Rímskokatolícka Cirkev a História Baldovských Kúpeľov: Kontroverzie a Fakty

História rímskokatolíckej cirkvi je neoddeliteľne spojená s dejinami Slovenska, a to aj v kontexte menších lokalít, akými sú Baldovce. Táto obec sa stala známou vďaka svojim kúpeľom, ktorých vlastníctvo a osudy sa stali predmetom kontroverzií, najmä v období vojnového Slovenského štátu.

Arizácia Baldovských Kúpeľov a Úloha Jána Vojtaššáka

Vojtaššákov praktický antisemitizmus, ktorý sa prejavil úplne konkrétne pri „úctivej“ žiadosti o arizáciu baldovských kúpeľov, však nie je vecou názoru. Je to historický fakt a smutná skutočnosť. Arizáciou sa občania zmocňovali počas tisovského režimu cudzieho majetku len preto, lebo sa na Slovensku uplatňoval tzv. Židovský kódex z roku 1940 či neskorší zákon o vysťahovaní židov z roku 1942. Vojtaššákov antisemitizmus sa prejavoval v jeho drobných krokoch v postupe pri získavaní majetku ľudí, na ktorých sa vzťahoval Židovský kódex.

Poznáme mená aj to, ako úctivo vlastným podpisom Ján Vojtaššák o arizáciu žiadal príslušný Ústredný hospodársky úrad. Jeho predsedu Augustína Morávka pán biskup Vojtaššák prosí o arizáciu týmito slovami: „/…/ spišské biskupstvo chce arizovať t. zv. Kúpele Baldovce /…/, ktoré sú majetkom Žida Ladislava Frieda. /../ Úctive prosím o dobroprajnosť Vašej slovutnosti a o umožnenie, aby tento podnik dostalo naše biskupstvo spišské.“ List je vlastnoručne podpísaný biskupom Jánom Vojtaššákom s pozdravom Na stráž!

Podnik vlastnil až do roku 1941 Ing. Ladislav Fried, židovský obchodník s elektrickými súčiastkami v Levoči. Od 9. mája 1941, tri krát za sebou, vymenoval Okresný úrad v Levoči za prechodného dozorcu kúpeľov Cyrila Salvu, správcu biskupského internátu v Spišskej kapitule. Takto sa vytvoril dostatočný časový priestor pre arizáciu kúpeľov Rímskokatolíckym spišským biskupstvom. Úloha Jána Vojtaššáka, spišského biskupa a podpredsedu Štátnej rady bola v celej arizácii kúpeľov kľúčová.

Funkcia v Štátnej rade je z tohto pohľadu menej podstatná. Nielen iniciovaním arizácie, ale najmä aktívnym (niekedy až agresívnym) zasahovaním do procesu rozhodovania úradov.

Snahy o Svätorečenie Jána Vojtaššáka a Kontroverzie

Proces kanonizácie by mal byť skúmaním a posúdením konkrétneho ľudského príbehu. Jeho posolstvo má byť v lokálnom spoločenstve spišskej partikulárnej cirkvi aj v univerzálnom kontexte dejín rímskokatolíckej cirkvi historickým míľnikom. Usmernením a povzbudením kresťanských čností. Práve preto má v procese miesto aj tzv. advocatus diaboli, t. j. posúdenie tých aspektov príbehu, ktoré vzbudzujú pochybnosti.

Konanie biskupa Vojtaššáka počas tisovského režimu a jeho aktívna participácia na najsmutnejšej kapitole slovenských dejín je preto vážnym spochybnením. Aj z tohto dôvodu bol proces pred rokmi pozastavený. Proces bol pred rokmi pozastavený práve preto, že vatikánske archívy informácie, ktoré sa opäť dostali do novej publikácie vatikánskeho historika Johana Ickxa, dávno majú. Ide o to, ako sa s ich „pripomenutím“ v rozbehnutom druhom pokuse o svätorečenie biskupa Jána Vojtaššáka vyrovnajú slovenskí predkladatelia.

Predpokladajme, že pri svätorečení sa predkladatelia budú snažiť ukázať, že pozitíva v živote Jána Vojtaššáka prevládajú nad jeho drobnými ľudskými slabosťami. Nerozumiem, prečo nevieme ľudsky prijať životný príbeh Jána Vojtaššáka taký, aký je. Bez svätorečenia. Určite si ako väzeň komunistického režimu veľa vytrpel.

