Jazyková politika zohrávala, zohráva a bude zohrávať v našom priestore vždy veľmi významnú úlohu. Treba povedať, že už pri vstupe Slovákov do európskych dejín problematika jazyka tvorila kľúčovú, vitálnu otázku štátnej suverenity a nezávislosti.
Vždy, keď sa otázka jazyka ako politikum objavila v našich dejinách, išlo predovšetkým o ontologickú podstatu slovenského národa, nie o jazyk ako taký. Knieža Rastislav neposlal svojich poslov do Ríma a neskôr do Carihradu primárne preto, aby mu pomohli pokresťančiť slovenský ľud.
Pozvaním kresťanskej misie z Byzantska mu išlo predovšetkým o odpútanie sa od bavorskej hierarchie a tým o posilnenie vlastnej suverenity. Zavedenie staroslovenčiny do liturgie nebolo preto v prvom rade otázkou vieroučnou.
Zavedenie staroslovenčiny do liturgie malo za cieľ vyčleniť Veľkú Moravu z právomoci bavorského episkopátu a zriadením samostatnej cirkevnej provincie posilniť suverenitu štátu. To sa nakoniec zriadením Moravsko-panónskej cirkevnej provincie nakoniec aj podarilo.
Je zaujímavé, ako sa jazyk opäť ako politikum objavil pri zakladaní uhorského štátu. Notoricky známe poučenie sv. Štefana svojmu synovi (Ragnum unam linguae et mores imbecile et fragile est) sa síce často cituje, ale aspoň v mne prístupnej literatúre som sa nestretol s jeho geopolitickým výkladom.
Sv. Štefan túto geopolitickú otázku vyriešil tým, že sa od začiatku nesnažil budovať národný maďarský štát, ako to bolo obvyklé v tej dobe v ostatnej Európe, ale mnohonárodnosť bola základná myšlienka, na ktorej postavil svoju ríšu.
Porušenie týchto princípov práve tými, ktorí sa najhlasnejšie dovolávali (a stále dovolávajú) dedičstva sv. Štefana, a pokus vybudovať „regnum unam linguae et mores“ od konca 18. Maďarizácia vo vzťahu k Slovákom mala mnoho podôb - od ponižovania príslušníkov národa (Tót nem ember), cez bránenie unifikačných tendencií pri vytváraní spisovného jazyka až po premyslené trieštenia národného kolektívu na báze nárečí.
Cieľom príspevku je poukázať na tieto metódy, ktoré celkom neskončili zánikom Uhorska. Nemali by sme ich podceňovať, lebo napr. podceňovaním problému snáh o jazykovú dezintegráciu na báze nárečia sme prišli o územie severnej Oravy a Spiša. Ochrana jazyka je dôležitou politickou úlohou v štáte a nemožno ju zanedbávať.
So vznikom moderného slovenského spisovného jazyka v 40. rokoch 19. storočia a s rýchlym procesom národnej integrácie Slovákov na jeho báze sa objavili aj prvé pokusy o zastavenie tohto procesu bojom proti Štúrovej reforme. Známe sú útoky na Štúrovu slovenčinu zo strany starokonzervatívcov na čele s J. Kollárom, ktorí sa obávali, že zavedením nového spisovného jazyka pre Slovákov sa budú trieštiť sily slovanstva v boji proti germánstvu a maďarstvu.
V priebehu šesťdesiatych rokov 19. storočia sa spisovná slovenčina stala neodškriepiteľným faktom a ako taká zohrávala výraznú národno-zjednocovaciu funkciu.
Nový nástup maďarizácie po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 neobišiel ani spisovný jazyk Slovákov. Po zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií sa zaútočilo aj na národno-integračnú funkciu spisovnej slovenčiny.
Nová situácia nastala až koncom 19. storočia, keď už bol proces národnej integrácie v podstate zavŕšený a keď začiatkom 20. storočia slovenská politika vyjdúc z pasivity zaznamenala aj prvé úspechy v boji s maďarizáciou. V tomto období pristúpili maďarské vládnuce kruhy priamo k pokusom zneužiť nárečové rozdiely v slovenčine na národnú dezintegráciu Slovákov podľa nárečových oblastí.
