Kvôli správnemu pochopeniu tohto textu zo 6. kapitoly Listu Rímskym si treba všimnúť jednu výpoveď zo záveru predchádzajúcej, piatej kapitoly. Tam apoštol napísal tieto slová: „Keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť.“ Tým chcel povedať, že Pán Boh si vie dať rady ešte aj s hriechom človeka, s neposlušnosťou človeka, a reaguje naň svojou zachraňujúcou iniciatívou, svojou milosťou. Pritom jeho milosť - keby sa to dalo merať kvantitatívne - vysoko prevyšuje hriech človeka. Toto je zmysel vety: „Keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť.“
Toto dôležité poznanie sa potvrdzuje a realizuje v slovách a pôsobení Pána Ježiša. On prichádzal k ťažkým hriešnikom, hovoril im, že ich Pán Boh napriek všetkému má rád, a ponúkal im možnosť nového života. Vyjadril to v podobenstve o návrate strateného syna, ktorého otec napriek všetkému očakávaniu prijal späť do synovského stavu. Realizoval to na kríži, keď lotrovi, ktorý robil pokánie až v poslednej hodine svojho života, povedal: „Dnes budeš so mnou v raji.“ V týchto a mnohých iných prípadoch je preukázaná milosť prekvapivá, paradoxná a vysoko prevyšuje všetky hriechy a všetky očakávania. Proti hriechu, aj veľkému hriechu, nasadzuje Pán Boh vysokú dávku svojej milosti. Toto chcel vyjadriť apoštol v citovanej vete: „Keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť.“
Ale hneď po napísaní tejto vety si apoštol kladie otázku: Ako tieto slová pochopia čitatelia? Neodvodia z nich nesprávne závery? Veľmi ľahko by sa totiž mohlo stať, že si niektorý človek po ich prečítaní povie: To je výborné, nemusím sa báť hrešiť, veď Boh moje hriechy prikryje svojou milosťou, ba možnože svojimi hriechmi vyprovokujem z Božej strany ešte väčšiu milosť.
Logicky by to apoštol u niektorých čitateľov bol mohol očakávať - a zhrozil sa takéhoto dôsledku. A treba sa obávať, že aj dnes sa mnohí ľudia správajú podľa tejto prevrátenej logiky. Hrešia, prijmú slová o odpustení, a bez zábran hrešia ďalej, veď si pomyslia: potom zas dostanem odpustenie. Proti tomu apoštolove slová - aktuálne vtedy a aktuálne dnes - zdôrazňujú: Božia milosť a odpustenie nie je bianco šek, nie je voľná vstupenka, ktorá by dovoľovala bagatelizovať hriech a bez zábran hrešiť, a tak znevažovať a zneucťovať vykupiteľské dielo Ježiša Krista.
Preto na takúto možnosť výkladu reaguje hneď na začiatku 6. kapitoly, na začiatku nášho textu. Napísal: „Čo teda povieme? Máme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? Vôbec nie. Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom?“ Dalo by sa to vyjadriť trocha jasnejšie a dôraznejšie, napríklad takto: Čo som chcel povedať tou vetou o rozhojnení Božej milosti? Azda to, že môžeme alebo dokonca máme pokračovať v páchaní hriechov, aby sa tak rozhojnila Božie milosť? Ešteže čo! Ani nápad! Pán Boh chráň! Veď v našom živote nastala zásadná zmena, zásadný prevrat, zomreli sme hriechu a tak ako by sme mohli v ňom pokračovať! Slovami Druhého listu Petrovho by sme mohli povedať: Veď sa predsa nemôžeme podobať psovi, ktorý sa vracia k svojmu vývratku, nemôžeme sa podobať prasaťu, ktoré bolo vyumývané a hneď sa ide vyváľať do kaluže blata!
Odmietnutie takéhoto prevráteného myslenia stavia apoštol na širšiu základňu, na základňu sviatosti krstu svätého. Túto príležitosť využíva zároveň na to, aby napísal zásadné slová o význame krstu svätého. Sme veľmi radi a vďační, že tento text máme, lebo nám umožňuje uvedomiť si, aký veľký význam má táto sviatosť pre nás. Keďže je krst svätý - na rozdiel od Večere Pánovej - jednorazová sviatosť, je vo vedomí mnohých veriacich ľudí zatisnutá dosť do úzadia. Ale v skutočnosti tejto sviatosti prislúcha také isté dôležité miesto ako Večeri Pánovej.
