V druhú októbrovú nedeľu roku zasväteného života prišiel Verbista Páter Pavol Uličný SVD, ktorý pôsobí na území farnosti, v Charitnom domove v Dolnom Smokovci, oboznámiť s charizmou a poslaním rehole verbistov (Spoločnosť Božieho Slova).
Vyjadril, že rok Bohu zasvätených osôb nám hovorí o úžasnom tajomstve povolaných a vyvolených.
Ježiš k spolupráci na posvätení seba i sveta pozýva všetkých svojich verných a sľubuje: „Ja ostávam s vami po všetky dni, až do skončenia vekov.“
Po všetky dni, teda i po tieto naše dni, plné chaosu a zmätkov.
Ďalej pokračoval: „Zložiť rehoľné sľuby znamená podpísať bianco šek a smerovacie číslo napíše niekto iný.
Toto znamená: chcem Ťa nasledovať kamkoľvek pôjdeš.
I ja patrím do rehoľnej misijnej Spoločnosti Božieho slova, ktorá svojím zameraním plní Ježišovu naliehavú výzvu: „Iďte do celého sveta a hlásajte Božie pravdy všetkému stvoreniu.“
Jednotliví jej členovia pôsobia na rôznych kontinentoch sveta.
V zložitých až neuveriteľne ťažkých podmienkach plnia túto Ježišovu výzvu.
Misijná nedeľa je výzvou, aby sme tieto ich obety podporili hmotne i modlitbou.“
O sebe vydal svedectvo: „Mňa osobne silne magnetizovala Nová Guinea - Papuánci.
No päťdesiate roky svojou bezbožnou brutalitou a arogantným spôsobom života zničili všetko toto dielo.
Za jednu jedinú noc boli prepadnuté kláštorné a rehoľné spoločenstvá a tisíce Bohu zasvätených osôb boli zavlečení do väzenia.
Mne osobne 22 rokov trvalo, kým som mohol pristúpiť k oltáru... No napriek všetkým zložitým situáciám a boju pekla, naša rehoľa ešte má dnes vo svete 38 misionárov, ktorí pracujú na rôznych kontinentoch sveta.“
Veľkou radosťou je, že tohto roku v reholi zložilo sľuby jedenásť mladíkov.
Obec Radošovce
Obec Radošovce vznikla 01. 01. 1991 odčlenením od Jaslovských Bohuníc.
Nachádza sa 15 km severne od okresného mesta Trnava, v údolí potoka Blava.
Nadmorská výška v strede obce je 165 metrov nad morom a v najvyššom bode v chotári 190m.
Počtom obyvateľov patrí medzi menšie obce.
V súčasnosti má obec 406 obyvateľov.
Infraštruktúra je vybudovaná na dobrej úrovni.
V obci je vodovod, v roku 1995 bola zrekonštruovaná elektrická sieť, telefónne rozvody, káblová televízia a v roku 2000 sa uskutočnila kompletná plynofikácia obce.
História obce
Najstaršia písomná zmienka o obci Radošovce je v listine z roku 1208-1209, ktorou uhorský kráľ Ondrej II. daroval svojmu magistrovi Šebešovi zem Veľké Kostoľany.
Pri určovaní hranice chotára so susedními obcami je uvedená villa Radichov- obec Radošovce.
Druhá listina je z roku 1229 ktorou sa určujú hranice obce Bohunice (Baguna).
V tejto listine sa obec Radošovce uvádza pod menom Wradichov.
Obyvatelia obce
Niet pochýb o tom, že obyvatelia obce Radošoviec boli odpradávna Slováci, pretože územie medzi Váhom a Malými Karpatmi bolo husto osídlené už za čias Veľkomoravskej ríše.
V 16. storočí začínajú sa do obcí, patriacich pod dobrovodské panstvo sťahovať Chorváti, z ktorých sa niekoľko usadilo aj V Radošovciach.