Časovo prvý pokus využiť nárečové rozdiely v slovenskom jazyku na dezintegráciu slovenského národa bola agitácia určitých kruhov z Haliče, ktoré pod vedením krakovského advokáta F. Wojciechowského a J. J. Teisereho začala roku 1904 na severnej Orave.
Bez rozsiahlejšieho výskumu v maďarských archívoch sa nedá jednoznačne zistiť, do akej miery za touto akciou stáli maďarské vládnuce kruhy a plánovali jej využitie na dezintegráciu národnej jednoty Slovákov, čím by sa vytvorili úspešné predpoklady pre maďarizačnú politiku.
Aj časová zhoda poľskej akcie na severnej Orave a Spiši s obdobnými akciami maďarských vládnucich tried na ostatnom Slovensku, svedčí prinajmenšom o zapadaní agitácie haličských Poliakov do maďarizačných plánov maďarských vládnucich tried v Uhorsku.
Pokusy zabrzdiť národnouvedomovací a národno-integračný proces na východnom Slovensku zo strany Budapešti obmedzením funkcií spisovnej slovenčiny sa objavili - ako som uviedol - v sedemdesiatych rokoch 19. storočia v súvislosti a vydaním učebníc pre ľudové školy vo východoslovenskom nárečí.
Významnú úlohu v národnouvedemovacom procese na východnom Slovensku zohrali aj slovenskí vysťahovalci do USA, ktorí pod vplyvom tamojšieho prostredia rýchlo národne precitli a po návrate domov vplývali na široké okolie.
V tomto prípade už nemohlo ísť len o brzdenie národnouvedomovacieho a národno-integračného procesu, pretože sa to ukázalo neúčinné a neprinieslo žiadne výsledky, ale priamo o pokus na báze východoslovenských nárečí rozbiť národnú jednotu Slovákov.
Cieľ, ktorý si vytýčili „zástavisti“, bol nemalý. Za finančné prostriedky uhorskej vlády chceli prostredníctvom Našej zástavy vštepovať východoslovenskému ľudu myšlienku, že obyvateľstvo východného Slovenska nemá nič spoločného so Slovákmi z ostatného slovenského územia, že tvorí samostatný kmeň, nezávislý od ostatných Slovákov.
Konečným výsledkom malo byť odcudzenie východoslovenského ľudu od ostatných nárečových oblastí slovenského národa a uľahčiť týmto spôsobom prenikaniu maďarizácie.
O to, aby vydavatelia nemali konkurenciu v národno-uvedomelej tlači písanej spisovnou slovenčinou, sa starali župné úrady, ktoré terorom zabraňovali jej prísun na východné Slovensko.
Počas prvej svetovej vojny prešli organizátori hnutia okolo Našej zástavy od propagovania skrytého separatizmu prostredníctvom útokov na spisovnú slovenčinu, propagáciou šarišského nárečia a absolutizovania etnografických osobitostí k otvorenému separatizmu.
V tomto období Budapešť podnikala už také opatrenia, ktorých skutočný zmysel sa prejavil ako roku 1918, tak aj roku 1938. To bol pravý zmysel akcie dvorčákovcov i organizovania východoslovenského „separatizmu“ zo strany maďarských vládnucich tried.
Až keď sa ukázalo, že tzv. Východoslovenská národná rada svojím programom rozbitia slovenského etnického celku nemôže uspieť, zmenili iniciátori východoslovenského „separatizmu“ taktiku. Budapeštianskej vláde išlo o udržanie celého územia Slovenska v maďarskom štáte, nielen jeho časti.
Preto ako opozícia voči vznikajúcej a aj na území Slovenska sa etablujúcej Česko-Slovenskej republiky sa ešte 11. decembra 1918 pokúsili vytvoriť tzv. Slovenskú ľudovú republiku.
V daných mocensko-politických pomeroch sa však už nedalo zabrániť samourčovaciemu právu slovenského národa a v priebehu prvých mesiacov roku 1919 sa celé územie Slovenska dostalo pod zvrchovanosť česko-slovenského štátu.