Krst svätý ako vstúpenie do spoločenstva s Ježišom Kristom
Krst svätý je vstúpenie do celoživotného spojenia, spoločenstva s Ježišom Kristom. Toto spojenie je v našom texte vyjadrené silnými slovami: „Stali sme sa jedno s ním“, totiž s Ježišom Kristom. Keby sme brali do úvahy etymologickú stránku pôvodného textu, mohli by sme to vyjadriť takto: V krste sme zrástli s Ježišom Kristom, stali sme sa s ním akoby jednou rastlinou, jednou bytosťou. Pavel nevynašiel tento obraz, ale inými slovami tu opakuje to, čo vyjadril Pán Ježiš obrazom viniča a ratolestí, keď svojim nasledovníkom povedal: Ja som vinič a vy ratolesti, a zdôraznil, že ratolesť môže žiť a prinášať ovocie len vtedy, keď je organicky zrastená s viničom. Do takéhoto tesného, organického spoločenstva, spojenia s Pánom Ježišom Kristom sa dostáva človek krstom svätým.
Toto spoločenstvo má mnoho stránok. Pavel tu zdôrazňuje z nich dve základné: spoločenstvo smrti a spoločenstvo vzkriesenia. Aj smrť aj vzkriesenie sa tu chápe v dvojitom zmysle: smrť v rámci tohto života a smrť na konci života, vzkriesenie v rámci tohto života a vzkriesenie k večnému životu. Obe tieto stránky si nám treba podrobnejšie všimnúť.
Krst znamená zomretie hriešneho človeka a povstanie k novému životu už v rámci nášho pozemského života. Ide o zomretie hriechu, teda o zásadný, radikálny koniec starého, hriešneho životného štýlu. Krst nie je len formálny akt vstupu človeka do kresťanskej cirkvi, i keď sa to z administratívneho hľadiska často takto chápe. Krst je udalosť vnútorného preporodenia. Rozchod so starými, hriešnymi životnými spôsobmi a narodenie sa do novej životnej oblasti. Odchod zo starého, adamovského, hriešneho spoločenstva a vstúpenie do nového spoločenstva, ktoré svojou smrťou a vzkriesením založil Ježiš Kristus a povoláva doňho ľudí. Dať sa pokrstiť a byť pokrstený znamená prijať toto pozvanie.
Treba si jasne uvedomiť, že to nové, to Kristovo spoločenstvo sme vytvorili nie my, ale Ježiš Kristus, a do neho vstupujeme nie zo svojej iniciatívy, ale na pozvanie Ježiša Krista. Krst svätý ako sviatosť nie je dielo človeka, nech by človek bol akokoľvek pobožný, ale je to ponúknutý dar. Charakteristickým znakom oboch sviatostí je, že ony nie sú dielo človeka, ale sú darom. To platí aj o krste svätom aj o Večeri Pánovej.
Pretože je to dar, môže byť tento dar daný aj malým deťom, krátko po ich narodení. Dieťa predsa možno obdarovať, i keď si ono nemôže naplno uvedomiť veľkosť a význam daru, ktorý dostáva. To platí napríklad aj o celkom sekulárnom dare, ktorý je niekde, či v banke, či v pozemkovej knihe, zapísaný na meno dieťaťa. A v jedinečnom zmysle to platí o krste svätom.
Príde čas, keď bude možné a potrebné dieťaťu povedať, aký dar má - nech ide o akýkoľvek dar, finančný, vecný, hnuteľný, nehnuteľný alebo iný. Tak je to aj s krstom svätým. Dieťa sa má rozhodne dozvedieť, že bolo pokrstené, a čo to pre jeho život znamená. Krst svätý je síce jednorazová udalosť, ale udalosť taká rozhodujúca, že má mať celoživotné pokračovanie. Bolo by veľmi smutné, keby dieťa dostalo nejaký veľký dar a nikdy by sa nedozvedelo ani o ňom ani o jeho veľkom význame. Je veľmi smutné, ak sa toto zanedbanie deje pri mnohých pokrstených deťoch. Zodpovednosť rodičov a krstných rodičov spočíva v tom, aby dieťa postupne, krok za krokom viedli k poznaniu a pochopeniu toho, čo to znamená, že prijalo sviatosť krstu svätého.
Má to byť nielen teoretické poučovanie, ale múdre vedenie k tomu, aby dieťa a dospievajúci mladý človek postupne vo svojom každodennom živote realizoval prechod zo starého adamovského, hriešneho spoločenstva do nového, perspektívneho spoločenstva s Ježišom Kristom. Pretože nesmie ísť iba o teoretické pochopenie, ale o faktickú, a to veľkú zmenu života, nestačí, aby rodičia, krstní rodičia a pracovníci cirkvi podávali pokrstenému dieťaťu iba teoretické poučky a vysvetlenia, ale potrebné je, aby ich praktický každodenný život bol názorným príkladom toho, čo to znamená odvodiť všetky praktické dôsledky z toho, že sme pokrstení. V tom je veľká zodpovednosť rodičov a krstných rodičov, a pravdaže aj starých rodičov a vôbec pokrstených členov cirkvi, ktorí sú zodpovední za duchovný rast detí v ich okolí.
