Prvý nicejský koncil, ktorý sa konal v roku 325 n.l. v meste Nicea (dnešný Iznik v Turecku), bol prvým ekumenickým koncilom v dejinách cirkvi. Zvolal ho cisár Konštantín s cieľom zachovať jednotu v cirkvi, ktorá bola ohrozená spormi o božstvo Ježiša Krista. Tento koncil je míľnikom pre všetkých kresťanov a jednou z veľkých kapitol dejín Cirkvi.
Naskytol sa nám historický a dojímavý moment: pápež Lev a patriarcha Bartolomej stáli bok po boku v modlitbe na brehu Iznického jazera, pri ruinách starokresťanskej Baziliky sv. Neofyta v dnešnom İzniku, niekdajšej Nicei. Práve tu sa v roku 325 písali dejiny: cisár Konštantín zvolal prvý ekumenický koncil, ktorý položil teologické základy kresťanstva.
Stretnutie sa konalo aj v duchu túžby pápeža Františka, ktorý dlhodobo pestoval bratské vzťahy s ekumenickým patriarchom Bartolomejom a s celým východným kresťanstvom.
Aj dátum stretnutia niesol silnú symboliku. Uskutočnilo sa pred sviatkom svätého Ondreja, ktorého si ctí predovšetkým východná cirkev. Podľa tradície práve apoštol Ondrej priniesol vieru do Konštantínopola, rovnako ako jeho brat Peter do Ríma.
Vyvrcholením slávenia bolo prednesenie Nicejsko-carihradského vyznania viery. Nezaznelo ani po latinsky, ani po grécky, ale v dnešnej „lingua franca“ - v angličtine. Akoby sa aj týmto detailom naznačilo, že kresťanská viera je živá: stojí na základoch apoštolov, no zároveň sa musí prihovoriť dnešnému svetu jeho vlastným jazykom.
Pri ikone Krista a ikone otcov prvého ekumenického koncilu si dnešní cirkevní predstavitelia pripomenuli odkaz spred 1700 rokov. Po prosbách veriacich nasledovala modlitba Otče náš prednesená zúčastnenými vo vlastnom jazyku každého z nich. Spolu s Krédom znova pripomenula, že všetkých, ktorí vyznávajú Krista ako Pána a Boha, spája oveľa viac, než ich rozdeľuje.
Procesia za evanjeliárom bola vizuálnym pripomenutím, že jednota cirkvi nevyrastie z diplomacie, ale z vernosti Slovu, ktoré sa stalo telom. Teologické spory o Kristovo božstvo boli dôvodom, prečo cisár Konštantín zvolal prvý ekumenický koncil.
Staroveké pojmy ako úsia a hypostasis povedia dnešnému kresťanovi len málo, no práve preto je dôležité pochopiť, čomu v skutočnosti veríme a čo vyznávame. Jednota cirkvi nevyrastie z diplomacie, ale z vernosti Slovu, ktoré sa stalo telom.
Byť v týchto dňoch v Nicei znamenalo prísť na miesto, kde sa kresťania kedysi usilovali teologicky porozumieť Kristovi a napokon sa v jeho mene zjednotili. Jednota, o ktorú v piatok prosilo 27 kresťanských predstaviteľov, nie je len ekumenickou formalitou, je to podmienka toho, aby kresťanstvo vo svete nadobudlo svoju dôveryhodnosť.
Nicea nás učí, že kresťanstvo je najsilnejšie vtedy, keď sa vracia k svojmu centru. Tým je Kristus, „pravý Boh z Boha pravého“.
Pozadie Koncilu
V prvých storočiach kresťanstva sa teológovia snažili pochopiť a vysvetliť trojjedinosť Boha z hľadiska dejín spásy. Vo 4. storočí sa do centra pozornosti dostala ontologická rovina. Ako treba chápať pomer medzi Otcom a Synom, resp. medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom vo vnútri Svätej Trojice? Došlo k sporu medzi odporcami a obhajcami Ária, ktorý sa preniesol do východnej cirkvi.
Najsvätejšia Trojica je základným pilierom kresťanskej viery, ktorý vyjadruje jednotu Boha v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Toto učenie je pevne zakotvené v Tradícii a jeho pôvod siaha až do prvých storočí kresťanstva.
