Rímskokatolícke kostoly svätého Juraja sú významné pamiatky, ktoré sa vyznačujú bohatou históriou a jedinečnou architektúrou. Tieto kostoly, často situované v malebných lokalitách, svedčia o hlbokých koreňoch kresťanskej tradície a kultúrneho dedičstva. V tomto článku sa pozrieme na dva takéto kostoly - v Podbrezovej-Lopeji a v Nitrianskej Blatnici, pričom preskúmame ich architektonické prvky a historický význam.
Rímskokatolícky Kostol Sv. Juraja v Podbrezovej-Lopeji
Rímskokatolícky gotický kostol sv. Juraja v mestskej časti obce Podbrezová-Lopeji s mohutnou štvorhrannou vežou-zvonicou je ohradený múrom zo 17. storočia. V roku 1752 prešiel prestavbou. Je postavený na vyvýšenine v doline Hrona, malebne zasadený do prekrásnej horskej krajiny, čo si všimol a umeleckou fotografiou aj vyjadril národný umelec Karol Plicka.
V zakladacej listine z roku 1358 je neskoršia osada Lopej uvedená pod menom Svätý Juraj. Pod týmto istým menom je Lopej s kostolom vyznačený aj na najstaršej, tzv. Lazarovej, mape Uhorska z roku 1528. Vznik osady Lopej s kostolom v stredoslovenskej banskej oblasti, osídlenie tohto miesta osadníkmi-prisťahovalcami a zasvätenie kostola sv. Jurajovi-patrónovi rytierov sa viaže k obdobiu panovania Anjouovcov-Karola Roberta a jeho syna Ľudovíta Veľkého na uhorskom tróne v rokoch 1308 až 1382. Anjouovci sa zaslúžili o stabilitu krajiny bez vojen, o rozvoj baníctva vzácnych kovov, mincovníctva a obchodu, zakladali nové mestá, rozširovali v Uhorsku európsku kultúru a rytierske ideály spolupráce, pomoci a boja proti zlu.Z kresťanských rytierskych ideálov 14. storočia vychádza i námet obrazu hlavného oltára kostola-,,Svätý Juraj víťazí nad drakom“. Obraz v roku 1893 namaľoval známy slovenský technický bádateľ a vynálezca rádiotelegrafie Jozef Murgaš, rímsko-katolícky kňaz, ktorý bol tiež významným umelcom-maliarom. Rytiersku tradíciu lopejského kostola si obec Podbrezová každoročne pripomína 24. apríla-v poslednú aprílovú nedeľu-na ľudovej ,,Jarnej slávnosti svätého Juraja“ s alegorickým rytierskym sprievodom, s bohatým kultúrnym programom a ľudovým jarmokom.
Rímskokatolícky Kostol Sv. Štefana Uhorského v Podbrezovej
Rímskokatolícky kostol sv. Štefana Uhorského v Podbrezovej bol postavený v rokoch 1890 až 1892 pri novej valcovni Hrončianskeho železiarskeho komplexu v osade Brezová, kde boli ubytovaní väčšinou vedúci zamestnanci železiarne. Vznikol ako reprezentačná stavba na podnet a pod patronátom vedenia podbrezovskej fabriky s vyše 2000 zamestnancami, ktorá patrila medzi najväčšie a najúspešnejšie železiarne Uhorska. Súčasne kostol reprezentoval aj prosperitu novodobého Uhorska-maďarskú štátnu ideu, čo stavitelia kostola vyjadrili obrazom na hlavnom oltári, ktorý zobrazuje svätca sv. Štefana Uhorského-šíriteľa kresťanstva, panovníka a zakladateľa uhorského štátu v 11. storočí.
