a svetu.
Hnutie smerom k hromadnému prijatiu antikoncepcie sa začalo na začiatku 20. storočia a urýchlilo sa v 1940-tych rokoch. V roku 1942 sa Birth Control Federation of America (Americká federácia kontroly pôrodov) premenovala na Planned Parenthood Federation of America (Americká federácia plánovaného rodičovstva). Hoci sa hnutie za kontrolu pôrodnosti antikoncepciou stalo celoštátnym, trvalo pár rokov, kým sa k nemu pridali aj vodcovia národa.
Prezident D. D. Eisenhower povedal: „Keď som bol prezidentom, povedal som, že antikoncepcia nie je úlohou našej federálnej vlády. Fakty však zmenili môj názor. Vláda musí konať. Zlyhanie v tejto veci by viedlo k zhoršeniu vyhliadok budúcich generácií a čakala by ich chudoba a trápenie“. V nasledujúcich dvoch desaťročiach každý americký prezident podporoval antikoncepciu ako podstatnú časť domácej a zahraničnej politiky.
V roku 1965 zrušil Najvyšší súd USA všetky zákony, ktoré bránili prístupu k antikoncepcii manželským dvojiciam a v roku 1972 rozšíril toto právo aj pre nezosobášených. Obojstranná podpora prístupu k antikoncepcii sa začala drobiť v 1980-tych rokoch za vlády Ronalda Reagana.
V roku 1984 vyslali Spojené štáty na konferenciu OSN o populácii do Mexika dvoch oponentov práva na potrat. Títo predložili svetu plán tzv. mexickej politiky USA. Ide o globálny zákaz americkej vlády podporovať akúkoľvek agentúru, americkú alebo cudziu, ktorá používa vlastné finančné prostriedky na podporu potratových služieb a poradenstva, aj keď sú tieto služby legálne a konajú sa bez federálnych peňazí. Také pracoviská nesmú dostávať nijakú podporu z americkej strany na plánovanie rodiny, a to ani keby peniaze mali ísť na iný účel, ako sú služby súvisiace s potratom.
A tu naraz opäť sa vynucuje diskusia, či majú mať ženy prístup k regulovaniu pôrodnosti. Päťdesiat rokov po tom, čo John Rock, sociálny konzervatívec, katolík, člen republikánskej strany a lekár, trval na tom, že kontrola rodičovstva je konzistentná s učením katolíckej cirkvi. Zastával názor, že antikoncepcia je rozhodujúci faktor pre zdravie ženy a jej spokojnosť, rodinné šťastie a blaho celej spoločnosti.