Slovo „Trojica“ pochádza z latinského trinitas a znamená „tri“ alebo „triáda“. „Cirkev vyjadruje svoju trojičnú vieru vyznávaním viery v jediného Boha, v ktorom sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto tri božské osoby sú jediným Bohom, pretože každá z nich rovnako vlastní plnosť jedinej a nedeliteľnej božskej prirodzenosti. Sú od seba navzájom odlišné vzhľadom na vzťahy, ktoré ich spájajú.
Árius, alexandrijský kňaz, začal pred rokom 318 prednášať vlastnú teológiu, v ktorej ostro oddeľoval Boha Otca od Boha Syna. Podľa Ária bol Bohom len nezrodený Otec, Syn patril na stranu stvorení a nebol večný. Jeho učenie našlo v Alexandrii veľký ohlas, ale aj odpor. V roku 320 sa synoda v Bitýnii pod vedením Euzébia Nikomédijského vyslovila za Ária a vyzvala na jeho opätovné prijatie do Alexandrijskej cirkvi.
Cisár Konštantín, ktorý sa v roku 324 stal samovládcom, začal venovať pozornosť cirkvi a rozhodol, že jednotu cirkvi obnoví všeobecným koncilom. Konštantínova náboženská politika mala za cieľ plnú svornosť medzi všetkými Božími služobníkmi, keďže od jednoty vo viere závisí aj blaho štátu.
Normatívne zdroje v Písme a v Tradícii týkajúce sa synodálneho života Cirkvi svedčia o tom, že jadrom Božieho plánu spásy je povolanie celého ľudského rodu k jednote s Bohom a jednote v Bohu, ktorá sa završuje v Ježišovi Kristovi a uskutočňuje prostredníctvom služby Cirkvi.
Ikona zobrazujúca Prvý Nicejský koncil.
Priebeh a Účastníci Koncilu
Koncil sa konal od 19. júna do 25. augusta 325. Zúčastnilo sa ho približne 250 až 300 biskupov, prevažne z Východu. Rím bol zastúpený len dvoma presbytermi. Početnú prevahu tvorili na koncile Gréci, čo znamenalo, že sa diskutovalo po Grécky.
Medzi významných účastníkov patrili:
- Hosius z Cordoby (zrejme predsedal zasadaniam)
- Alexander z Alexandrie (s diakonom Atanázom)
- Marcellus z Ankary
- Macarius z Jeruzalema
- Eustasius z Antiochie
- Eusébius z Cézarey
- Eusébius z Nikomédie
Na koncile bol prítomný aj cisár Konštantín, ktorý koncil aj sám zvolal. O Konštantínovi sa hovorí, že hral na dve strany, podporoval ako pohanov, tak aj kresťanov a nie je možné určiť, či bol vlastne pohanom alebo kresťanom.
Výsledky Koncilu
Hlavným cieľom koncilu bolo vyriešiť spor s Áriom a jeho učením. Dogmatický výsledok je zhrnutý v Nicejskom symbole viery.
Podľa symbolu treba vyznávať „jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ako Jednorodeného z Otca splodeného, t. j. z podstaty Otca, Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“.
Všetci konciloví otcovia, okrem dvoch biskupov, toto krédo schválili. Árius sa nepodriadil, rovnako ani jeho biskupskí krajania Secundus Ptolemaiský a Theonas Marmarický. Koncil ich exkomunikoval a cisár poslal do vyhnanstva.
Okrem tejto základnej otázky sa stanovilo, že slávenie Veľkej noci bude prvú nedeľu po prvom jarnom splne podľa praxe Rímskej cirkvi a mnohých ďalších cirkví. Rovnako sa prerokúvali niektoré disciplinárne záležitosti menšej dôležitosti týkajúce sa vnútorného chodu cirkvi.
Kánony tohto koncilu predstavujú historicky prvé vieroučné rozhodnutia, schválené takýmto celocirkevným zhromaždením biskupov. Ich vážnosť, v porovnaní s akýmikoľvek dovtedajšími rozhodnutiami jednotlivých biskupov či provinčných synod, umocňuje fakt, že sa pod nich podpísalo viac než 300 biskupov z celého, vtedy známeho kresťanského sveta.
Dôsledky a Význam Koncilu
Nicejský koncil nemal posledné slovo v spore s Áriom a ariánskou teológiou. Príliš nejasné zostalo, ako chápať jedinosť podstaty, najmä vzhľadom na skutočnosť, že pojem homoousios sa nenachádza vo Svätom písme.
Až v päťdesiatych rokoch štvrtého storočia sa Nicejský koncil stal u svojich obhajcov neprekonateľnou udalosťou: „veľkou a svätou synodou 318 otcov“ (podľa Genezis 14, 14), „božským výrokom“.