Menšiu skupinu obyvateľov tvorili od polovice 18. storočia etnické skupiny Židia a Cigáni.
Prvé meno, ktoré poznáme v Radošovciach zo začiatku 15. storočia, je Pavel Mračko.
V súpise cirkevného desiatku obilia za rok 1553 sú uvedené tieto mená: Sithar, Surový, Veško, Kupec a Pálený, ktoré sú slovenského, Molnár, Vajda maďarského, Stibald nemeckého a Horváth chorvátskeho pôvodu.
V urbári panstva Dobrej Vody z roku 1569 je uvedené 27 mien poddaných, ktoré sú väčšinou slovenské: Lavinka, Kupec, Sitár, Veško, Kotyl, Zila, Kulka, Hladnovský, Koza, Hoda a iné.
Niektoré mená poukazujú na chorvátsky pôvod: Horváth, Kepozovič, Valachovič, Mikovič, na nemecký: Stiblad, Iglubo a snáď i Kadvan, ďalej na maďarský: Zabo, Karmany (pravdepodobne Krman, čo je nemeckého pôvodu), ďalej Zvara a Ody.
V urbariálnom súpise hradu a panstva Smoleníc z roku 1614 je v Radošovciach 38 mien sedliakov a želiarov, z ktorých už iba jedno meno Krman nasvedčuje na nemocký pôvod.
Toto nemecké meno Grman, pôvodne German, písali maďarskí pisári ako Krman.
Ďalších 17 mien je zakončených na -ič, čo predpokladá chorvátsky pôvod.
V urbári z roku 1657 je prevažná väčšina mien slovenských a niečo chorvátskych.
Mená Paur, Grman sú pôvodu nemeckého a Juhás a Turnok pravdepodobne maďarského.
To však neznamená, že nositelia týchto mien boli Nemci alebo Maďari.
Tieto nemecké mená sa dostali na Slovensko v dobe nemeckej kolonizácie v 13. storočí a maďarské mená k nám prenikli z juhu.
O tvorbu maďarských mien sa pričinili aj desiatkári, či dežmári, ktorí tieto súpisy písali.
Boli to väčšinou Maďari, ktorí slovenské mená ako Mlynár, Masár a iné písali po maďarsky.
Molnár, Mészaros a pod., čo máme potvrdené vo viacerých súpisoch.
Po tureckom plienení, keď pôvodní obyvatelia zo strachu pred Turkami utiekli do hôr a usadili sa na Myjavských kopaniciach, osídľovali dolnú zem aj mnohí Slováci zo severného Slovenska.
Tak sa k nám dostali mnohé mená odvodené od názvu obcí na severnom Slovensku ako: Turanský (Turany), Varínsky (Varín), Sučanský (Súča), Ilavský (Ilava), Lednický (Lednice), Drietomský (Drietoma) a Súlovský (Súľov).
Tieto mená sa vyskytujú v Radošovciach v matrike dolnodubovskej fary od 18. storočia.
Presídľovanie - útek poddaných
Presídľovanie a útek poddaných z jedného panstva na druhé bolo vo feudalizme bežné.
Je zaznamenané, že Krištof Ungman, ktorému patrilo dobrovodské panstvo, použil viackrát násilie, keď chcel poddaným zabrániť, aby z jeho panstva neodchádzali do druhého.
Preto dostal peňažnú pokutu, podľa súdneho výroku raz 200 zlatých ( v roku 1582) a druhý raz 600 zlatých.
Aj po roku 1753 je u nás pozorovať značný pohyb obyvateľstva.
Tu sa však nejedná o utečencov, pretože po tereziánskom urbári v roku 1769, ktorým boli značne znížené poplatky pre zemepána a po zrušení poddanstva v roku 1848, ale najmä po urbárskom patente v roku 1853, kedy sa stali sedliaci vlastníkmi pozemkov, nemali už príčinu opúšťať svoje domy.
