História reformovaného farára v Bežovciach

Prvá zmienka o obci Bežovce pochádza z roku 1343, kedy sa spomína pod názvom Pynkouch ako už vyvinutá obec. Pomenovanie obce sa v priebehu storočí menilo, napríklad v roku 1363 bola uvedená ako Pynkoch, v roku 1786 ako Pinkócz a v roku 1808 ako Pinkowce. Počas maďarskej okupácie sa používal názov Pinkóc.

Obec patrila ako zemiansky majetok najprv rodine Pinkocziovcov, od ktorej dostala svoje meno. Medzi najznámejších predstaviteľov rodu patrili Peter Pinkoch a Bertalan Pinkóczi. Z historických prameňov vyplýva, že tento rod zohrával významnú úlohu nielen v Užskej župe, ale aj v celej krajine. Na vývoj obce to však nemalo zásadný vplyv a počas ich vlastníctva nezaznamenala výraznejší pokrok.

Zásadný obrat nastal v roku 1718, keď sa v obci usadil zemepán Adam Horváth s manželkou Annou rodenou Draveckou, ktorí prišli z neďalekých Pavloviec nad Uhom. Títo zveľadili tunajší majetok aj celú obec. V roku 1828 mala obec okrem kaštieľa so želiarskými domkami a hospodárskymi budovami už 44 domov a 387 obyvateľov. Počet obyvateľov sa v priebehu rokov menil, v roku 1880 dosiahol 424 a v roku 1900 bol zaznamenaný historicky najvyšší počet obyvateľov - 439.

V Bežovciach žili reformovaní veriaci už pred rokom 1648, o čom svedčia zmienky o duchovných, ktorí sem dochádzali kázať. Zásadná zmena nastala v roku 1712, keď grófka Anna Barkocziová darovala dom pre záhorského kazateľa, ktorý sa sem presťahoval, čím vznikla matkocirkev. Už v roku 1752 bola požiadavka kázať po slovensky.

Vývoj reformovaného kostola

Oproti kaštieľu stál pôvodne drevený reformovaný kostol. V roku 1795 bol namiesto neho postavený nový kostol, avšak bez veže. Pod východnou časťou kostola sa nachádza rodinná hrobka Horváthovcov. V roku 1861 bola ku kostolu pristavaná veža, čím získal kostol dnešnú podobu. Odvtedy na ňom neboli vykonané žiadne zásadné zmeny.

V roku 1712 kalvínsky kazateľ Samuel Györkey preložil sídlo matkocirkevného zboru zo Záhora do Bežoviec. Dňa 20. decembra 1784 cirkev získala povolenie na výstavbu kostola a na konanie bohoslužieb. Namiesto požiarom zničeného kostola cirkev si postavila nový, iba drevený kostol uprostred dediny. Jeho dĺžka aj s vežou mala 12 siah, šírka 4 ½ siahy, a to v ohradenom priestore dlhom 20 siah a širokom 6 siah. Vo veži pribudovanej ku kostolu bol umiestnený 182 funtov ťažký zvon odliaty na náklady cirkvi v roku 1791. Prvým farárom v tomto kostole bol Pál Rácz. 8. apríla 1848 požiar opäť zničil obec, popolom ľahol aj drevený kostol s vežou, aj zvon sa roztavil. Popolom ľahli aj fara a škola, ktoré boli znova vybudované v roku 1849. Potom začali zhromažďovať stavebný materiál na kostol. Kameň dal zdarma Šimon Horváth Pálóczi (pavlovský) zo svojho lomu v Nemeckom.

V období, kedy bola ku kostolu pribudovaná veža, bola postavená aj nová farská budova hneď vedľa kostola a cirkevná škola. Všetko toto bolo vybudované veľkou väčšinou nákladov tunajšej zemanky Márie Horváthovej, pravnučky Adama Horvátha a jeho manželky Anny. Spomínaná cirkevná škola stála na západnom konci dediny. Učili na nej reformovaní učitelia alebo farári. Vyučovalo sa na nej ešte počas 1. sv. vojny. Pre nedostatočné materiálne zabezpečenie sa prestalo s vyučovaní a v rokoch 1917/18 sa škola rozpadla. Desať rokov bola obec bez školy. Až v roku 1929/30 si postavila obec novú školu, ktorá stojí až doposiaľ.

