Dominantou centra Serede je nepochybne Rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa na Kostolnej ulici. Medzi kultúrne pamiatky mesta patrí Rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba z roku 1781, stojaca v blízkosti miesta staršieho stredovekého kostola.
Farský kostol sv. Jána Krstiteľa pozná veľmi dobre snáď každý Seredčan. Súčasný seredský kostol vznikol až v roku 1781. Postavenie chrámu inicioval gróf František Esterházy, čo potvrdzuje nápis nad hlavnými dverami.
Kostol v roku 1910. Dnešná jednoposchodová jednoloďová stavba s polygonálnym presbytériom a impozantnou vežou je typickým príkladom neskorobarokového slohu, doplnená o bohatú výzdobu vo vnútri - hlavný oltár, bočné oltáre, fresky či sochy, ktoré zobrazujú sv. Jána Krstiteľa, sv. Štefana, sv.
Starší kostol, ktorý pôvodne stál na mieste dnešného Námestia republiky, zasiahol 2. augusta 1777 blesk a následný požiar ho úplne zničil. Verejné sväté omše sú v Seredi obnovené. Pozrite si Poriadok bohoslužieb v kostole sv.
Neskorobarokový rímsko-katolícky farský Kostol svätého Jána Krstiteľa bol postavený v rokoch 1777-1781. Podľa nápisovej tabule nad vchodom bol dokončený v roku 1881. Postaviť ho dal majiteľ seredského panstva a cirkevný patrón gróf František Esterházi. Upravovaný bol v roku 1865, v 70.rokoch 20.storočia a v roku 1993-1995. Má obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym záverom, je jednoloďový. Autorom obnovy v roku 1865 bol J. Scherhaufer.
Stojí na ulici Kostolná v centre mesta. Vzácnosťou sú dva renesančné náhrobky zabudované v stene kostola pod chórom po oboch stranách hlavného vstupu. Vľavo je náhrobok kastelána šintavského hradu Fridricha Rottenberga, ktorý zomrel 28.7.1589. Vpravo je náhrobok neznámeho bojovníka, rytiera v zbroji, pochádzajúci z 1.polovice 17.storočia.
Zvonica bola taktiež prestavaná a jej zvony dlhé roky ohlasovali dôležité udalosti v meste. Po druhom poškodení kostola počas 2. svetovej vojny bolo potrebné nielen opraviť stavbu, ale aj vymeniť hudobný nástroj. Tento nástroj sa stal prvým organom vyrobeným v ČSR po druhej svetovej vojne, čo mu dáva osobitné historické postavenie.
Dnes kostol slúži ako aktívne farské centrum. Je obľúbeným miestom aj pre turistov a milovníkov sakrálnej architektúry.
Reformácia, rekatolizácia až po Tolerančný patent (1517-1781)
Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal syn baníka Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvin, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie, Boh vraj všetko predurčil. V roku 1564 sa Ženeva stala kalvínskym Rímom. A kalvínom cvengot mincí dodnes pripomína šelest anjelských krídel. Rozchod anglikánov s pápežstvom nemal také vznešené príčiny ako luteranizmus či kalvinizmus (išlo o rozvod kráľa) bol dovŕšený v roku 1537.
Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov. S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M.
Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom. Reakcia zo strany katolíctva - vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom - bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode. V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň.
Rekatolizácia sa odvíjala od Tridentského koncilu (1545-1563). Ten zaujal zásadné stanovisko: neplatí tvrdenie, že Boh rozdelil ľudstvo na vyvolené a zavrhnuté, najpodstatnejšie zo všetkého je láska, bol potvrdený celibát. Vodcom rekatolizácie sa stal Bask Ignác z Loyoly (1491-1556), pôvodne dôstojník, ktorý sa po ťažkom zranení pri Pamplone obrátil a v roku 1540 založil Societas Jesu - Tovarišstvo Ježišovo, jezuitský rád. Už v roku 1561 pozval arcibiskup Mikuláš Oláh jezuitov do Trnavy, od roku 1856 boli v Kláštore pod Znievom, 1604 v Košiciach, 1607 v Bratislave, od roku 1615 v Humennom.
O vtedajšom vplyve cirkvi svedčí, že pápež Gregor XIII. nariadil reformu kalendára na základe tridentského koncilu. V roku 1582 po 4. nasledoval 15. október, aby došlo k odstráneniu odchýlky medzi lunárnym a kalendárnym rokom. U nás bol nový kalendár prijatý o päť rokov.
Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 (dva mesiace pred smrťou Juraja Turza) ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. V roku 1623 založil internát - rímskokatolícky seminár - pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov - napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso.
Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom. Pázmaň v máji 1635 otvoril v Trnave druhú univerzitu v dejinách Slovenska po Akadémii Istropolitane. Univerzita sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. Peter Pázmaň je pochovaný v Bratislave, v katedrále sv.
Významnou panovníčkou bola Mária Terézia (v rokoch 1740-1780) a čas jej panovania znamenal pre Slovensko nebývalý rozvoj. Zmeny sa začali daňovou reformou, v ktorej presadila napriek odporu zdanenie všetkej pôdy, vrátane šľachtickej a cirkevnej. Začala raziť kvalitné strieborné mince a „levantský toliar“ z r. 1780 bol jednou z najobľúbenejších mincí sveta. 15. júna 1762 poverila Viedenskú mestskú banku, aby na zakrytie rakúskej štátnej dlžoby vydala v šiestich emisiách 12 miliónov bankových cedúľ, čo boli prvé papierové peniaze v strednej Európe a Škarniclovej tlačiarni v Skalici udelil jej manžel právo ich tlačenia.
Pre roľníkov priniesla jej najdôležitejšia reforma, urbárska regulácia, ktorú nariadila patentom z 23. januára 1767, značné uľahčenie života. Vniesla poriadok do vzťahu medzi zemepánom a poddaným. Urbáre, základné právne normy slovenského vidieka do roku 1848, boli písané v slovenských oblastiach po slovensky, a zachovali sa v nich pôvodné slovenské chotárne názvy. Panovníčka sa zaujímala o zlepšenie životných podmienok poddaných, zakázala stredoveké mučenie, ukončila aj prenasledovanie čarodejníc.
Položila základy systematickej zdravotnej starostlivosti. Nariadila vytvorenie stálych miest lekárov v každom meste a diplomovaných pôrodných babíc. V roku 1773 zrušila jezuitský rád a zreorganizovala slovenské biskupstvá, vzniklo biskupstvo košické, rožňavské a prešovské gréckokatolícke. Po prvýkrát umožnila chodiť do školy aj dievčatám. Každý žiak základnej školy sa mal naučiť trom veciam: čítať, písať a rátať, preto sa udomácnilo pomenovanie „triviálna škola“. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu - prvú technickú vysokú školu na svete.
V Senci (14. septembra 1763) založila hospodársku školu Collegium oeconomicum na výchovu odborníkov pre štátny aparát, ktorú najprv viedli piaristi. Na Slovensko chodievala pomerne často. Najviac si obľúbila Bratislavu a Záhorie. Jej vzťah k Bratislave premenil toto mesto na kultúrnu metropolu strednej Európy. Jej spolupracovníkmi boli aj Slováci, ktorých mená zapadli v našej odosobnenej histórii. Napríklad generál Ján Revický z Oravskej stolice, Juraj Radvanský zo Zvolenskej stolice či Anton Medňanský z Trenčianskej stolice.
Medzi jej blízkych poradcov patril najmä Adam František Kollár (1718-1783), syn banského robotníka z Terchovej, ktorý to dotiahol až na povýšenie do šľachtického stavu za zásluhy v oblasti knihovníctva a archívnictva, bol povestný svojou rozhľadenosťou a múdrosťou, pre ktorú si vyslúžil prezývku „slovenský Sokrates“. Pretože žiadal zdanenie šľachty, šľachta ho obvinila z vlastizrady a jeho knihy zhltli plamene na bratislavskom Hlavnom námestí. Kollár sa v rámci reformy školstva významne podieľal na spracovaní Ratio educationis, organizačného poriadku pre školy z 2. augusta 1777.
Slávnym spolupracovníkom Márie Terézie bol poľný maršal Andrej Hadík, ktorý pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z Turca. Jeho husársky pluk pozostával z Chorvátov, Slovákov a Maďarov, veliacou rečou bola nemčina. Jeho najväčším vojenským úspechom bolo dobytie hlavného mesta Pruska Berlína počas sedemročnej vojny (1857-1863). Hadík obsadil Berlín a jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba 10 mužov. Touto odvážnou akciou sa Hadík natrvalo zapísal do análov vojenskej histórie. Tento Hadíkov čin si pamätá svet ako „husársky kúsok“, čo je pomenovanie riskantného, odvážneho a úspešného činu. V roku 1774 sa stal poľným maršalom, čo je najvyššia vojenská hodnosť, ktorú okrem neho nedosiahol žiadny iný Slovák.
