Od čias vzniku sveta človek praktizoval náboženstvo a niektorí z ich lídrov sa stavali do úlohy božích vyvolených, neraz i do role vteleného Boha. Bolo tak za čias pred Kristom i v čase nášho letopočtu. Hádam najznámejšími božskými bytosťami boli egyptskí vládcovia. Kto by nepoznal pyramídy, hrobky panovníkov, ich sarkofágy a umenie egyptských balzamovačov. Kvôli tomu aby sa telo nerozkladalo, museli vyňať všetky vnútorné orgány.
Herodotos opisuje tri spôsoby mumifikovania, ktoré vychádzali z ekonomických možností rodiny pozostalého. Najdrahší spôsob spočíval v odstránení mozgu z lebečnej dutiny pomocou dlhého kovového háčika. Ďalej nasledovalo narezanie brušnej dutiny, cez ktorú balzamovači vybrali vnútorné orgány. Brušnú dutinu vypláchli palmovým olejom a vyčistili aromatickými látkami a kadidlom. Potom do nej nasypali myrhu, škoricu, voňavé korenie a otvor zašili. Telo následne vystavili pôsobeniu natrónu (lúhu sodného) po dobu sedemdesiatich dní. Po tejto dobe telo opäť umyli a zabalili do plátenných obvínadiel s použitím živice. Takto pripravili múmiu a odovzdali ju príbuzným.
Lacnejší spôsob, ktorý Herodotos opisuje, pozostával z toho, že balzamovači vstrekovali cédrový olej cez análny otvor do tela mŕtveho, ktorý z tela zase vypustili v posledný deň balzamovania. Rozpustené vnútorné orgány potom vytiekli z tela von. Natrón rozpustil i svalovinu, takže z tela sa zachovali len kosti a koža. Vybraté vnútorné orgány, črevá, žalúdok, pľúca a pečeň ukladali do štyroch nádob - KANOPY a ponechávali v hrobke. Telesné dutiny vypĺňali aj pilinami, pieskom, látkami. Telá obalené v obvínadlách zdobili maľbou, pokrývali kartonážou s náboženskými motívmi, posmrtnými maskami a podobne. Mumifikovanie si mohli v starovekom Egypte dovoliť len bohaté vrstvy obyvateľstva. Prevažná väčšina ľudí sa pochovávala do jednoduchých jám v zemi.
Naopak v prípade relikvií RKC ide o reálne každodenné uctievanie a cez tieto pozostatky, o praktiku modloslužobníctva, kedy sa veriaci majú spoliehať na časti tiel a skrze nich si zabezpečovať akési výhody tu na zemi, alebo neskôr v nebi.
Čo sú relikvie?
Slovenský výraz relikvia pochádza z latinského reliquus, čo znamená zostatok, a používa sa najmä v kresťanskej terminológii. Myslí sa tým to, čo zostalo z tela nejakého svätca. V širšom zmysle sa týmto výrazom označujú aj odevy a iné veci, ktoré ten ktorý svätec používal. A nakoniec je to aj kus látky či iné predmety na čas priložené na relikviu tela svätého.
Samotná úcta k relikviám má dlhú históriu, prakticky tak dlhú ako je staré kresťanstvo. Nielen od čias prvých apoštolov boli telá mučeníkov objektom osobitnej úcty, kedy už aj dotyk tela svätca či jeho šiat priniesol účasť na jeho svätosti a milosti. Ale tak to bolo dokonca aj u samého Ježiša z Nazaretu, ktorého samého alebo obruby jeho šiat sa chceli dotknúť, čím túžili dostať bohaté telesné i duchovné dobrodenia. Často to bol dar zázračného uzdravenia, či oslobodenia od vplyvu Zlého, ale nielen.
Svätý Augustín († 430) a svätý Gregor Veľký († 604) učili podobne. Gregor vyhlásil, že pozostatky svätých môžu spôsobiť zázraky. „Kult svätých zaznamenal svoj vrchol najmä medzi 8. a 12. storočím“. Od karolínskej doby, každý posvätený oltár v kostole musel obsahovať relikvie svätých, pretože oltár symbolizuje Krista a relikvie stelesňujú vieru v konečné vzkriesenie. Táto prax pretrvala až dodnes.
„Treba zachovať zvyk vložiť do oltára, čo sa má posvätiť, relikvie svätých, i nemučeníkov.“ (Všeobecný úvod k Rímskemu misálu, čl. 266.) Zaužívali sa púte na miesta, kde sa uctievali svätí a kde boli ich telesné pozostatky.
