Prvý kláštor na Slovensku a jeho história

Slovensko je krajina bohatá na historické a kultúrne pamiatky, medzi ktoré patria aj starobylé kláštory. Tieto kláštory zohrávali významnú úlohu v dejinách Slovenska, boli centrami vzdelania, kultúry a náboženského života. V tomto článku sa pozrieme na históriu prvého kláštora na Slovensku a jeho vplyv na vývoj krajiny.

Benediktínsky kláštor v Krásnej

Pred desiatimi rokmi, prvého júla 1995, sa svet dozvedel, že vo východnej Európe, v Slovenskej republike, existujú Košice, kde pápež Ján Pavol II. blahorečil Troch košických mučeníkov. Jeden z nich, Marek Križin, bol pred umučením správcom benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom, časti Breh.

Bývalý benediktínsky kláštor v Krásnej je najstarším doteraz známym kláštorom na východnom Slovensku a aj jediným z najstarších benediktínskych kláštorov v Uhorsku. Benediktíni stavali svoje kláštory väčšinou na kopcoch, miestach, chránených samotnou prírodou, Breh im vyhovoval. Okrem toho ležal na dôležitej ceste, ktorá viedla povodím Torysy cez Šariš do Poľska. Podľa listiny z roku 1255 hlavná cesta "magna via" viedla priamo cez Krásnu.

Prvá písomná správa o kláštore je správa v tzv. Bratislavských análoch, viažuca sa k roku 1143, keď za panovania kráľa Gejzu II. jágerský biskup Martýrius vysvätil krásňanské opátstvo - benediktínsky kláštor a kláštorný kostol (baziliku), zasvätený Panne Márii. Vyplýva to aj z neskoršej pápežskej buly z roku 1401, ktorou pútnikom kláštora kostola P. Márie udeľujú odpustky. Kedy presne prišli benediktíni do Krásnej, o tom sa písomné správy nezmieňujú, ani o tom, kto ich povolal, bolo to pred rokom 1143.

Z nej, ako aj z výskumu vyplýva, že benediktíni si okrem spomínanej strategickej polohy Brehu vybrali túto lokalitu aj preto, lebo v čase ich príchodu tu už stál malý zemepanský kostolík a že zemepáni Krásnej, predkovia starej východoslovenskej zemepanskej rodiny Abovcov im dali do správy kostolík a nechali ich voľne disponovať aj s niektorými časťami svojich majetkov. Benediktíni kostolík prebudovali na rozsiahlu baziliku s kláštorom.

V celej Európe venovali a venujú pozornosť výskumu zaniknutých stredovekých kláštorov, nakoľko mali popredné miesto v kultúrnom živote, boli centrami umenia, sú dokladom o svojskom organizme kláštorov po stránke organizačnej, pracovnej, výtvarnej, hospodárskej. Benediktínsky kláštor a táto rehoľa zohrali významnú úlohu v dejinách románskej kultúry a v jej udomácnení na území Uhorska. Zásluhu na tom majú najmä benediktíni z Talianska, Dalmácie a Chorvátska, pričom neprenášali do Uhorska, teda aj do Krásnej - otrocky - tamojší štýl, ale upravovali románsku architektúru podľa domácich požiadaviek, kde žili.

V krásňanskom kláštornom areáli, obohnanom kamenným múrom, aj v celom nádvorí, odkryl Dr. Polla aj iné, nielen architektonické pamiatky: pece, sauny, zrubové stavby, množstvo keramiky, kovových predmetov, stavebného materiálu - tehly, škridle sklenené a kamenné predmety, poľnohospodárske náradie, rôzne kosáky, šidlá, kovové sekáči, nože, výstroje pre kone, podkovy pre hovädzí dobytok, ohreblá, kovania na knihy a množstvo iných. Vysvetľuje sa to tým, že benediktíni boli rehoľou, ktorá okrem pastoračnej a kultúrno-výchovnej činnosti mala povinnosť ľudí učiť kultivovať a obrábať pôdu, a starať sa o hospodárske zvieratá. Šidlá, ihly, kladivá svedčia o tom, že farári sa starali v kláštore aj o drobné remeselnícke práce. Kuchynské náčinie a potreby dokumentujú kultúrnosť stravovania a stolovania.

