Príchodom piaristov do Podolínca v roku 1642 sa na Slovensko dostala rehoľa, ktorá najmä v 18. a 19. storočí významne prispela k duchovnému, kultúrnemu, ale aj technickému rozvoju v celej Európe.
Piaristi, tiež Rád chudobných regulárnych klerikov Matky Božej Zbožných škôl (lat. Ordo Clericorum regularium pauperum Matris Dei Schoparum Piarum) alebo kratšie Rád Zbožných škôl alebo Zbožné školy sú chudobný rehoľný rád.
Rád založil v Ríme roku 1621 (18. november) sv. Jozef Kalazanský. Hlavným poslaním rádu je integrálna výchova detí a mládeže, zvlášť chudobných."Poslaním našej rehole bude teda učiť deti od základov správne čítať, písať, počítať, učiť ich latinčinu ale predovšetkým ich naučiť nábožnosti a kresťanskej náuke. Nakoľko to bude možné, budeme im to podávať čo najľahšou formou." (sv. Jozef Kalazanský)
Heslo rehole, ktoré zakladateľ vyjadril v rôznych formách, znie takto: K väčšiemu rastu zbožnosti (lat.
Kalazanského vyučovacie metódy boli v mnohom prelomové a moderné.
Na Slovensku prišli piaristi do Podolínca v roku 1642, kedy bolo známe, že rehoľa prispieva v celej Európe k duchovnému, kultúrnemu a technickému rozvoju.
Po príchode piaristov do Podolínca v roku 1642 patril kláštor nemeckej provincii.
Prvým provinciálom sa stal rímsky rodák a priamy spolupracovník sv. Jozefa Kalazanského Ján Dominik Franko, ktorý priviedol piaristov zo Stážnice do Podolínca.
Postupne boli založené ďalšie domy: Prievidza (1666), Brezno (1673), Svätý Jur (1685), Nitra (1701), Krupina (1720).
Rehoľa sa prudko rozvíjala a preto sa viceprovincia zmenila na samostatnú provinciu. stalo sa tak v roku 1721.
Vďaka početnému dorastu bolo možné otvárať ďalšie kolégiá na Slovensku a to v mestách Ružomberok, Sabinov, Senec, Trenčín, Banská Štiavnica.
Po roku 1864 rastie počet gymnázií na osem a posledné obnovuje svoju činnosť gymnázium v Podolínci v roku 1867.
V roku 1930 prišlo k rozdeleniu bývalej Uhorskej provincie.
Slovenská provincia bola kanonicky zriadená 9. júla 1930.
Prvým provinciálom sa stal páter A. Czerhelyi.
V roku 1934 vedenie prešlo do rúk pátra J. Braneckého.
V roku 1950 boli rehoľníci internovaní, väčšinou vo Svätom Beňadiku.
V 50-tych rokoch aj piaristov stihol osud všetkých reholí.
Boli odvlečení do koncentračných táborov a kláštory boli zatvorené.
Zásluhou pátra Horvátika však rehoľa nevymrela.
Návrat slobody znamenal aj návrat piaristov do škôl.
A tak postupne obnovili činnosť svojich diel v Trenčíne, Nitre, Prievidzi a vo Svätom Jure.
Tu musím spomenúť pátra Jozefa Horvátika, ktorý bol v rokoch 1969 - 1992 provinciálom Rehole piaristov na Slovensku.
Po násilnej likvidácii rehoľných domov v roku 1950 musel aj on opustiť kláštor a bol deportovaný do sústreďovacieho kláštora vo Svätom Beňadiku.
Po prepustení z internácie pôsobil ako kňaz v duchovnej správe v Dolnom Dubovom a v Kolte.
Bol nútený pracovať ako robotník na Morave, neskôr na stavbe atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.
Bol koordinátorom rehoľného života v našej provincii a má veľkú zásluhu na tom, že piaristi na Slovensku prežili tvrdé roky komunistického útlaku.
V súčasnosti sú na Slovensku štyri kláštory, a to v Nitre, Prievidzi, Trenčíne a vo Svätom Jure.