Opak je však pravdou. Maďarské vládnuce kruhy síce navonok od týchto praktík upustili, pretože v ich iredentistickej a revizionistickej politike nešlo len o čiastočnú revíziu, ale o integrálnu revíziu, teda o obnovu predvojnových hraníc Uhorska.
V 30. rokoch nášho storočia sa nárečové rozdiely v slovenčine dostali opäť do pozornosti určitých skupín vládnucich tried v statkárskom Poľsku.
Salaš Cabaj: Reštaurácia s Tradíciou Slovenskej Kuchyne
Reštaurácia a penzión Salaš Cabaj je zaujímavý svojou polohou (5 km južne od mesta Nitra) a tichým vidieckym prostredím. Vkusne a nadštandardne zariadený interiér kvalitného prevedenia dotvára útulnú atmosféru.
Penzión Salaš Cabaj, známy vysokým štandardom ubytovania a služieb, uspokojí nielen požiadavky obchodných cestujúcich, ale aj širokej verejnosti. Disponujeme 16 nadštandardne vybavenými dvojposteľovými izbami s možnosťou prístelky s maximálnou kapacitou 48 lôžok. Každá izba je štýlovo a moderne zariadená.
Súčasťou každej izby je kúpeľňa so sprchou a sociálnym zariadením, samostatná klimatizačná jednotka, TV LCD prijímač so satelitným príjmom (ale aj s príjmom rozhlasových staníc) rádio, telefón, minibar, trezor a pripojenie na internet. (WiFi pripojenie na internet je v priestoroch celého penziónu samozrejmosťou). Všetky izby sú nefajčiarske.
Ako pravý salaš, aj ten náš je situovaný v tichom a príjemnom prostredí. Od roku 2004 Vám ponúkame chutné špeciality zo slovenskej kuchyne vrátane pravých bryndzových halušiek. Zárukou tradičnej chuti našich jedál sú recepty starých materí.
Interiér a exteriér reštaurácie dopĺňa množstvo exponátov z celého Slovenska (zvonce, črpáky, píšťalky, fujary, valašky, kabanice, vozy, sane). Vzduchom sa nesie príjemná slovenská hudba, vôňa dreva, ohňa a samozrejme dobrého jedla.
V rámci gastroslužieb poskytujeme: obedné menu, oslavy jubileí, promócie, svadby, krstiny, stretávky, firemné oslavy, slávnostné večere, recepcie, smútočné posedenia. Na objednávku pripravujeme pečené prasiatko, jahňacinu, hus, moriaka alebo kačicu.
História Trenčianskej Teplej a Okolia
V mikroregióne žije približne 11 000 obyvateľov. Názov sa viaže na potok Teplička, ktorý preteká územím mikroregiónu. Pozdĺž potoka sa tiahne Trenčianskoteplická kotlina. Teplička sa v Trenčíne vlieva do Váhu.
Z písomných prameňov je zachovaná prvá zmienka v roku 1355 o osade Teplá ležiacej na kráľovskej ceste od Trenčína po Žilinu, súčasne ležiacej v blízkosti termálnych prameňov, ktoré otepľovali vodu v pritekajúcom potoku - preto bol pomenovaný Teplička. Trenčianska Teplá od svojho vzniku patrila hradnému panstvu Trenčín.
V minulosti prežívala všetky nebezpečenstvá, nakoľko ležala pri kráľovskej ceste. Ako poddanská obec prežila boje kráľovských, bratríckych i tureckých vojsk. V 19. storočí bola vybudovaná Považská železnica.
Z historického hľadiska je zrejmé, že teplé pramene na území mesta Trenčianske Teplice museli poznať už začiatkom nášho letopočtu lovecké národy Kvádi a Markomani, neskôr rímske légie, ktorých prítomnosť dokumentuje aj rímsky nápis na trenčianskej hradnej skale z roku 179 n.l. O Trenčianskych Tepliciach ako kúpeľoch sa prvý raz hovorí už v 13. storočí.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1332, ale archeologické nálezy dokazujú obývanosť územia už v období 2000 rokov pred Kristom. V obci nájdeme pamiatkovo chránený objekt - kostol Narodenia Panny Márie, postavený v 1. polovici 13. storočia v románskom slohu. Väčší z dvoch zvonov bol odliaty v roku 1799 v Trnave. Baroková kaplnka stojaca mimo obce s drevenou sochou Panny Márie je z roku 1794.