Zbor zasiahla aj rekatolizácia, keď im bol odobratý kostol v roku 1756, čo pretrvávalo až do vydania tolerančného patentu, ale prinavrátený kostol hneď na v roku 1783 vyhorel a bola potreba postaviť nový, ten bol dokončený v roku 1791. Byt pre kantora - učiteľa a miestnosť pre školu bola darovaná v roku 1802 miestnymi zemepánmi Berenyiovcami.

Zbor zasiahol aj ďalší ničiví požiar, keď v roku 1830 zhorela fara a bolo potrebné vybudovať novú, lenže to nebola posledná skúška ohňom, pretože 8. apríla 1848 požiar nivočil obec a popolom ľahol aj drevený kostol, nová fara a škola s bytom pre učiteľa. A tak bolo potrebné budovať odznova, v roku 1861 po 10 ročnej výstavbe bol dokončený kamenný kostol, slúžiaci po viacerých opravách dodnes. Mgr. Marek Kačloš od roku 2016.

V Bežovciach už v prvej polovici 19. storočia stál filiálny rímskokatolícky drevený kostol zasvätený Panne Márii. Kostol však časom schátral a zanikol. Výstavba murovaného rímskokatolíckeho kostola sa začala v roku 1913 a ukončená bola v roku 1922. Menšie poškodenia z II. svetovej vojny odstránili v roku 1948. Dňa 22. marca 1998 obnovený kostol konsekroval košický arcibiskup mons. Alojz Tkáč. Filiálka aj naďalej spadá pod farnosť Jenkovce. Od roku 2014 pôsobí ako farár o. Duchovný Mgr.

Jednou z dominant obci Bežovce na ulici Soroška je gréckokatolícky kostol / cerkov/. Tento kostol je živým znakom cirkvi byzanského obradu zjednotenej s Rímom. Murovaný chrám bol postavený v roku 1912 a je zasvätený Nanebovstupeniu Pána. Má jednoloďový priestor s polykonálnym uzáverom presbytéria. Chrám bol maľovaný v roku 1969, maliarom Berecom. Hlavný obraz chrámu tvorý vyobrazenie- korunovanie Panny Márie. Veža je trojstupňová mierne cibuľovytá baroková s dvoma kopulami. Hlavný oltár je pseudoklasicistický s baldachynom a pochádza z roku 1922.

Reformovaný kostol v Debrecíne, ktorý zohral významnú úlohu v šírení reformácie na východnom Slovensku.

Slovenskí a maďarskí reformovaní

Ako sa vlastne Slováci a Maďari ocitli spolu v jednej reformovanej cirkvi? Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká - luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev.

Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“ Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu. Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska.

Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa). Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“

Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne. Tento dištrikt patril medzi počtom najväčší ako aj najkompaktnejší reformovaný dištrikt. Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov.

Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie. Predtisský dištrikt pozostával zo štyroch seniorátov: Boršodský, Abovský, Zemplínsky a Užský.

V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov.

Aj superintendent Martin Csáji vnímal chudobu slovenských zborov ako veľký problém. V roku 1758 vyhlásil v celom dištrikte na podnet slovenských farárov zbierku pre najchudobnejšie slovenské zbory. Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov však spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 - 1758. Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným.

Martinovi Csájimu pomohli pri vykonaní tejto záslužnej práce traja autori: malčický reformovaný farár Juraj Jesenius, bánovský farár Andrej Spáczay a zemepán z Rakovca Andrej Rákoczi. Títo traja šľachetní muži vykonali preklad dôležitej duchovnej literatúry z maďarčiny do zemplínčiny.

K slovenským obyvateľom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia.

Narušenie vzťahov v 19. storočí

V 19. storočí sa narušili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi aj v Uhorsku, a aj v Reformovanej cirkvi. Po francúzkej revolúcii sa dostala na program dňa myšlienka národného štátu v celej Európe. Tomuto trendu sa prispôsobili aj Maďari v Uhorsku a zatúžili premeniť Uhorsko na Maďarský národný štát, aby v ňom bol iba jeden národ. Na jednej strane sa táto túžba prejavila bojom proti silnejšiemu - Habsburgovcom, ktorí od stredoveku vládli nad Uhorským kráľovstvom. V ňom až do konca 18. storočia bola úradným jazykom nie maďarčina ale latinčina, okrem toho veľký vplyv mala v Uhorsku aj nemčina.

