Na pomedzí Svätého Jura, Rače a Vajnôr stojí malebná kaplnka, ľudovo nazývaná Pustý kostolík. Gotická stavba, ktorá má status národnej kultúrnej pamiatky od roku 1963, sa zachovala v pôvodnom rozsahu ako neveľké orientované jednolodie s polygonálnym presbytériom. Posledných desať rokov ho pretína cyklistický chodník. Denne tak okolo kaplnky prejdú rodiny s deťmi, príležitostní i vášniví cyklisti. V jej okolí si v tieni stromov radi odpočinú.
História kostolíka
Minimálne do 15. storočia siahajú dejiny "Pustého kostolíka" pri Svätom Jure. Objekt postavili na miernej vyvýšenine juhozápadne od mesta najneskôr v priebehu 15. storočia. Staršia literatúra uvádza ako obdobie vzniku roky 1459, resp. 1469. „Kronika farnosti Rača spomína rok 1459 a akéhosi Jána Basteina s manželkou, ktorí údajne kaplnku postavili. Kaplnka je zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie, miestni jej však nepovedia inak ako Pustý kostolík. „Najstaršie zmienky sa viažu k obdobiu, keď bola stavba naozaj opustená. V 17. storočí napríklad nachádzame zápisy, že niekto má vinohrad ,pri Pustom kostoleʹ."
Sakrálna stavba vznikla podľa všetkého ako pútnická kaplnka, keďže už v spomínanej listine z roku 1548 sa spomínajú púte na sviatok sv. Imricha a v čase prosieb. Nie je tak vylúčené, že kaplnka niesla pôvodne patrocínium práve sv. Imricha. „Najstaršia zmienka je z roku 1548. Tam sa hovorilo, že kostol, hoci to bola vždy kaplnka, je opustený. Ku kaplnke teda chodili pútnici už od stredoveku. Avšak iba do 16. storočia.
Obdobie reformácie a pustovníci
Do stavu opusteného kostola sa objekt dostal kvôli nástupu reformácie, v rámci ktorej vo Sv. Jure dokonca zanikla rímskokatolícka farnosť. „Počas reformácie púte upadli a približne 150 rokov bola kaplnka opustená, nemala žiaden účel ani pána. Nanebovzatiu Panny Márie je zasvätená od roku 1697.
Ani po jej obnovení v roku 1628 sa veci nezlepšili, keďže katolíkov bolo v meste len málo a nemali využitie pre malú kaplnku mimo Sv. Jura. V roku 1685 sa v meste usadili piaristi, ktorí pustý kostolík získali do svojho vlastníctva v roku 1697. Ešte v tom istom roku piaristi obnovili púte ku kaplnke, tentokrát už na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta. Hovorí, že keď ju dostali do správy, z kaplnky boli iba obvodové múry. Už v prvom roku, čo sa o kaplnku starali piaristi, konala sa 15. augusta prvá púť. Zachoval sa aj jej opis.
V roku 1715 sa pri kaplnke usadil pustovník, bývalý vojak fráter Henrich Kilhausen. Usadil sa v nej a staral sa o ňu a jej okolie. Zomrel v roku 1719. Po jeho smrti pri kaplnke žili ďalší pustovníci, až kým pustovníctvo nezakázal panovník Jozef II. „Ja si tento názov, možno nesprávne, spájam aj s tým, že kedysi tu žili pustovníci,“ rozvíja duchovný otec farnosti svoju teóriu prívlastku pustý.
Zrušenie a obnova kaplnky
Podľa vizitácie z roku 1781 sa v kaplnke nachádzali tri oltáre a pri nej stála schátraná pustovňa s dvoma miestnosťami. V roku 1783 sa ukončili práce na oprave objektu z dôvodu nedostatku peňazí. Ostrihomské arcibiskupstvo kaplnku vyhlásilo za poľnú a zrušilo ju.