Vrchy Omšenská Baba a Žihľavník - Baske sú evidované ako prírodné rezervácie. Prvá písomná zmienka o Dolnej Porube pochádza z roku 1355. Dozvedáme sa z nej, že obec bola založená na klčovisku. Už predtým sa však spomína v roku 1321 výstavba kostola. Poddanská obec patrila do majetku viacerých zemepánskych rodov, naposledy bola súčasťou Košeckého panstva rodiny Illešházyovcov.
Thomas Edmondson sa výrazne zapísal do histórie tvorby cestovných lístkov. Edmondsnove lístky mali na prelome 19. a 20. storočia charakter kartónov s dĺžkou 55-60 mm a šírkou 30 mm, na ktorých bola okrem čísla lístka uvedená východzia stanica, vozňová trieda a obvykle aj cena. Jednotlivé triedy boli označené farebne: I. trieda - žltá, II. trieda - zelená, III. trieda - hnedá, IV. trieda - modrá; po zrušení IV. vozňovej triedy na konci 19. stor.
Tlačiarenský škriatok úradoval aj pri tlačení lepenkových cestovných lístkoch. Chýbali mäkčene, dĺžne, zámena písmen v názvoch staníc, ale aj chýbajúca nástupná stanica a pod. V roku 2007 bol na Slovensku predaj lepenkových lístkov oficiálne ukončený.
Edmondson cestovné lístky boli používané na železniciach.
Kroje Mikroregiónu
„Čo vŕštek prejdeš, iný kroj nájdeš!“ V slovenských krojoch, výšivkách, tkaninách a čipkách je zachytená ľudová tvorba a tiež vplyvy juhu, západu a východu. Kroje Trenčianskej Teplej a Trenčianskych Teplíc sa vyznačujú nadmernou ozdobnosťou a bohatou výšivkou.
V Trenčianskych Tepliciach odložili ľudový odev približne začiatkom 20. storočia. Ženy nosili rubáše z bieleho plátna, vyšívanú zásteru s prieramkami, neskôr rukávce s výšivkou na pleci. Vydaté nosili čepiec a okolo hlavy obtočený pás bieleho plátna, tzv. rúbek. Klasický mužský odev pozostával z nohavíc a haleny.
Medzi omšenským a dolnoporubských krojom sú len drobné lokálne rozdiely, na prvý pohľad neviditeľné.
Významné Osobnosti Regiónu
Dcéra Šimona Sinu zdedila kúpele v roku 1876. S dôverou zverila ich vedenie vynikajúcemu balneológovi MUDr. Jánovi Heinrichovi, po ktorom je pomenovaný prameň pod vyhliadkou Jeleň. Svojim postavením dokázala zabezpečiť dostatočný prísun kapitálu, vďaka čomu dala postaviť hotely, vily, kúpeľný ústav, sanatórium pre chudobných úradníkov župy, letohrádky, a tak isto poskytla možnosť stavať i samotným obyvateľom.
Na jednej parížskej výstave prvý raz uvidela návrh prepychového tureckého kúpeľa. Bol projektovaný v maurskom slohu, veľmi náročného na prevedenie, to však Ifigéniu neodradilo. Ihneď ho zakúpila a postarala sa o realizáciu stavby. Dala vydláždiť chodníky, vybudovala vodovod a kanalizáciu, elektrifikáciu, elektrifikovanú železnicu atď.
Narodil sa 28. 08. 1663 v Omšení, zomrel 23. 09. 1740 v Bratislave. Študoval v Sobotišti, Ilave, Diviackej Novej Vsi, Trenčíne, neskôr na vyšších školách vo Vratislavi, Lipsku a Wittenbergu. Po ukončení štúdia pracoval ako rektor v Ilave a Mošovciach, pôsobil ako farár na Turej Lúke, Myjave, Žiline a v Bardejove a bol superintendentom v trenčianskej, oravskej, nitrianskej a bratislavskej stolici.
