História prvého protestantského kostola vo Vojvodine a slovenské národné hnutie v 2. polovici 19. storočia

V 2. polovici 19. storočia prešlo Slovensko zložitým obdobím zmien a politického vývoja. Po porážke revolúcie v Rakúsku a Uhorsku cisár František Jozef I. nezvolil návrat k predrevolučnému absolutizmu, ale zaviedol tzv. neoabsolutizmus, známy aj ako Bachov absolutizmus.

František Jozef I.

Bachov absolutizmus a jeho vplyv na Slovensko

Neoabsolutizmus kombinoval tradičné prvky absolutizmu s modernizačnými snahami. Rešpektoval zrušenie poddanstva a rovnosť pred zákonom, modernizoval súdnictvo, daňový systém, školstvo a podporoval výstavbu železníc a továrenskú výrobu. Panovník však silvestrovským patentom z roku 1851 zrušil dovtedajšiu ústavu, čím zlikvidoval ústavnú formu vlády. Neoabsolutizmus bol týmto patentom legalizovaný a vylúčil verejnosť z politického života.

Monarchia bola budovaná v duchu prísneho centralizmu, pričom samosprávu nahradil systém úradov riadených z Viedne. Hlavným vykonávateľom centralistickej vlády bol Alexander Bach. Úradným jazykom sa stala nemčina, hoci v nižších úradoch sa mohli používať aj národné jazyky. Neoabsolutizmus síce potláčal národné hnutia, no zároveň poskytoval nemaďarským národom ochranu pred maďarizáciou. Do úradov sa tak dostali aj Slováci.

K Uhorsku sa Habsburgovci správali ako k podrobenej krajine - zrušili uhorskú ústavu, snem, ministerstvá i župnú samosprávu. Z Uhorska bolo vyčlenené Chorvátsko, Vojvodina a Sedmohradsko ako korunné krajiny podliehajúce priamo Viedni, no neoabsolutizmus im priznal iba symbolické právomoci. Po skončení neoabsolutizmu v roku 1860 zaniklo toto členenie a obnovilo sa tradičné predrevolučné členenie na samosprávne župy a stolice.

Viedeň sa snažila potláčať aj slovenský národný pohyb, hoci nepoužívala otvorené násilie, ale skôr taktiku oslabovania. Vodcovia slovenského národného hnutia - Štúr, Hurban a Hodža - boli postavení mimo spoločenského diania. Namiesto nich Viedeň uprednostňovala ako poradcov Kollára, Hánricha a Hlaváča, ktorých dôležitým meradlom bola vernosť Viedni a protištúrovský postoj.

Oficiálnym jazykom sa stala "uhorská slovenčina" (slovakizovaná biblická čeština), ktorá sa používala aj v úradných nariadeniach a v "Slovenských novinách", ktoré vychádzali s podporou vlády vo Viedni od roku 1849.

Zástancovia svojbytnosti slovenského národa museli čeliť tlaku Kollára a českých politických kruhov, ako aj tlaku maďarských úradníkov presadzujúcich maďarčinu. Viedeň presunula viacerých Štúrovcov po roku 1853 do maďarského prostredia, aby obmedzila ich vplyv. Národná jednota Slovákov sa tak začala trieštiť na jazykových problémoch.

Hattalova úprava Štúrovej slovenčiny a panslavizmus

V roku 1851 sa zišli zástupcovia evanjelikov (Hurban, Hodža) a katolíkov (Radlinský, Palárik, Závodník), aby ustálili spisovnú Štúrovu slovenčinu podľa nového pravopisného systému. Fonetický princíp "Píš ako počuješ" bol nahradený etymologickým. Jazykovedec Martin Hattala vydal v roku 1852 gramatiku "Krátka mluvnica slovenská", ktorá zaviedla do Štúrovej slovenčiny "y", nahradila tvar "bou" tvarom "bol" a spoluhlásky "de te ne le" a "di ti ni li" sa mali písať bez mäkčeňa.

