Pokánie je sviatosť Nového zákona ustanovená Kristom, v ktorej sa rozhrešením kňaza udeľuje odpustenie hriechov spáchaných po krste tým, ktorí s pravou ľútosťou vyznávajú svoje hriechy a sľubujú za tieto hriechy zadosťučiniť. Sviatosť ustanovená Kristom sa nazýva „sviatosťou“, nie iba úkonom alebo obradom, pretože je to Kristom ustanovené vonkajšie znamenie, ktorým sa duši udeľuje milosť. Ako vonkajšie znamenie pozostáva z úkonu kajúcnika, ktorý predstúpi pred kňaza a obviní sa z vlastných hriechov a úkonu kňaza, ktorý udeľuje rozhrešenie a stanoví zadosťučinenie.
Celý tento proces sa ľudovo, podľa jednej z jeho častí, volá „spoveď“ a hovorí sa, že sa koná „pred kajúcim tribunálom“, pretože ide o súdny proces, v ktorom je kajúcnik súčasne žalobcom, obvineným a svedkom, zatiaľ čo kňaz, ako sudca súdi a vyhlasuje rozsudok. Milosť, ktorá sa tu udeľuje, zbavuje hriechu a v prípade smrteľného hriechu aj večného trestu; teda uskutočňuje sa tu zmierenie s Bohom, ospravedlnenie. A konečne, spoveď sa neuskutočňuje v skrytosti kajúcnikovho srdca, ani pred laickým priateľom a obhajcom, ani pred predstaviteľom ľudskej autority, ale pred náležite vysväteným kňazom s potrebnou jurisdikciou, ktorý je vybavený „mocou kľúčov“, tzn. mocou odpustiť hriechy, ktorú Kristus udelil svojej Cirkvi.
Omyly nekatolíkov o sv. spovedi
V nasledujúcom výklade je potrebné opraviť určité chybné názory týkajúce sa tejto sviatosti, ktoré nielen skresľujú skutočnú prax Cirkvi, ale vedú aj k nesprávnemu výkladu teologickej podstaty a historických faktov. Z toho by malo byť jasné:
- že sviatosť pokánia nie je iba ľudský vynález, ktorý vymyslela Cirkev na uchvátenie moci nad svedomím veriacich, alebo na zmiernenie emocionálneho vypätia utrápených duší; je to riadny prostriedok určený Kristom na odpustenie hriechov. Človek síce môže slobodne poslúchať alebo neposlúchať, ale keď zhreší, musí hľadať odpustenie nie podľa vlastných podmienok, ale za podmienok, ktoré určil Boh a tieto podmienky pre kresťana stelesňuje sviatosť pokánia.
- Žiadny katolík neverí, že kňaz, len ako jednotlivec, bez ohľadu na to, ako je zbožný alebo vzdelaný, by sám od seba mohol mať moc odpustiť hriechy. Táto moc patrí Bohu; ale Boh sa ju rozhodol vykonávať prostredníctvom služby, ktorú vysluhujú ľudia. Keďže Boh uznal tento spôsob za vhodný na odpúšťanie hriechov, nemožno prijať protestantský názor, že Cirkev alebo kňaz sa tak miešajú medzi dušu a Boha; naopak, pokánie je odstránenie tej jedinej prekážky, ktorá oddeľuje dušu od Boha - hriechu.
- Nie je pravda, že katolíkom pre dosiahnutie odpustenia stačí iba „porozprávať o svojich hriechoch“. Bez úprimnej ľútosti a rozhodnutia polepšiť sa spoveď nič nepôsobí, udelenie rozhrešenia nemá žiadny účinok a vina hriešnika je väčšia ako predtým.
- Aj keď táto sviatosť udeľuje Božie milosrdenstvo a uľahčuje odpustenie hriechu, v žiadnom prípade neznižuje ohavnosť hriechu, ani nerobí jeho následky pre kresťanskú dušu menej zhubnými; a vonkoncom to neznamená povolenie na páchanie hriechov do budúcnosti. Pri splácaní bežného dlhu, napríklad mesačnými splátkami, je úmysel opätovne sa zadĺžiť u toho istého veriteľa úplne legitímny; podobný zámer u toho, kto sa spovedá, by bol nielen sám o sebe nesprávny, ale zrušil by sviatosť a prekazil by odpustenie hriechov, ktoré boli vtedy a tam vyznávané.