V Nitre je Piaristické gymnázium sv. Jozefa Kalazanského spolu s provincialátom a študentátom.
V Prievidzi je Základná škola Františka Hanáka a v Trenčíne je Piaristické gymnázium Jozefa Braneckého.
Pri zriaďovaní týchto škôl bol provinciálom P. J. Horvátik Sch.P., neskôr ho vystriedal P. E. Švec Sch.P. a v súčasnosti je provinciálom P. J.
Prvú bezplatnú základnú školu v Európe založil sv. Jozef Kalazanský, zakladateľ rehole piaristov.
Začali ju navštevovať stovky detí.
Po dvoch desaťročiach pôsobenia sa v budove pri kostole svätého Pantaleona tiesnilo až 1500 žiakov a mnohé mestá prosili Kalazanského, aby podobnú školu zriadil aj u nich.
Hŕstka nadšencov okolo Jozefa Kalazanskáho sa postupne pretvorila na rehoľné spoločenstvo, ktorého členovia skladali slávnostné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti a k tomu pripájali štvrtý sľub - učenie detí.
Tak v roku 1621 vznikla nová Rehoľa chudobných regulárnych klerikov Božej Matky Zbožných škôl, skrátene Zbožné školy (Scholae Piae) alebo tiež PIARISTI.
Celkovo riadili piaristi na Slovensku 11 gymnázií a krátky čas aj Collegium oeconomicum v Senci.
Mnohí z nich prednášali na univerzitách a v kňazských seminároch.
Piaristi vychovali slovenskému národu významné osobnosti, ako napr. biskupov: J. Vojtaššák, M. Bubnič, K. Kmeťko; kňazov - národovcov: A. Hlinka, Dr. J. Tiso; spisovateľov: J. Nižňanský; maliarov: F. Belopotocký, Ľ.
Piaristi sa venujú výchove a vzdelávaniu detí a mládeže.
Sú zriaďovateľmi škôl v Nitre, Trenčíne a Prievidzi.
Piaristický kostol v Prievidzi patrí medzi najkrajšie barokové kostoly na Slovensku.
Kostol Najsvätejšej Trojice známy aj ako piaristický kostol je jedným z troch historických kostolov v Prievidzi.
Výstavbu kostola podnietila grófka Františka Pálfiová v roku 1666.
Prvý kostol stál na mieste terajšieho a bol dokončený v roku 1676.
Piaristi postupom času zistili, že kostol je pre ich potreby malý a začali s výstavbou nového.
Starý kostol bol zbúraný v rokoch 1740 - 1743.
Stavbu nového kostola viedol Hyacint Hangke, stavba trvala do roku 1750.
Kostol bol postavený v barokovom štýle.
Piaristický kostol vysvätili v roku 1753.
Piaristický kostol v Prievidzi je jednoloďový pozdĺžny kostol s polygonálnym presbytériom zaklenutý kupolou s bočnými kaplnkami.
Loď má valenú klenbu s lunetami, ktorá dosadá na silne vystupujúcu rímsu vtiahnutých pilierov.
Interiéru dominuje rokajová ornamentika.
Najpôsobivejšou súčasťou kostola je iluzívna nástenná maľba, ktorá sa nachádza v presbytériu od J. A. Schmidta a v lodi od viedenského maliara J. Š. Bopovského.
Začiatkom roku 1666 grófka Františka Pálfiová povolala do Prievidze piaristov z Poľska a ponúkla im vytvorenie rehoľného domu.
Piaristi boli výslovne školskou rehoľou.
Na vzdelávanie využívali najnovšie spôsoby výučby.
Ich škola v Prievidzi bola na úrovni strednej školy, akú nemali ani oveľa väčšie mestá.
Po prestavbe v rokoch 1734 - 1739, kedy pribudla južná časť s učebňa mi, vznikla moderná školská budova.
V piaristickom kláštore bola v 18.
Dominantou kostola je hlavný oltár s mramorovou stĺpovou architektúrou a ústredným obrazom Nanebovzatia Panny Márie.