Tento značný pohyb obyvateľstva bol ovplyvnený jednak prirodzeným úbytkom, ale aj tým, že po vystavaní majera na hornom konci dediny často sa tam menili bačovia a valasi, ako aj nájomcovia na oboch mlynoch,hostincoch a obchode.
Cholera v Radošovciach v roku 1831
V Radošovciach prepukla cholera 1. augusta 1831.
Ako prvý zomrel Juraj Grman, 55 ročný sedliak.
Cholera zúrila najviac v prvej polovici mesiaca august.
5. a 10. augusta zomrelo denne päť ľudí.
Od 17. augusta cholera poľavila a do konca mesiaca zomrelo už len päť ľudí.
Posledný zomrel na choleru 29. augusta Andrej Dubovský, 64 ročný sedliak.
V mesiaci august zomrelo na choleru spolu 49 osôb.
Z toho bolo 32 mužov a 17 žien.
Okrem toho zomrelo v auguste ešte 11 osôb, väčšinou detí, pri ktorých nie je v matrike napísaná príčina smrti cholera.
Počet obyvateľov
Najstaršie údaje o počte obyvateľov v Radošovciach sú v kanonickej vizitácii z roku 1782.
Vtedy bolo v Radošovciach 346 obyvateľov. Z toho 340 katolíkov a 6 Židov.
Ďalšie údaje sú zo sčítania ľudu k 31. decembru 1869.
Vtedy mala naša obec 380 obyvateľov.
Počet obyvateľov postupne narastal až do roku 1940, kedy dosiahol čísla 545, čo predstavovalo nárast 43,4 % za sedemdesiat rokov.
Najvyššieho vrcholu dosiahol u nás počet obyvateľov ku koncu vojny, v máji 1945.
Podľa neoverených údajov bolo vtedy u nás do 600 obyvateľov.
Po druhej svetovej vojne, od roku 1945 začal počet obyvateľov upadať.
Veľa mladých ľudí odišlo za prácou do blízkej Trnavy a ďalej do Bratislavy.
Mnohí odišli za prácou aj do Čiech.
Pri sčítaní ľudu v marci 1991 bolo v Radošovciach iba 355 obyvatedľov.
Radošovskí rodáci
Radošovce sú síce malá obec, ale dala cirkvi viacej kňazov ako iné susedné obce, okrem Jasloviec.
Martin Valovič
Martin Valovič bol prvý kňaz, ktorý pochádzal z Radošoviec.
V roku 1675 bol promovaný za bakalára a v roku 1676 dosiahol hodnosť magistra filozofie na Trnavskej univerzite.
Teológiu skončil v Generálnom seminári roku 1678 a 3. apríla toho roku bol vysvätený za kňaza.
6. júna 1680 bol ustanovený za farára v Sliači.
Odtiaľ 2. januára 1684 do Brodského.
Dňa 22. mája 1686 bol ustanovený za farára v Gbeloch.
Odtiaľ prešiel 7. mája 1704 do Radošoviec, kde o ňom Pavel Zichy, ktorý tam vykonával roku 1713 vizitáciu, napísal toto: „Starostlivosť o duše vykonáva 35 rokov.
Sú s ním spokojní, pretože všetky svoje povinnosti vykonáva horlivo podľa predpisov.
Zomrel 10. februára 1715 vo veku 60 rokov.
Martin Valovič sa narodil v roku 1655.
Kedy sa ešte neviedla v Bohuniciach na fare matrika pokrstených, kam patrili vtedy aj Radošovce.
Martin Valovič vyštudoval za kňaza zaiste zásluhou grófky Alžbety Auerspergovej, ktorá svoj podiel v Dolnom mlyne, zvanom jezuitskom, prepustila jezuitom v Trnave s podmienkou, aby v kolégiu kňazov v červenom zaopatrili stravou jedného dobrého mládenca.
(Kolégium kňazov v červenom bol nový seminár zriadený v roku 1648.