Všetci, ktorí sme boli pokrstení, či už ako deti či ako dospelí, by sme s veľkou vďačnosťou mali uvažovať o tom, v čom spočíva prínos sviatosti krstu svätého pre náš život, aké nové možnosti nám krst neprestajne dáva, ale zároveň uvažovať o tom, aké povinnosti z toho pre nás plynú. Jedna z tých možností a zároveň povinností je každodenný boj proti hriechu, ako je to vyjadrené v dnešnom texte: „Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom? Či neviete, že ktoríkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby tak, ako bol Kristus vzkriesený slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života.“ Apoštol naznačuje, že tá zmena má byť taká veľká, akoby človek zomrel a vstal z mŕtvych k novému životu. Silnejším spôsobom by sa táto zmena sotva dala vyjadriť.
Táto zmena má byť aj zásadnou zmenou vnútorného myslenia, ale zároveň zmenou, ktorej dôsledky vidno navonok. Túto povinnosť zmeny určite nestačí odbaviť pobožnými slovami. K pobožným slovám, s ktorými nebol v zhode alebo ktorým krikľavo protirečil praktický život, zaujímal Pán Ježiš veľmi kritické, odsudzujúce stanovisko. To by si mali uvedomiť aj dnes všetci, ktorí svoje kresťanstvo obmedzujú na pobožné slová a pobožné gestá. Dokonca ani ľudí tým nemožno oklamať, lebo predstierané kresťanstvo a farizejstvo po kratšom či dlhšom čase odhalí každý a s odporom sa od neho odvráti. A myslieť si, že tým možno oklamať Pána Boha, je opovážlivá drzosť, ktorá sa skôr alebo neskôr dočká prejavov Božieho hnevu. Naproti tomu nová orientácia života, ktorá spočíva v totálnej láske k Pánu Bohu a v účinnej láske voči blížnym, prináša človeku radosť a pokoj v Duchu Svätom.
Toto všetko, o čom sme hovorili, je smrť a vzkriesenie v rámci terajšieho pozemského života ako zomretie hriechu a vzkriesenie k novému životu v spravodlivosti a službe Pánu Bohu. Ale náš text hovorí o smrti a vzkriesení aj v tom druhom zmysle. Kto je cez krst tak tesne spojený s Ježišom Kristom, že je s ním priamo zrastený v jednu bytosť, ten aj svoju osobnú smrť na konci života prežíva spolu s Kristom: cez smrť a vzkriesenie prechádza do nového života vo večnosti. Apoštol napísal o tom tieto slová: „Ak sme umreli s Kristom, veríme, že s Ním budeme aj žiť.“ Takže krst svätý otvára pred nami ďalekú perspektívu smerujúcu do večnosti. Krst svätý je síce jednorazová udalosť, ale udalosť, ktorá udáva smer, generálnu líniu životu pokrsteného človeka, generálnu líniu pre celý pozemský život, generálnu líniu siahajúcu do večnosti. Veď spoločenstvo s Kristom, do ktorého sme zasadení krstom svätým, má byť podstatným znakom života pokrsteného človeka v tejto časnosti a toto spoločenstvo je zároveň podstatným znakom večného života.
Celá 6. kapitola Listu Rímskym nám poskytuje veľmi dobrú možnosť premyslieť pre nás samých osobný prínos toho, že sme boli pokrstení, dôsledky a záväzky vyplývajúce z toho, že sme boli pokrstení, ako aj zodpovednosť za deti, ktoré dávame pokrstiť.
Prečo krst vodou? | Jentezen Franklin
V súvislosti s tým, že Boh nás miluje od večnosti, je azda najdôležitejšie zapamätať si, že Ježišova smrť na kríži nepriniesla zmenu jeho vzťahu k nám. Boh nás nezačal milovať "vďaka" Kristovej smrti. Boh nás miloval už predtým - a preto Ježiš zomrel. Kristova smrť pripravila cestu, aby Boh - vďaka svojej preexistenčnej láske k hriešnikom - mohol zachrániť človeka od nevyhnutných následkov jeho hriechu a pritom neprestúpiť morálny poriadok vesmíru. Zdá sa, že Boh dobrovoľne prijal podmienku - hriešnikom odpustiť takým spôsobom, aby to bolo v súlade s jeho charakterom, to znamená byť spravodlivý a milosrdný zároveň. Keby stačilo "odpustiť", nebol by potrebný kríž.