- Na počudovanie, často počuť úplne opačnú námietku, a síce že spovedanie sa z hriechu je neznesiteľné a ťažké, a preto je cudzie kresťanskému duchu a milosrdnej láskavosti jeho Zakladateľa. Tento pohľad však v prvom rade prehliada skutočnosť, že Kristus, aj keď milosrdný, je tiež spravodlivý a vyžadujúci. Okrem toho, nech už je spovedanie sa akokoľvek bolestivé a ponižujúce, je to len ľahký trest za porušenie Božieho zákona. A konečne, tí, ktorí sú skutočne poctiví vo veciach svojej spásy, nepovažujú nič za príliš ťažké, aby mohli získať späť Božie priateľstvo.
Obe tieto obvinenia, z príliš veľkej miernosti a príliš veľkej krutosti, pochádzajú spravidla od tých, ktorí nemajú skúsenosti s touto sviatosťou a majú iba nejasné predstavy o tom, čo Cirkev učí, alebo o moci odpúšťať hriechy, ktorú Cirkev dostala od Krista.
Náuka Cirkvi
Tridentský koncil (1551) vyhlasuje:Ako prostriedok na opätovné získanie milosti a spravodlivosti pre tých, ktorí poškvrnili svoje duše akýmkoľvek smrteľným hriechom, bolo vždy potrebné pokánie… Pred Kristovým príchodom pokánie nebolo sviatosťou a ani po Jeho príchode nie je sviatosťou pre tých, ktorí nie sú pokrstení. Ale Pán ustanovil sviatostné pokánie, keď vstal z mŕtvych, dýchol na svojich učeníkov a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú odpustené; a komu zadržíte hriechy, budú zadržané.“ (Jn 20: 22-23) Tento signifikantný akt a jasné slová boli zhodne chápané všetkými Otcami tak, že apoštolom a ich zákonným nástupcom bola odovzdaná moc odpustiť a zadržať hriechy na zmierenie veriacich, ktorí zhrešili po krste. (Sess. XIV, c. I)
Ďalej koncil výslovne uvádza, že Kristus zanechal kňazov, svojich vlastných správcov ako sudcov (praesides et judices), ktorým majú byť vyjavené všetky smrteľné hriechy, do ktorých veriaci upadnú, aby v súlade s mocou kľúčov, vyniesli rozsudok odpustenia, alebo zadržania hriechov. (Sess. XIV, c. V)
Je pozoruhodné, že základná a najčastejšia námietka proti sviatosti pokánia je tá, ktorá prvýkrát prišla na um zákonníkom, keď Kristus povedal ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ A sedeli tam niektorí zo zákonníkov a rozmýšľali vo svojich srdciach: „Čo to tento hovorí? Rúha sa. Kto môže odpustiť hriechy, okrem Boha?“ Ale Ježiš vidiac ich myšlienky povedal im: „Čo je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy alebo: Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď? Aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy, povedal ochrnutému: Hovorím ti, vstaň, vezmi si lôžko a choď do svojho domu.“ (Mk 2: 5-11; Mt 9: 2-7)
Kristus urobil zázrak, aby ukázal, že má moc odpúšťať hriechy, a že toto odpustenie je skutočné a platí na zemi i v nebi. Túto moc naviac odovzdal Petrovi a ostatným apoštolom. Petrovi povedal: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva. A čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi. A všetko, čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi.“ (Mt 16:19) Neskôr povedal všetkým apoštolom: „Amen, hovorím vám, že čokoľvek, čo zviažete na zemi, bude zviazané aj v nebi.“ Pokiaľ ide o význam týchto textov, treba poznamenať:
- že „zviazanie“ a „rozviazanie“ sa netýka fyzických, ale duchovných alebo morálnych pút, medzi ktoré určite patrí hriech;
- tu dávaná moc je neobmedzená - „všetko, čo zviažete, … všetko, čo rozviažete“;
- tu dávaná moc je súdna, to znamená, že apoštoli sú oprávnení zväzovať aj rozväzovať;
- či už zväzujú alebo rozväzujú, ich konanie je ratifikované aj v nebi.
