Prví Ľudia a Cirkev v Dejinách: Cesta Kresťanstva a Jeho Vývoj

Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho kontextu než národné dejiny. Je to univerzálne koryto, kde prirodzené, ľudské a národné dejiny nachádzajú nový zmysel a určenie. Jednotlivec nie je vnímaný ako niečo oddelené od Cirkvi, ale ako jej neoddeliteľná súčasť.

Cirkevné dejiny predstavujú rozsiahlu minulosť, tradíciu a hĺbku časového rozmeru, v ktorej sa však nesmieme stratiť. Život Cirkvi je vždy prítomnosť, stretávanie sa večnosti s časovou situáciou a úlohami. Vyžaduje si to otvorenosť, zrelosť a pružnosť ducha, aby každá generácia mohla prispieť k dedičstvu svojím vlastným výkonom, meraným úmyslami a výkonmi tradície.

Situácie bývajú jedinečné, ale dejiny poskytujú princípy a skúsenosti na riešenie problémov. Hlavnou silou je prítomnosť vyššej moci, ktorá kotví každé ľudské dielo. Tak sa cirkevné dejiny stávajú "magistra vitae" - učiteľkou života.

Cirkev patrí už viac ako tisíc rokov neoddeliteľne k slovenskému životu, k Slovensku ako národu i štátu. Kniha Tisíc rokov Slovenska s Cirkvou hovorí to podstatné o našej slovenskej identite. Hovorí o tom, ako dlho bolo a je spojené kresťanstvo u...

Počiatky a Vývoj Cirkvi

Len to, čo je podrobené časovým zmenám, môže mať dejiny. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.

Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu.

Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.

Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.

Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia.

Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi.

Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších. Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť.

Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.

Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi.

Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú.

Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky.

S oduševnením, akého si zaslúži ustanovizeň, ktorá zošľachtila ľudstvo, naučila ľudstvo žiť životom človeku primeraným a má poslanie priviesť človeka k jeho večnému cieľu. Ale to oduševnenie nesmie byť povrchné, prázdne a nekritické. S oduševnením paralelne musí pokračovať naša nezlomná vôľa k pravde i vtedy, keby nám to bolo nepríjemné. Nesmie byť našou úlohou chcieť zamlčať prípadné poklesky, ospravedlniť všetky činy tých jej členov a predstaviteľov, ktorí, zneužijúc svojho postavenia, pod rúškom Cirkvi dopustili sa zla. Tým by sme veci Cirkvi neposl...

Kresťanstvo a Stredovek

Milánsky edikt z roku 313 - kresťanstvo sa stalo povoleným náboženstvom v Rímskej ríši.

Inštitúcia pápežstva: rímsky biskup priamym nástupcom apoštola sv. Petra, ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty (Alexandria, Antiochia), ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista, mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem. Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe, všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe, tým rástol význam Ríma. Významným pápežom ranného stredoveku bol Gregor I.

V rannom stredoveku boli kláštory centrom civilizácie. Vznikali v 6. - 8. storočí. Všetky kláštory museli prijať regulu sv. Benedikta → benediktínske kláštory boli prvými nemocnicami a nocľahárňami.

Dôležité udalosti

Vývoj Cirkvi: 1054 - nastal definitívny rozchod medzi západnou (tzv. rímskokatolíckou) a východnou cirkvou, ktorá dostala pomenovanie ortodoxná (jej centrom Konštantínopol). Pápež Gregor VII. - zástanca teórie o nadradenosti pápeža všetkým kresťanom (teda aj kráľom a cisárom) vypukol tzv. boj o investitúru, ukončený v roku 1122 wormským konkordátom.

Pápežstvu sa podarilo posilniť závislosť celého duchovenstva od rímskej kúrie, západná cirkev sa tak stala univerzálnou, pevne stmelenou organizáciou, ktorá sa zriadila podľa špeciálneho kanonického práva (kanonické právo - právo katolíckej cirkvi).Inocent III. - pápež je hlavou kresťanstva, a teda aj vodcom západného sveta, ktorý sa síce skladá z mnohých štátov a národov, spája ho však jedna viera; chcel dosiahnuť, aby všetci panovníci západného kresťanstva uznali pápežskú moc ako najvyššiu autoritu → cirkev sa tým začala vzďaľovať od svojho duchovného poslania a pretvárala sa na politickú mocnosť.