Jednoloďový kostol nesie znaky novogotickej architektúry, módnej v 19. storočí. V interiéri kostola je pozoruhodná novogotická rebrová klenba, oporné polopiliere s listovými hlavicami, nádherné novogotické pozdĺžne i kruhové okná s farebnými vitrážami, vyrobené v roku 1892 v umeleckej dielni Forgó a spol. v Budapešti. V novogotickom štýle umeleckou drevorezbou sú zhotovené kostolné lavice, dvere-hlavné, bočné i do sakristie, krstiteľnica, rámy obrazov krížovej cesty a bočné rohové oltáre.Železiarsku Podbrezovú reprezentuje unikátne použitie kovu vo veľkom rozsahu vo vnútornom vybavení kostola. Z oceľového, ohýbaného nalakovaného a pozláteného plechu je zhotovený novogotický hlavný oltár, oplechované sú rebrá klenby, plechové pozlátené hviezdičky vypĺňajú modrý strop svätyne. Z mosadzného plechu je vytvarovaný hlavný luster a postranné svietidlá. Železný plech je použitý ako krytina lode kostola, medeným plechom je pokrytá veža. Z liatiny je umelecky odliate chórové zábradlie, sväteničky, pokladničky a tri kostolné zvony. Hlavice polopilierov sú odliate zo zinku a pozlátené. Z liatej mosadze a kovaného železa je zhotovený kríž na veži, na spojoch pozlátený. Dômyselné železné konštrukčné prvky sú tiež použité vo vnútri múrov-v konštrukcii stavby.Architektúra spolu s vnútorným vybavením a výzdobou kostola v novogotickom štýle tvoria jednotný, dosiaľ ničím nenarušený celok. Stavba i dokonalé umelecko-remeselné výrobky vnútorného vybavenia a zariadenia kostola sú prevažne dielom a dôkazom profesionálnej zručnosti miestnych remeselníkov-zamestnancov železiarskych závodov v Hronci a v Podbrezovej, ich odborných dielní-stolárskej, modelárskej, kováčskej, mechanickej, podbrezovskej valcovne, hrončianskej zlievárne a smaltovne.Novogotický štýl vnútorného vybavenia kostola dopĺňajú vzácne maľby z roku 1932 vo svätyni a na strope lode od slovenského maliara Jozefa Hanulu. Od svojho vzniku tieto maľby neboli narušené. Obdivujeme ich secesný štýl-plynulé zvlnené línie rastlinných motívov a alegorických postáv anjelov, výraznú kresbu a bohatú farebnosť obrazov. Jeden architektonický celok s kostolom tvorí stupňovitý masívny kamenný oporný múr so schodišťami a balustrádami.
Rotunda Sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici
Obec Nitrianska Blatnica leží na úpätí „Považského Inovca“. 800 ročná história obce úzko súvisí s históriou troch kostolov Nitrianskej Blatnici. Sú to: románska rotunda sv. Juraja pod Marhátom, farský kostol sv. Mórica - mučeníka a dnešný kostol Povýšenia sv. Kríža.
V niektorých obdobiach praveku a od IX. do XIII. Storočia pomerne husto osídleného územia bolo pásmo na východných svahoch pohoria Považského Inovca v dnešnom topoľčianskom okrese, na ploche asi 11 km od katastra Radošiny až po Bojnú, v nadmorskej výške 300 - 500 m možno sledovať stopy dávnej prítomnosti a výrobnej činnosti človeka. Tieto zistenia postavili do nového svetla aj otázku pôvodu a funkcie pozoruhodnej historickej pamiatky, kostolíka sv. Juraja, ktorý stojí osamotený, ale veľmi dobre zachovaný na skalnatom ostrohu, v nadmorskej výške 466 m na východných svahoch masívu Marhát (769 m), vo vzdialenosti asi 5,5 km na severozápad od Nitrianskej Blatnice. Kruhová loď a výrazná apsida kostolíka naznačujú na prvý pohľad sloh včasnostredovekej rotundy. Tento dojem však značne zoslabujú barokové úpravy interiéru a okien, zmeny výškových proporcií lode a apsidy, a najmä prístavby veže na západnej a pustovne na južnej strane.Kostolík, ktorý v okolí nazývajú zdrobnelou formou „Jurko“ spomína sa viackrát v správach kanonických vizitátorov v minulých storočiach pri opise cirkevných nemovitostí v Nitrianskej Blatnici. Najstaršia doteraz známa taká správa je z roku 1559. vtedajší vizitátor uviedol: „Ibidem extitit etiam Capella sancto Georgio Martyri dicata a. 1530 per Mariam Thurzo erecta“. Biskup Anton Révay vizitátor farnosti nitriansko-blatnickej z roku 1755 o kostole sv. Juraja uviedol: „v blízkych horách je kostol zasvätený sv. Jurajovi mučeníkovi. Každoročne, počnúc rokom 1530, na sviatok sv. Juraja slúži sa v ňom sv. omša spojená s odpustkami. Kostol sa udržuje vďaka dobročinnosti zemepána Karola Esterházy, o čo sa svedomito stará farár z Nitrianskej Blatnice“ a záznam z vizitácie sa končí slovami: „Cadit illi praeterea illius diei offertorium“.V XVIII. Storočí žili pri tomto chráme pustovníci, posledný z nich Viktor Zimányi. V roku 1802 zanechal obnos 104 zlatých, aby sa slúžili v kostole sv. Juraja fundačné sväté omše okrem sviatku sv. Juraja aj na sviatok Mena Panny Márie. V roku 1806 je „Jurko“ vyznačený v legende značkou „osamelý kostol“ a dostal sa aj na Lipského mapu Uhorska. Za nevýznamný bol tento objekt považovaný až do roku 1974, keď si ho odborníci akosi lepšie všimli a keď rozhodli o jeho prieskume.Výskumom bol poverený Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre, konkrétne Dr. Alexander Ruttkay. A ten čoskoro zistil, že údaje o kostole sv. Juraja pod Marhátom v „Súpise pamiatok na Slovensku“ nezodpovedajú skutočnosti. Nápadné bolo pomenovanie vrchu „Marhát“. Nejestvuje tu vari podobnosť medzi názvom vrchu a niekdajším názvom Veľkomoravanov - „Marharii“? I zasvätenie kostolíka sv. Jurajovi je starobylé. Tomuto svätcovi patrónovi bojovníkov, zasväcovali cirkevné objekty dávno v stredoveku. Nasledovali ďalšie zisťovania, ktoré priniesli tiež svoje prekvapenia. Kostol nebol teda pôvodne renesančný. V tomto slohu bol upravený Máriou Thurzovou v roku 1530, teda v roku, ktorý sa uvádza v „Súpise pamiatok na Slovensku“ ako rok postavenia tohto sakrálneho objektu. Približne o sto rokov neskôr bol kostol barokizovaný. Pristavili k nemu vežu a miestnosť s ohniskom ako pustovňu pre pustovníka, ktorá sa staral o kostol. Architektonický prieskum objektu ukázal ďalšie zaujímavosti, ba smelo možno povedať prekvapenia. Kostol má oveľa staršie múry, ako sa dalo predpokladať. Nielen samotné základy, ale aj múry takmer do výšky 6,5 metra boli postavené najneskôr v XI. storočí, možno aj skôr.