Kristus pri uzdravení chorého človeka vyhlásil, že „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“. Tu však sľubuje, že to, čo títo ľudia, apoštoli, zviažu alebo rozviažu na zemi, Boh v nebi tiež zviaže alebo rozviaže. Ale ako vyhlasuje Tridentský koncil, Kristus ustanovil sviatosť pokánia až po svojom zmŕtvychvstaní, čo je ešte väčší zázrak, ako uzdravenie chorého. „Ako mňa poslal Otec, aj ja vás posielam.“ Keď to povedal, dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, tomu budú odpustené; komu zadržíte, tomu budú zadržané.“ (Jn 20: 21-23)
Aj keď je zmysel týchto slov celkom zrejmý, treba zobrať do úvahy tieto body:
- Kristus tu opakuje najjasnejšie pojmy - „hriechy“, „odpustiť“, „zadržať“ - to, čo predtým uviedol v obraznom jazyku, „zviazať“ a „uvoľniť“, takže tento text špecifikuje a zreteľne vzťahuje moc viazať a rozviazať na hriech.
- Udeľuje túto moc slovami, že poslanie apoštolov je podobné poslaniu, ktoré prijal od Otca a ktoré splnil: „Ako mňa poslal Otec“. Dnes je nepochybné, že prišiel na svet zničiť hriech, a že pri rôznych príležitostiach explicitne odpúšťal hriechy (Mt 9: 2-8; Lk 5:20; 7:47; Zj 1: 5), a teda odpúšťanie hriechov má byť súčasťou poslania apoštolov.
- Keď Kristus niekomu povedal „odpúšťajú sa ti hriechy“, skutočne a aktuálne ich odpúšťal. Apoštoli sú preto poverení nielen oznamovať hriešnikovi, že mu boli odpustené jeho hriechy, ale sú poverení mu ich odpúšťať - „komu odpustíte hriechy“. Keby bola ich moc obmedzená len na oznámenie „Boh ti odpúšťa“, potrebovali by zvláštne zjavenie v každom jednotlivom prípade, že tomuto konkrétnemu človeku Boh naozaj odpúšťa.
- Tá moc je dvojaká - odpustiť alebo zadržať, tzn. apoštoli nemajú príkaz všetkým, bez rozlíšenia hriechy odpúšťať, či zadržiavať; musia konať ako sudcovia, odpúšťať alebo zadržiavať podľa toho, ako si hriešnik zaslúži.
- Výkon tejto moci v akejkoľvek podobe (odpustenie alebo zadržanie) nie je obmedzený: nevzťahuje sa len na jeden druh hriechu, alebo jednu skupinu hriešnikov: Kristus jednoducho hovorí: „komu odpustíte hriechy“.
- Rozsudok, ktorý apoštoli vynášajú (odpustenie alebo zadržanie), je tiež Božím rozsudkom - „tomu budú odpustené… tomu budú zadržané“.
Z Kristových slov je preto zrejmé, že apoštoli mali moc odpustiť hriechy. Toto však nebolo osobné privilégium, ktoré malo zaniknúť pri ich smrti; bolo im udelené v ich úradnej funkcii, ako stále ustanovenie v Cirkvi - nemenej trvalé, ako poslanie učiť a krstiť všetky národy. Kristus predvídal, že aj tí, ktorí dostali vieru a krst, či už počas života apoštolov, alebo neskôr, upadnú do hriechu a preto budú potrebovať odpustenie, aby boli spasení. Preto musel mať v úmysle, aby sa moc odpúšťania dala preniesť z apoštolov na ich nástupcov a aby sa užívala, pokiaľ by v Cirkvi existovali hriešnici, čo znamená do konca časov.
Je pravda, že pri krste sa odpúšťajú aj hriechy, to však neznamená, že moc odpúšťať je tá istá, ako moc krstiť. Po prvé, ako vyplýva z vyššie uvedených textov, moc odpustiť je zároveň mocou zadržať; jej užitie vyžaduje súd. V poslaní krstiť sa však neuvádza žiadne takéto nariadenie (Mt 28: 18-20); ba naopak. V skutočnosti, ako potvrdzuje Tridentský koncil, Cirkev nesúdi tých, ktorí ešte nie sú členmi Cirkvi a členstvo si získavajú krstom. Ďalej, krst sa nemôže opakovať, pretože ide o nové narodenie, zatiaľ čo moc odpúšťať hriechy (pokánie) je potrebná tak často, ako to hriešnik potrebuje.
Ten istý koncil odsúdil tých, „ktorí by zamieňali sviatosti a hovorili, že samotný krst je sviatosťou pokánia, akoby tieto dve sviatosti neboli odlišné a akoby pokánie nebolo správne volané záchranným člnom po stroskotaní lode.“ (Sess. XIV, kán. 2 de sac. poen.)