Mal meno od toho, že títo kňazi nosili červené taláre.
Martin Remenár
Martin Remenár sa narodil 20. oktróbra 1764.
Jeho otec sa volal Jozef a matka Anna, rodená Krmanová.
Krstní rodičia mu boli Ján Drdúl a Mária Rajnic z Bohuníc.
Bol najstarší zo siedmich súrodencov.
Jeho starý otec Tomáš bol kostolníkom počas výstavby radošovského kostola.
Jeho rodný dom bol uprostred dediny a neskôr mal číslo 31.
Martin Remenár navštevoval pravdepodobne gymnázium v Trnave, lenže z tohto obdobia sa nezachovali žiadne dokumenty.
Po skončení gymnázia bol v roku 1787 prijatý do Gemerkého seminára v Bratislave, ktorý bol zriadený dekrétom Jozefa II. Z 9. decembra 1783.
Spolu s ním bol v seminári aj Anton Bernolák, ktorá bol o dva roky starší a dvaja seminaristi z Dolného Dubového, a to: Juraj Horváth, narodený 31. marca 1763, za kňaza vysvätený v roku 1790 a Jozef Bielik, narodený 19. januára 1764, vysvätený za kńaza v roku 1788.
Martin Remenár bol členom Slovenského učeného tovarišstva v roku 1793-1796.
Po skončení teoligického štúdia v roku 1791 bol poslaný za kaplána do Kremnice, kde pôsobil do roku 1794.
Od roku 1795 do roku 1811 bol farárom v Kunešove, asi 5 km od Kremnice.
Od roku 1811 až do roku 1830 bol farárom v Háji pri Turčianskych Tepliciach, kde 16. júna 1830 zomrel vo veku 66 rokov a tam je aj pochovaný.
Jozef Grman
Jozef Grman sa narodil dňa 4. marca 1795.
Jeho rodičia boli Ján a Katarína Krman.
Krstní rodičia boli Martin a Mária Čmarada.
Teológiu študoval štyri roky v seminári sv. Štefana a skončil ju roku 1819.
Kaplanoval v Modre a od roku 1822 v Starej Turej.
Od roku 1823 bol kaplánom v Mestečku, teraz Leopoldov a od roku 1826 v Borskom sv. Mikuláši, kde sa stal po roku administrátorom.
Odtiaľ prešiel roku 1828 za správcu fary do obce Šuranky, kde 1. mája 1830 zomiera v 35. roku svojho života.
Jozef Grman pochádzal z veľmi starého rozvetveného roku Krmanovcov v Radošovciach.
Prvý člen toho rodu sa nachádza už v Urbári hradu Smoleníc z roku 1614.
V urbariálnom súpise panstva Dobrá Voda a Smolenice z roku 1657 sú v Radošovciach štyria Krmanovci a v dobe narodenia Jozefa Grmana je u nás až deväť rodín Krmanovcov.
Jozef Grman je v matrike narodených dolnodubovskej fary zapísaný ako Krman, ale na gymnáziu a arcibiskupskom lýceu v Trnave ho píšu maďarsky Grmanyi.
On sám sa spočiatku, ako kaplán podpisoval Grmanyi, ale od roku 1823 ako Grman.
Študoval na arcibiskupskom lýceu v Trnave spolu so Štefanom Moyzesom z Veselého, ktorý bol neskôr baskobytrickým biskupom a prvým predsedom Matice slovenskej.
Páter Vít Ušák
Páter Vít Ušák, salezián, sa narodil v Radošovciach dňa 9. júna 1923.
Jeho rodičia, otec Imrich a matka Jolana (Johana), rod. Jančovičová boli roľníci a prisťahovali sa do Radošoviec okolo roku 1920 z Kátloviec, kde je tento rod písomne doložený už od roku 1581.
Po skončení ľudovej školy v Radošovciach a jedného ročníka Meštianskej školy v Trnave, odišiel v roku 1937 k saleziánom so Šaštína.