K pôvodnému využitiu sa stavba vrátila vďaka daru istej vdovy vo výške 400 zlatých, ktorý umožnil opravu kaplnku v roku 1807. Opravou prešla kaplnka aj v rokoch 1948 a 1993 - 94. Poslednou väčšou rekonštrukciou prešla v roku 1993. Odvtedy má kaplnka súčasnú podobu. Nájdeme v nej jednoduchšie vymaľovaný interiér s kvetinovými motívmi okolo okien a s dominantnejším prvkom v podobe oltára z 19. storočia. Na oboch je Panna Mária zobrazená s viničom a Svätým Jurom v pozadí.
V roku 2013 dostala novú fasádu. V rokoch 2015 - 2016 sa realizoval projekt rozsiahlej revitalizácie okolia kaplnky, vrátane kalvárie. Práve areál prešiel posledné roky výraznejšími zmenami. Okrem revitalizácie pribudla nová krížová cesta. Krížovú cestu vybudovali pred siedmimi rokmi. „Autormi sú manželia Matúš a Blanka Cepkovci z našej farnosti. Vždy sa poteším, keď idem okolo a vidím sa tam niekoho modliť. Niekedy sú to rodiny, inokedy jednotlivci,“ víta záujem ľudí farár. „Na to, že Svätý Jur je pomerne veľká farnosť, krížová cesta tu nikdy predtým nebola.
Neďaleko kostolíka stoja na malom kopčeku tri kríže. „Prvé kríže postavil ešte pustovník Henrich Kilhausem, ktorý tu žil začiatkom 18. storočia, avšak na neznámom mieste. „V druhej polovici 18. storočia boli podľa vizitácie na krížoch aj kovové postavy a na zemi pod nimi kamenné sochy Panny Márie a svätého Jána Evanjelistu. Za vlády Jozefa II. bola kaplnka zrušená a stal sa z nej sklad pušného prachu. „Ale ľudia sa počas Pôstneho obdobia chodili modliť ku kalvárii.
Púte ku Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie
„Hoci pochádzame z viacerých farností, keď ideme k Panne Márii, je to akoby sme išli domov k mame,“ hovorí o tradičnej, no nie veľmi známej púti ku Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie svätojurský farár Pavol Póša. „Keď idú niektorí prvýkrát okolo a kostolík je otvorený, zastavia sa, len aby sa pozreli, čo je vnútri,“ delí sa o postrehy farár zo Svätého Jura Pavol Póša. „Už aj to stačí, že človek zosadne z bicykla a nazrie dnu.“ Vníma, že do kaplnky zájdu viacerí. Veriaci, neveriaci aj hľadajúci.
„V tomto regióne ani iné pútnické miesto nie je. Väčší a ďakovnejší rozmer nabrala púť začiatkom 18. storočia. „V rokoch 1711 - 1712 vypukol v malokarpatskom regióne mor. A tak až na malé výnimky putujú dodnes. Každoročne okolo 15. augusta. Od kovidového obdobia sa stala púť aktuálnejšou. „Predtým bola pre mňa púť a toto miesto históriou. No keď pred dvoma rokmi prišla pandémia a modlili sme sa odtiaľto pred Eucharistiou spolu s vajnorským a račianskym farárom ruženec, nabralo to pre mňa aktuálny význam. Akoby človek žil históriu v tej chvíli,“ vníma svätojurský farár.
„Schádzame sa na námestí pri morovom stĺpe, celú cestu sa modlíme ruženec, spievame mariánske piesne. Silnejší chlapi nesú vyše storočnú sochu Panny Márie z kaplnky. Keď sa na ňu lepšie pozriete, všimnete si niečo nezvyčajné. Umelec jej vyrobil ruženec so siedmimi desiatkami. S úsmevom sa pýtame, či sa aj oni v sprievode modlia desiatkov sedem. „Cesta trvá asi hodinu, zastavujeme sa pri Kaplnke svätého Jána Nepomuckého. Na púti k sviatku Nanebovzatia Panny Márie sa schádza asi tisícka ľudí.
„Zároveň je to aj obdobie prvého burčiaka, takže niektorí majú o dôvod viac prísť ku kostolíku,“ usmieva sa farár. Aj bez neho má však púť svoje čaro. „Denne okolo kostolíka prejde asi 25 000 áut, každú chvíľu prechádza vlak, takže človek musí byť veľmi sústredený, aby mu zo svätej omše niečo neušlo. Z jednej strany hluk, z druhej niečo posvätné. Aby bol však víkend o čosi bohatší, v sobotu večer sa modlia krížovú cestu a po nej slávia svätú omšu. Čo ale donedávna nebývalo zvykom.