Na Brehu odkryli zvyšky baziliky, na jej severnej strane zase kláštora s úlomkami tehál, kameňa, maltoviny, pozostatky pecí, kozubov na varenie. V roku 1976 (výskum trval od r. 1971 do r. 1981) tu objavili rotundu, ktorá patrí k najzachovalejším, aké sa u nás vykopali. Hmatateľné doklady sú o kláštornej záhrade tzv. rajskom dvore s tehlovo -dlaždicovou podlahou, našli sa stopy a zvyšky po teplovodnom kanále pre kúpeľňu, saunu a ohrev vody, aké boli v tom čase v kláštoroch aj inde v Európe. Objavili aj zvyšky hruškovitej pece a rôzne predmety z kosti, mince.

Krásňanské opátstvo aj napriek svojej dôležitej úlohe pri formovaní cirkevnej a štátnej organizácie Uhorska nevydržalo nápor sociálnych a náboženských bojov a na začiatku reformácie zaniklo.

Kláštor v Hronskom Beňadiku

Kláštor v Hronskom Beňadiku je ďalším významným miestom v dejinách slovenského kláštorstva. Bol založený už pred rokom 1075, konkrétne neskorší kráľ Gejza I., ktorý ho obklopil majetkami v Tekovskej župe a ďalšom širkom okolí. Viaže sa k práve k momentu, keď kráľ Gejza I. obdaroval kláštor početnými majetkovými právami. Táto tzv. zakladajúca listina bola vlastne súpisom majetkových práv už existujúceho kláštora.

Opátstvo vybudovali na skale v miestach, kde sa spájali cesty zo západu, čiže dnešnej Nitry a z južného Slovenska, pričom cesta ďalej pokračovala na sever do významných baníckych lokalít na strednom Slovensku. Miesto bola veľa krát prebudovane a postupne sa tu vystriedalo viacero staviteľských štýlov. Kláštor sa prirodzene stal významným strediskom kultúrneho života a v stredoveku. Vznikali tu pamiatky výtvarného umenia, liturgie a teologickej spisby.

Dôležitou kapitolou je obdobie proti tureckých bojov, kedy bol kláštor prestavaný na pevnosť. Mal dôležité postavenie v systéme obrany banských miest proti tureckým útokom.

Samotný kostol je zvnútra skutočne nádherný. Aj samotný areál kláštora, ktorého centrálnou časťou je tzv. rajský dvor dookola lemovaný s krytou arkádovou krížovou chodbou na mňa pôsobil, že sa mu postupne venuje pozornosť. Je vidno, že na kláštore, kde dnes pôsobí rehoľa pallotínov sa v rámci finančných možnosti pracuje.

Zakladateľ benediktínov sv. Benedikt z Nursie sa narodil okolo roku 480 v šľachtickej rodine, prednosť dal však mníšskemu životu. Jeho pokračovatelia ho nasledujú už takmer 1500 rokov. Pripomíname si ho 11. júla. Študoval v Ríme, kde sa zdokonaľoval v rétorike. Zakladal menšie kláštory, ktoré však žili oddelene. Neskôr - v roku 529 sa usadil na vrchu Monte Cassino, kde na mieste bývalej pohanskej svätyne založil prvý západoeurópsky kláštor a stal sa jeho opátom. Zomrel približne v roku 547 v kláštore na vrchu Monte Cassino a jeho relikvie sa od roku 660 nachádzajú v krypte opátskeho kostola v Saint-Benoît-sur-Loire a v Germigny-des-Prés vo Francúzsku.

Na záver svojho života napísal Regulu Benedicti. Inšpiroval sa už vytvorenými regulami, zásadami a výsledkami mníšskych hnutí. Hoci v tom čase existovalo minimálne 30 všakovakých regúl, práve táto bola najúspešnejšia. Stala sa návodom na organizovanie a riadenie kláštorného života.