Relikviár sv. Tomáša Becketa
Druhy relikvií
Relikvie prvej triedy (tzv. primárne relikvie) sa rozdeľujú na dve kategórie: fyzické ostatky tela svätca a tie, ktoré sa spájajú s udalosťami zo života Pána Ježiša (napr. Druhotriedne relikvie (tzv. Tretia trieda relikvií (tzv. terciárna) je zväčša posvätená vec (napr.
- Relikvie prvej triedy (primárne relikvie): Fyzické ostatky tela svätca alebo predmety spojené so životom Ježiša Krista.
- Relikvie druhej triedy (sekundárne relikvie): Predmety, ktoré sa dotýkali tela svätca.
- Relikvie tretej triedy (terciárne relikvie): Posvätené veci.
Relikvie sú k verejnej úcte najčastejšie pripravované biskupmi alebo rehoľnými rádmi, ktorí ich vkladajú do striebornej alebo bronzovej nádobky nazývanej thecca. Každá takáto relikvia musí mať svoj dokument o pravosti. Popis relikvie býva najčastejšie v latinskej fráze. Nachádza sa na samotnej relikvii aj na jej certifikáte.
Relikvie svätých sú len veľmi úbohé a krehké znaky toho, čím boli ich telá. V blízkosti relikvií si teda môžeme ľahšie pripomenúť ich človečenstvo: pomocou svojich tiel svätci konali, uvažovali, modlili sa, pracovali a trpeli. A týmito biednymi, temer smiešnymi znakmi si Boh niekedy poslúži tak, že cez ne ukáže svoju prítomnosť, moc a slávu. On sám účinkuje cez tieto znaky. Tu sme totiž v inom systéme ako je logika sveta. Tu vstupujeme do nás vykoľajujúcej logiky Boha.
Uctievame si relikvie svätých, pretože máme v úcte ich vernosť Kristovi a ich pripodobenie sa jeho dokonalej obeti na Kríži. Ako možno ešte na prahu III. tisícročia hovoriť o relikviách? Nie je to návrat k poverám, tmárstvu, mágii? Samozrejme, všetky vybočenia a excesy sú možné. Bez toho, aby sme sa púšťali do odborných dejín kultu relikvií, hneď si povedzme, že Cirkev si počas stáročí vždy uctievala pozostatky mučeníkov a svätých. Dialo sa to už od mučeníka sv. Polykarpa v polovici 2. storočia.
Uctievanie ostatkov svätých je výslovne vnímané už v spise Martyrium Polycarpi (Umučenie sv. Polykarpa), napísaného Smyrňanmi roku Pána 156. Vo štvrtom storočí veľký biblický učenec, sv. Hieronym, napísal obhajobu relikvií proti Vigilantiovi, ktorý napádal ich uctievanie.
Majte na pamäti, čo Cirkev učí o relikviách. Nehovorí, že je v nich nejaká magická sila. Nie je nič magické v relikvii samotnej, ani v kosti apoštola Petra alebo vody z Lúrd, ktorá by mala nejakú liečivú schopnosť. Použitie kostí proroka Elizea prinavrátilo mŕtvemu mužovi život.
Generálne inštrukcie Rímskeho misála v bode 302 obsahujú nasledovné stanovisko: „Je dobré, keď sa zachová zvyk vkladať pod oltár pred posvätením relikvie svätých, aj tých, čo neboli mučeníkmi. a) Pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, musia byť také veľké, aby bolo zrejmé, že sú to časti ľudského tela. b) Treba si čo najstarostlivejšie overiť, či pozostatky, ktoré sa majú vložiť do oltára, sú pravé.“
„Ak sa do oltára vložia pozostatky mučeníkov alebo iných svätých, biskup príde k oltáru. Diakon alebo kňaz prinesie pozostatky biskupovi, ktorý ich vloží do náležite pripraveného otvoru.
Uctievanie ostatkov svätých
Jedným z najpôsobivejších dôvodov uctievania relikvií je samotné zaobchádzanie s Kristovým telom po smrti.
Prečo má každý oltár v katolíckom kostole nejakú relikviu
Relikvie sv. Mikuláša v Moskve
Po 930 rokoch časti relikvie sv. Mikuláša doputovali do Ruska. K ucteniu sú v dňoch 21 mája až 28 júla 2017 v Moskve a Petrohrade. Na stretnutí oboch cirkví bolo prijaté riešenie vybrať časť relikvie cez otvor pre zbieranie myrhy na sarkofágu. Od 21. mája do 12. júla budú relikvie v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve, od 13. júla do 28. júla v Petrohrade. Podľa tejto stránky doteraz si relikviu v Moskve uctilo do 120 000 pútnikov. V rôznych ťažkostiach sa k nemu obracajú ľudia s prosbou o pomoc.