Tu študoval po piatu triedu gymnázia.
Potom nasledoval noviciát vo Svätom Beňadiku a znovu gymnaziálne štúdium s maturitou v Trnave.
V roku 1948/50 pokračoval v štúdiu teológie vo Svätom Kríži nad Hronom.
V roku 1950 bol internovaný spolu s ostatnými rehoľníkmi v Podolinci a v Pezinku.
Roku 1951 sa mu podarilo ujsť do Talianska, kde v Bollengu dokončil teológiu a v roku 1953 bol vysvätený za kňaza.
Po vysviacke za kňaza účinkoval na viacerých miestach v Taliansku.
V roku 1965-1966 bol duchovným správcom sestričiek - saleziánok v Arignano pri Tutíne a v roku 1966/67 v Roccavione.
V roku 1967 - 1968 bol kaplánom v Ľ Aquila v strednom Taliansku.
V roku 1968 navštívil prvýkrát Slovensko, kde mal dňa 23. júna 1968 v rodnej obci primície - po 15. rokoch vysvätenia za kňaza.
Na jeho primíciách sa zúčastnilo veľa veriacich aj z okolitých obcí.
V roku 1973 prišiel do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde vyštudoval slovenčinu a taliančinu.
Zároveň prispieval do Slovenských hlasov a do iných slovenských časopisov.
V tom čase pripravoval svoje zbierky básní Prikladám na vatru a na Detskej vlne.
Tieto básne uverejňoval pod pseudonymom Ján Vetva.
Kniha Slováci v Chorvátsku, ktorá vyšla v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda roku 1978, je výsledkom jeho ciest po vtedajšej Juhoslávii.
Roku 1986 vyšla jeho knižka Dojmy zo Svätej zeme.
Prispieval do časopisu Jednota a do kalendára Jednoty.
Veľa jeho článkov je roztrúsených v novinách , časopisoch a ročenkách.
Rádové sestry z Radošoviec
Či boli rádové sestry z Radošoviec aj pred prvou svetovou vojnou, nie je nám známe.
Prvou rádovou sestrou po svetovej vojne bola Anna Remenárová (Tereziných), narodená 4. januára 1905.
Do rehole sestier sv. Kríža vstúpila roku 1922.
Nasledovala ju Vilma Tomovičová (Karoléch) narodená 25. júla 1903, ktorá tiež vstúpila do rehole Sestier sv. Kríža 9. februára 1925.
Zomrela v máji 1932 ako 29. ročná v Podunajských Biskupiciach.
Trečia rádová sestra bola Júlia Tomovičová (Cyreléch), narodená 18. oktróbra 1911.
Vstúpila tiež do rehole Sestier sv. Kríža v roku 1927.
Zomrela ako kandidátka v septembri 1931 v Radošovciach.
Ako štvrtá rádová sestra bola Melánia Machovičová (Babušéch), narodená 6. mája 1917.
Do Kongregácie sestier sv. Kríža vstúpila 3. januára 1935 v Podunajských Biskupiciach.
Melánia Machovičová, rehoľným menom Viridiana, ako samo vo svojich životných spomienkach uvádza, bola tiež na štátnej rekreácii.
Kríža účinkovali v mnohých nemocniciach a školách na Slovensku.
Okrem toho viedli starobince a Detský domov v Púchove, ako aj rekreačné stredisko pre kňazov v Dolnom Smokovci.
Piatou rádovou sestrou bola Rozália Krajčovičová (Kokánech), narodená 13. decembra 1909.
Vstúpila do rehole sv. Uršuly v roku 1927.
Rehoľa sv. Uršuly (Ordo S. Ursulae), ľudovo uršulínky, bola zameraná na výchovu a vzdelanie ženskej mládeže.
Napokon šiesta rádová sestra bola Paulína Chovancová, narodená 6. septembra 1919.
Vstúpila do rehole sv. Vincenta v roku 1937.