Na naše územie sa benediktíni dostali v 9. storočí. Vtedy postavili kláštor na Zobore. Prvé opátstvo založili v roku 1075 v Hronskom Beňadiku.

Z zakladajúcej listiny z roku 1075 vieme o existencii tohto kláštora za vlády kráľa Gejzu. Postavený bol na tzv. Slovenskej Bráne (súčasný Hronský Beňadik). Existujú predpoklady o založení kláštora, ktoré mal kráľ Gejza z obdobia, keď bol ešte nitriansky údelný vojvodca.

Komplex kláštora ako taký bol postavený v období rokov 1345 až 1350 počas vlády Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, kedy bol ako prvá stavba gotický kostol s trojicou svätýň s krížovými klenbami. V rámci výstavby komplexu sa v niektorých prípadoch uvádzajú roky 1346 až 1375. Ako posledná stavba v gotickom štýle bolo tzv. opátske krídlo pochádzajúce z roku 1508.

Medzi dôležité roky patrí rok 1483. Kráľ Matej I. Korvín (je možné, že ju získal od pápeža Pavla II.) daroval relikviu Kristovej krvi v podobe časti plátna šatky, ktorou mal Ježiš utretú tvár počas Krížovej cesty.

Vďaka tureckým vpádom v 16. storočí začali po roku 1537 fortifikačné úpravy na zabezpečenie kláštora. To bolo zavŕšené v období rokov 1565 až 1588. Išlo o renesančnú pevnosť vo vlastníctve ostrihomskej kapituly s mohutnými hradmi, delovými hradmi a zánikom časti gotických prvkov.

Medzi ďalšie dôležité roky patria:

• rok 1623 - kláštor bol obsadený vojskami Gabriela Bethlena,
• roky 1703 až 1709 - cisárske vojská tu mali sídlo,
• 21. - rok 2015 - od tohto roku ho má v správe Biskupský úrad v Nitre.

V kláštore si môžeme užiť ako súčasť prístupných priestorov Baziliku sv. Benedikta, Kaplnku Kristovej krvi, zrekonštruovanú prízemnú časť „sýpky“ a opátske krídlo s expozíciou. V nej sa môžeme bližšie dozvedieť o dejinách opátstva sv. Benedikta. Tú poznáme pod názvom Mníšsky život podľa reguly sv. Benedikta. Taktiež si ako návštevníci môžeme užiť kláštornú čajovňu.

Kláštor Veľká Skalka

Pútnické miesto Skalka deliaci sa na Veľkú Skalku (benediktínsky kláštor) a Malú Skalku (kostolík) je viazané na prvých slovenských svätcov - sv. Andreja-Svorada a sv. Benedikta (Beňadika). Kláštor dal postaviť nitriansky biskup Jakub v roku 1224 na návrší Skalky nachádzajúcom sa medzi Zamarovcami a Skalkou nad Váhom.

Postavený je v gotickom štýle s pôsobením benediktínskeho rádu do 16. storočia. Jeuiti, ktorí získali kláštor v roku 1644/1645 od kráľa Ferdinanda III. (podľa iných zdrojov od nitrianskeho biskupa Jána Püskyho), sa postarali o prestavbu vedúcej k jeho rozšíreniu a k novému zariadeniu.

Medzi niekoľko ďalších dôležitých dátumov a udalostí môžeme zaradiť:

• roky 1528 až 1645 - kláštor bol vo vlastníctve viacerých osôb,
• rok 1772 - mnísi vykopali studňu,
• 21. júl 1773 - rehoľa jezuitov je zrušená pápežom Klementom XIV.,
• rok 1755 - bolo vybudovaných 180 schodov od cesty k bráne,
• ďalšie úpravy sa uskutočnili v rokoch 1852 - 1853, v roku 1892, v roku 1911, v roku 1914, po roku 2000 a v roku 2011.

Kláštor je v súčasnosti Národná kultúrna pamiatka.