Martin Hattala

Ľudovít Štúr vydal v roku 1853 zbierku básní "O národních písních a pověstech plemenslovanských" a napísal spis "Slovanstvo a svet budúcnosti", ktorý vyšiel až posmrtne v roku 1867 v Rusku. Štúr v ňom vyjadril presvedčenie, že všetci Slovania sa zjednotia pod vedením Ruska. Tento spis sa stal najvýraznejším dielom v duchu idey panslavizmu, teda myšlienkového smeru presadzujúceho politické zjednotenie Slovanov, najmä pod vedením cárskeho Ruska. Na prelome 19. a 20. storočia sa isté črty panslavizmu prejavili aj u Vajanského a osobností martinského centra, ktorí vyznávali mesianistické rusofilstvo. Po prvej svetovej vojne sa stal panslavizmus bezpredmetným, na jeho tradíciu však nadväzuje expanzívna politika ZSSR po roku 1945. Najmä maďarské a nemecké kruhy v 19. storočí v monarchii zlomyseľne označovali za panslavizmus prakticky každú slovanskú aktivitu.

Dňa 1. septembra 1859 vydal panovník František Jozef I. tzv. protestantský patent, zákonné nariadenie, ktoré upravovalo správu evanjelickej a kalvínskej cirkvi. Karol Kuzmány sa ním pokúsil zabrániť opakovaniu maďarizácie v evanjelickej cirkvi zo začiatku 40. rokov 19. storočia. Patent posilňoval autonómne práva evanjelických zborov a veriacich, čím mal zabezpečiť rozhodujúci vplyv slovenských evanjelikov v zboroch, kde mali prevahu.

Po roku 1859 sa Bachov režim ocitol v kríze, ktorú vyvolala medzinárodná izolácia habsburskej ríše, finančné ťažkosti a vojenské porážky. Krízu vyriešil panovník František Jozef I. odvolaním Bacha a vydaním Októbrového diplomu v roku 1860, ktorým sa vzdal absolutistickej moci a obnovil konštitučnú monarchiu v ríši.

Pád neoabsolutizmu a národné aktivity Slovákov

Októbrovým diplomom z 20. októbra 1860 sa habsburský dvor zriekol absolutizmu a obnovil základy konštitučnej monarchie a zastupiteľský systém. Diplomom boli obnovené ústavné pomery a práva historických korunných krajín, avšak nie Slovenska. Jednotu ríše mali zabezpečovať spoločná armáda, zahraničná politika, financie, pošta a doprava, ktoré spadali pod zákonodarnú činnosť celoríšskeho snemu. Ostatné otázky mali byť v právomoci korunných krajín. Diplom povolil obnoviť ich snemy a ostatné orgány - v Uhorsku tak bol obnovený jeho snem, župné zriadenie i Miestodržiteľská rada.

Októbrový diplom však neskôr korigovala Februárová ústava z 26. februára 1861, ktorá posilňovala jednotu ríše, jej centrálnu moc a obmedzovala autonómne právomoci všetkých 15 korunných krajín monarchie. Tie mali mať aj naďalej zastúpenie v Celoríšskom sneme, ktorého právomoci ústava ešte posilnila. Februárová ústava sa však vôbec nezmieňovala o právach nehistorických národov (teda i Slovákov), čím oslabovala ich postavenie v monarchii a najmä v Uhorsku tak vytvárala možnosť radikálneho národnostného útlaku.

Keďže Slovákom sa nepodarilo dostať do uhorského snemu ani jedného svojho zástupcu, bolo zvolané do Turčianskeho svätého Martina Slovenské národné zhromaždenie, aby prijalo nový slovenský národno-politický program s názvom Memorandum národa slovenského. Jeho cieľom bolo zamedziť diskriminácii namadarských jazykov a národov, zákonne uznať osobitosť slovenského národa a vymedziť značný rozsah samosprávy 5 slovenských a 9 madarsko-slovenských žúp. Slovenské župy dokument označoval ako Hornouhorské slovenské okolie. Rokovacím jazykom v Okolí mala byť slovenčina a mala v ňom byť zriadená aj Právnická akadémia.

Memorandum žiadalo aj primerané zastúpenie Slovákov na uhorskom sneme, štátnu podporu pre slovenské kultúrne spolky, ako aj zriadenie Katedry slovenskej reči a literatúry na univerzite v Pešti. Narozdiel od Žiadostí neobsahovalo Memorandum žiadne sociálne požiadavky a uznávalo celistvosť Uhorska (z ktorého nechcelo Slovensko vyčleniť, len mu v jeho rámci zabezpečiť autonómiu).