Pokusy o reformu:

• františkánske hnutie - žobravá rehoľa (mendikanti); žiadali apoštolskú chudobu cirkvi a kléru; zakladateľom sv. František z Assisi
• dominikáni - žobravá rehoľa; zakladateľom sv. Dominik
• avignonské zajatie pápežov (skoro 70 rokov) - pápež Gregor XI. sa v roku 1377 vracia do Ríma; po jeho smrti bol zvolený Urban VI., ten sa odmietol vrátiť do Avignonu, preto francúzski kardináli zvolili protipápeža Klementa VII.

Pokusy o reformu:

• Ján Viklef: rektor Oxfordskej univerzity vystupoval proti svetskému panstvu cirkvi a cirkevným majetkom vo všeobecnosti, dokonca zaútočil na pápežstvo, ktoré vyhlásil za Antikristovu inštitúciu, zavrhol aj katolícke učenie o transsubstanciácii (transsubstanciácia - premena podstaty chleba a vína pri bohoslužbách na podstatu tela a krvi Ježiša Krista)
• Ján Hus

Giotto, Nanebovstúpenie Krista

Kresťanská Vzdelanosť

Nadviazala na tradíciu rímskeho školstva. Staré rímske školy udržiavali pri živote kresťanskí biskupi. Od 6. storočia vznikajú kláštorné školy, zriaďovali ich hlavne benediktíni.

Základom vzdelania bolo sedem slobodných umení, ktoré sa delili do dvoch skupín; prvou bolo tzv. trivium: gramatika, rétorika a dialektika (t.j. slovné umenia); druhou bolo tzv. kvadrivium: aritmetika, geometria, astronómia a hudba. Zvládnutie siedmich slobodných umení sa stalo predpokladom na štúdium teológie, ktorá predstavovala vrchol vzdelanosti.

Obrovský význam mali kláštorné knižnice: zhromažďovali sa tu nové diela stredovekej literatúry, ako aj opisy antických diel, ktoré vznikali v zvláštnych dielňach - skriptóriach.

Scholastika (z latinského slova „schola“ - škola): myšlienkový systém stredoveku schopný vysvetliť a odôvodniť cirkevné dogmy; opierala sa o bibliu; vznikla v období karolínskej renesancie.

Prvá fakulta bola artistická a prednášali sa na nej filozofické základy výkladu sveta. Ďalšie fakulty: medicína, právo, teológia - považovaná za najvyššie štúdium. Univerzita mala väčšinou štyri fakulty, ale existovali aj univerzity len s jednou fakultou. Prvé univerzity vznikajú v Taliansku v 12. storočí.

Umenie v Stredoveku

Celé kresťanské umenie charakterizuje symbolizmus prebratý z antickej tradície. Jedinými pamiatkami z tohto počiatočného obdobia sú dva typy kostolov: tzv. bazilika a centrálna stavba s okrúhlym alebo elipsovitým pôdorysom (rotunda).

Románsky sloh (10. storočie až prvá polovica 13. storočia)

Gotický sloh - lomený oblúk, rebrová krížová klenba, oporný systém; cieľom bolo dosiahnuť ilúziu nadpozemského priestoru; výrazne sa gotika prejavila aj v svetskej architektúre (radnice, verejné stavby v mestách, meštianske domy, šľachtické hrady); sochárstvo nadväzovalo na architektúru (gotické portály s bohatou sochárskou výzdobou, konštrukcia a sochárska výzdoba gotických oltárov); maliarstvo sa vyvíjalo najprv vo forme maľby na skle ako knižné maliarstvo, neskôr aj ako nástenné maliarstvo, nakoniec nastal veľký rozmach tabuľového maliarstva; gotika vznikla vo Francúzsku a najväčší rozkvet dosiahla vo Francúzsku, Nemecku a v Anglicku; v západnej Európe rozšírený od polovice 12. do konca 14. storočia, v strednej Európe pretrvával až do prelomu 15. a 16. storočia

Exkomunikácia - vyobcovanie, vylúčenie z cirkvi.

