Skalka pri Trenčíne je známe pútnické miesto, ktoré sa nachádza na ceste z Trenčína do Nemšovej. Je dokonca označovaná za najstaršie pútnické miesto vtedajšieho Uhorska. Zároveň sa stala významným duchovným centrom po celé storočia. História Skalky siaha do 11. storočia a je spájaná s menami sv. Andreja-Svorada a sv. Beňadika, ktorí na tomto mieste istý čas žili. Toto miesto bolo svedkom mnohých historických udalostí slovenského i svetového významu a svedčí o bohatej slovenskej pútnickej tradícii.
Skalka pozostáva z dvoch objektov a to z Malej a Veľkej Skalky. Oba objekty sa nachádzajú vedľa cesty vedúcej zo Zamaroviec do Skalky nad Váhom.
Veľká Skalka - ruiny kláštora.
Svätý Andrej-Svorad a Svätý Beňadik
Skalka, neďaleko Trenčína je spätá so životom sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Svorad bol pôvodom Poliak. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom, neďaleko slovenskej hranice zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Okolo roku 1020 Svorad prichádza na Slovensko, do benediktínskeho kláštora sv. Hipolyta na Zobore, tu dostáva rehoľné meno Andrej. Neskôr sa utiahol do samoty a žil pustovníckym životom. Andrej-Svorad sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Do pustovne na Skalke sa presťahoval až neskôr, keď dostal mladého pomocníka a učeníka mnícha Beňadika.
Svätý Andrej-Svorad žil veľmi prísnym asketickým životom. Tri dni v týždni nejedol celkom nič. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Jeho denná práca spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu. Po práci si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Otesaný dubový klát ohradil plotom, do ktorého zo všetkých strán napichal ostré bodliaky. Takéto sedadlo používal na spánok. Keď sa jeho unavené telo naklonilo na hociktorú stranu, hneď sa zobudil, zranený bodliakom. Okrem toho si zavesil okolo hlavy drevenú obruč, na ktorú pripevnil zo štyroch strán štyri kamene.
Keď Andrej cítil, že sa mu blíži koniec života, poslal po opáta Filipa a prítomným prikázal, aby sa nedotkli jeho šiat, kým nepríde opát. Ten neskôr rozprával Maurovi nasledovné veci: Keď mŕtve telo zobliekli a šli umývať, našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v Nitrianskej katedrále sv. Emeráma.
Sv. Beňadik bol žiakom Andreja-Svorada, po jeho smrti zostal žiť na rovnakom mieste. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Tri roky podľa jeho príkladu viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali ho a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol počas celého roka sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v Katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre.
Najstaršie zobrazenie sv. Andreja-Svorada pochádza od biskupa Maura, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Pécsi (11. stor.). Najstarším vyobrazením sv. Beňadika je pravdepodobne herma (relikviár hlavy) zo 14. storočia. V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava boli Andrej-Svorad a Beňadik kanonizovaní spolu s uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Spoločný sviatok sv. Andreja-Svorada a Beňadika je 17. júla a sú hlavnými patrónmi Nitrianskej diecézy. Sv. Andrej-Svorad je od roku 1739 aj patrónom mesta Nitry. Hlásia sa k nim Poliaci, lebo vo všeobecnosti sa predpokladá poľský pôvod sv. Andreja-Svorada. Maďari vidia vo Andrejovi-Svoradovi i Beňadikovi dávnych hostí na Panónskom vrchu; Česi zas považuju Andreja-Svorada za svojho priateľa lebo sa traduje, že v Nitre ho navštívil Prokop Sázavský.
Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák vyhlásil počas svätej omše 7. mája 2016 Pútnický chrám svätých Andreja Svorada a Beňadika na Skalke pri Trenčíne za Diecéznu svätyňu.
Malá Skalka
Dvojvežový kostol bol postavený v románskom slohu. Prvá zmienka o kostole je z roku 1208 a zasvätený sv. Beňadikovi. Pôvodne to bola kaplnka ktorej neskôr bola pristavená veža. V roku 1745 bol kostolík rozšírený do súčasnej podoby. Od roku 1924 hlavný oltár zdobia podoby Andreja-Svorada a Beňadika. Vedľa kostola sa nachádza pútnický dom. Zo skaly za pútnickým domom je výhľad na rieku Váh, na časť Trenčína a okolité obce. Z druhej strany cesty oproti kostolu sa nachádza krížová cesta, ktorá bola vynovená v roku 2012. Na jednotlivých zastaveniach krížovej cesty sú vyobrazené motivačné citáty zo života Svorada a Beňadika.
Malá Skalka - kostol.