Hoci bola Reformovaná cirkev v Uhorsku aj v druhej polovici 19. storočia menšinová, kvôli svojej podpore Maďarskej revolúcie mala veľmi prestížne postavenie. Z cirkvi, ktorá bola v 18. storočí utláčaná, sa stala najmä po vyrovnaní v roku 1867 cirkev rešpektovaná. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať.

Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. Toto druhé vydanie sa v spomínanom roku 1824 realizovalo v Blatnom Potoku. „Ďalší spevník v zemplínskom nárečí vyšiel v roku 1864. Z poverenia predtiského dištriktu Reformovanej cirkvi v Uhorsku ho pripravil Pavol Császár, farár v Sečovciach.“ Ďalšie vydanie spevníka v zemplínskom nárečí sa realizovalo až v roku 1923, keď bol vydaný Slovenszki spevnik.

Hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky. Čiže cirkev ani v časoch najtvrdšej maďarizácie nezabudla celkom na svoje poslanie a našli sa takí duchovní maďarskej národnosti, ktorí odmietli oficiálnu líniu cirkvi a pomohli uchovať slovenské zbory aj v neľahkom období maďarizácie. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky.

Cirkevný zbor v Záhore

Cirkevný zbor v Záhore má bohatú, vyše 400 ročnú, tradíciu. Hneď vo svojich začiatkoch okolo roku 1648 získal štatút matkocirkevného zboru a patrili k nemu cirkevné zbory Bežovce a Pinkovce. Tento štatút však stratil v roku 1712 pod tlakom protireformácie a odvtedy až do roku 1958 bol začlenený pod matkocirkevný zbor v Bežovciach. V roku 1958 na žiadosť našich veriacich bol cirkevný zbor začlenený pod matkocirkevný zbor v Pinkovciach.

Zbor mal spočiatku malý drevený kostol, ktorý stál uprostred peknej ovocnej záhrady. V roku 1822 bol vybudovaný kamenný kostol, ale bez veže. Veža bola pribudovaná v roku 1879. V rokoch maďarskej okupácie bol kostol na príkaz štátnych úradov uzavretý. Po oslobodení kostol znovu otvorili za účinkovania brata farára Juraja Gazdoviča, učiteľa. Väčšia oprava kostola bola prevedená v roku 1957. V roku 1985 bol zakúpený nový orgán. od roku 2015 Janette Knežová.

Rímskokatolícka farnosť Jenkovce

Kostol postavili v dedine v polovici 14. storočia. Doklad o ňom máme z roku 1355 a zasvätený bol Panne Márii. Na základe tejto skutočnosti môžeme povedať, že kostol v tom čase nebol farským chrámom s vlastným duchovným. Katolícki kňazi tu účinkovali do druhej polovice 16. storočia.

Pohľad do života rímskokatolíckych veriacich v obci ponúka biskupská vizitácia zo 7. júla 1832, ktorá sa uskutočnila v rímskokatolíckej farnosti Jenkovce a jej 12 filiálkach. V tom čase stál drevený kostol sv. Štefana v Jenkovciach postavený v 90. rokoch 18. storočia za pomoci kaplána Cypriána Kubičku z rádu františkánov.

Farnosť Jenkovce existovala už pred reformáciou, no v čase reformácie zanikla. Na žiadosť katolíckych veriacich bolo v obci v roku 1789 zriadené kaplánstvo, ktoré v roku 1810 povýšil satmársky biskup, a tak znova bola obnovená farnosť. Ako farári a správcovia farnosti tu v rokoch 1804 - 1848 pôsobili Cyprián Kubicska (františkán), Štefan Varga, Samuel Szepessy a Jozef Spiegel. Vo farnosti sa viedli aj rímskokatolícke matriky. Najstaršia zachovaná matrika pre Jenkovčanov sa začala viesť od roku 1789 (resp. 1790) - matrika narodených; matrika sobášených a zomrelých sa začala viesť od roku 1877.