Ak sa Boží postoj k nám prejaví prijatím a odpustením, prečo musíme vyznať svoje hriechy? Ospravedlňuje nás vyznanie pre Bohom? Dozvie sa Boh vo vyznaní niečo, čo o nás ešte nevedel? Upokojí vyznanie Boží hnev, ktorý sme vyvolali svojimi zlými skutkami?
Ak si na všetky otázky odpovedal "Nie", potom napíš niekoľko dôvodov, prečo máme Bohu vyznávať svoje hriechy. Vyznanie mení nás, nie Boha. Vyznávame preto, že Boh vyhlásil, že pokiaľ ide oňho, nie sme viac jeho nepriateľmi. Vyznanie nám pomáha lepšie pochopiť, aký odporný je Bohu hriech. Uvedomiť si, aké následky so sebou hriech prináša a čo to stojí zachrániť nás od nich. Vyznanie je priznanie si našej hriešnosti a potreby Spasiteľa. Ním sa posilní naša osobná viera v Krista. Hriechy nevyznávame preto, aby sme Boha presvedčili, že nám má odpustiť. Je to skôr nebom ustanovený prostriedok, aby sme lepšie pochopili, akú bolesť hriech spôsobuje Bohu, aj nám. Pomáha nám tiež uzdraviť sa duchovne od vplyvu hriechu.
Uvádzame prehľad veršov z listu Rímskym (6. kapitola) v Evanjelickom (ROH) a Katolíckom (KAT) preklade:
| Verš | Katolícky preklad (KAT) | Evanjelický preklad (ROH) |
|---|---|---|
| 1 | Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? | Nuž čo tedy povieme? Či zostaneme v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? |
| 2 | Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? | Nech sa nestane! Lebo veď ktorí sme zomreli hriechu - jako budeme ešte žiť v ňom?! |
| 3 | Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? | Alebo či neviete, že všetci, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, pokrstení sme v jeho smrť? |
| 4 | Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. | Pohrobení sme tedy s ním skrze krst v smrť, aby sme, jako Kristus vstal z mŕtvych slávou Otcovou, tak aj my chodili v novote života. |
| 5 | Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. | Lebo ak sme sa stali spolusrastlými podobnosťou jeho smrti, ale takými aj podobnosťou vzkriesenia budeme |
| 6 | Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. | vediac to, že náš starý človek je spolu ukrižovaný, aby bolo zmarené telo hriechu čo do svojej pôsobnosti, aby sme viacej neslúžili hriechu. |
| 7 | Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. | Lebo ten, kto zomrel, je už ospravedlnený od hriechu. |
| 8 | Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. | Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že budeme s ním aj spolu žiť |
| 9 | Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. | vediac, že Kristus vstanúc z mŕtvych už viacej nezomiera; smrť viacej nepanuje nad ním. |
| 10 | Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. | Lebo čo zomrel, hriechu zomrel raz navždy, a čo žije, žije Bohu. |
| 11 | Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi. | Tak aj vy súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu, ale živí Bohu v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi. |
| 12 | Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, | Nech tedy nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele, aby ste ho poslúchali, totiž hriech, v jeho, to jest tela, žiadostiach |
| 13 | ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. | ani nevydávajte svojich údov za nástroje neprávosti, ale sa oddajte Bohu jako živí z mŕtvych a svoje údy za nástroje spravedlivosti Bohu; |
| 14 | A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. | lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. |
| 15 | Čo teda? Budeme hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Vonkoncom nie! | Tak čo tedy? Či budeme hrešiť, keď nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Nech sa nestane! |
| 16 | Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? | Či neviete, že komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate - buď sluhami hriechu na smrť buď sluhami poslušnosti na spravedlivosť? |
| 17 | No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení, | No, vďaka Bohu, že pravda boli ste sluhami hriechu, ale ste zo srdca poslúchli druh náuky, do ktorého ste vydaní, |
| 18 | a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti. | a oslobodení súc od hriechu podrobení ste v službu spravedlivosti. |
| 19 | Hovorím po ľudsky s ohľadom na slabosť vášho tela. Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti. | Po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela: Lebo jako ste boli vydali svoje údy za sluhov nečistote a neprávosti robiť neprávosť, tak teraz vydajte svoje údy za sluhov spravedlivosti na posvätenie. |
| 20 | Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní čo do spravodlivosti. | Lebo keď ste boli sluhami hriechu, boli ste slobodní spravedlivosti. |
| 21 | A aký úžitok ste mali vtedy z toho, za čo sa teraz hanbíte? Veď koniec toho všetkého je smrť! | Nuž akýže ste mali vtedy užitok z toho, za čo sa teraz hanbíte? Lebo koniec toho je smrť. |
| 22 | Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. | Ale teraz oslobodení súc od hriechu a v službu podrobení Bohu máte svoj užitok na posvätenie a koniec večný život. |
| 23 | Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. | Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi. |