„Mal som kedysi rôzne pohnútky, ako ju vylepšiť - usporiadať koncert, modlitbovú noc, duchovnú obnovu pre mladých a podobne. No potom som si uvedomil, že to, čo tu je, asi ľudia v tej chvíli najviac potrebujú. Nie je to púť s bohatým dvojdňovým programom, je to jednoduchšie poňaté, ale práve v tom vnímam krásu.
#10 PREČO A AKO PRIJÍMAŤ EUCHARISTIU /Duchovná obnova s o. Marcinom/
Svätý Jur: Mesto s bohatou históriou
Svätý Jur patrí k najmenším mestám na Slovensku. Ako niekdajšie slobodné kráľovské mesto sa však rozhodne neradí k najmenej historickým. V starom jadre možno nájsť tri kostoly, kaštieľ a kúriu, zvyšky opevnenia, radnicu či synagógu. Dejiny Svätého Jura majú mnoho spoločné s ďalšími dvomi mestami v okrese, s Modrou a najmä Pezinkom, s ktorým mal Jur až do 16. storočia spoločných zemepánov - magnátsky rod Hunt-Poznanovcov, neskôr známy ako pezinskí a svätojurskí grófi. V Pezinku bol ich sídlom predchodca dnešného zámku, v Juri hrad Biely Kameň.
K najstarším stavbám patrí stredoveký gotický kostol. Stojí na konci historickej hlavnej ulice na vyvýšenine s výhľadom na mesto. V jeho blízkosti sa zachovala aj drevená zvonica zo 17. storočia. Jur sa stal kráľovským mestom rovnako ako Pezinok v polovici 17. storočia za panovania Ferdinanda III. Mesto sa však nerozvinulo až tak ako Pezinok a Modra, aj preto je jeho historické jadro dodnes o niečo menšie než v prvých dvoch prípadoch. Silný ohlas mala v Juri reformácia, Habsburgovcom sa však mestečko podarilo vrátiť ku katolíckej viere. Jedným z ich nástrojov bol piaristický rád, ktorý v 18. storočí postavil v Juri nový kláštor a používal aj pôvodne evanjelický kostol zo 17. storočia, takzvaný dolný. Evanjelickí kňazi museli naopak mesto opustiť a svoj kostol si mohli znovu otvoriť až po vydaní Tolerančného patentu Jozefa II. koncom 18. storočia. Jurský evanjelický kostol si dodnes uchoval podobu typického tolerančného kostola, nárožnej budovy pôvodne bez veže. Pamiatkou na reformačné obdobie je aj starý evanjelický cintorín na rohu Krajinskej cesty s niekoľkými hrobmi a kaplnkou zo 17. storočia.
Veľkú časť historických pamiatok nájdete na Prostrednej ulici, ktorá je odbočkou z hlavnej Krajinskej cesty smerom do Malých Karpát. Medzi meštianskymi a prízemnými vinohradníckymi domčekmi stojí radnica, ktorá je pôvodne Zichyovskou kúriou prestavanou v 19. storočí. Jur má svoj význam aj pre židovskú komunitu. Aj keď nepatril medzi významné centrá židov, na dvore jedného z rodinných domov tu stojí jedna z najstarších synagóg na Slovensku.
V 40. rokoch 19. storočia sa do Jura dostala konská železnica z Bratislavy. Pôvodná výpravná budova stále stojí vedľa novšej stanice. Napriek tomu, že Jur bol na Slovensku jedným z prvých miest pripojených na železnicu, príliš veľký rozvoj mu to neprinieslo. V 19. a prvej polovici 20. storočia neprekročil hranicu 4000 obyvateľov a obyvatelia sa živili rovnako ako v stredoveku viničom. Ten však koncom 19. storočia trpel nákazou fyloxéry a rovnako ako Modra aj Jur doplatil na katastrofu chudobou a vysťahovalectvom. Mesto sa príliš nezmenilo ani v neskorších obdobiach.