Zapájal sa do náboženského, politického a občianskeho života ako evanjelik luterán a priaznivec protihabsburského odboja. Po dvojročnom súdnom procese (1729 - 1731) bol odsúdený na doživotie ako burič a bohorúhač, a hoci sa ho jeho známi a priatelia snažili dostať z väzenia na Bratislavskom hrade, napokon vo väzení zomrel.
Krman patril k najplodnejším autorom barokovej literatúry. Svojou tvorbou sa snažil povzbudiť slovenských evanjelikov počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho. Svoje diela písal latinsky a česky, pričom považoval češtinu za jazyk, ktorý by mal byť i slovenským spisovným jazykom. Písal príležitostné latinské básne, kázne, polemiky, memoárovú a cestopisnú literatúru.
Narodil sa 29. 10. 1900 v Trenčianskych Tepliciach a zomrel 31. 07. 1966 v Bratislave. Je jedným zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla, patril k prvým slovenským profesionálnym hercom. Po návrate z prvej svetovej vojny pracoval v Trenčianskych Tepliciach a stal sa členom tzv. Maršky − Propagačného činoherného súboru Slovenského národného divadla.
Od roku 1927 pôsobil ako herec a režisér SND v Bratislave. Účinkoval nielen v činohre, ale aj v opere a balete. V Martine režíroval prvú inscenáciu Slovenského komorného divadla (Filip II. od Emila Verhaerena) a vytvoril v nej titulnú rolu. Hra vyvolala nepriaznivú reakciu úradov a Bagar bol nútený z Martina odísť. V období povstania sa stal zakladateľom a vedúcim zájazdového Frontového divadla v Banskej Bystrici.
Po roku 1945 bol štátnym intendantom slovenských divadiel a stal sa riaditeľom SND. Od roku 1950 pôsobil aj ako profesor herectva a rektor na VŠMU v Bratislave.
Predseda ĽS-HZDS Vladimír Mečiar tvrdí, že sa rozprával s ľuďmi, ktorí dostali rozkaz strieľať na lietadlo, ktorým sa na Slovensko vracal generál Milan Rastislav Štefánik.
Mečiar vraj pozná ľudí, ktorí mali strieľať na Štefánika. Stretával ich pri zhromaždeniach "Nemienim skúmať okolnosti pádu jeho lietadla. Ani spochybňovať historickú verziu, ale rozprával som s ľuďmi, ktorí mi potvrdili, že dostali rozkaz: Zostreľte ho! A pálili na neho tým, čo vtedy na Slovensku bolo, pretože im veliteľ, zhodou okolností Čech, povedal, že je to maďarské lietadlo. Boli to ľudia, s ktorými som sa stretával pri zhromaždeniach. Vtedy slúžili v Československej armáde. Povedali, že ten rozkaz na zostrelenie Štefánika bol a strieľali po ňom.
Štefánik vraj nikomu nevyhovoval Mečiar pripomenul, že Štefánik nikomu nevyhovoval. "Pre čechoslovakistov bol nacionalista. Pre katolíkov luterán. Pre komunistov antisovieta. Naozaj bol antisovietsky a viedol aj boje na ruskom fronte, čiže nevyhovoval komunistom. Ale bola to osobnosť, bez ktorej by nebolo ani československého štátu a nebolo by ani iných zmien. Keď dochádzalo k oceňovaniu zásluh urobili z neho bezvýznamného ministra vojny," uviedol Mečiar.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách v okrese Myjava. Zomrel 4. mája 1919 pri leteckom nešťastí v Ivanke pri Dunaji pri návrate na Slovensko. M. R. Štefánik bol astronóm, politik, generál francúzskej armády. Stál pri zrode a bol spoluzakladateľom 1. Československej republiky . V rokoch 1914-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri. Bol tiež členom Národnej rady v Paríži a prvý česko-slovenský minister národnej obrany.
Milan Rastislav Štefánik bol významný slovenský politik a generál.
Týchto 6 podnikov v Trenčíne musíš navštíviť (ft. Čoje Bratislava)
tags: #restauracia #luteran #trencin