Veľká Skalka a Benediktínsky Kláštor
O niečo ďalej smerom na Skalku nad Váhom je ďalší objekt Veľká skalka. Tu sa nachádzajú ruiny Benediktínskeho kláštora, kde pôsobili benediktini do konca 16. storočia. Neskôr kláštor prestavali jezuiti. Keď v roku 1773 bola zrušená rehoľa, museli jezuiti kláštor opustiť. Ruiny kláštora sú prístupné od apríla do novembra v určených časoch. Na upätí v skale sa nachádza Opatovská jaskyňa, ktorá je voľne prístupná. Jaskyňu tvoria dve chodby, jedna je dlhá 38 metrov a druhá chodba má 22 metrov.
Kláštor vznikol pravdepodobne v 12. storočí. V roku 1224 tu malo svoje sídlo benediktínske opátstvo. Na mieste, kde žil pustovníckym životom sv. Benedikt († okolo r. 1033), založil nitriansky biskup Jakub I. v roku 1224 neveľký kláštor - Opátstvo sv. Benedikta.
Nový život na veľkú Skalku priniesli až v roku 1644 trenčianski jezuiti, ktorí majetok zaniknutého opátstva získali darom od kráľa Ferdinanda III. Následne, v rokoch 1667-69 jezuiti postavili vedľa pôvodných stavieb nové budovy kláštora a postupne celý areál upravovali.
Archeologické Výskumy
Prvé výkopové práce na lokalite sa datujú do rokov 1889-1890. Nájdené artefakty ako kostený stylus, rímska spona a keramické fragmenty boli spolu s ďalšími nálezmi predané do Viedne. Vďaka získaným poznatkom sa však lokalita z návršia Chochel zaradila v okolí Trenčína medzi významné náleziská predhistorických pamiatok. V povedomí miestneho obyvatelstva sa utvoril názor, že tu v dávnych dobách stála pohanská svätyňa - Venušin chrám.
V 30. rokoch boli počas výskumu lokality nájdené zaujímavé artefakty ako esovité záušnice väčších rozmerov a prstene (z tyčinky, pásika, so štítkom, s očkom). Dopĺňali ich koráliky, krížiky, mince, nože, rybárske ostne, pracky a brúsik, sekera bradatica, bronzové ihlice, spony, hrncovité nádoby, črepy, prasleny, retiazka, britva, sklený náramok. V roku 1995, ked bola v tesnom susedstve rozostavaná diaľnica začal sa na nej podrobný výskum.
Fortifikácia a Osídlenie v Dobe Bronzovej
Fortifikácia je situovaná na juhozápadnom okraji lokality v mieste šijovitého napojenia ostrožného výbežku na svahovitý terén Skalky. Jej pôvodné teleso bolo zničené požiarom a následne prirodzeným spôsobom deštruovalo. Vo včasnej dobe dejinnej bolo funkčným spôsobom zakomponované do telesa novej fortifikácie a prekryté značnou kubatúrou novonavŕšenej zeminy.
Okrem valu sa z doby bronzovej zachovali fragmenty niekoľkých sídliskových objektov. Pokiaľ ide o predmety materiálnej kultúry, majú dominantné zastúpenie keramické nálezy, doložené takmer tisíckou fragmentov. Typologická škála nádob je príznačná pre madarovskú kultúru. Bronzových nástrojov bolo nájdené iba minimum.
Možno teda uzavrieť, že opevnená osada z vyvýšeniny Chochel bola osídlená v období klasického stupňa madarovskej kultúry, vypĺňajúceho vrcholný úsek staršej doby bronzovej a neskoromadarovského stupňa zo začiatku strednej doby bronzovej. Počas neho v dôsledku požiaru fortifikácia z juhozápadného okraja lokality zaniká.
Doposiaľ nieje známa funkcia opisovanej osady, ani dôvody, ktoré viedli k jej vybudovaniu. S velkou pravdepodobnosťou neboli v tomto smere rozhodujúce hospodárske aspekty.
Osídlenie vo Včasnej Dobe Dejinnej
Druhú etapu osídlenia vyvýšeniny Chochel zo včasnej doby dejinnej možno rozdeliť do troch fáz, resp. rámcových úsekov z neskorej doby laténskej až včasnej doby rímskej, staršej a neskorej doby rímskej. Vo včasnej dobe dejinnej došlo k opätovnému sfunkčneniu staršej fortifikácie z prvej etapy osídlenia počas neskorej doby laténskej. Táto doba je na našom území spojená s Keltským etnikom.
Opevnenie z neskorej doby laténskej zničil mohutný požiar. Funkcia hradiska bola s velkou pravdepodobnosťou opäť obnovená počas dalšej fázy osídlenia. Nedošlo pritom k rozsiahlejšej prestavbe pôvodného, ale iba k obmedzenej úprave daného stavu. Pokiaľ ide o sídliskové objekty, boli na lokalite najčastejšie zastúpené zásobnicové jamy.