Noví predkladatelia postavili obnovenie procesu na zázrakoch, ktoré údajne zosnulý biskup spôsobil na základe modlitieb, ktoré k nemu „vysielali“ veriaci. Pomýlená teologická interpretácia, ktorú ako takú identifikoval aj spomenutý pápežský dokument, sa tu opäť dostáva do popredia a na pozadí faktu, že prezidentom tisovského režimu bol rímskokatolícky kňaz, sa skreslenie spôsobené tzv.

Reakcie Verejnosti a Morálna Zodpovednosť

Na tému týkajúcu sa podpory svätorečenia biskupa Jána Vojtaššáka som sa snažil získať spektrum odpovedí a nálad verejnosti z hľadiska ich cirkevnej príslušnosti a miery praktizovania kresťanskej viery. V žiadnej zo skupín sa respondenti nevedeli stopercentne stotožniť s výrokom: „Podporujem svätorečenie biskupa Jána Vojtaššáka.“ V celej populácii sa k tomuto konštatovaniu priklonilo 36 percent respondentov. Len 13 percent sa s týmto výrokom dokázalo plne stotožniť. 37 percent respondentov odpovedalo, že sa s týmto konštatovaním nestotožňuje.

Ako však ukazujú odpovede na výrok „Jozef Tiso je zodpovedný za deportácie a vyvraždenie Židov na Slovensku“, vo verejnosti panuje pomerne jasný konsenzus. Viac ako 47 percent odpovedajúcich sa s týmto výrokom stotožňuje a len 30 percent respondentov si myslí niečo iné. Ľudia bez cirkevnej príslušnosti, ateisti či členovia evanjelickej cirkvi sa s týmto výrokom dokážu stotožniť v ešte vyššej miere. Na pozadí týchto faktov vystupuje do popredia aj to, ako je potrebné vnímať tých, ktorí jeho zodpovednosť umenšujú, odmietajú a snažia sa o neoľudácke oživenie ideí stavovského a nedemokratického zriadenia z rokov 1939 - 1945.

Ignoruje kapitoly z dokumentu o historických omyloch cirkvi Jána Pavla II. Išlo konkrétne o ospravedlnenie za kresťanský antisemitizmus spôsobený nesprávnymi teologickými interpretáciami biblických textov. Namiesto pokory sa slovenskí cirkevní predstavitelia opäť snažia len oprášiť klerikálny cirkevný triumfalizmus.

Reštitúcie Cirkevného Majetku

Problematika cirkevného majetku je mimoriadne zložitá a mnohovrstvová. Prvým a základným problémom je zadefinovanie toho, čo je vlastne cirkevný majetok, aký je jeho pôvod a charakter. Už v tretej časti našich mýtov sme písali o spôsobe financovania cirkví v období ranného stredoveku. V tom období, po získaní monopolu viery, začala Katolícka cirkev boj so štátom o získanie monopolu majetku kostolov, kláštorov a fár. Na Slovensku sa touto otázkou politici, či dokonca právnici, vôbec nezaoberali.

Politicky, bez verejnej diskusie, sa rozhodlo, že základným východiskom a premisou pre riešenie tohto problému je to, že majetok cirkvi bol plnoprávne len majetkom cirkvi a nie štátu. A to napriek tomu, že už v roku 1919 sa k problematike povahy cirkevného majetku vyjadril, všeobecne rešpektovaný a uznávaný odborník na vzťahy štátu a cirkvi, profesor Antonín Hobza: „Takzvaný cirkevný majetok nie je ´vlastníctvom´ cirkvi, ani jej inštitúcií. Je to zvláštny druh verejného majetku v štáte, ktorým voľne disponuje štát. Povaha tohto majetku nemôže byť vystihnutá žiadnou súkromnoprávnou predstavou. Otázka ´vlastníctva´ cirkevného majetku nemá zmysel, iba ak by sme pripustili vlastníctvo samotného štátu. Nie je možné preto hovoriť o konfiškácii tzv.

Po roku 1989 sa však hovorilo len o „krádeži majetku cirkví.“ Pri otázke reštitúcie tzv. Išlo teda v prípade reštitúcie cirkevného majetku objektívne o navrátenie majetku jej skutočnému vlastníkovi? Odpoveď na túto otázku poskytuje Historicko-právna analýza Karlovej univerzity pre Českú vládu, kde sa po rozsiahlej právnej analýze v závere uvádza: „Tzv. vrátenie majetku, ktorý bol Rímskokatolíckej cirkvi odňatý pred 20.11.1992 by nebolo reštitúciou (uvedením do pôvodného stavu), pretože cirkvi bol odňatý majetok podliehajúci… obmedzujúcemu režimu, pričom teraz podľa zákona č. 308/1991 Zb.