V roku 1843 povolil patrón výstavbu nového rímskokatolíckeho kostola v obci, ktorý bol dokončený v roku 1853. Zasvätený bol sv. Štefanovi. Veža kostola bola dokončená v roku 1871 a fara v roku 1868. Na poste jenkovského rímskokatolíckeho farára a správcu farnosti sa postupne vystriedali Jozef Spiegel (? - 1851), Karol Gondolovics (1851 - 1880), Jozef Benkö (1881 - 1900) a Pavol Horatius (1900 - ?).

V rokoch 1923 - 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol. Dlhoročného správcu jenkovskej rímskokatolíckej farnosti Františka Svobodu v roku 1935 nahradil Zoltán Kravjanský. Práve František Svoboda patril k významným osobnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Bol pápežským kanonikom, arcidekanom a od roku 1934 užhorodským apoštolským administrátorom.

Počas prechodu frontu bola poškodená veža kostola, ktorá si vyžiadala najnevyhnutnejšie opravy. Miestni rímskokatolícki veriaci aj po vojne navštevovali Kostol sv. Štefana Uhorského z roku 1853. V roku 1959 bola okolo kostola postavená nová kovová ohrada s betónovým múrikom, ktorá nahradila starú (drôtenú sieť na drevenej kostre). V nasledujúcom roku pribudla ohrada aj okolo farskej budovy. V roku 1966 bol miestny kostol kompletne obnovený.

Správcom jenkovskej fary bol do roku 1949 Michal Szilvasi. V roku 1950 nastúpil Valentín Pavlík, ktorý tu pôsobil do roku 1958. V čase neprítomnosti farára v roku 1958 tu zastupovali farári z Remetských Hámrov a z Tibavy. Následne v rokoch 1958 - 1984 tu bol Jozef Ilavský a po ňom do roku 1989 Ján Biroš. Pod jenkovskú farnosť spatrili filiálky Bežovce, Husák, Nižné Nemecké, Sejkov, Krčava, Vyšné Nemecké, Kristy, Svätuš a Záhor.

Gréckokatolícka farnosť Bežovce bola zriadená v roku 1713. Od roku 1713 do roku 1945 bola farnosť Bežovce sídlom dekanátu. Pod Bežovský dekanát patrili tieto obce: Záhor, Lekárovce, Vysoká nad Uhom, Vyšné Nemecké, Tašuľa, Maťovce a Slemence. V čase vojny v roku 1944 bol chrám poškodený a interier bol vyplienený. Farská budova bola zničená strelami. Po prešovskom sobore chrám a farská budova boli našej cirkvi násilne odobraté. Po nežnej revolúcií v novembri 1989 boli majetkoprávne pomery vysporiadané. V roku 1994 bol obnovený chrám a opravená farská budova. V roku 1995 pri príležitosti odpustovej slávnosti navštívil farnosť biskup mons. Ján Hirka, prešovský eparcha a posvätil obnovený chrám a farskú budovu. V roku 1997 rímsky pápež Ján Pavol II. zriadil Gréckokatolícky apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach, pod ktorý spadá aj farnosť Bežovce. Koncom júna v roku 1997 farnosť navštívil vladyka Milan Chautur aby po dlhých rokoch uviedol pre veriacich gréckokatolíkov nového farára o. Vlastimila Bajužika /ThDr., Phd./. V tomto čase má farnosť cca. 167 veriacich. Od roku 2011 má farnosť nového farára ktorým je Mgr. Michal Stuľak.

Zoznam kňazov pôsobiacich vo farskom úrade:

• 1789 - 1800 o. Joakym Smandraj
• 1800 - 1813 o. Eugen Fircak
• 1913 - ? o. Joannes Salamon
• 1910 - 1934 o. Karol Kompordaj
• 1934 - 1950 o. Ľudovít Malcher
• 1968 - 1969 o. Mikuláš Bežovcský, exc. Lekárovce
• 1969 - 1974 o. Jaroslav Paľovčík
• 1974 - 1981 o. Ján Parnahaj
• 1981 - 1988 o. Michal Vasiľ, ml., exc. Lekárovce
• 1988 - 1991 o. Michal Šándor, exc. Lekárovce
• 1991 - 1997 o. Marko Rozkoš, exc. Lekárovce
• 1997 - 2004 o. Vlastimil Bajužik
• 2004 - 2008 o. Patrik Jurko
• 2008 - 2011 o. Jozef Havrila
• 2011 - 2017 o. Michal Stuľak
• 2017 - Mgr.

tags: #reformovany #farar #bezovce