Najväčšiu osídlenosť návršia Chochel zaznamenávame vo včasnodejinnom období, najmä v neskorej dobe laténskej až včasnej dobe rímskej. Predovšetkým obdobie púchovskej kultúry je bohato zastúpené. Toto osídlenie reprezentujú početné črepy z keramiky typickej pre dané obdobie.
Poľnohospodárske zameranie obyvatelstva potvrdzujú nielen železné nástroje, ale aj zásobnicové jamy a skladba zvieracích kostí získaných z objektov a zo sídliskovej vrstvy. Väčšina pochádza z domácich zvierat, najmä ovca, hovädzí dobytok a koza.
Zánik neskorolaténskej fortifikácie mohutným požiarom vo včasnej dobe rímskej možno spojiť s príchodom Germánov a rovnakým spôsobom postihli viaceré opevnené útvary ľudu púchovskej kultúry. Po obsadení územia Germánmi najmä v čase markomanských vojen proti Rímskej ríši, bolo hradisko opätovne osídlené pretože lokalita bola ľahko hájiteľná.
Slovanské Osídlenie a Sakrálny Objekt
Prvým z dvoch prebádaných slovanských objektov je zemnica umiestnená pod severozápadným okrajom zosúvajúceho sa telesa včasnodejinného valu, v susedstve prístupovej trasy na lokalitu. Dve úrovne kompaktného výmazu dlážok svedčia o dlhodobejšom používaní objektu počas 9.-10. stor. Druhý objekt reprezentuje prepálený výmaz kúreniska kupolovej pece z centrálnej časti lokality, pochádzajúci z 11.-12. storočia.
V strednej časti lokality, na priesečníku jej pozdĺžnej a priečnej osi, bol vybudovaný sakrálny objekt. Skladal sa z lode nepravidelnej štvorcovej dispozície a plytko vyklenutej poloblúkovej apsidy. Objekt sa zachoval v podobe jedného až dvoch najspodnejších riadkov základového muriva, vybudovaného z lomových kameňov miestnej proveniencie, spájaných maltou. Interiérová dlážka bola na spôsob terakotovej väzby pokrytá tenkými plochými pieskovcovými kameňmi.
Milan Hanuliak uvádza, že je pravdepodobné, že kostol bol postavený už v období existencie Veľkej Moravy. Posunutie počiatkov vybudovania sakrálneho objektu do 9. stor. podporuje tiež koncentrácia charakteristických keramických nálezov v jeho najbližšom okolí a skupina šiestich hrobov z 9.-10. stor., umiestnených za jeho apsidou.
Je pritom pozoruhodné, že táto stavba aj napriek archaickej podstate zaznamenaných výnimočností (dispozícia, rozmery, absencia oltárnej menzy, zrejme aj drevená konštrukcia stien), mala v období 11. až 13. storočia atribúty farského kostola. Dokladom toho je nielen prikostolný cintorín, ale aj písomná zmienka o farárovi z obce Skala, ktorý neskôr vstúpil do benediktínskeho opátstva založeného na Skalke v roku 1224.
Jednou z najväčších záhad však zostáva hrob upíra, nachádzajúci sa vo vnútri svätyne. Z prostredia Veľkej Moravy poznáme viacero prípadov tzv. vampírskych hrobov, kedy boli jedinci z rituálnych dôvodov po smrti, resp. po pochovaní dodatočne zohavení, najmä odstránením niektorej končatiny, hlavy, alebo zaťažení veľkými balvanmi.
Dosial neznáme dôvody rozhodli o tom, že tento spoľahlivo hájiteľný areál s typickými znakmi veľkomoravských refugiálnych hradísk nebol súvislejšie osídlený. V priebehu druhej polovice 9. stor. sa tu s veľkou pravdepodobnosťou vybudoval drevený sakrálny objekt špecifickej dispozície a v priestore za jeho apsidou sa začalo pochovávať.
Skalka pri Trenčíne stále inšpiruje umelcov a každý rok v mesiaci júl sa na Skalke konajú na Skalke púte k sv. Andrejovi-Svoradovi a Beňadikovi.
Súčasnosť a Obnova
V priebehu času prešli kláštor i kostol (aj ich okolie) rôznymi úpravami a rekonštrukciami. Modernizácia a zachovanie historických prvkov sa stali cieľom starostlivosti o tieto posvätné miesta. Od prístreškov pre turistov až po sociálne zariadenia a nové krížové cesty, Skalka stále žije a priťahuje pútnikov i zvedavcov, ktorí túžia spoznať jej históriu a zažiť atmosféru viery našich predkov.