Právny názor profesora Hobzu bol základom argumentácie, na ktorú sa po roku 1948 odvolávali predstavitelia Komunistickej strany Československa pri preberaní majetku cirkví na štát a hospodárskom zabezpečení ich činnosti v rokoch 1949-1989. Reštitúcie majetku všeobecne nikdy nie sú spravodlivé. V prípade reštitúcií cirkevného majetku to platí osobitne.

So spoločenskou zmenou v novembri 1989 prišla skoro súčasne na program dňa reštitúcia cirkevného majetku. Začali sa doslova preteky o to, kto, kedy a koľko majetku cirkvám vráti. Už v júli 1990 bol Federálnym zhromaždením schválený tzv. Výpočtový zákon (č. 298/1990 Zb.) taxatívne uvádzajúci zoznam niekoľko desiatok pozemkov a budov, ktoré sa vrátane historického mobiliáru s okamžitou platnosťou previedli späť do rúk cirkevných organizácií. Zákon však podľa cirkvi neuvádzal dostatočný počet pozemkov a budov, najmä zo Slovenska a tak bol tento zákon do roka novelizovaný (zákonom 338/1991 Zb.) o výpočet ďalších desiatok budov a pozemkov.

Rýchlosť prijatia tohto zákona a jeho doplnku viedla k mnohým prehmatom a novým krivdám. Na Slovensku týmto zákonom 32 mníšskych rádov okamžite získalo 116 budov a 339 pozemkov. V mnohých objektoch sídlili všeobecne prospešné zariadenia, 39 školských 13 zdravotníckych, 8 sociálnych a 6 kultúrnych zariadení. Vracanie budov a pozemkov sa nezaobišlo bez značných problémov a nákladov.

Viaceré štátne organizácie sa museli presťahovať do iných objektov (napr. Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne), postaviť si nové budovy (Gymnázium Ľ. Asi najviac bolo medializované odkúpenie pozemkov pre Botanickú záhradu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Záhradu založil v roku 1950 štát a neskôr ju presťahovali na pozemky pôvodne Dominikánskeho konventu. Univerzitní botanici vybudovali záhradu s najväčšou plochou spomedzi všetkých slovenských botanických záhrad s viac ako 4700 druhmi rastlín, pýšiacou sa najvyšším skleníkom, najväčšou zbierkou kaktusov a najširšou škálou tropických a subtropických rastlín (viac ako 1200 druhov) na Slovensku.

Za pozemky pod botanickou záhradou platila zo začiatku univerzita Dominikánom prijateľné nájomné. Neskôr však rehoľníci odmietli prenajímať pozemky pre záhradu, urobili sériu dramatických krokov, vrátane zablokovania vstupu do záhrady a uzavretiu jej exteriérovej časti pre verejnosť, ktoré donútili pristúpiť štát na ich požiadavku a pozemky odkúpiť. Ak chcel štát zachovať Botanickú záhradu, jej jedinečnú vedeckú a spoločenskú hodnotu pre súčasné i budúce generácie, musel vyplatiť Dominikánskemu konventu v priebehu dvoch rokov za 6,5 ha pozemkov celkovú sumu vo výške 4 215 000 €.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa doslova okamžite (už v lete 1993) na program rokovania Národnej rady Slovenskej republiky dostali reštitúcie cirkevného majetku. Podľa zákona č. 282/1993 Z. z. bol tzv. cirkevný majetok v držaní štátu a obcí, i fyzických osôb vrátený cirkvám. Rýchlo a neobyčajne veľkoryso. Až na Československú cirkev husitskú! Zákon tejto cirkvi znemožnil reštituovať svoj majetok a cirkev si musela vynútiť reštitúcie majetku cestou osobitného súdneho konania. Majetok nemeckej evanjelickej cirkvi reštituovala zasa Evanjelická cirkev a. v.

Keď prezident Slovenskej republiky Michal Kováč vrátil parlamentu zákon č. 282/1993 Z. z. na opätovné prerokovanie už to nebol zákon o vrátení majetku cirkvám a náboženským spoločnostiam, ale stal sa z neho na návrh poslanca Petra Lauku za KDH zákon o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Pretože nikto ani len netušil a nikto nič nepredložil, ani štát, ani cirkvi, o tom, aký je rozsah reštituovaného majetku. Takže pri prerokovaní zákona nebola diskusia nielen o charaktere cirkevného majetku, ale ani o jeho veľkosti či hodnote.