Koncil v Nicei má pre kresťanskú identitu rovnaký význam ako pred 1700 rokmi. Koncil nám pripomína, že viera nás aj dnes identifikuje ako kresťanov. Z Nicei prišla výzva, ktorá je aktuálna dodnes a je adresovaná všetkým cirkvám a cirkevným spoločenstvám: pokračovať na ceste k jednote.
Nicejské vyznanie viery je základom spoločnej kresťanskej viery, ktoré sa recituje každú nedeľu v liturgii.
Po takmer 300 ročnom prenasledovaní dosiahla Cirkev slobodu r. 313. Začali do nej vstupovať aj mnohí učení ľudia a filozofi, ktorí si vysvetľovali tajomstvá viery odlišne od učenia Cirkvi. Ak bola Cirkev predtým napádaná zvonku, teraz už mala svojich nepriateľov vo vnútri. Proti týmto bludom sa musela brániť istým podaním svojej náuky. To robila na ekumenických (všeobecných) konciloch.
Ekumenický koncil - je to zhromaždenie biskupov, ktorí sú povolaní pápežom a za jeho predsedníctva rozhodujú o záležitostiach kresťanskej viery a cirkevnej disciplíny. V dejinách Cirkvi bolo doteraz 21 ekumenických koncilov.
Prvý nicejský koncil sa konal v dňoch 20. mája až 25. júla 325 v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Zvolal ho rímsky cisár Konštantín I., s cieľom vyriešiť spor, ktorý sa v Alexandrii rozhorel okolo učenia istého kňaza Areia (lat. Arius), týkajúceho sa Ježišovej podstaty (prirodzenosti) a jeho vzťahu k Otcovi, a teda aj chápania Najsvätejšej Trojice.
Konkrétne išlo o to, či Ježišova prirodzenosť (gr. οὐσία ) je podobná (gr. ὁμοιούσιος ; gr. όμοιος = podobný), čo tvrdil Arius, alebo rovnaká (gr. ὁμοούσιος ) ako Otcova. Konštantín mal totiž záujem na tom, aby kresťanstvo v jeho ríši predstavovalo akýsi stabilizujúci faktor. Koncilu sa zúčastnilo približne 200 až 318 biskupov, predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše.
Hoci počtom prevažovali ariánski biskupi, koncil sa skončil (dočasným) víťazstvom odporcov arianizmu a formuláciou tzv. Nicejského vyznania viery. Diskusiu totiž ukončil samotný cisár Konštantín, ktorý sa už predtým označil za „biskupa biskupov“, definíciou, že „Syn je jednej podstaty s Otcom“.
Údajné protokoly, ktoré sa však prvýkrát objavujú až v neskorších dobách, sú veľmi sporné. Zmienky o koncile v meste Nikaia nachádzame aj v dielach cirkevných historikov 4. a 5. storočia.
Spor, ktorý sa rozhorel okolo Ariovho učenia, však predstavoval nebezpečenstvo vzniku rozkolu vo vnútri samotného kresťanstva. Keďže sa ukázalo, že cirkev sama nedokáže tento problém vyriešiť, situácia si napokon vyžiadal zásah samotného cisára.
Koncil sa konal v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Bolo to druhé najsvätejšie mesto v Bitýnii, vzdialené len 30 km od mesta Nikomédia - vtedajšieho cisárskeho sídla. Nikaia bola dobre dostupná tak po súši ako i po vode. Otváracie zasadnutie koncilu sa konalo 20. alebo 25. mája 325. Prvý nicejský koncil bol ukončený pravdepodobne 25. júla 325 slávnostným banketom pri príležitosti 20. výročia Konštantínovej vlády.
Keďže si každý biskup mohol so sebou vziať dvoch presbyterov a troch diakonov, spolu sa koncilu zúčastnilo asi 2000 ľudí. Najviac účastníkov pochádzalo z východných provincií Rímskej ríše. Bolo prítomných aj niekoľko biskupov, ktorí pred 15 rokmi prežili veľké prenasledovanie kresťanov, menovite Paphnutius z Théb, Potamon z Heraklei, Pavol z Novej Cézarey.