Tieto deklarácie boli namierené proti protestantskej náuke, ktorá učila, že pokánie je iba akýmsi opakovaným krstom; a keďže krst nepriniesol skutočné odpustenie, ale iba prekryl hriech vierou, to isté, musí byť aj prípad pokánia. A tak je ako sviatosť zbytočné. Rozhrešenie je iba vyhlásenie, že hriech je odpustený vierou a zadosťučinenie nie je potrebné, pretože Kristus zaplatil za všetkých ľudí. Toto bolo prvé radikálne popretie sviatosti pokánia. Niektoré z predchádzajúcich siekt tvrdili, že iba kňazi v stave milosti môžu platne odpúšťať hriechy, ale moc odpustiť ako takú nepopierali. Počas všetkých predchádzajúcich storočí bola katolícka viera v túto moc taká jasná a silná, že kvôli jej zrušeniu bol protestantizmus nútený zaútočiť na samotnú ústavu Cirkvi a odmietnuť celý obsah Tradície.
Ak chce ľudstvo splniť svoje duchovné poslanie, malo by najskôr odstrániť mýty zo svojho náboženstva, lebo povery a mýty budú človeku asi sotva užitočné. Nebezpečné na mýtoch v náboženstve ja najmä to, že sú považované za pravdivé. Zakorenené mýty však robia vieru povrchnou a plytkou, sú dôvodom vlažnosti a pokrytectva a brzdia skutočný duchovný život.
- Svätý a dokonalý je iba Boh. Cirkev je spoločenstvo ľudí, a ľudia sú nedokonalí. Cirkevná vrchnosť často konala počas svojej histórie skutky, ktoré boli v protiklade s Ježišovým posolstvom Lásky, ako napríklad inkvizícia a križiacke výpravy, čo dokazuje, že svätá v žiadnom prípade nebola a nie je. Ich nedokonalosťou je samozrejme ovplyvnené aj učenie, ktoré hlása - preto je plné mýtov a vedie človeka skôr k modlárstvu, ako k duchovnému vývoju.
- Neomylnosť pápeža a jeho "božský" pôvod vyhlásil pápež Štefan VI. až koncom deviateho storočia. Tento mýtus z temného obdobia o autoritatívnom postavení pápeža sa dodnes udržuje slovami z Biblie: "Peter, ty si skala, a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu." Tieto slová však boli povedané Petrovi, nikomu inému. Je dokonca známe, že apoštol Peter, ktorý sa za neomylného nevyhlasoval, žiadneho pápeža neurčil.
- Toto pohodlné riešenie zbavenia sa hriechov a vlastnej zodpovednosti dodnes zaručuje cirkvi ľahké získanie členov. Hlavne, keď okrem svojho monopolu na odpustenie hriechov neponecháva človeku okrem zatratenia žiadnu inú možnosť. Spoveď a následné odpustenie hriechov, podobne ako predávanie odpustkov bolo zavedené až v stredoveku. Nejedná sa teda o zdedenú moc odpúšťať hriechy, ktorú dostali osobne apoštolovia, a ktorá sa navyše zdediť ani nedá.
- Podľa tohoto mýtu je každý človek hriešny už iba tým, že sa narodil. To však popiera spravodlivosť, lebo hriech môže vzniknúť iba zlým činom, čo u novorodenca akosi neprichádza do úvahy. Keď si uvedomíte, že všetko živé v prírode vzniká plodením, tak tento nehorázny mýtus vyhlasuje Stvoriteľa za najväčšieho hriešnika! Dedičný hriech je však niečo úplne iné - sú to práve mýty, ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie, a ktorými trpí každá nová generácia, ktorá musí nasledovať dogmu a udusiť v sebe túžbu po pravde. Dedičný hriech je práve život v rozume a v názoroch, ktoré zatemňujú cit ducha. Ukončenie hriešnej predstavy o telesnom styku by mohlo odstrániť sebaobviňovanie z prirodzeného a umožniť tak nájsť hriešnosť v neprirodzených rozumových špekuláciách, v ktorých sa skutočne ukrýva.
- Prvý krstil vodou Ján. Ponorenie pod hladinu vody symbolizovalo pochovanie tela pod zem, ukončenie života "starého človeka" a zrod človeka nového. Preto krstil iba dospelých, lebo k takému činu je potrebné vedomé rozhodnutie. Ján dokonca odmietal krstiť tých, ktorí svoju zmenu nemysleli naozaj úprimne, čo je pri krstení malých detí, ako sa to deje dnes, vylúčené. Krst tak stratil svoj pôvodný účel a zobral človeku Bohom darovanú slobodu, lebo ho bez možnosti vlastného rozhodnutia pripútava už v detstve k určitému náboženskému hnutiu.