Pri obliehaní Berlína sa vyznamenal aj iný Slovák, husár Ladislav Škultéry-Gábriš, rodák z Mojtína. V roku 1775 sa stal vicekaprálom a o tri roky kaprálom. V armáde bol 81 rokov a zúčastnil sa 22 vojenských ťažení. Podľa všetkého bol najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii.
Nástupcom Márie Terézie bol jej najstarší syn Jozef II. Vládol desať rokov po jej smrti (1780-1790) a angažoval sa takmer vo všetkých oblastiach života monarchie od armády po obmedzenie príliš nákladnej ženskej módy. V priebehu desiatich rokov vydal asi šesťtisíc nariadení, vydával ich rýchlejšie, ako ich štátny aparát stačil uvádzať do života. Obmedzil cenzúru, zreformoval školstvo, zriaďoval štátne nemocnice a sirotince a zaviedol nový trestný zákonník rušiaci trest smrti, vybudoval však i rozsiahlu tajnú políciu. Dokonca v rámci reforiem predpisoval aj počet sviečok na oltároch.
S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal, prišli už v druhom roku jeho vlády, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom. V tom istom roku zrušil nevoľníctvo, bývalých nevoľníkov vyňal z priamej závislosti od vrchnosti, pravda - len v rakúskej časti monarchie. V „našej“, uhorskej časti sa tak stalo pre odpor „slobodymilovnej“ maďarskej šľachty až o štyri roky, 25. augusta 1785. S odstupom času sa však zdá, že najdôležitejšie rozhodnutie prijal Jozef II. 11. mája 1784: rozhodol sa nahradiť latinčinu - jazyk úradov, snemu, škôl - nemčinou, a to v celej monarchii. Tento akt možno považovať za začiatok konca monarchie, ale aj za štart národného prebudenia vlastne všetkých jej národov.
Významné udalosti v okolí kostola
Mestské múzeum v Seredi pripravilo pre milovníkov hudby, histórie a miestnych tradícií jedinečné kultúrne podujatie. Dom kultúry v Seredi a mesto Sereď pozývajú všetkých hudobných nadšencov na Novoročný koncert komorného ženského speváckeho zboru Úsmev.
Už po tretí raz prichádza na Slovensko jeden z najväčších svetelných projektov v Európe. Od 15. novembra rozžiari Sereď a o deň skôr Komárno. Informovala o tom Eva Poláčková, autorka myšlienky svetelnej výstavy Story of Lights.
Sereď a jej história
História mesta Sereď siaha až do roku 1313, keď sa v listine o cirkevných príjmoch spomína pod menom „Zereth“. Mesto, ako prechod cez rieku Váh, bolo hranicou medzi bratislavskou a nitrianskou župou. Jeho význam a vznik súvisia s obchodnou trasou z Budína do Prahy, známou ako Česká cesta, ktorá stimulovala vznik obľúbených seredských dobytčích a obilných trhov.
Sereď je známa svojou tradíciou jarmokov, ktoré pretrvávajú dodnes. Každoročne sa tu na deň sv. Jána Krstiteľa (24. Medzi kultúrne pamiatky mesta patrí Rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba z roku 1781, stojaca v blízkosti miesta staršieho stredovekého kostola. Ďalej tu nájdeme Esterháziovský kaštieľ z prvej polovice 19. storočia, ktorý stojí na mieste stredovekého šintavského vodného hradu. Významnými historickými pamiatkami sú aj Socha Immaculaty z roku 1736, Stĺp Najsvätejšej Trojice z druhej polovice 18. storočia, Budova radnice z roku 1910, ktorá dnes slúži ako Mestské múzeum, židovské kúpele Mikve z rokov 1904-1905, Židovský cintorín z konca 18. alebo začiatku 19. storočia, a Budova gymnázia z 30. rokov 20.
Sereď je tiež domovom jediného zachovaného koncentračného tábora na Slovensku, ktorý bol zriadený v septembri 1941. Cykloturistika na juhu Trnavského kraja dostáva nový rozmer. Región Matúšova zem sa mení na raj pre milovníkov dvojkolesovej turistiky. Dva projekty za viac ako 22-tisíc eur majú prilákať tisíce návštevníkov.