Nebol politický záujem nájsť odpovede na predložené otázky. Národná rada Slovenskej republiky odmietla preložiť rokovanie o zákone do vysvetlenia sporných právnych otázok, odmietla referendum občanov k tejto otázke. Išlo len a len o vytvorenie dostatočne veľkého a rýchleho priestoru pre cirkvi získať maximálne možný majetok. Potvrdzuje to ustanovenie reštitučného zákona o tom, že o sporných otázkach rozhodne štátny (katastrálny) úrad a nie súd. Potvrdzuje to aj určenie dátumu rozhodujúceho obdobia k reštitúcii tzv. cirkevného majetku.

Pre cirkvi, ako jediné právnické osoby v reštitúcii, sa toto obdobie nezačalo 25. februárom 1948, ale už 8. májom 1945 (pre židovské obce 2. novembrom 1938)! Týmto sa pre reštitučné nároky cirkví prelomila nedotknuteľnosť hranice nielen pozemkovej reformy z roku 1947, ale aj tzv. Aj keď to na prvý pohľad nevidieť, voľba tohto dátumu nebola prioritne ideologická, ale predovšetkým ekonomická. Dôvodom je jednoduchá skutočnosť - katolícka cirkev mala k 8. máju 1945 najväčší možný rozsah svojho majetku. Stanovenie tohto dátumu bolo voči tejto cirkvi nezdôvodniteľne ústretové.

Za vojnovej Slovenskej republiky z rokov 1939-1945, keď katolícka cirkev tvorila ideovú chrbtovú kosť a morálnu záštitu tohto neľudského ľudáckeho štátu, mala osobitne katolícka cirkev zo strany štátu neobyčajnú podporu a pomoc, aj v oblasti získavania majetku a financií. Ostatné cirkvi, vrátane evanjelickej, boli viac menej trpené, resp. Zákonom č. 308 z roku 1940 sa 1800 štátnych i obecných ľudových škôl a 88 stredných a vyšších škôl zmenilo obligatórne na cirkevné, lebo cirkevné školstvo sa stalo základom nového školského systému na Slovensku.

Niektorí predstavitelia a úrady katolíckej cirkvi sa podieľali aj na arizácii židovského majetku. Asi najznámejší je prípad arizácie podniku Kúpele Baldovce, obchod s Baldovskou minerálnou vodou, o ktorom verejnosť informovali a faktami doložili historici Ján Hlavinka a Ivan Kamenec.

Zdalo sa, že ústretovosť štátu v prvých dvoch kolách reštitúcie cirkevného majetku, ktorú niektorí politici dávali za príklad pre ostatné postsocialistické štáty, vyriešila všetky problémy. Avšak cirkvi iniciovali o 11 rokov prostredníctvom poslaneckého návrhu nové tretie kolo cirkevných reštitúcií. Ako sa písalo v dôvodovej správe k návrhu zákona cieľom zákona bolo umožniť oprávneným osobám (= cirkvám), ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote (ďalších) 12 mesiacov.

A opäť bez právnej analýzy, bez poznania právnej podstaty majetku, tentoraz cirkevnej základiny. Tie vznikali na správu (nie vlastníctvo!) zvereného majetku, ktorý tam vkladali darcovia. Dôvodom nebola len podpora cirkvi a jej charitatívnej činnosti, ale aj skutočnosť, že takto vložený majetok bol oslobodený od daní a poplatkov. Nový reštitučný zákon (č. 161/2005 Z. z.) i uznesenie boli prijaté väčšinou hlasov. Reštitučný zákon platí. Asi preto bol o ďalších desať rokov prijatý nový zákon č. 125/2016 Z. z., ktorým sa „len“ novelizoval druhý reštitučný zákon č. 282/1993 Z. z., čím vznikla štvrtá možnosť pre cirkvi reštituovať ďalší majetok.

V mene garancie rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckych práv pre všetkých. A to napriek slovám jednej z najväčších (Mikloškom nemenovanou) autorít katolíckej cirkvi, ktoré v roku 2005 v parlamente citoval F. Už v súvislosti s druhým reštitučným zákonom z roku 1993 sa otvorila otázka nového modelu financovania cirkví. V dôvodovej správe k návrhu zákona vláda uvádza: „Plošnú reštitúciu cirkevných majetkov bude potrebné uskutočňovať paralelne s procesom ekonomického osamostatnenia cirkví a náboženských spoločností.

V tomto zmysle sa po prijatí zákona Národnou radou SR znížia už v roku 1994 výdavky na cirkvi zo štátneho rozpočtu približne o 50-60 mil. Sk. Po uplynutí prechodného obdobia (3 až 5 rokov) je potrebné prejsť na daňový systém financovania cirkví. K zámeru odluky cirkvi od štátu z roku 1993 sa vrátil v roku 2005 pri prerokovávaní tretieho reštitučného zákona poslanec HZDS Miroslav Maxon, ktorý ho vyhodnotil slovami: „Napriek tomu, že zo strany cirkví bolo ich relevantnými predstaviteľmi jednoznačne prezentované: Ak schválite zákon o reštitúciách, tak je nepochybne na mieste sa baviť o odluke cirkvi od štátu.