Kňaz Arius argumentoval z pozície absolútne monoteistickej teológie, ktorá nepripúšťa nijaké narušenie absolútnej jednoty a jedinosti Boha. Na základe toho potom odmietol uznať božstvo Ježiša Krista, teda odmietol uznať, že Ježiš Kristus je ὁμοούσιος (jednej, rovnakej podstaty) s Otcom, ktorý jediný je, podľa Aria, Boh. Pripúšťal, že Ježišova podstata je ὁμοιούσιος (podobná) Otcovi. O Ježišovi hovoril ako o najdokonalejšej stvorenej bytosti.
Odporcovia arianizmu, medzi ktorými bol aj už spomínaný arcidiakon Atanáz, zas tvrdili, že Ježiš je ὁμοούσιος (rovnakej podstaty) s Otcom. Argumentovali, že arianizmus v skutočnosti nevnáša do kresťanskej náuky o Bohu viac monoteizmu, ale nahrádza ju polyteizmom, keďže Boh a Ježiš Kristus sú pre ariánov dve uctievané, no svojou podstatou úplne odlišné bytosti. Ak by sa prijali Ariove názory, stratili by svoj zmysel aj také liturgické tradície ako krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého či akékoľvek modlitby k Ježišovi.
Euzébius z Cézarey, ktorý k sebe prijal Aria po jeho vyhnaní z Alexandrie, neskôr na koncile predložil jedno staré palestínske vyznanie viery, ktoré potvrdzovalo Ježišove božstvo - no biblickými výrazovými prostriedkami. Euzébiov výrok, že cisár považoval ním predložené vyznanie za dobré, zrejme zodpovedá skutočnosti.
Koncil sa dostal do bodu, kedy bola ariánska strana schopná nájsť pre každý biblický výrok, ktorým argumentovali antiariáni, teda, v konečnom dôsledku, vlastne prívrženci nedotknuteľnosti náuky o Najsvätejšej Trojici, svoju vlastnú interpretáciu. A antiariáni zas neboli ochotní znova len odsúvať definitívne vieroučné rozhodnutie v tejto veci nejakým nejednoznačne formulovaným vyznaním.
V tejto situácii tak zasiahol cisár Konštantín a rozhodol v prospech antiariánskej formulácie ὁμοούσιος (lat. consubstantialis; jednej, rovnakej podstaty). Zároveň nariadil vypracovať vyznanie viery s použitím tohto výrazu.
Euzébius poznamenáva, že cisár sám stanovil výklad pojmu ὁμοούσιος tak, aby bol akceptovateľný pre čo najširšie spektrum názorov: „Cisár vyhlásil, že ὁμοούσιος nie je možné chápať v zmysle fyzických vzťahov, (?) pretože nemateriálne, duchovné, netelesné bytie nemôže podliehať fyzickým vzťahom.
Skupina biskupov pod vedením Ossia z Córdoby sa pri formulovaní tohto vyznania neuspokojila len so zavedením výrazu ὁμοούσιος (jednej, rovnakej podstaty s Otcom), ale vložila do textu vyznania aj iné formulácie, proti ktorým ariáni v uplynulých rokoch bojovali. Ide o výrazy ako: „splodený a nestvorený“ alebo „zrodený/splodený z podstaty Otca“.
Prvý nicejský koncil zdôraznil, že Syn je (druhou) osobou Najsvätejšej Trojice, a nie je tak súčasťou stvorenstva. Biskupom Ossiom z Córdoby predložené Nicejské vyznanie viery podpísali prakticky všetci prítomní biskupi. Ako prvý sa podpísal Ossius a obaja vyslanci rímskeho biskupa.
Euzébius z Cézarey požiadal o deň na rozmyslenie, nakoniec vyznanie podpísal, no považoval za potrebné nápísať svojej diecéze list, v ktorom tento krok vysvetlí. Biskupi Eusébios z Nikomédie a Theognis z Nikaie síce vyznanie podpísali, no odmietli jeho už spomínaný antiariánsky dodatok, na základe čoho boli zosadení a na istý čas exkomunikovaní. Neskôr však svoje námietky stiahli.
Všetky Ariove diela boli spálené a vlastniť ich bolo odteraz zakázané pod trestom smrti. Jeho prívrženci boli označení za nepriateľov kresťanstva.
Okrem arianizmu sa koncil musel zaoberať aj ďalšími, vtedy aktuálnymi otázkami:
- Kánon II: Človek, ktorý po krátkom čase katechumenátu, v rozpore s 1 Tim 3, 6 - 7, prijal súčasne so sviatosťou krstu aj vysviacku za kňaza či dokonca biskupa, si môžu ponechať svoj duchovný (klerický) status. Koncil však odteraz zakazuje takéto konanie.