Nad ním je skulptúra Najsvätejšej Trojice pri korunovácii Matky Božej.
Centrálnym motívom stropnej maľby v lodi kostola je výjav zo Zjavenia apoštola Jána.
Autorom malieb je Ján Štefan Bopovský a Anton Schmidt.
Páter provinciál nám ukazuje vstup do podzemnej krypty.
Vstupujeme do podzemia kostola, kde sa akoby nachádza iný chrám.
Ide o pohrebnú Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie.
Očarení krásou baroka prechádzame do priestorov kláštora.
Na stenách chodieb sú obrazy s výjavmi zázrakov na príhovor španielskeho svätca.
„Keď svätec prebýval vo Frascati, prišla k nemu žena, ktorá nechtiac počas spánku priľahla dieťa.
Vložila ho do náručia svätca a s nárekom ho prosila, aby ho oživil.
Svätý páter pohnutý súcitom zvolal žiakov do školskej kaplnky.
Obrátil mŕtve dieťa k obrazu Panny Márie a so žiakmi sa pomodlil Zdravas̕, Kráľovná.
„Samotný názov Rehole piaristov vychádza z latinského Scholae piae - zbožné školy.
V súčasnosti na Slovensku pôsobí asi 20 rehoľníkov.
Sme klerický inštitút, to znamená kňazské spoločenstvo.
Oficiálne sa voláme Rád regulárnych klerikov Matky Božej zbožných škôl.
„Hľadáme nový spôsob evanjelizácie, a to výchovou v katolíckej škole.
Školstvo nielen na Slovensku sa nachádza na križovatke.
Vyučovanie i vzdelávanie musíme prispôsobiť požiadavkám trhu práce.
Objavili vlastnú jedinečnosť, životné poslanie a boli pripravení pretvárať spoločnosť.
To zamýšľal aj sv. Jozef Kalazanský.
On veril, že človek zakorenený v Bohu dokáže zmeniť celú spoločnosť.“ Víziou piaristickej školy je privádzať mladých k láske, pravde a dobru.
Vôbec prvá cirkevná škola, ktorá po roku 1989 obnovila svoju činnosť, bolo piaristické gymnázium v Trenčíne.
Provinciál vysvetľuje líniu návratu piaristov do Prievidze: „Potom sme prišli sem a založili základnú školu, ktorá sa rozširovala.
Pridáva sa k nám duchovný otec školy a rektor kolégia Ján Hríb, SchP, (48).
Kráčame cestami labyrintu chodieb kláštora, kde sídli škola.
Najskôr vstupujme do priestorov materskej školy.
„Keďže sme nasledovníkmi sv. Jozefa Kalazanského, rozmer pastorácie sa spája so službou deťom a mladým.
Čo obnáša duchovná starostlivosť o školu? „Sú tu určité pravidelné aktivity, ako napríklad vyučovanie náboženstva či duchovné stretnutia v kaplnke.
Praktizujeme službu ustavičnej modlitby, ktorú ponúkal už náš zakladateľ.
Spievame a modlíme sa za potreby Cirkvi i spoločnosti, aj za tých, ktorí sa v tej chvíli vzdelávajú.
Menší prichádzajú v skupinách, starší skôr individuálne, aby sa nenarúšal vzdelávací proces.
Vo štvrtok máme adoráciu.
Duchovná a vzdelávaco-výchovná starostlivosť prináša ovocie.
„Pomáhajú nám.
Keď bolo potrebné naštartovať online vysielanie bohoslužieb, bez problémov nám zabezpečili technické zázemie.
Uvedomujem si, že svätá omša je v prvom rade Ježišova obeta.
V žiadnom prípade sa však z liturgie memôže robiť zábavný program len za cenu toho, aby sa upútala ich pozornosť,“ dodáva Ján Hríb, SchP.
„Ja by som školu zaradil k inštitúcii, ktorá poskytuje žiakom aj ich rodinám kompletný servis v rozvoji novej generácie.