Nezmenilo sa nič ani za ďalších 16 rokov v prístupe cirkví k reštitúcii majetku. Pre cirkvi boli prijaté už štyri zákony o reštitúcii cirkevného majetku a ony napriek tomu neustále tvrdia, že im bolo navrátená len časť majetku a potrebujú ďalší zákon. Rozsah svojho majetku však odmietajú celých 31 rokov zverejniť. Jednoznačne to potvrdil počas rokovaní expertnej komisie k financovaniu cirkví Tibor Hajdu za Konferenciu biskupov Slovenska: „Platná legislatíva o finančnom zabezpečení cirkví (v roku 2013 - poznámka autora) nepodmieňuje jej realizáciu predkladaním akejkoľvek vlastníckej štruktúry.

Takto stanovenú požiadavka… zo strany ministerstva považuje Konferencia biskupov Slovenska za nezákonnú.“ Reakcie cirkvi na požiadavku štátu informovať ho o rozsahu svojho majetku sú neobyčajne tvrdé a arogantné. Nič nebudú oznamovať, nech si to štát zistí sám, ony nemajú dostatok informácií, štát má k tomu všetky nástroje. Katolícka cirkev to tvrdí napriek tomu, že podľa Piatej knihy platného Kódexu cirkevného práva sú biskupi a Konferencia biskupov zodpovední za správu cirkevného majetku, za jeho nadobúdanie i scudzovanie.

To sa bez prehľadu o rozsahu a povahe majetku jednoducho nedá. V Českej republike postupuje Katolícka cirkev opačne. Po rozsiahlej reštitúcii cirkevného majetku a postupnom znižovaní dotácií od štátu cirkev už v roku 2016 prvý krát zverejnila výsledky svojho hospodárenia za predchádzajúci rok 2015. V správe uviedla, že „celkovo získala zdroje vo výške 2,6 miliardy českých korún, pri príspevku na podporu činnosti zo strany štátu vo výške 951,4 miliónov a 1,6 miliardy ako finančnej náhrady za nevrátený majetok.

Na Slovensku za 31 rokov od prijatia prvého reštitučného zákona napriek pôvodne krásnym a ústretovým slovám zo strany predstaviteľov cirkví nielenže nedošlo k realizácii prechodného obdobia a k prijatiu zákona o odluke cirkvi od štátu. Naopak predstavitelia štátu a cirkví na jednej strane vyhlásili, že otázka odluky je bezpredmetná, cirkev je slobodná a preto téma odluky nie je aktuálna (napr. premiér Peter Pellegrini). Na druhej strane bol v roku 2019 prijatý nový zákon o financovaní cirkví (č. 370/2019 Z. z.), prijatý bez diskusie s verejnosťou a pripravený kabinetne len s niektorými cirkvami.

V rozpore s deklaráciou o transparentnosti a solidárnosti zákona, zabetónovali týmto zákonom privilégiá niektorých cirkví na úkor ostatných. Súčasne sa stanovil detailný spôsob pravidelnej valorizácie - nárastu príspevku pre cirkvi, jednostranne zvýhodňujúci tie najväčšie. Týmto spôsobom nielen, že sa zabezpečil pravidelný nárast finančného príspevku zo strany štátu, ale súčasne sa zabezpečila jeho nárokovateľnosť v konkrétnej výške. Ako jedinej organizačnej zložke v štáte!

Krivdy minulosti je potrebné vždy napraviť, ak sa to len trochu dá. Nie však vytváraním nových krívd. Ide o to, povedané slovami predsedu československej delegácie na Norimberskom procese Bohuslava Ečera, aby zákon nezabil spravodlivosť! V prípade cirkevných reštitúcií to platí osobitne. Čo všetko bolo predmetom cirkevných reštitúcií štát ani verejnosť dodnes nevedia. Cirkvi (najmä tie väčšie, osobitne katolícka cirkev) to úporne zamlčujú. Podľa dôvodovej správy Vlády Slovenskej republiky k reštitúcii cirkevného majetku v roku 1993 sa podľa odhadu cirkví malo reštituovať približne 2 300 nehnuteľností - kostolov, kaplniek, farských a iných budov. V nich sa nachádzalo 910 ...

tags: #rimskokatolicka #cirkev #baldovce