Koncil - poradné zhromaždenie najvyšších hodnostárov katolíckej cirkvi (cirkevný snem).

Konkláve - zhromaždenie kardinálov rímskokatolíckej cirkvi, ktoré v uzavretom priestore volí pápeža.

Konciliarizmus - hnutie na konci 14. a v 15. storočí.

III. carihradský koncil, miniatúra z Manassesovej kroniky zo 14. storočia

Cirkevné dejiny raného stredoveku

Milánskym ediktom z r. 313 sa kresťanstvo stalo slobodným a koncom 4. stor. po Kr. štátnym náboženstvom (cisár Theodosius - roky 385 resp. 392). Tým boli splnené podmienky pre to, aby sa kresťanstvo stalo najvplyvnejšou kultúrnou silou aj ideovým základom stredoveku. Bolo základom stredovekej teórie štátu (najvyšším seniorom a pánom sveta bol Boh), morálky a života vôbec. Kto nebol kresťanom, nebol považovaný za človeka. Cirkev potom bola inštitúcia prísne hierarchická.

Jej základom boli kresťanské obce, ktoré sa pod vedením jednotlivých kňazov (presbyterov či diakonov) pravidelne schádzali k náboženským obradom - k hostinám lásky, tzv. agapé. Obce, organizované podľa vzoru starých rímskych mestských jednotiek do diecéz, boli spravované biskupmi, ktorí často (hlavne vo Franskej ríši) plnili aj svetské administratívne funkcie (spolu s kňazmi boli často jedinými, ktorí vedeli čítať a písať).

Cirkevná správa bola potom shodná so správou štátnou. Tento fakt je úzko spojený s problémom bohatstva Cirkvi. Od 4. stor. bola Cirkev svetskými vladármi všemožne podporovaná, hlavne materiálne. Pre Cirkev to bolo dosť výhodné, pretože sa jej majetok nedrobil dedením. Vznikli tak rozsiahle cirkevné statky, ktoré sa rozlohou často vyrovnali svetským panstvám. Okrem pôdy dostávala Cirkev milodary veriacich a brala rentu v podobe desiatku z úrody. Najväčšími darovníkmi boli panovníci. Tí si potom uplatňovali právo zasahovať do voľby biskupov a dokonca i pápeža.

Na čele biskupov stál rímsky biskup, ustanovený cez sv. Petra samotným Pánom Ježíšom ako Jeho nástupca, ktorému sa od čias pápeža Gregora I. Veľkého (59O-604) hovorilo papa = otecko. Mala tak Cirkev dve centrá - Rím a Konštantinopol.

Gregor patrí k najväčším pápežom stredoveku - získal pre pápežstvo vedúce postavenie v cirkvi a pripravil pôdu pre vytvorenie Pápežského štátu. Rozvinul misijnú činnosť medzi Anglosasmi a vo svojich knihách načrtol obraz ideálneho duchovného, vytvoril tak pastoračné pravidlá stredovekého kňaza. Zreformoval sv. omšu definitívnou úpravou cirkevného omšového kánonu a položil základy ku gregoriánskemu chorálu.

Považuje sa za najvýznamnejšieho nástupcu sv. Petra v kresťanskom staroveku. Napísal aj životopis druhého svetla kresťanskej Európy - zakladateľa benediktínskej rehole, sv. Benedikta z Nursie (pozri nižšie). Cirkev vďaka štedrosti vládcov neustále bohatla.

V roku 752 bol majordomus Pipin III. Krátky pomazaný sv. Bonifácom v časoch pápeža Zachariáša za franského kráľa. Vďačný Pipin potom v r. 754 porazil langobardského kráľa Aistulfa a tak potvrdil pápežovi Štefanovi II. Vznikol tak Cirkevný štát (takmer celé Toskánsko vrátane Ravenny), ktorý ale nebol štátom v svetskom zmysle, pretože ho pápež ovládal hlavne v duchovnom zmysle (svetským sa stal až v 16. stor. a bol takým až do r. 1870).