Keď si odmyslíme vežu a pustovňu, pristavenú ku kostolu v období baroka, zistíme, že objekt má rotundový pôdorys. Akoby bola na zem položená číslica 8. V hornej časti osmičky bolo presbytérium s oltárom, v spodnej širšej loď pre veriacich. Priemer presbytéria je 3,65 m, priemer lode je presne dvojnásobok 7,30 m. hrúbka múrov je 0,73 m. sú to násobky niekdajšej dĺžkovej miery, takzvanej longobardskej stopy, ktorá merala 36,5 cm. Také isté rozmery základov boli zistené aj na staroslovanskej rotunde v Ducovom (iba čosi vyše 6 km na západ, krížom cez hory), ale i na rotunde v Mikulčiciach na Morave. Kým však z posledne menovaných dvoch rotúnd sa zachovali iba základy a niekoľko málo centimetrov nad zemou nadzákladového muriva, rotunda v Nitrianskej Blatnici má steny 6,5 m vysoké.Na okolí rotundy sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici bolo vykopaných do 150 hrobov staroslovanského cintorína neďaleko odtiaľ zatiaľ dva staroslovanské dvory, datované materiálovými nálezmi od IX. až XIII. storočia. Objavené dvory boli kedysi chránené pred nepriateľskými útokmi mohutnými palisádami. No archeológia súčasne dokázala, že dvory ich obyvateľstvo navždy opustilo niekedy v XIII. storočí. A to dobrovoľne. Nikde neboli zistené stopy po požiari ani po devastácii dvorov nepriateľmi. K vysídleniu došlo pravdepodobne po vyčerpaní zásob rúd. Dvory postupne schátrali a rozpadli sa. Všetko rozhlodal nenásytný zub času, iba kostol nie. Ten udržiavali v použiteľnom stave zbožní pustovníci, a to až do obnovy v XVI. Storočí a potom zrejme ešte ďalej, posledný z nich Viktor Zymányi zomrel v roku 1802 a je pochovaný v Lipovníku. Po nich prevzali túto starostlivosť veriaci farnosti Nitrianskej Blatnice so svojimi duchovnými pastiermi. A tak sa nám zachoval tento skvost architektúry našich dávnych slavianskych predkov dodnes.Denník „Práca“ z 4.10.1980 uverejnil obsiahli článok o kostole sv. Juraja pod názvom: „Veľkomoravský pamätník sv. Juraja pod Marhátom“, v článku sa okrem iného píše, že v prípade sv. Juraja sa jedná o jednu z najstarších stojacich stavieb na Slovensku, a človek nevie, čomu sa viac čudovať, či tomu, že sa stavba nerozpadla za tisíc rokov, že ju nepohltil les, alebo skôr tomu, že ju ako takú skorej nespoznali.Že sa tento vzácny kostol zachoval, na prvom mieste je to zásluha fundačnej svätej omše, ktorá sa tu slúži na sviatok sv. Juraja od roku 1530 a preto veriaci farnosti nitriansko-blatnickej so svojimi kňazmi udržovali stavbu v poriadku a v použiteľnom stave.
| Kostol | Obdobie | Architektonický štýl | Významné prvky |
|---|
| Sv. Juraja (Podbrezová-Lopej) | Gotika | Gotický | Štvorhranná veža-zvonica, múr zo 17. storočia, obraz "Sv. Juraj víťazí nad drakom" |
| Sv. Štefana Uhorského (Podbrezová) | 1890-1892 | Novogotický | Rebrová klenba, farebné vitráže, oceľový oltár, liatinové prvky |
| Sv. Juraja (Nitrianska Blatnica) | XI. storočie | Románsky | Kruhová loď, apsida, barokové úpravy, staroslovanský cintorín |
rotunda SV.JURAJA ( NITRIANSKA BLATNICA ) #kotvabanda #cyklobanda
tags:
#rimsko #katolicky #kostol #sv #juraja