Pamätná tabuľa Slovenského národného zhromaždenia v Martine

Uhorský snem sa memorandom nezaoberal, a panovník ho medzitým pre proti-viedenské nálady zo strany maďarských poslancov 22. augusta 1861 rozpustil. Memorandum tak skončilo v zásuvke predsedu uhorského snemu Kolomana Tiszu. Preto slovenskí politici Memorandum národa slovenského prepracovali a doplnili a v tejto pozmenenej podobe ho ako tzv. Viedenské memorandum slovenské delegácia vedená biskupom Štefanom Moysesom odovzdala v decembri 1861 priamo panovníkovi Františkovi Jozefovi I.

Toto prepracované memorandum oproti pôvodnému značne rozširovalo rozsah slovenskej autonómie, keďže popri školstve, súdnictve a kultúre mala mať slovenská autonómia značné kompetencie aj v hospodárstve a daniach. Mal byť zriadený aj osobitný slovenský snem so sídlom v Banskej Bystrici. Patrónmi Okolia sa mali stať sv. Cyril a Metod a jeho znakom mal byť dvojhlavý orol s bielym krížom na modrom trojvrší. Územne sa Hornouhorské slovenské okolie malo deliť na 16 okresov na čele s okresnými náčelníkmi menovanými panovníkom. Cisár Viedenské memorandum od slovenskej delegácie prevzal, aby ho vzápätí zaslal uhorským orgánom, tie ho však následne odložili ad acta bez toho, aby sa ním zaoberali, akurát prisľúbili čerpať z neho podnety pri príprave tzv.

Stará a Nová škola slovenská

Viedenská vláda z "Memoranda" splnila Slovákom len niektoré drobné jazykové, školské a kultúrne požiadavky = povolila založiť 3 slovenské gymnáziá a kultúrnu inštitúciu - Maticu slovenskú.

Š.M.Daxner, J.M. Hurban, J.Francisci

Na memorandovom zhromaždení a krátko po ňom sa sformovali dve hlavné slovenské politické zoskupenia:

• Stará škola slovenská: (predstavitelia: Hurban, Francisci, Daxner, Pauliny-Tóth) - Svoje názory uverejňovala v novinách Pešťbudínske vedomosti = od roku 1870 Národné noviny. Od 70. rokov si začala hovoriť - Slovenská národná strana, oficiálne vznikla 6. júna 1871 v Turčianskom svätom Martine.
• Nová škola slovenská: (predstavitelia: Palárik, Mallý-Dusarov, Nepomuk, Bobula) - Jej názory prinášal časopis Slovenské noviny. Orientovala sa na Pešť a Maďarov. Zriekla sa požiadavky slovenského Okolia, navrhovala federatívne prebudovanie Uhorska, všeobecné volebné právo, presadzovala jazykové, kultúrne a školské požiadavky Slovákov. Rozpadla sa roku 1875, keď sa začali útoky na Maticu slovenskú.

Zrušenie slovenských gymnázií a Matica slovenská

V tomto období sa z 27 gymnázií na Slovensku len na 8 učilo po česky, na zvyšných sa vyučovalo po maďarsky a nemecky. Pričinením Štefana Moysesa sa prechodne podarilo poslovenčiť len gymnázium v Banskej Bystrici. Po rakúsko-madarskom štátoprávnom vyrovnaní roku 1867 a strate zhovievavej podpory Viedne nakoniec patronátne gymnáziá nevydržali tlak uhorských orgánov stupňujúcich maďarizáciu a uhorské ministerstvo školstva ich napokon roku 1874 všetky bezdôvodne zrušilo. Na Slovensku potom už neexistovala žiadna slovenská stredná škola až do roku 1918 - vzniku ČSR.

Pri príležitosti verejných osláv tisícročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu saaugusta 1863 zišlo v Martine valné zhromaždenie Matice Slovenskej (založenej po vzore iných „Matíc“ slovanských národov, ako bola Matica česká, Matica chorvátska, či najstaršia - roku 1826 založená Matica Srbská). Jej 5 000 zhromaždenie zvolilo za predsedu Matice slovenskej katolíckeho biskupa Štefana Moysesa a za prvého podpredsedu evanjelického superintendanta Karola Kuzmányho. Návrh stanov MS pripravil a dopracoval Ján Francisci. Podľa týchto stanov bola MS založená ako„jednota milovníkov národa a života Slovenského“.

Matica slovenská mala reprezentovať náboženskú i kultúrnu jednotu Slovák...

tags: #prvy #protestantsky #kostol #vo #vojvodine