Od r. 8OO (voľba cisára Karola Veľkého pápežom Levom III.- pápež vraj chcel týmto aktom zdôrazniť Karolovi Veľkému nadradenosť hlavy Cirkvi nad mocou svetského panovníka) si pápeži nárokovali väčšiu právomoc ako svetskí vladári (veď svetská moc je od Boha a sprostredkovane teda aj od pápeža), dokonca mohli zbaviť veriacich povinnosti poslúchať svetskú vrchnosť, ak by nedodržovala cirkevné príkazy.

Tento zápas "kto je viac" sa nazýva "bojom o investitúru" (z lat. "investio" = obliekam niekoho, pretože pri obrade odovzdávania cirkevného úradu biskupovi, vladár biskupa "obliekal" tým, že mu odovzdával prsteň a berlu, tzn. ide o uvádzanie do cirkevného úradu svetskou mocou).

lO59 (Mikuláš II.), resp. od r. 1075 v časoch pontifikátu Gregora VII. (1073-1085), vynikajúceho politika a zakladateľa stredovekej moci Cirkvi ("dictatus papae", bol malý postavou, ale plný svätého nadšenia, preto sa mu niekedy hovorí aj "svätý satan"), pápeža volili len kardináli a svetskí páni nemohli zasahovať ani do voľby opatov a biskupov.

To nechcel uznať nemecký cisár Henrich IV. (1056-1106) a donútil svojich biskupov, aby spolu s ním na sneme vo Wormse v r. l076 zosadili Gregora VII. z pápežského trónu. Pápež Henricha IV. exkomunikoval, v tom ho podporila vysoká nem. šľachta. Cisár musel v zime r. 1077 prosiť na hrade Canossa o milosť (boj ale trval ďalej, pápež nechal zvoliť vzdorokráľa Rudolfa Švábskeho, cisár zasa protipápeža Klimenta III., nakoniec cisár Rím dobyl a Gregor VII. zomrel vo vyhnanstve).

Boje o investitúru boli ukončené konkordátom Wormským medzi pápežom Kalixtom II. a cisárom Henrichom V. v r. 1122, kedy bolo ustanovené, že biskupov a opátov si volia kapituly samé (panovník len s voľbou súhlasil), berlu a prsteň im dával pápež. Tieto fakty schválil aj 1. lateránsky koncil v r.

9. a l0. stor. sa v cirkevných dejinách volá temným obdobím. Vraj pri moci boli často nehodní pápeži, ktorí si spolu s kňazmi cirkevné úrady kupovali (tzv. simonia) a dokonca vraj v r. 855 bola pápežka Johana pod menom Joannes Anglicus - je to ale výmysel, pretože v r. 855 začal svoj pontifikát pápež Benedikt III.

Nebolo ale len temné, o reformy sa Cirkev pokúšala zvnútra podľa hesla Ecclesia semper reformata (Cirkev sa stále reformuje). Vtedy sa začali slúžiť súkromné sv. omše, používať sv.hostie, zaviedlo sa aj podávanie do úst a zdôraznil sa význam kazní. Viac sa uctievali svätí (patrociniá kostolov), bojovalo sa proti poverám, viere v bosorky, božím súdom (tzv. ordáliám) a cez Advent a Veľký post sa zavádzal Boží mier (Treuga Dei).

Zároveň sa zvýšil tlak na celibát (oddávna platilo, že kňazi, ašpirujúci na vysoké cirkevné funkcie sa radšej neženili, neplatilo to ale všeobecne - posledným pápežom, ktorý sa kvôli úradu musel vzdať manželky, bol Hadrián II. (867-872).

Celibát od kňazov požadoval aj cisár Karoľ Veľký (ten tiež zakázal farárom chodiť do krčmy a na zábavy). Ale oficiálne bol celibát prikázaný pápežom Mikulášom II. (1059-1061) na lateránskej synode v r. 1059 (ktorý kňaz celibát nezachovával, nebol hodný slúžiť sv. omšu a veriaci mu na ňu nemuseli chodiť). Zdôraznil ho aj na rímskej synode v r. l074 pápež Gregor VII. a spolu so zákazom simonie ho schválil 2. lateránsky koncil v r.