- Kánon III: Koncil absolútne zakazuje, aby biskupi, kňazi a diakoni žili spolu so ženami.
- Kánon IV: Biskupa majú vysvätiť všetci biskupi danej cirkevnej provincie. Ak by to nebolo možné, musia sa vysviacky zúčastniť aspoň traja biskupi, pričom neprítomní biskupi musia vopred udeliť svoj písomný súhlas.
- Kánon V: Exkomunikáciu kňaza i laika musia rešpektovať všetci biskupi všetkých cirkevných provincií. Biskupi príslušnej cirkevnej provincie však majú právo preskúmať konkrétny prípad, aby zabezpečili, že nikto nebude svojím biskupom exkomunikovaný kvôli nejakým osobným dôvodom.
- Kánon VI: Koncil potvrdzuje zvláštnu a veľmi starobylú autoritu alexandrijského, antiochijského a rímskeho biskupa. Voľba biskupa bez súhlasu metropolitu sa vyhlasuje za neplatnú.
- Kánon VIII: Duchovní z radov „novaciánov“, ktorí verejne vstúpia späť cirkvi, si môžu ponechať svoj duchovný stav, ak písomne vyhlásia, že sa budú riadiť cirkevnými dekrétmi.
- Kánon XI: S ľuďmi, ktorým nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, no odpadli od viery, sa má zachádzať zhovievavo, hoci si takúto miernosť nezaslúžia.
- Kánon XII: Kresťania, ktorí sa najprv zriekli vojenskej služby, no neskôr vstúpili do armády, môžu pristupovať k eucharistii po trinástich rokoch pokánia.
- Kánon XV: Biskupi, kňazi a diakoni nemajú putovať z mesta do mesta.
- Kánon XVI: Kňazi a diakoni, ktorí opustili svoju miestnu cirkev, nesmú byť prijatí inou miestnou cirkvou.
- Kánon XIX: Prívrženci Pavla zo Samosaty, ktorí sa rozhodli vrátiť späť do cirkvi, musia byť vždy znovu pokrstení.
- Kánon XX: V nedeľu a počas Päťdesiatnice (tj. obdobie of Paschy po Zoslanie Sv. Doslovné znenie kánonu o stanovovaní dátumu slávenia Veľkej noci sa nezachovalo. Jeho obsah sa však dá zrekonštruovať na základe mnohých zmienok v rôznych textoch autorov zo 4. storočia (napr. Epifánius zo Salaminy, Sokrates Scholasticus). Alexandrijský biskup má každý rok vypočítať dátum slávenia Veľkej noci a včas ho oznámiť rímskeho pápežovi, aby ho zas ten mohol oznámiť všetkým ostatným miestnym cirkvám. Veda, rozvíjaná v Alexandrii, bola totiž považovaná za najsúcejšiu pre uskutočnenie týchto matematicko-astronomických výpočtov.
Napriek definitívnemu rozhodnutiu koncilu zostalo kresťanstvo v dôsledku sporu o Ariovo učenie rozdelené. Mnohí z biskupov, ktorí podpísali Nicejské vyznanie viery, neskôr tento svoj podpis odvolali.
Cisár Konštantín sa usiloval všetkými prostriedkami zabezpečiť stabilitu a udržať jednotu ríše. Konštantín sa nechal pokrstiť až na smrteľnej posteli. Jeho matka bola kresťanka, kým on uctieval slnečného boha Sola. Meno „Christos“ počul prvýkrát až od svojej matky.
Je možné, že si Konštantín identifikoval kresťanského Boha so svojím slnečným božstvom. Je dokázateľné, že cisárovi išlo v prvom rade o mier a jednotu v cirkvi, a tým pádom aj v ríši. V jednom liste napísal: „Mojím cieľom bolo zachovať - napriek rozdielnym názorom medzi národmi, uctievajúcimi Boha, - jednotu.“
Konštantín nikdy nebol nejakým teologicky motivovaným podporovateľom záverov tohto koncilu. O niekoľko rokov neskôr poslal do vyhnanstva veľkého odporcu arianizmu, biskupa Atanáza. Arius sa smel v roku 327 vrátiť z vyhnanstva a cisár sa dokonca usiloval o jeho rehabilitáciu (medzitým však Arius zomrel). Konštantín sa na konci života nechal pokrstiť ariánskym biskupom Eusébiom z Nikomédie.