Pravoslávny kňaz Valerij Duchanin o uctievaní relikvií píše: ,,Telá svätých sú chrámy Ducha Svätého, a preto Boh cez relikvie aj účinkuje. Ako duše svätých ľudí, tak aj telá - to je Boží údel.
Metropolita Hilarion odpovedá: ,,U nás je veľmi veľa spoločných kultúrnych projektov. Sú to výstavy, koncerty, výmena delegácií. Máme tiež obojstrannú komisiu v oblasti kultúry. Vidí sa mi, že je to veľmi plodné smerovanie našej spolupráce, pretože Ruská pravoslávna cirkev i západná - každá z týchto tradícií - založila svoju kultúru.
Patriarcha Kirill na celovečernom bdení 21. mája 2017 v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa povedal aj tieto slová: ,,Mám nádej, že prebývanie relikvií sv. Mikuláša pomôže mnohým súčasníkom pocítiť jeho prítomnosť vo svojom živote.“ Ďalej povedal: ,,Veríme, že sv. Mikuláš, ktorého si uctieva aj Východ, aj Západ, oroduje pred Bohom za všetkých. Dnes sme ešte rozdelení, pretože bohoslovecké problémy z minulosti nedajú nám možnosť zjednotiť sa. Avšak, ako nazerali mnohí svätí ľudia, ak Pán dá milosť zjednotiť všetkých kresťanov, stane sa tak nie pre ich zásluhy, nie akýmsi cirkevno -diplomatickým krokom, nie bohosloveckým súhlasom, ale len keď Duch Svätý znova zjednotí všetkých, ktorí vzývajú Kristovo meno. Verím, že sv. Mikuláš nám všetkým pomôže.“
„Katechéza má brať do úvahy nielen liturgiu sviatostí a svätenín, ale aj formy zbožnosti veriacich a ľudovú nábožnosť. Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď. Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie Kristovho tajomstva. Vykonávanie pobožností je podriadené starostlivosti a úsudku biskupov a všeobecným cirkevným predpisom“ (čl. 1674-1676).
Relikvie na Slovensku
Kanopy ukrývajú vnútorné orgány egytských vládcov s výnimkou srdca zomrelého, naopak RKC na Slovensku uchováva takto uložené srdce napríklad v Malackách. Ako povedal Mgr. Martin Macejka, nachádza sa tu napríklad telo Mikuláša 5, ktorý za zásluhy v boji proti Turkom bol poctený tým, že mohol byť pochovaný v Dóme sv. Martina v Bratislave.
Ako povedal historik z MCK Malacky Mgr. Pavol Vrablec, PhD., v dostupnej literatúre sa uvádza, že Pavol 4 chcel, aby jeho srdce bolo uložené v Malackách, pretože má k tomuto mestu blízky vzťah. On sám však v testamente napísal, že chce byť pochovaný v Bratislave v Dóme. Sv. Martina, kde má byť uložené jeho telo v kapucínskom habite a chce, aby srdce bolo vyňaté z tela a uložené vo Viedni u Kapucínov. Vznikla legenda, že srdce krvácalo a malo krvácať, keď sa na Malacky blížili pohromy. Dokonca jedna verzia hovorí, že ak si Pálfiovci voči malackým františkánom neplnili povinnosti, vtedy začalo srdce krvácať. Aká je skutočnosť, nevieme. Podľa odborníkov tento úkaz je aj vedecky vysvetliteľný, lebo pri balzamovaní môže byť na niektorých miestach vrstvička tenšia a krv zvnútra si v istých okamihoch nájde cestičku von.,“ vysvetľuje legendu Mgr. P. Vrablec, PhD., podľa ktorého je veľká škoda, že práve legendárne srdce sa stratilo. Dnes poznáme iba zápis z roku 1830, ktorý uvádza, že srdcia boli dve a počas prestavby boli odvezené do tunajšieho kaštieľa, no naspäť sa vrátilo len jedno.
V každom prípade môžeme konštatovať, že od nepamäti si človek chce zaistiť čo najlepší prechod do večnosti a tomu podriadi každú svoju snahu. Keďže jediné čo má je vlastné telo, snaží sa ho uchovať čo najdokonalejšie aj po smrti. Čím vyššie postavenie v spoločenstve zastával, tým okázalejší spôsob. Pravdu by však mal každý hľadať u toho, ktorý Pravdou je.