Okrem duchovných, pôsobiacich medzi pospolitým ľudom, poznáme aj duchovných v kláštoroch. Prvé kláštory vznikali v 4. stor. v Egypte a Sýrii a odtiaľto sa šírili na západ. Od počiatku sa delili na dve skupiny, a to na kláštory eremitov (pustovníkov), ktorých zakladateľom je sv. Pavel Thébsky (zomrel v r. 340 vo veku 113 rokov!) a sv. Anton, a na kláštory cenobitov (kláštorné spoločenstvá), ktorých zakladateľom je sv. Pachomius.

Otcom západnej mníšskej kultúry je sv. Benedikt z Nursie (žil 48O-547). Ten v r. 529 založil na hore Monte Cassino prvý západoeurópsky kláštor. Jeho rehoľa bola veľmi prísna, zdôrazňovala stálosť v kláštore, život dobrých mravov a po demokratickom rozhodovaní absolútnu poslušnosť. Benediktíni boli nositeľmi kultúry a všade, kde sa objavili, bolo cítiť silný civilizačný pokrok.

Pápež Gregor napísal pravidlá života kňazov, Benedikt zasa regule života mníchov. Ich život sa niesol v duchu pravidla "Ora et labora" a svojou prácou na poliach, v remesle i knižniciach sú pravým požehnaním pre Európu, preto sv. Benedikta Sv. Otec Pavol VI. v r. 1964 vyhlásil za patróna západnej Európy.

Lenže úpadok sa nevyhol ani benediktínom, preto v 11. stor. prešli reformou nazvanou podľa kláštora Cluny cluniatskou.

V roku 1098 vznikla odštepením sa od benediktínov nová rehoľa nazvaná podľa pustatiny Citeaux (Cistercium) v blízkosti Dijonu cisterciácka. Jej zakladateľom bol sv. Róbert z Molesme a sv. Bernard z Clairvaux, ktorý do rehole vstúpil v r. 1113 a reformu dokončil. Naša škola má dobré kontakty s cisterciáckym gymnáziom v rakúskom Schlierbachu. Od benediktínov sa oddelil aj jeden z najvýznamnejších pustovníkov stredoveku a zakladateľ rehole kamaldulov - sv.

O primát v celej Cirkvi sa usiloval aj patriarcha konštantinopolský a s pápežom sa o toto miesto neustále prel. Jeden druhého neuznával, neuznával ani nimi posvätených cisárov (hlavne problém "cisára" Karola Veľkého z r. 8OO), dokonca aj jeden druhého zosadzoval - v r. 863 zosadil pápež Mikuláš I. cárihradského patriarchu Fótia (bol vysoko vzdelaným laikom, ktorý si cirkevné hodnosti zaistil až po svojom vymenovaní), a ten mu to oplatil tým istým spôsobom v r.867. Tieto zvady sa volajú prvé cirkevné schizma.

Spory s východnou cirkvou vyústili do druhého schizma, t.j. oficiálnemu oddeleniu západnej a východnej cirkvi v r. 1054 vzájomnou exkomunikáciou pápeža Leva IX. a konštantinopolského patriarchu Michala Caerulariosa. Tieto exkomunikácie boli zrušené až na konci 2. vatikánskeho koncilu v r. l965!

Duch Svätý, Bazilika sv. Petra vo Vatikáne

Cirkev prenikala aj samým životom ranostredovekého človeka, ktorý v tých časoch žil predovšetkým na vidieku. Európa bola z veľkej časti pokrytá hustými listnatými a zmiešanými pralesmi (Slovensko až zo 70%!), preto sa bývalo hlavne v nížinách a okolo riek. Niekedy sa tomuto obdobiu stredoveku hovorí civilizácia lesa či dreva. Bolo vtedy relatívne teplo a veľa vlahy (klimatické optimum). Plánované osídlovanie vyšších polôh začalo vďaka kláštorom až v 11. stor.

tags: #prvy #ludia #cirkev