- "Vyznajte svoje hriechy a už viacej nehrešte." Ježišove slová ukazujú, že vyznanie hriechov bola jednorázová záležitosť. Ani v Biblii sa o potrebe opakovaného, tobôž pravidelného spovedania nikde nepíše. Povinnú spoveď zaviedla cirkev až v neskoršej dobe ako spôsob získavania informácií. Znalosti o činoch každého človeka dali cirkvi neobmedzenú moc. V Biblii sa píše, že v nebeskom kráľovstve sú tí, ktorí oprali svoje rúcha - nie že by to urobil niekto za nich. Človek musí sám očistiť to, čo spôsobil, ak chce dôjsť k odpusteniu. Pár minút farárom určených modlitieb za vymenovanie hriechov nezmaže zlú vlastnosť - to sa dá iba prácou na sebe.
- Cirkev čítala Bibliu celé veky iba v latinskom jazyku, ktorému ľudia nerozumeli. Prečo? Nevedomí ľudia sa ľahšie ovládali a cirkev mohla vysvetľovať Písmo tak, ako jej to vyhovovalo. Zmenu vyvolala až Lutherova protestantská reformácia. Svojimi skutkami cirkev dokázala, že bola vzdialená Ježišovmu posolstvu Lásky.
- Dnes sa považuje pohlavný styk mimo cirkevné manželstvo za smrteľný hriech. Pravda je však taká, že každý vzťah, v ktorom chýba láska, je hriešny. Prečo? Lebo tam, kde nie je láska, je motívom vzťahu egoistické použitie toho druhého na splnenie vlastných túžob. Cirkev požehnávala často manželstvá kvôli majetkom a moci. Čo je teda viac? Papier, ktorý dá kňaz, alebo láska, ktorá vzťah posväcuje?
- Viera vo vzkriesenie hmotného tela pretrváva i napriek tomu, že každý človek vie, že telo v zemi zhnije. Podobne nezmyselnou je aj viera v Ježišove nanebovstúpenie v hmotnom tele. Nanebovstúpenie a vzkriesenie je v poriadku, no do nehmotného sveta ducha sa hmotné telo, čo je už podľa názvu ľahko pochopiteľné, nemôže dostať. Potvrdzuje to ale škodlivosť mýtov a dogiem v náboženstve, ktoré človeka prinútili potlačiť zdravý rozum a nahradiť ho slepou vierou.
- Všetci vidia, že hostia sa nezmenila, ale napriek tomu v to veria. Veď ani sám Ježiš chlieb nepremieňal, keď ho podával učeníkom. Premena hostie bola iba vymyslená, aby urobila ľudí závislých na "moci" kňazov hostiu premeniť a posilnila monopol cirkvi, ktorá prijímanie šikovne spojila s povinnou spoveďou. Zrušenie mýtu premeny by umožnilo ľuďom pochopiť konečne Ježišove slová "toto je moje telo", ktorými nám ukazuje, že všetko hmotné je stvorené z Jeho energie, z duchovného, teda z Jeho tela, že všetko je živé a nič tu nie je iba tak, lebo všetko pochádza z Božieho.
Povinnú spoveď zaviedol až IV. lateránskemu koncilu (1215). bola by spoveď prvá, ktorá by zmizla. začiatku 16. storočím. krista. jurisdikcia spovedníka. Albertom Magnom a sv. mlčanlivosti zo strany spovedníka, tzn. Pohľad nakoniec prevládol.
Schizmatickí Gréci mali rovnakú vieru a stále ju držia. Sinaita (7. storočí. Hanbu ho povzbudzujú, aby sa napriek tomu spovedal. 10). prosia o to, aby boli zachránení Pánovi.“ Svätý Lev mal dobrý dôvod odvolať sa k „apoštolskému pravidlu“, vďaka ktorému bolo tajné priznanie kňazovi dostatočné aj bez potreby verejného vyznania.
Nie je prekvapujúce, že Lactantius (+ 330) mohol poukázať na prax spovede, ako na charakteristickú črtu pravej Cirkvi: „To je pravá Cirkev, v ktorej existuje spoveď a pokánie, ktorá aplikuje spásny prostriedok na hriechy a rany, ktoré pochádzajú zo slabosti tela.“ (Divine institutiones IV.30)