Zoznam svätých a blahoslavených
Zoznam niektorých svätých a blahoslavených:
- bl. Titus Zeman, kňaz - 8. január
- sv. Ján Bosco, kňaz - 31. január
- sv. Gemma Galgani, panna - 11. apríl
- sv. Florián, mučeník a sv. Peter Veronský, inkvizítor, mučeník - 4. máj - Sv. Florián - patrón hasičov, hrnčiarov, debnárov, peciarov, kominárov, kováčov, mydlárov, vinohradníkov, pivovarníkov; Sv.
- sv. Rita z Cascie, rehoľníčka - 22. máj
- sv. Mária Goretti, panna a mučenica - 6. júl
- bl. sestra Zdenka Schellingová - 30. júl
- sv. Pius X., pápež a bl. Anton od Cirkvi, kazateľ, reformátor -21. august - sv. Pius X. - patrón prvoprijímajúcich detí, bl.
- košickí mučeníci - sv. Marek Križin, sv. Melichar Grodziecki a sv. Štefan Pográcz - 7. september
- sv. Páter Pio, rehoľník - 23. september
- sv. Terézia z Lisieux, panna a učiteľka Cirkvi - 1. október
- sv. Faustína Kowalská, panna - 5. október
- sv. Margita Mária Alacoque, panna - 16. október
- sv. Ján Pavol II., pápež - 22. október
- sv. Júda Tadeáš, apoštol a bl Ľudovít Flores, mučeník - 28. október - sv. Júda a Tadeáš - pomocník v mimoriadne ťažkých situáciách, bl.
- Anka Kolesárová, mučenica čistoty - 20. november
Eucharistické zázraky
Medzi bludmi, ktoré mátožili v 13. storočí v Cirkvi, bol aj veľmi tvrdošijný Berengárov blud. Kňaz Berengár, pôvodca bludu, bol prvý, ktorý sa opovážil napadnúť najsvätejšie tajomstvo Oltárnej sviatosti. A predsa Ježiš Kristus, keď pri poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť, jasne povedal: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22,19-20) Všetkým, čo budú požívať jeho telo a piť jeho krv prisľúbil, že nezomrú, ale budú žiť naveky (Jn 6,48-59). Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom hovorí: „Nech teda človek skúma sám seba , a tak nech je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1Kor 11,28)
Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia mal pochybnosti o Eucharistii ako mnohí Berengárovi nasledovníci. No neustále prosil Boha vrúcnymi modlitbami, aby mu dal nejaké znamenie, ktorým by mohol odohnať každú pochybnosť svojej mysle. A Boh sa nad ním zmiloval! Pleogit absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol nemecký pútnik rozhodol slúžiť svätú omšu.
„Keď ten nemecký kňaz slúžil sv. omšu a držal konsekrovanú (premenenú) Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak tak dávnym, ako aj dnešným časom: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty.
Neodškriepiteľnú zásluhu na zavedení tohto sviatku má pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase na Petrovom stolci (1261-1264). Tento pápež vynikal veľkou úctou k Oltárnej sviatosti. Narodil sa v chudobnej remeselníckej rodine, no bol veľmi nadaný a mal pevnú vôľu. Stal sa kňazom, biskupom a nakoniec ho vyvolili za rímskeho biskupa, čiže pápeža. Práve on v roku svojej smrti (1264) nariadil, aby sa sviatok Božieho Tela a Krvi slávil v celej Cirkvi. Dovtedy sa totiž slávil len v niektorých diecézach, napr. v Luttichu, kde k tomu dala podnet zbožná mníška Juliana z cisteriánskeho kláštora na vrchu Kornillon. Táto mníška venovala všetok svoj voľný čas návšteve a poklone Oltárnej sviatosti v kostole. Niekoľko ráz vo vytržení videla jasný mesiac s tmavým pruhom. Sám Spasiteľ ju poučil, že toto tienisté miesto na mesiaci znamená, že v cirkevnom roku chýba ešte jeden sviatok, ktorým by sa uctievala Sviatosť lásky. Viac rokov držala Juliana svoje videnie v tajnosti, až ho konečne prezradila luttišskému biskupovi Róbertovi, ktorý v r. 1247 povolil sláviť sviatok Božieho Tela v biskupskom chráme sv.
Sv. Tomáš Akvinský je ďalší svätec, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o úctu Najsvätejšej Euchariste. Sám je známy tým, že napriek svojej učenosti a múdrosti, dokázal veľmi dlho rozjímať o tajomstve Eucharistie. Napísal niekoľko oslavných hymnov, ktoré doteraz Cirkev používa ako piesne alebo hymny k oslave Sviatosti Oltárnej. Od pápeža dostal poverenie, aby napísal ofícium, ktoré dostalo pomenovanie „zlatá brošňa“ jeho spisov.
Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V Bolsene, v kostole sv. Kristíny sa uchováva dodnes korporál s krvavými škvrnami.