Kláštor sv. Hypolita

V lesoch na západnom svahu Zobora vznikol najstarší známy kláštor na území Slovenska - Kláštor sv. Hypolita, ktorý bol založený v 9. storočí. Existenciu kláštora naznačuje legenda o úmrtí kráľa Svätopluka a taktiež z Maurovej legendy o živote sv. Svorada. Medzi 11. a 13. storočím plnil tento benediktínsky kláštor dôležitú funkciu jedného z centier duchovného a kultúrneho života v Uhorsku. Pri kláštore pôsobila škola, nemocnica, lekáreň i dielne remeselníkov. S kláštorom sa spája niekoľko dôležitých listín a diel k našim dejinám. Zrejme tou najvzácnejšou sú Zoborské listiny z rokov 1111 a 1113.

Od 14. storočia postupne klesalo postavenie zoborského kláštora, až Kráľ Matej Korvín odovzdal kláštor ostrihomskému arcibiskupovi a neskôr pápež Pavol II. nitrianskemu biskupstvu. V 15. storočí kláštor prepadlo a zničilo vojsko poľského kráľa Kazimíra.

Kláštor sv. Hypolita obýval mníšsky rád svätého Benedikta, ktorý je najstarším katolíckym existujúcim rádom a na Slovensko prišli ešte pred misiou svätého Cyrila a Metoda. Zohrali významnú úlohu pri formovaní kresťanskej Európy. Okrem náboženskej oblasti sa venovali aj prepisovaniu starých rukopisov, starostlivosti o chorých, vzdelávaniu a poľnohospodárskej činnosti.

Svätý Svorad vstúpil do Kláštora sv. Hypolita okolo roku 1000 a prijal mníšske rúcho a meno Andrej. Neskôr žil ako pustovník v masíve Zobora a obýval malú jaskyňu, ktorú nájdete neďaleko turistického chodníka a ktorá dostala po ňom názov - Svoradova jaskyňa. Neskôr s ním býval aj jeho nasledovník rehoľný brat Benedikt, ktorí dobrovoľne vykonávali v zoborskej hore tie najťažšie práce.

Po odchode benediktínov býval opustený kláštor cieľom pútí. Po 150-tich rokoch nechal v tom mieste nitriansky biskup Juraj Szelepcséni vybudovať kaplnku zasvätenú sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi. Nasledujúci biskup Blažej Jaklin sa rozhodol oživiť toto posvätné miesto a postaviť priamo na mieste stredovekého kláštora nový kláštor. Na stavbu povolal na pomoc kamaldulských mníchov. Kláštor bol odovzdaný do užívania v rokoch 1695 až 1697, do ktorého prišla aj časť mníchov až z Talianska.

Zoborský kláštor bol jedným z piatich kamaldulských kláštorov v celej Rakúskej monarchii. Najznámejším kamaldulským mníchom bol fráter Cyprián, všestranne nadaný vedec, ktorý vynikal v oblasti medicíny, farmácie, alchýmie a botaniky. Bol vyhľadávaním lekárnikom a liečiteľom. Zaujímal sa aj o astronómiu a technické vedy. V kláštore pôsobil aj páter Romuald Hadbavný, ktorý ako prvý preložil Sväté písmo do slovenčiny.

Dominantou kláštora bol trojloďový kláštorný Kostol sv. Jozefa, ktorého zvyšky sa zachovali dodnes. V kostole sa nachádzalo aj 6 oltárov a dobové dokumenty opisujú honosnosť a výzdobu jednotlivých priestorov. Pod kostolom sa nachádzali krypty. Súčasťou kláštora boli príbytky rehoľníkov, budova so vstupnou bránou a zvonicou, sad, záhrady a unikátne technické dielo kamenný vodovod, ktorý privádzal vodu od prameňa sv. Svorada do kláštora. Vodovod bol v danej dobe unikátnym technickým dielom, ktoré privádzalo vodu do kláštora niekoľko stoviek metrov a následne sa rozdeľoval do niekoľkých vetiev.