Od školy sa už nevyžaduje len vzdelanie, ale aj pridaná hodnota v starostlivosti o mladého človeka.
Snažíme sa vedieť o nich viac než len to, aké majú známky.
Spolu štyri organizačné zložky školy - materská a základná škola, gymnázium a stredná odborná škola - majú približne 680 až 700 žiakov.
„Sme ojedinelá škola i týmto vekovým rozpätím.
Ale nebáli sme sa toho, veď aj v rodine to máme podobne a zvládneme to.
Stredná odborná škola prechádza procesom etablovania sa na trhu škôl.
Začínala so zameraním na stavebné odbory, neskôr nosným pilierom bol grafik digitálnych médií.
Cieľom nášho poslania je evanjelizovať výchovou v kresťanskej škole.
Prajem si, aby sme v našich školách vytvárali vzájomné vzťahy s úctou a dôverou.
Aby sme viedli žiakov k väčšej zodpovednosti za svoj život, aby vedeli rozvinúť svoje talenty a dary.
Po rozhovore s pátrom Jurajom Ďurnekom nastáva čas, keď začíname hmatateľne objavovať prievidzský piaristický trojlístok - Kostol Najsvätejšej Trojice, kláštor a Piaristickú spojenú školu Františka Hanáka.
Najskôr nás otec provinciál sprevádza do nádherného barokového kostola zasväteného Najsvätejšej Trojici.
S jeho výstavbou sa začalo v roku 1666, keď piaristi prišli do mesta na pozvanie grófky Františky Pálfiovej.
Ukončený bol v polovici 18.
Svätý Jozef Kalazanský bol tvorcom prvej ľudovej verejnej a bezplatnej školy v Európe.
Veľa ráz zdôrazňoval, že kto chce vychovávať dieťa, musí si vážiť jeho hodnotu.
Môžeme sledovať, že keď svätec hovorí o školách, hovorí o výchove, o ucelenej výchove človeka s cieľom pripraviť ho na život.
Základom, na ktorom svätec budoval plány vzdelávania, bolo intuitívne chápanie nadania a schopností dieťaťa.
Tento rok ste si v júli pripomenuli 90. výročie vzniku provincie na Slovensku.
Po vzniku samostatnej Československej republiky v roku 1918 piaristi na Slovensku spravovali deväť gymnázií a jednu ľudovú školu.
Vtedajší generálny predstavený Rehole piaristov Giuseppe del Buono na základe súhlasu Svätej stolice zriadil s účinnosťou od 6. júla 1930 Slovenskú provinciu.
Čo sa týka počtu rehoľníkov, piaristi u nás nepatria k najväčším rehoľným komunitám.
Maturoval som v roku nežnej revolúcie a začal som študovať učiteľstvo biológie a chémie na prírodovedeckej fakulte.
Už počas štúdií som vnímal Božie volanie.
Školu som však dokončil a začal som učiť na štátnom gymnáziu v Žiline.
Rád som sa venoval mladým, ich dozrievaniu a pomáhal som im v hľadaní seba i zmyslu života.
Pán mi však ukazoval cestu, ako im môžem pomôcť oveľa viac.
A to vtedy, keď im predstavím cestu k nemu.
Preto som hľadal rehoľné spoločenstvo, ktoré sa venuje výchove a vzdelávaniu.
Čím vás duchovne upútal sv.
Rehoľná skúsenosť Kalazanského je kniha, v ktorej je hlboko obsiahnutý spôsob, akým rozmýšľal zakladateľ Rehole piaristov - sv. Jozefa Kalazanský.
História vo svojom dlhom priebehu štyroch storočí vymazala mnohé aspekty svätcových myšlienok, s ktorými rehoľu zakladal.
Kniha však nie je len zbierkou, zachytávajúcou myslenie Kalazanského.
Snaží sa porozumieť dobe a spôsobu formovania názorov, v ktorej zakladateľ žil, a ktoré dnes už nemusia byť aktuálne.
Preto bolo potrebné položiť si otázku: „Ktoré zo zakladateľových myšlienok sú aktuálne aj dnes?