V roku 1782 rozpustil cisár Jozef II. kontemplatívne rády, čo znamenalo koniec kamaldulov pod Zoborom. Z rozsiahleho kláštora za zachovala len časť hlavnej kláštornej budovy, ruiny Kostola sv. Jozefa, zvyšky príbytkov mníchov a oporné múry terás barokového areálu. Hlavná budova sa zachovala dodnes a slúžila viacerým účelom - manufaktúra na výrobu súkna, ubytovňa pre chorých, či klimatické kúpele. V roku 1927 kláštor vyhorel, neskôr bol zrekonštruovaný a v roku 1953 ho prevzal rezort zdravotníctva, ktorý následnou výstavbou rozsiahlej liečebne úplne pozmenil vzhľad lokality. V súčasnosti využíva hlavnú kláštornú budovu Špecializovaná nemocnica sv. Svorada, ktorá je zároveň správcom celého areálu, ktorý je vyhlásený za Kultúrnu pamiatku - Archeologické nálezisko kláštor kamaldulov a o záchranu neudržiavaných zvyškov objektov sa od roku 2015 stará Zoborský skrášľovací spolok.

Každý mních býval v samostatnom príbytku, ktorý bol v tom čase s rozlohou 90 m2 honosný. K príbytku patrila záhradka obkolesená vysokým murovaným plotom. V každom domčeku sa nachádzala súkromná kaplnka. V zásypoch pivnice sa našli tisíce rybacích kostí, čo potvrdilo prísnu pôstnu stravu mníchov. Mníšske príbytky obkolesovali z troch strán kláštorný chrám, v ktorého krypte boli aj pochovaní.

Na jednej z informačných tabuli nájdeme napísané Zoborský kláštor - nedocenený poklad. A preto by sa tu mal zastaviť každý návštevník Zoboru, ktorý vyráža od Špecializovanej nemocnici sv. Svorada a preniesť sa stovky rokov do histórie.

Obnova benediktínskeho života na Slovensku

Včera, v sobotu 17. novembra 2012, v predvečer sviatku výročia posvätenia bazilík sv. Petra a Pavla, navštívil Benediktínsky kláštor Premenenia Pána v Sampore opát Benediktínskeho opátstva sv. Petra a Pavla v Tynci (Krakov, Poľsko), ndp. Bernard Sawicki OSB, aby vykonal akt kánonického menovania prvého konventuálneho priora slovenského kláštora. Týmto krokom sa úspešne zavŕšila snaha o obnovu benediktínskeho života na Slovensku po jeho dlhom prerušení. Prvým konventuálnym priorom sa na dobu ôsmich rokov stal o. Vladimír Kasan OSB.

Benediktínsky kláštor Premenenia Pána v Sampore získal na základe rozhodnutia generálnej kapituly Benediktínskej kongregácie Zvestovania štatút konventuálneho priorátu, čím sa zaraďuje medzi nezávislé kláštory. Táto nezávislosť znamená, že kláštor je úplne samostatný v otázkach vnútorného riadenia. Jeho predstavený je ordinárom a zároveň vyšším rehoľným predstaveným podľa noriem Kódexu kánonického práva a samotný kláštor je domom „sui iuris“, vyňatým spod jurisdikcie miestneho biskupa. Benediktíni, rovnako ako všetci rehoľníci v Katolíckej cirkvi, sú viazaní poslušnosťou voči Rímskemu veľkňazovi.

Prvý predstavený samostatného kláštora je menovaný opátom zakladajúceho kláštora, no všetci ďalší predstavení už budú samostatne volení v tajnom hlasovaní mníchmi kláštora.

Presný dátum príchodu prvých benediktínov na naše územie nie je známy, avšak v priebehu stredoveku zaznamenali mníšske kláštory na dnešnom Slovensku nebývalý rozmach a stali sa dôležitými centrami kresťanského kultu, evanjelizácie, vzdelania i hospodárskeho rozvoja. Medzi najdôležitejšie benediktínske miesta patrili kláštor sv. Hypolita v Nitre, kláštor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku, kláštor sv. Andreja-Svorada a Benedikta v Skalke pri Trenčíne a kláštor sv. Kozmu a Damiána v Ludaniciach. Kláštory zabezpečovali nielen duchovnú správu, ale vykonávali aj činnosť hodnoverných miest a plnili ďalšie úlohy.

História novej benediktínskej fundácie na Slovensku sa začala písať v roku 1998, keď do benediktínskeho opátstva sv. Petra a Pavla v Tynci vstúpili dvaja slovenskí kňazi z Banskobystrickej diecézy, Vladimír Kasan a Blažej Škvarka. Po ukončení mníšskej formácie a zložení večných mníšskych sľubov boli v roku 2003 vyslaní vtedajším tynieckym opátom, Markom Szeligom OSB, založiť novú fundáciu na Slovensku. Dielo obnovy mníšskeho života sa začalo v obci Bacúrov pri Zvolene, kde mnísi získali bývalú farskú budovu, ktorá poslúžila ako prechodné miesto do ukončenia výstavby riadneho kláštora.

Vďaka štedrosti mnohých dobrodincov zo Slovenska i celého sveta, ako aj vďaka zásadnému prispeniu bývalého banskobystrického biskupa, Mons. Rudolfa Baláža, mohli mnísi v roku 2006 začať s výstavbou nového kláštora v Sampore (mestská časť mesta Sliač). V máji 2010 bola zakončená výstavba prvej etapy kláštora, skladajúca sa z domu hostí a kláštorného chrámu. Slávnostnú konsekráciu vykonal bývalý banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž za veľkej účasti veriaceho ľudu. V deň konsekrácie, 24. mája 2010, bol zároveň kánonicky zriadený jednoduchý priorát, závislý od domovského opátstva v Tynci.

Na celom svete žije necelých 8000 benediktínskych mníchov a takmer dvojnásobný počet benediktínskych mníšok. V súčasnosti sa benediktínske kláštory spravidla združujú do tzv. kongregácií, ktoré umožňujú vzájomnú pomoc medzi jednotlivými kláštormi a zároveň chránia ich špecifický autonómny charakter. Každý jeden samostatný kláštor je do značnej miery originálny a jeho konkrétna činnosť a vnútorné záležitosti sa riadia mnohými aspektami, ako sú potreby Cirkvi na danom mieste, či schopnosti a talenty mníchov, ktorí žijú v danom spoločenstve.

Medzi kláštormi tak možno nájsť spoločenstvá venujúce hlavný podiel svojho života modlitbe a kontemplácii, ako aj komunity venujúce sa vyúčbe na rôznych druhoch škôl, pastorácii, či obchodnej a hospodárskej činnosti. Benediktínska kongregácia Zvestovania, do ktorej patria aj slovenskí benediktíni, v sebe zahŕňa kláštory z celého sveta, od Fínska po Nigériu, od Brazílie, až po Indiu.

Benediktínsky kláštor Premenenia Pána v Sampore sa nachádza na počiatku svojej existencie a ako taký len postupne začína vykonávať svoju činnosť. V súčasnosti poskytuje možnosť pobytu v prostredí kláštora pre široký okruh záujemcov, či už individuálne, alebo organizovane. Kláštorný chrám je otvorený pre verejnosť a možno sa v ňom zúčastniť na mníšskej liturgickej modlitbe v slovenskom i latinskom jazyku. Kláštor svojpomocne vydal niekoľko prekladov mníšskej literatúry, v budúcnosti plánuje vytvoriť plnohodnotné vydavateľstvo. V priestoroch kláštora sa taktiež konajú rôzne stretnutia a prednášky zamerané na prehĺbenie kresťanského života.

Na Slovensku sa v priebehu uplynulých rokov začala tiež formovať prvé spoločenstvo benediktínskych mníšok. Slovenskí benediktíni z kláštora Premenenia Pána v Sampore sú štátom registrovaní pod názvom „Mnísi z rehole svätého Benedikta“ a nemajú žiaden vzťah, ani vplyv, na aktivity „Rádu sv. Benedikta“ so sídlom v Komárne.

tags: #prvy #klastor #na #slovensku